Trasa

Luhačovice – VN Luhačovice – Pozlovice – Horní Lhota – Spletený vrch – Vizovice – Lutonina – Jasenná – Vartovna – Vsetín – Vsacký Cáb – Valašská Bystřice – Rožnov pod Radhoštem – Radhošť – Radegast – Pustevny – Čertův mlýn – Bukovina – Martiňák – Kociánka – Polana – Hubertka – Smrk – Ostravice

Prvý deň

Do kúpeľného mestečka Luhačovice (250 m) som pricestoval vlakom z Uherského Brodu. Okolo desiatej opúšťam rázovitú železničnú stanicu. V centre sa napájam na červenú turistickú značku. Na Lázeňském náměstí požiadam okoloidúcu kúpeľnú hostku o štartovné fotky s Domom Dušana Samuela Jurkoviča v pozadí. V neďalekej reštaurácii sa posilním kávičkou. Sklamala moje očakávania, nuž na dobrú kávu niekedy nabudúce a do inej kaviarne zájdem. Zahŕňam Luhačovice do mojich budúcich „mimoturistických“ plánov. Veľakrát som cestoval cez kúpele a dnes som tu prvýkrát. Pokračujem ďalej a pri vodnej nádrži opúšťam kúpeľnú oblasť.

Okrajom Pozlovíc cez lesíky a malebnú obec Horní Lhota vstupujem do lesov nad Vizovicami. Nespozorujem odbočku červenej značky a po cyklotrase zostupujem do mesta. Všetky cesty síce vedú do Vizovíc, no týmto sa ochudobňujem o spoznanie zrúcaniny Janův hrad a vyhliadky nad mestom. Vracať sa však nebudem. Cestou popri potôčku prídem až k Vizovickému zámku. Navštívim zámocký park, pofotím zámok s fasádou v rekonštrukcii. Zlepším si deň dobrou kávou v kaviarničke s africkým nádychom. V susednej reštaurácii si dám niečo ako neskorý obed. A aby baterka mobilu mala časť na nabitie, doplním tekutiny jedným čapovaným. Päť hodín poobede je preč, takže musím pokračovať. Opustím mestečko s tým, že raz sem znovu prídem. Na miestne múzeum a iné pamätihodnosti si treba rezervovať viac času. Aj keď alma mater bola len pár kilometrov vzdialená, mne sú Vizovice (300) neznáme. Neviem teda, čo som v mladosti stváral. Tak teraz treba dobiehať.

Značka ma privádza na nedostavanú železnicu. Bola to aktivita firmy Baťa. V päťdesiatych rokoch došlo k zastaveniu výstavby. Zemné práce boli hotové, takže presun po chodníku vedúcom po telese trate je pohodový. Tu cielene opúšťam červenú značku. Postupujem po modrej smer Sirákov. V rámci oddychu som si vytipoval miesto pre nocľah. Rozhľadňa Vartovňa. Zajtra po modrej značke zostúpim do Vsetína a znovu sa napojím na červenú. Cestou v obci Jasenná sa pristavím pri zrubovej stavbe Mikuláštikovho fojství a fotím kamennú sochu Portáša, ozbrojeného valašského strážcu moravských hraníc. Inak pomerne často turistická značka prebieha spoločne s náučnými chodníkmi, takže o dostatok informácii o okolí nie je núdza. Miernym stúpaním z obce sa dostanem k motorestu či hotelu Sirákov (530 m) v sedle. Dám si malé a aj veľké pivko, požiadam o dobitie mobilu. Chvíľu ma čert pokúša využiť ubytovaciu kapacitu, no pevný vo svojej viere zaplatím a vyrazím do nastávajúcej noci.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta k Vartovni je krátkou hrebeňovkou po žltej. Rozmýšľam nad účtom. Jedno pivo mi doniesla mladá čašníčka, druhé postarší čašník. Naberám presvedčenie, že som zaplatil len jedno. Ak tam nie je výnimočne lacné pivo, nechal som tam sekeru. Nech mi je odpustené. Z lúk popri ceste sa otvárajú prvé výhľady do podvečernej krajiny. Pod svahom je usadlosť s pasúcimi sa kozičkami. V dohľade rozhľadne stretávam dvojicu vracajúcu sa z kopca. Poprosím o obligatórne foto. Rozhľadňa Vartovňa (651 m) sa predstaví ako moderná architektonicky hodnotná 37 m vysoká stavba na kopci, ktorého meno súvisí so strážením obcí pred kuruckými nájazdmi. Ešte stihnem vystúpiť na vežu a v poslednom svetle dňa čosi pofotiť. Dole využijem turistické prístrešky a v jednom si pripravím bivak. Nad stôl natiahnem hamaku, pridám karimatku a spacák. Mám pevnú strechu nad hlavou.

Druhý deň

Ráno je usmoklené, oblasť v oblakoch. Ešteže som včera vystúpil na vežu špirálovitým schodiskom. Dnes by tu žiadny výhľad do okolia nebol. Zostupujem chodníkom zahmleným lesom, sem-tam prerušeným lúčkou. Žiadny dážď sa nekoná, tak sa mi ide v pohode. Cestou ma zaujme pamätník tajného stretnutia evanjelikov v roku 1780.

Zrána vstupujem do mesta Vsetín. Podľa svojho zvyku absolvujem zrýchlenú prehliadku mesta. Aspoň si vytvorím aký-taký obraz o meste v srdci hôr. Usadím sa v dennom bare, dám si kávu, pivko a dobíjam mobil. Na toaletách sa uvediem do stavu, aby som nebudil pozornosť nedostatkom hygieny. Stačí batoh na chrbte.

Pred jedenástou vyrážam ďalej. Noc by som chcel stráviť kdesi v oblasti Rožnova pod Radhoštem. Tak to ešte toho pred sebou dosť mám. Znovu postupujem po červenej. Strmší výstup z mesta na hrebeň a cesta sa vlní cez obhospodárované lúky a pasienky. Vyjasňujúca sa obloha a pohľady do okolia ma napĺňajú vierou vo svetlé zajtrajšky. Na vhodnom mieste s pekným výhľadom doplním energiu z nesených zásob. Pochod znovu prerušujem v hospode Na Dušné. Trošku tu zamrzol čas. Atmosféra osemdesiatych rokov. Dám si pivo s kofolou. Koncentrácia tekutín a energie. Pôvodne mal byť namiesto kofoly radler. No hospodský si pod tým nevedel nič predstaviť. Znovu dobíjam batériu. Fotenie žerie dosť energie a neviem kedy bude znovu príležitosť. Powerbank použijem len ako poslednú rezervu.

Značka vedie po lesnej asfaltovej ceste až k horskému hotelu Vsacký Cáb. Pekná chata v peknom prostredí. Aj dosť návštevníkov. Malé pivko, kofola a polievočka. S radlerom nešpekulujem. Po necelej hodinke pokračujem až na nevýrazný pahorok Ptáčnice (830 m). Opúšťam červenú hrebeňovku, aby som po pár sto metroch žltou značkou znovu nastúpil pri rázcesníku Pod Ptáčnici na červenú, čo tu má východzí bod. Pozvoľným klesaním lesom s občasnými výhľadmi zostupujem k peknej obci Valašská Bystřice. Obce sú tu ozaj malebné a vidieť, že netrpia investičným deficitom. Trochu závidím pokrok, ktorý dosiahli. Dedinku v údolí len rýchlo prechádzam a znovu prudko stúpam na hrebeň druhej strany doliny. Vcelku sa vyčasilo, slnko už naberá predvečernú atmosféru. Prekrásne pohľady na typickú krajinu Valašska. Pastviny a lúky poprekladané lesmi. Roztrúsené chalúpky aj v najvyšších polohách pospájané stuhami kvalitných ciest. Krajina dosahuje kvality lesnatých rakúskych regiónov. Niekedy treba aj hranice prekročiť. Pred vlastným zostupom k Rožnovu sa zastavím v hospode Na Dílech. Je piatok podvečer a krčma pomerne dobre obsadená. Dám si polievočku a dáku tekutinu.

Nasleduje len zostup do mesta. Na horizonte začína dominovať hradba hôr, čo ma zajtra čaká. Dokumentujem si centrum Rožnova pod Radhoštěm a cez rozsiahly park prichádzam k Dřevěnému městečku v skanzene. Svetlo rýchlo ubúda, a tak strácam možnosť získania pekných fotografií. Táto oblasť mesta je oddychovou časťou Rožnova. Plná ľudí, užívajúcich si večer nastupujúceho víkendu. V amfiteátri prebieha nejaké vystúpenie, reštaurácie sa nemôžu sťažovať na nedostatok zákazníkov. Jednu navštívim, nech nejdem smädný spať. No čas nepočká. Idem ďalej.

Opustím mesto a cez chatovú oblasť začínam naberať nadmorskú výšku. Bez čelovky to už nejde. Les ma máta svojimi tieňmi a hľadám, kde by som hlavu sklonil. Noc je teplá a ruším pokušenie odbočiť k chate Mír. Figuruje na odbočke z červenej, no nič o nej neviem. Nakoniec mi povolia nervy a poviem si: končím. Odbočím do mladej smrečiny pred prebierkou. Vo svetle lampičky naťahujem hamaku. Oceňujem jej veľké plus, že nemusím hľadieť, čo pod ňou je. Nevadí svah, pne či iný svinčík. Ako rovno ju natiahnem, tak rovno budem spať. Klasicky samonafukovacia karimatka, spacák. Pre istotu nad lôžko naťahujem tarp. Zaliezam a ešte za zvukov vystúpenia dole v meste skúšam zaspať.

Tretí deň

Ráno vstávam ako zvyčajne, s brieždením. Balím a bez raňajok opúšťam nevľúdne miesto v smrečine. Po dákom kilometri prichádzam k prameňu. Vľúdnejšie, len les je už vyzretý a mal by som problém s dĺžkou šnúr na hamake. Statné buky už rastú redšie. Zjavujú sa prvé turistky schádzajúce z hrebeňa. Horské lúky v oblasti Velkej Polany (981 m) sú predzvesťou hlavného hrebeňa. Informačné tabule oboznamujú s úlohou oviec v tvorbe krajiny. Turistické prístrešky, ktoré tu vidím, by boli lepším riešením pre nocľah. Stretnem postaršieho turistu, čo túto možnosť využil. Klasicky požiadam o foto. Nemusím sa trápiť so selfíčkom. Ku mne sa pridá aj jeho štvornohý spoločník s batohom na chrbte. Aj psík si musí to svoje sám poniesť. Vraj mu nebude prekážať ani zverejnenie na FB, na rozdiel od dvojnohého pána. Na dohľad je vysielač so siluetou kaplnky v slnečnom protisvetle. Zaujmú ma asi hraničné kamene s písmenami T, TP, DB a letopočtom 1940. Žeby hranica protektorátu? Príležitostne budem googliť.

Posledné stúpanie a som na hrebeni. Začína ikonickou kaplnkou na Radhošti (1129 m), veľkosťou zodpovedajúcou rozmerom regulárneho kostola, so sochou Cyrila a Metoda. Neďaleko stojí stožiar vysielača. Takto zrána môžem kráčať pohodlnou cestou hrebeňom ešte bez davov turistov. Široká cestička tomu nasvedčuje. Otvorené miesta umožňujú dobré výhľady do okolia. Ani neviem, ako som popri horskom hoteli dorazil k soche Radegasta. Využijem znovu stretnutie turistu so psom. Prax s fotením už má, a tak získam aj foto s bôžikom. Neďaleké odpočívadlo okupuje skupina slovenských cykloturistov pospávajúcich tu v hamakách. Z vrcholu Radegastu (1106 m) začínam klesať na Pustevny (1010 m). Turistov pribúda, vyhliadkový altánok Cyrilka je dosť okupovaný. Čakám na moment, aby fotografia nebola preľudnená. Ski areál Pustevny vidím v plnej kráse. Z množstva reštaurácií a bufetov si vyberám jeden a poctím ho návštevou. Asi som si vybral dobre. Sedí tu aj turista, s ktorým sa od rána obiehame. Prisadnem si, čosi objednám a požiadam o dobitie mobilu. Kolega ma predbehol, ale ochotný čašník vyrieši problém s obsadením zásuvky. V pohode pohovoríme, batérie potrebujú čas. Ako znalec miesta mi ozrejmí možnosti ďalšieho pochodu. Už je desať preč, keď opúšťam horské stredisko. Prechádzam okolo po požiari rekonštruovaného Libušína a Maměnky. Ide o diela známeho slovenského architekta. Štýl, aký som videl v Luhačoviciach.

Znovu červenou značkou začínam stúpať zo sedla smerom k Tanečnici (1084 m). Pôvodná skončila pri kaplnke a k Pustevnám ma priviedla modrá. Lesnatý vrchol stráži skupina kamenných mužíčkov. Lesným chodníkom vystúpim na ďalší zalesnený kopec Čertův mlýn (1206 m). A nasleduje pozvoľné klesanie zelenou značkou medzi statnými stromami s podrastom zarodených čučoriedok. Pri jednom silnejšom prameni neodolám, zhodím obuv a počas krátkej prestávky chladím chodidlá v blahodarnej vode. Zostup ma privedie k ďalšej hojne hlavne cyklistami navštevovanej chate Martiňák (785). Vynikajúca beskydská kyselica a pivko k tomu mi pozdvihne náladu a dodá energiu. Využijem aj voľne dostupný zdroj elektriny pre neustále opakujúci sa rituál udržiavania mobilného zariadenie v chode. Nemôžem dlho posedávať. Očakáva ma najvyšší vrch trasy Smrk (1276) a zostup do Ostravice (418), kde má zastávku nočný autobusový spoj smer Čadca.

Pokračujem v klesaní pre zmenu modrou. Po chvíli sa zjaví medzi stromami silueta majestátneho Smrku. Nebude to asi len prechádzka. Klesnem až do údolia, to už nie je hrebeňovka. Pri križovatke Kocianka (628 m) tečie bystrý horský tok Čeladenka. Most je v práve v rekonštrukcii, lepšie povedané starý je odstránený a nový ešte nie je. Tak hľadám náhradnú možnosť prekonania toku. Keď sa dozviem od mladej turistky brodiacej sa studenou vodou, že to nerobí pre radosť, ale z nutnosti, tak zhadzujem obuv tiež. Zaujímavý zážitok. Tak zinscenujem proces ešte raz a dám si ho zvečniť mobilom spomínanou dievčinou.

Idem kúsok po ceste dole údolím a odbočením vpravo začínam výstup. Treba prekonať vyše šesťsto výškových metrov. Krajom prírodnej rezervácie prídem k otvorenému lúčnemu priestoru v obkľúčení beskydských lesov s niekoľkými budovami, k Podolánkam (680 m). V miestnej studni si doplním vodu a prudším stúpaním pokračujem k vrcholu. V mieste s výhľadom nazývaným Polana (892 m) sa pripájam k červenej značke, ktorú som opustil pri Čertovom mlyne. Volil som inú trasu. Asi sa nikdy nedozviem, či zaujímavejšiu. Nedá sa vidieť všetko. Postupujem lesmi stále vyššie. Pri uzavretej chate Hubertka (1150 m) si robím krátku prestávku. Silnému prameňu s chladivou vodou sa nedá odolať. Už ma čaká len necelá stovka výškových metrov. A naozaj, stromy sú čoraz menšie, redšie od seba, náznaky rozsiahlejšieho polomu, pribúda čučoriedok. Ako sa blížim k cieľu, kopec sa začína zaobľovať. Vrchol Smrku (1276 m) je vlastne čučoriedková lúčka na planine so skalnatým svahom umožňujúcim výhľad na sever. Informačné tabule dopĺňajú pomníčky Palachovi a Lennonovi. Podľa počtu turistov odhadujem, že využívajú iné značené výstupové trasy.

Začínam zostup. Nech dorazím do Ostravice za svetla. Klesám do sedla pod Smrkom, strmo, ale dá sa. No nasleduje úsek, ktorý ma nenadchol. Ani nie tak prudkým klesaním, no terénom pod nohami. Samé skaly, treba hľadieť na každé dostúpenie. Potácam sa dole, nemám pocit, že by trasa ubúdala. Pritom mládež, čo sa na večer trúsi na vrchol, ide svižne. Budú tam pravdepodobne tráviť noc. Asi som unavený a problém nie je v chodníku, ale vo mne. Nezastavujem sa ani pri upravenej studničke. Nech to už skončí. Za súmraku prekračujem tok Bučiaceho potoka a prakticky za tmy vchádzam do Ostravice (418 m). Autobusová zástavka, železničná stanica a hlavne otvorená pizzéria. Takže ani ďalej do obce nepokračujem. Uvediem sa do ľudského stavu, objednám si jedlo a nápoje. Pochválim sa čašníkovi zdolanou stovkou za tri dni. Vykľuje sa z neho supermaratónista, stovku dáva behom za jeden deň po vrcholoch miestnych hôr. Čo už, každý máme vlastné Everesty. Po jedenástej nastupujem do autobusu a s prestupom v Čadci na nočný vlak som nadránom vo Vrútkach. Takže len prvý ranný vlak a nedeľu zrelaxujem vo vlastnej posteli.

Každá cesta má svoj začiatok a koniec. Aj táto 101 kilometrov dlhá. No keďže zem guľatá je, je aj bez konca a začiatku. Takže aj z Ostravice červená ďalej pokračuje a aj do Luhačovíc skadesi prišla. Ak hviezdy budú priať, aj pokračovania budú.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek