Reportáž

Videli sme hlucháne, ktorým u nás akútne hrozí vyhynutie

13.05.19
O kriticky ohrozenom hlucháňovi, ktorý je u nás na pokraji vyhynutia, sa v poslednom čase hovorí veľa. Nič však nepripraví človeka na reálne pocity, keď ho uvidí naživo. Na jednej strane radosť, na druhej smútok a hnev pri vedomí, že tomuto vtákovi a ďalším mnohým, možno nie až tak charizmatickým, ale dôležitým zvieratám mizne priestor na život raketovým tempom.

S ornitológom Jánom Dobšovičom sa v jeden chladný jarný deň motáme po turistických chodníkoch vo Vysokých Tatrách, sledujeme a počúvame vtáčiky. Vtáky sa najviac ozývajú v ranných hodinách, ale tentoraz celkom slušne vyspevujú aj popoludní. Nemám vycvičené oko na sledovanie fauny a tak si tmavého vtáka letiaceho asi 250 až 300 metrov od nášho chodníka ani nevšimnem. Ján si ho všimne, identifikuje a zapamätá si, kde pristál. Rýchlo rozkladá statív a monokulárny ďalekohľad. Potom niekoľko minút prehľadáva svah oproti. Voľným okom nevidím absolútne nič a ani cez dalekohľad to nie je lepšie. Ján musí odfotiť svah a ukázať mi v tráve akúsi čiernu moľu, z ktorej sa vykľuje hluchání chvost. Kohút sa však zmiluje a vyberie sa prechádzať do otvorenejšieho terénu, takže ho vidíme v plnej kráse.

Po asi dvadsiatich minútach odlieta, a nielen on, spolu s ním ďalšie dva hlucháne. Robíme bleskové rozhodnutie o skorom rannom budíčku a nasledujúci deň sa sem ticho zakrádame vo štvorici. Je samozrejme dosť možné, že hlucháne tu boli len náhodou, no už len pobyt v sviežom rannom lese stojí za to. Ale máme šťastie. Asi 300 metrov od nás si na smrekovec sadá samička hlucháňa. Ako pri väčšine vtákov, samička je oveľa nenápadnejšia. Hnedú sliepku na zatiaľ hnedom smrekovci, ktorá pobehuje hore-dole a kŕmi sa púčikmi, mám problém nájsť aj s ďalekohľadom. Sliepočka po asi štvrťhodine uletí, ale na našu veľkú radosť počujeme kvokanie nejakej inej o niečo bližšie. Následne si sadne na strom hneď vedľa chodníka asi 150 metrov od nás. Neskôr vidíme ešte jednu a na chvíľku aj kohúta, zrejme včerajšieho. Škoda, že netokal, ale aj tak to bol zážitok.

Ján Dobšovič vysvetľuje, že hlucháň má špecifický tok, zložený z viacerých častí (klipkanie, brúsenie, výlusk) a počas poslednej z nich absolútne nepočuje. Preto aj v minulosti, keď ho ľudia lovili alebo chceli pozerať jeho tok, mohli sa priblížiť len úskokmi v čase, kedy nič nevníma.

Hlucháň je náš najväčší kurovitý vták, s dĺžkou tela až do 90 cm. Zároveň je to dáždnikový druh horských lesov, hovorí lesník a ochranár Karol Kaliský. Jeho ochranou dokážeme zabezpečiť ochranu tisícok druhov horského lesa. Ak miznú hlucháne, s nimi miznú aj ďalšie lesné druhy vrátane pôdnych organizmov, ale aj takých vzácnych vtákov ako ďateľ ďubník trojprstý alebo tesár čierny.

Hlucháňovi sa najviac páči vo vývratoch po veterných kalamitách, prípadne na okraji s lykožrútovou kalamitou, kde sú popadané stromy vedno s mladými. “Sú to presne také miesta, aké si predstavujem pri termíne vysokohorský národný park”, vraví Ján. “Tak by to malo vyzerať, keď je niečo chránené. Neznamená to, že by to malo byť celé zelené, ale že by to malo byť rôznorodé.” Naozaj, vtáky sme videli v teréne, ktorý bol mixom vysokých stromov, mladých stromčekov, popadaných stromov, pomedzi to nejaká skalka a bolo tu pomerne vzdušno.

Karol Kaliský dopĺňa, že hlucháň obľubuje staré horské lesy, presvetlené, kde majú mláďatá dosť slnka, ale zároveň sa tam môže ukryť pred dravcami. V holorube ani v hustom hospodárskom lese hlucháňa nenájdete. Les musí mať takú štruktúru, aby stromy rástli ďaleko od seba. ”Hlucháň je veľký vták, ktorý v hustom lese nedokáže lietať. Chýbajú tam tiež stromy zavetvené pod zem, pretože v hustom lese sa stromy ťahajú za svetlom. Vetvy v nižších polohách sú dôležité, poskytujú úkryt pred predátormi.” Kuriatka hlucháňov sa kŕmia najmä húseničkami motýľov, ktoré sú v podraste, obvykle čučoriedkovom, lenže v hustých lesoch nie je kvôli nedostatku svetla žiadny podrast.

Hlucháne tokajú najmä na jar počas párenia. Začínajú už v marci a končia okolo 10. mája. “Pokiaľ by sme mali možnosť sledovať ich v skutočne prirodzených podmienkach, tokajú celý deň,” vraví Karol Kaliský. “Na silnom tokanisku, aké už u nás nie je, tokajú ešte aj v júni.” Zaujímam sa, prečo netokal náš kohút. “Asi preto, že tam bol sám. Keď je na tokanisku viac kohútikov, obyčajne tokajú dlhšie a aj keď je jeden vyrušený, nemusí to znamenať koniec, pretože tokanie ďalších hlucháňov je signál, že je všetko v poriadku a znovu môže začať spievať svoju ľúbostnú pieseň.

Sliepka hlucháňa znesie 8 - 10 vajíčok, ale nerobí to naraz. Ráno si zvykne odbehnúť na tokanisko. Až keď so znáškou skončí, práve v tomto období okolo 10. mája, kohútiky to už “zabalia”. Dajú sa hlucháne vidieť aj vo zvyšných mesiacoch v roku? “Vidieť hlucháňa je veľký problém. Žijú mimoriadne skryto, je takmer nemožné vidieť ich mimo tokania.

Vyzerá to teda, že sme mali slušné šťastie na stretnutie s hlucháňmi. A tiež to vyzerá, že ak sa okamžite nezačnú vo veľkom realizovať opatrenia na záchranu hlucháňa, naše deti si ich budú obzerať iba v encyklopédii alebo v zahraničí. Pritom opatrenia sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov, najmä neťažiť staré horské lesy, neodstraňovať lykožrútové kalamity v chránených vtáčích územiach a tam, kde už biotop hlucháňa v dôsledku ťažby zanikol, pestovať lesy spôsobom, ktorý vyhovuje hlucháňom. V roku 1977 sme mali 3700 hlucháňov, roku 2006 už len 1500. V roku 2015 bolo spočítaných 650 - 870 jedincov. Kritická hranica prežitia druhu u nás je 500 kusov. Ak ich bude menej, nedokážu spolu komunikovať, príbuzní sa budú páriť medzi sebou a postupne zahynú na izolovaných ostrovčekoch...

Fórum 12 príspevkov
Videli sme hlucháne, ktorým u nás akútne hrozí vyhynutie 21/05/19 12:54 12 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Šípska Fatra: z Komjatnej do Švošova cez Hrdošnú skalu Oblasť Šípskej Fatry je pre mňa pomerne neznámou, prešla som tu len okruh samotným Šípom. Ale Ostré, Hrdošná skala, Radičiná, Kečky či Čebrať zatiaľ ostávali nenavštívené. Ťažké bolo aj niečo vybrať, každá lokalita hýri peknými fotkami. Nakoniec som sa rozhodla pre prechod naprieč masívom z Komjatnej do Švošova. Tešila som sa na niekoľko skalných vyhliadok a monumentálne skalné okno. 12/08/19 Soňa Mäkká Veľká Fatra a Choč
Túra Šumava: Okolie Borových Lád, Chalupská slať a NCH Les Obec Borová Lada je jedno z častých východísk túr v Národnom parku Šumava. Rôznych peších aj cyklistických okruhov sa dá odtiaľto urobiť viacero. Vybrala som dva tipy pre tých, ktorí majú menej času, horšiu kondičku alebo daždivé počasie. Na oba sa dostaneme priamo z obce a naspäť bez potreby použiť akúkoľvek dopravu. 01/08/19 Soňa Mäkká Svet
Túra Šumava - na vrchol Oblík a Tříjezerní slať Národný park Šumava sa prezentuje najmä lesmi, ale nájdu sa tu aj výhľadové vrcholy. Jedným z nich je Oblík v strednej časti národného parku. Charakteristické pre tento národný park sú aj početné mokrade. Do nášho okruhu sme si pridali Tříjezerní slať, jedno z troch sprístupnených rašelinísk v rámci parku. 25/07/19 Soňa Mäkká Svet
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). dnes Michal Bukvai Strážovské vrchy
Ferrata Ferrata Dve veže v Liptovských Revúcach Postupne aj na Slovensku pribúdajú zaistené cesty via ferrata. Nový prírastok k tomuto populárnemu sprístupneniu skál nehorolezcom pribudol na Liptove, neďaleko Nižnej Revúcej na skale nad Záhorovom. Dostal pomenovanie "Dve veže" a krátko pred oficiálnym otvorením sme ho vyskúšali spolu s asi tuctom iných ferratistov z okolia. včera Ľubomír Mäkký Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Túra Sninský kameň zo Zemplínskych Hámrov s deťmi Koncom júna tohto roku trávime predĺžený víkend s kysuckými turistami vo Vihorlatských vrchoch. Vihorlat ako najvyšší vrchol si s deťmi nechávame na neskôr, keď budú väčšie. Zato Sninský kameň sa nám zdá ako vhodný cieľ, ktorý by sme mohli s deťmi vo veku 6,5 a 8,5 roka zvládnuť. Sninský kameň tvoria v skutočnosti dve skaly, obe sú veľmi pekné a vyhliadkové, v nadmorskej výške približne 1000 metrov. Zaujímavé na nich je to, že trčia nad okolitý zelený les. Prístup na ne zatraktívňujú rebríky. 15/08/19 Jana Bílešová Vihorlatské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Videli sme hlucháne, ktorým u nás akútne hrozí vyhynutie 21/05/19 12:54 12 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.7 (0.19)