Videli sme hlucháne, ktorým u nás akútne hrozí vyhynutie

S ornitológom Jánom Dobšovičom sa v jeden chladný jarný deň motáme po turistických chodníkoch vo Vysokých Tatrách, sledujeme a počúvame vtáčiky. Vtáky sa najviac ozývajú v ranných hodinách, ale tentoraz celkom slušne vyspevujú aj popoludní. Nemám vycvičené oko na sledovanie fauny a tak si tmavého vtáka letiaceho asi 250 až 300 metrov od nášho chodníka ani nevšimnem. Ján si ho všimne, identifikuje a zapamätá si, kde pristál. Rýchlo rozkladá statív a monokulárny ďalekohľad. Potom niekoľko minút prehľadáva svah oproti. Voľným okom nevidím absolútne nič a ani cez dalekohľad to nie je lepšie. Ján musí odfotiť svah a ukázať mi v tráve akúsi čiernu moľu, z ktorej sa vykľuje hluchání chvost. Kohút sa však zmiluje a vyberie sa prechádzať do otvorenejšieho terénu, takže ho vidíme v plnej kráse.

Po asi dvadsiatich minútach odlieta, a nielen on, spolu s ním ďalšie dva hlucháne. Robíme bleskové rozhodnutie o skorom rannom budíčku a nasledujúci deň sa sem ticho zakrádame vo štvorici. Je samozrejme dosť možné, že hlucháne tu boli len náhodou, no už len pobyt v sviežom rannom lese stojí za to. Ale máme šťastie. Asi 300 metrov od nás si na smrekovec sadá samička hlucháňa. Ako pri väčšine vtákov, samička je oveľa nenápadnejšia. Hnedú sliepku na zatiaľ hnedom smrekovci, ktorá pobehuje hore-dole a kŕmi sa púčikmi, mám problém nájsť aj s ďalekohľadom. Sliepočka po asi štvrťhodine uletí, ale na našu veľkú radosť počujeme kvokanie nejakej inej o niečo bližšie. Následne si sadne na strom hneď vedľa chodníka asi 150 metrov od nás. Neskôr vidíme ešte jednu a na chvíľku aj kohúta, zrejme včerajšieho. Škoda, že netokal, ale aj tak to bol zážitok.

Ján Dobšovič vysvetľuje, že hlucháň má špecifický tok, zložený z viacerých častí (klipkanie, brúsenie, výlusk) a počas poslednej z nich absolútne nepočuje. Preto aj v minulosti, keď ho ľudia lovili alebo chceli pozerať jeho tok, mohli sa priblížiť len úskokmi v čase, kedy nič nevníma.

Hlucháň je náš najväčší kurovitý vták, s dĺžkou tela až do 90 cm. Zároveň je to dáždnikový druh horských lesov, hovorí lesník a ochranár Karol Kaliský. Jeho ochranou dokážeme zabezpečiť ochranu tisícok druhov horského lesa. Ak miznú hlucháne, s nimi miznú aj ďalšie lesné druhy vrátane pôdnych organizmov, ale aj takých vzácnych vtákov ako ďateľ ďubník trojprstý alebo tesár čierny.

Hlucháňovi sa najviac páči vo vývratoch po veterných kalamitách, prípadne na okraji s lykožrútovou kalamitou, kde sú popadané stromy vedno s mladými. “Sú to presne také miesta, aké si predstavujem pri termíne vysokohorský národný park”, vraví Ján. “Tak by to malo vyzerať, keď je niečo chránené. Neznamená to, že by to malo byť celé zelené, ale že by to malo byť rôznorodé.” Naozaj, vtáky sme videli v teréne, ktorý bol mixom vysokých stromov, mladých stromčekov, popadaných stromov, pomedzi to nejaká skalka a bolo tu pomerne vzdušno.

Karol Kaliský dopĺňa, že hlucháň obľubuje staré horské lesy, presvetlené, kde majú mláďatá dosť slnka, ale zároveň sa tam môže ukryť pred dravcami. V holorube ani v hustom hospodárskom lese hlucháňa nenájdete. Les musí mať takú štruktúru, aby stromy rástli ďaleko od seba. ”Hlucháň je veľký vták, ktorý v hustom lese nedokáže lietať. Chýbajú tam tiež stromy zavetvené pod zem, pretože v hustom lese sa stromy ťahajú za svetlom. Vetvy v nižších polohách sú dôležité, poskytujú úkryt pred predátormi.” Kuriatka hlucháňov sa kŕmia najmä húseničkami motýľov, ktoré sú v podraste, obvykle čučoriedkovom, lenže v hustých lesoch nie je kvôli nedostatku svetla žiadny podrast.

Hlucháne tokajú najmä na jar počas párenia. Začínajú už v marci a končia okolo 10. mája. “Pokiaľ by sme mali možnosť sledovať ich v skutočne prirodzených podmienkach, tokajú celý deň,” vraví Karol Kaliský. “Na silnom tokanisku, aké už u nás nie je, tokajú ešte aj v júni.” Zaujímam sa, prečo netokal náš kohút. “Asi preto, že tam bol sám. Keď je na tokanisku viac kohútikov, obyčajne tokajú dlhšie a aj keď je jeden vyrušený, nemusí to znamenať koniec, pretože tokanie ďalších hlucháňov je signál, že je všetko v poriadku a znovu môže začať spievať svoju ľúbostnú pieseň.”

Sliepka hlucháňa znesie 8 - 10 vajíčok, ale nerobí to naraz. Ráno si zvykne odbehnúť na tokanisko. Až keď so znáškou skončí, práve v tomto období okolo 10. mája, kohútiky to už “zabalia”. Dajú sa hlucháne vidieť aj vo zvyšných mesiacoch v roku? “Vidieť hlucháňa je veľký problém. Žijú mimoriadne skryto, je takmer nemožné vidieť ich mimo tokania.”

Vyzerá to teda, že sme mali slušné šťastie na stretnutie s hlucháňmi. A tiež to vyzerá, že ak sa okamžite nezačnú vo veľkom realizovať opatrenia na záchranu hlucháňa, naše deti si ich budú obzerať iba v encyklopédii alebo v zahraničí. Pritom opatrenia sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov, najmä neťažiť staré horské lesy, neodstraňovať lykožrútové kalamity v chránených vtáčích územiach a tam, kde už biotop hlucháňa v dôsledku ťažby zanikol, pestovať lesy spôsobom, ktorý vyhovuje hlucháňom. V roku 1977 sme mali 3700 hlucháňov, roku 2006 už len 1500. V roku 2015 bolo spočítaných 650 - 870 jedincov. Kritická hranica prežitia druhu u nás je 500 kusov. Ak ich bude menej, nedokážu spolu komunikovať, príbuzní sa budú páriť medzi sebou a postupne zahynú na izolovaných ostrovčekoch...