Trasa

Rytro – Pod Makowica – Przełęcz Bukowina – Hala Pisana – Hala Labowska, schronisko – Runek – Wyžnie Mlaki – Szczawnik – Milik – Lysówka – Muszyna – Malnik – Czarne Garby – Dubne – Leluchów – Čirč, štátna hranica

1. deň

Do Rytra sa mi podarilo vcelku úspešne dostopovať a okrem mladého páriku, ktorý sa mi vryl do pamäti tvrdením, že ľudia si musia pomáhať, rovnako nemôžem zabudnúť ani na starého extaxikára, ktorý robil kšefty s Poliakmi a okrem jeho múdrych rád sa zaskvel aj terminus technicus "čuchačka".

Pohraničná oblasť mi nie je úplne neznáma, práve naopak, je mojou obľúbenou a za posledné 2 roky som tu už druhýkrát (ak nepočítam jednu stopočku, vďaka ktorej sa mi ukázala oblasť), keď som prvýkrát navštívil Beskid Sądecki výstupom na Radziejowu a s koncom práve v Rytre. Ešte som vtedy zašiel pozrieť zrúcaniny hradu, týčiace sa nad mestečkom v smere dnešného výletu. A ani som netušil, ale dobre som vtedy spravil, lebo teraz som tomu učiniť nemohol. Akurát totiž rekonštruovali a Poliaci tam zakázali vstup. Pre prípad, ak by bol niekto trúfalý, tak to ešte spoplatnili 5,- zlotými. No nenas...

Trocha ma to mrzelo, ale keďže som tam bol a nič nové by som ani nevidel, tak som sa pobral po červenej, ktorá znamená, že sa ňou prechádza po Hlavnej beskydskej magistrále (Główny Szlak Beskidzki). Hneď na začiatku som stretol párik, ktorý schádzal, čo predznamenalo, že to nie je najopustenejšie pohorie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo začiatku, trasa ide zalesneným úsekom, a to aj napriek tomu, že v polovici výstupu na hrebeň sa ukázali horské pasienky, na ktorých sa nachádzali najvyššie položené usadlosti Kretówki. Odtiaľ opäť lesom som vyšiel na ďalšie pastviny, kde som opäť stretol dvojicu, tentoraz matku s malým blonďavým dievčatkom, čo bolo pekné, že od mala ho vedie k turistike a trávení času v prírode. Tu som zabočil doľava a trochu neatraktívnym úsekom popod elektrické vedenie a následne cestou pre autá, čím sa vyrovnalo aj stúpanie, som sa približoval k schronisku na Cyrle.

Tu to bolo ako na klasickej poľskej horskej chate, teda s osadenstvom smädných turistov, z ktorých niektorí vyzerali ako hrebeňovkári s batohmi a paličkami. Nezdržiaval som sa a opäť pokračoval po červenej, čím som po asi 20 minútach prišiel k smerovníku Pod Makowica, kde sa pridala modrá z Barcic a zelená z Nového Sonču (Nowy Sącz).

Horskými lúkami Haly Pisanej a Lubowskej

Aj keď som bol opäť v lese, odtiaľ ma mal čakať dlhý, vyše dvojhodinový úsek lúčnato-lesných úsekov. Na scenérie horských lúk, ako som ich poznal napríklad z Čergova, som sa veľmi tešil. Najmä na Hale Pisana a Hala Lubowska, ktoré sú najväčšie nezalesnené úseky na hrebeni Jaoworzynskeho Beskidu Sadeckého. No oproti podobným slovenským pohoriam, ako spomínaný Čergov či Bachureň, mi prišli oveľa skromnejšie a viac zarastenejšie. A to aj napriek tomu, že na jednom úseku som stretol domácich, ktorí na koňom ťahanom povoze zbierali vysušené seno. No ale čo sa týka turistickej infraštruktúry, tri chaty na relatívne malom hrebeni hovoria za všetko. Prechádzajúc okolo pomníka vojaka Adama Kondolewicza, ktorého zabilo Gestapo, práve Towariši opravovali zimné kolové označenie.

Blízko rázcestnika, odkiaľ sa pripájala žltá z Frycowej, som stretol dvojicu hrebeňovkárov, ktorí na moje prekvapenie rozprávali slovensky, a tak som sa k nim ozval a oni rovnako boli prekvapení. Vysvitlo, že sú tiež od Prešova a že idú viacdňovku cez Čergov, Ľubovniansku vrchovinu a Beskid Sadecki, podobnú trasu akú som teraz plánoval po hranice. A podobne ich smer kopíroval môj spred roka, keď som išiel od Radzejowej.

Po chvíli sme sa rozlúčili a zaželali si pekne túry. Následne som sa dostal na Halu Labowsku, kde stojí ďalšie schronisko. Keď som prechádzal okolo mapy, pod ktorou sedeli dve staršie turistky, tak sa spýtali či im neviem poradiť. Neviem či boli spokojne s odpoveďou, ale niekam sa pobrali. Ja som sa pri schronisku najedol a trocha si oddýchol. Návštevníkov spomedzi čitateľov Hikingu, ktorí sa rozhodnú sem prísť, možno poteší možnosť prespatia nielen v chate, ale aj v obďaleč postavenom väčšom prístrešku.

Odtiaľ ma čakal dlhý úsek lesom na Runek. Ešte malá čistinka a už len les, kde stojí za spomenutie azda len prítomnosť ďalšieho väčšieho prístrešku, ktorý keby mal povalu, tak by bol ideálny. Za necelé 2 hodiny som sa dostal na Runek, čo znie ako nejaký známy kopec, ale vôbec nie je výrazný ani významný, keďže tam nič nie je, skoro ani riadny les. Tu som stretol ďalších na ľahko ustrojených výletníkov, čím predznamenali, že som blízko dvoch ľahko dosiahnuteľných atrakcií, a to lanoviek na Jaworzyne Krynickej a Wierchomii, ktorá je na modrej trase a po ktorej som mal za chvíľu ísť. Tým som sa zároveň rozlúčil s Hlavnou beskydskou magistrálou, ktorou som išiel na mojom druhom úseku. Po chvíli som vyšiel z lesa na pasienok, kde som opäť stretol turistov a následne sa ocitol pri chate Bacówka nad Wierchomlą.

Nádherné pasienky nad Wierchomlou

Tu sa hmýrilo veľké množstvo turistov, aj keď treba uznať, že je to tu pekné. Od bacówky sú perfektné výhľady do údolia a rovnako konečne potešia horské lúky ako ich poznám z Veľkej Fatry. No dojem trochu kazí dav ľudí, ktorí sa vyvezú blízkou lanovkou. Odtiaľ sa po čiernej dá zísť do Wierchomle Malej, no pokračoval som ďalej po modrej okolo samotného vleku a malého salaša k smerovníku Wyžnie Mlaki. Pri nádhernej starej kaplnke vedľa smerovníka som chvíľu rozmýšľal, či pokračovať po modrej, alebo nechať sa viesť žltou. Dôvod bol v tom, že modrou by som zišiel k rieke Poprad a využijúc novu lávku by som prešiel na Slovensko a pokračoval cez Sliboň, kadiaľ som ešte nešiel. Na druhej strane, idúc po žltej, som si chcel pozrieť drevené kostolíky v Szczawniku a Miliku, a tak nakoniec som si zvolil žltú.

Opäť pekný hrebeňový úsek s výhľadmi, ktoré si takisto vychutnával osamelý turista a pani so synom, s ktorými som zišiel k lanovke nad Szczawnikom, odkiaľ sa ponúkal výhľad na Muszynu a kopec Czarne Garby a kadiaľ som mal nasledujúce ráno pokračovať na Slovensko. Tu som trocha zakufroval, ale podľa mapy z mobilu som našiel pokračovanie žltej, ktorá pri vlekárskych budovách odbočila doprava a zašla do lesa. Čiže z výhľadov už nič. Akurát som dobehol dvojicu, ktorá sa ma pýtala, či idú dobre na Zegliestów a ako keby som bol domáci, že nie, že do Muszyny. Ale nevyzerali, že by si z toho robili ťažkú hlavu.

Drevené kostoly a židovský cintorín

Pokračoval som ďalej a skoro zišiel nad Szczawnik, kde som z lúk uvidel dedinu v dolinke a drevený kostol. Tu som začal rozmýšľať ako sa dosať do Milika. Zišiel som dole okolo peknej bielej pôvodnej kaplnky, kde to vyzeralo, že na druhú stranu to je práve do Milika. To mi potvrdil miestny chlapík, ktorého som sa v dedine spýtal. Za kostolom som náhodou objavil altánok a v ňom minerálny prameň, čo som vskutku ocenil, keďže bol podľa mojej chuti. Nabral som si vody do dvoch fliaš a vďaka mapám som objavil cyklochodník do Milika, presne ako mi poradil miestny a ako som predpokladal ísť okolo bielej kaplnky. Za ňou pri jarku som našiel nielen ďalší altánok, ale aj ohradený pozemok s kopou nákladných áut, ako keby tam niečo stavali. Najprv som si myslel, že tu bude nejaký ďalší wellnes, ale keď som išiel cestou do Milika, zistil som, že akurát stávajú megalomanskú cestu pre cyklistov. No, myslím si, že trocha zbytočne vyhodené prachy z EÚ...

Po momentálne rozbitej ceste som došiel do Milika, stretnúc pár ľudí. Za 20 minút som tam došiel a musel som prejsť celú rozťahanú dedinu, aby som došiel k ďalšiemu drevenému kostolu. To som dumal, kde budem spať. Do Muszyny to bola nestíhačka a úplne v lese som nechcel. Tak som dúfal, že bude nejaký posed. Prišiel som ku kostolu akurát, keď bola omša, tak som vošiel dnu. Chvíľu som tam pobudol a potom išiel pofotiť. No keď som išiel sfotiť drevenú zvonicu a zbadal dvere, skúsil som otvoriť i neodporovali. Keď som tam zazrel, priam ponúkala luxusné spanie. Mal som sto chutí tu prespať, predsa ultra nezvyčajne miesto.

No nakoniec som zvolil možnosť ešte podvečerného pokračovania na Lysówku a spania mimo dedinu. Cesty síce nebolo, ale vyštveral som sa s pekným výhľadom nad dedinu učupenú v úzkej doline s oproti stojacimi pasienkami. Idúc k lesu som zazrel čosi podobné posedu, tak som to išiel omrknúť a našiel som tam síce malý, ale predsa len posed. Keďže sa akurát stmievalo, vyzeralo, že by sem už nemal nikto prísť, tak som sa do neho utiahol.

2. deň

Nebudem hovoriť ako sa spalo, ale tak, radšej ako v lese. Ráno som skúsil jednu cestu, ktorá vchádzala do lesa a vyzerala, že je používaná a najmä smeruje do Muszyny. No po čase akoby zanikla. Síce som našiel ďalšiu a už riadnu, ale došiel som len na malé parkovisko, kde začínal nejaký lesný náučný chodník. Cesta od parkoviska viedla mojím smerom, ale potom sa zatočila, kam som nechcel a vyviedla ma pred mesto ku štátnej ceste, čím som si spravil menší oblúk. Tým mi síce zase nevyšli moje náhodné spojnice a skratky, ale aspoň som bol von z lesa. Po chvíli som došiel do mestečka a keďže bolo len 8.00 h, dosť času na to, aby som pokračoval.

Aj keď som mal na výber medzi modrou, ktorou som išiel pri mojej prvej návšteve oblasti pred 4 rokmi, voľba padla na o čosi kratší úsek cez Czarne Garby do Leluchówa, čím som chcel oprášiť starší plán jeho prechodu. Časť z neho som išiel v zime, keď som nedokončil zimnú návštevu zasnežených drevených cerkví vo Wojkowej, a tak som si prezrel len v Dubnom a Leluchówe.

No nebola to najlepšia voľba, lebo zalesnený a ultra otravný úsek do Leluchówa neobstál v konkurencii krásneho pasienkového kraja nad Legnavou, ktorý som si pamätal z prvej zimnej návštevy Ľubovnianskej vrchoviny. Aj keď stúpanie na Garby z mesta je vcelku zaujímavé, keďže som prechádzal okolo židovského cintorína a následne podhorskými hospodárstvami, ku ktorým viedlo krátke ale poctivé stúpanie. Nad domami a lúkami sa spod Malnika ponúkal výhľad aj na Slovensko. Odtiaľ som išiel pohodovým úsekom, ktorý zrejme využívajú aj štvorkolkári. No značka nejde celá po vyjazdenej ceste, ale chodníkom sa vnára do lesa a pokračuje na Czarne Garby, kde je len smerovník v lese pod vrchom Garby.

Lesná nuda a otravný chodník domov

To som išiel hodnú chvíľu spomínanou lesnou nudou k ďalšiemu smerovníku Dubne, rázc., kde odbočuje žltá na Wojkowu a kadiaľ som pôvodne chcel ísť v zime pri návšteve zasnežených kostolíkov. Modrá ma tak nasledovala do Leluchowa, čo prvotne vyzeralo na pohodu, ale ukázala sa z toho poriadna otrava. Teda zo začiatku som ešte išiel fajn cestou, prešiel cez nevýrazný kopec Dubne, ale potom sa začali nekonečné stúpania a klesania. Po polhodine som došiel k obore, okolo ktorej som v zime išiel po druhej strane, čím som si myslel, že skoro dôjdem k asfaltke, na ktorú som v zime natrafil a ktorá ma asi zachránila. Ale nie a nie k nej dôjsť.

Prešiel som vrchol Zimne, ktorý označuje nejaký zvláštny železný ihlan. Chodník bol v podstate zarastená cesta, kde miestami chýbala značka. Konečne som došiel k asfaltke a chvíľu po nej išiel. Následne som odbočil a stúpal na najvyšší kopec Leluchowskeho Beskidu Sadeckého, Kraczonik, čím som si myslel, že odtiaľto budem len klesať. Ale figu borovú.

Nasledovali nekonečné klesania a stúpania a tak dookola. Zišiel som 10 výškových metrov a nastúpal 5. Potom zišiel 20 a vystúpal 10. No na šľaktrafenie, aj keď je to asi vcelku normálne, neviem prečo ma to vtedy tak srdilo. Rozmýšľal som, akým zázrakom som toto v zime za nehorázneho snehu išiel a prešiel, lebo akurát sa mi podarilo prejsť najotrasnejší a najhorší úsek. Pamätal som si úseky s výhľadom na Orlovskú a Kurčínsku Maguru či na Západne Tatry, ktoré sa mi cez lístie aj teraz z časti ukázali. Rovnako, keď som výraznejšie klesal úvozom, som sa rozpamätal, že mi tu vtedy diviaky trochu uľahčili stúpanie. Keď som si myslel, že takto pôjdem už len dole, tak sa objavilo ďalšie mierne stúpanie a kypel som.

Ale predsa som len klesal a klesal a nevedel sa dočkať lúk nad Leluchówom s výhľadom na Ruskú Voľu nad Popradom a čierne lesy Čergova. Konečne sa mi podarilo a bol som neskutočné šťastný. Hneď som si povedal, že tadiaľto už nikdy viac. Šťastnejší som pomaličky zišiel do Leluchówa, ale dedinou so známym trhoviskom som len rýchlo prešiel, lebo som sa chcel čím skôr dostať cez hraničný most a skúšať stopovať domov. Tak som ukončil prechod Beskidu Sadeckého a jeho Jaworzynských a Leluchówských hôr.

Zhrnutie

Túra je taká zvláštna. Podľa mapy a fotiek sľubovala horské lúky a pastviny, čo v podstate splnila. Rovnako som však bol pripravený na lesné úseky, čo v najhorúcejších letných dňoch bolo akurátne vyplnenie turistických plánov. Navštívil som drevené kostolíky v Szczawniku a Miliku a vcelku ma potešil židovský cintorín nad Muszynou, lebo ak som nejakým na Slovensku išiel, nebol k nemu prístup alebo bol zarastený. Napriek tomu som po prechode nebol spokojný ako zvyčajne som, aj keď po čase je to lepšie. Značenie, ako sa dalo čakať, je bezproblémové a absolútne neprekvapí, že v pracovné dni tu boli mraky turistov.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek