Pred dvomi rokmi sme sa zúčastnili spomienky na Bradle pri príležitosti 98 rokov od tragického úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika. Už vtedy mi skrsla v hlave myšlienka, zúčastniť sa 100-ročnej spomienky netradičným spôsobom, a to prechodom od miesta pádu lietadla, v ktorom zahynul generál až k miestu, kde je uložený na večný odpočinok. Ide teda o trasu, ktorá začína pri Mohyle v Ivanke pri Dunaji, prechádza cez Biely kríž, kde sa napája na Štefánikovu magistrálu, ďalej pokračuje cez vrch Somár, Konské hlavy na Pezinskú Babu. Potom sa stúpa na Čmeľok, Skalnatú, aby sa následne zišlo na Čermákovu lúku, Taricové skaly, sedlo Skalka až do Sološnickej doliny, kde začína jedno z najkrajších, ale aj najnáročnejších stúpaní v Malých Karpatoch - na Vápennú, ďalej cez Klokoč, Amonovu lúku, Mon Repos na Brezinky, ktoré tvoria začiatok ďalšieho pekného stúpania na Ostrý kameň a najvyšší vrch pohoria - Záruby s klesaním na Bukovú a cez Mihalinovú pokračuje do Dobrej Vody. Záverečný úsek je len pohodlný lesný prechod do Brezovej pod Bradlom s posledným stúpaním k Mohyle na Bradle. TuristickaMapa.sk vypočítala uvedenú dĺžku pochodu na 107 km, pričom so zachádzkou na miesto nocovania na Bukovej sa teda celkový počet prejdených kilometrov zastavil na čísle 112 km.

Keďže som chcel ponúknuť zážitok z popísaného prechodu aj ďalším, vytvoril som podujatie na FB a na základe aktivity sa celkový počet účastníkov, ktorí sa 1. mája 2019 stretli ráno pri Mohyle v Ivanke pri Dunaji, vyšplhal na 9 ľudí (Ľudka, Ondrej, Jozef, Daniel, Marek, Alena, Mária, Dhani a ja). Pravdou však je, že traja išli s nami iba prvú etapu na Pezinskú Babu, pretože im pracovné, resp. študijné povinnosti nedovolili pokračovať s nami. Takže úvodná etapa začala po krátkej spomienke na posledný let generála M. R. Štefánika.

“Na území Slovenskej republiky je možné nájsť dve mohyly M. R. Štefánika. Monumentálnejšia z nich, ktorá je miestom posledného odpočinku generála Štefánika a zároveň je cieľom pochodu, je umiestnená nad mestom Brezová pod Bradlom a nad jeho rodiskom - obcou Košariská.

Druhá, pri ktorej teraz stojíme, je pripomienkou jeho tragického úmrtia. Autorom oboch návrhov bol architekt Dušan Samuel Jurkovič. Vzniku samotnej mohyly predchádzal malý pomníček - pamätný kameň s vytesanými menami zahynutých, ktorý dal v rokoch 1921/22 generál Josef Šnejdárek na tomto mieste postaviť. Od roku 1922 sem viedla prvá červeno značená turistická trasa vybudovaná Bratislavským odborom Klubu česko-slovenských turistov zo železničnej stanice Ivanka pri Dunaji. Trasa neskôr pokračovala od mosta nad Bratislavskou železničnou stanicou ako "Cesta Generála M. R. Štefánika" hrebeňom Malých Karpát až na Bradlo. V roku 1923 na tomto mieste postavili unikátnu mohylu v tvare pyramídy, ktorá má na výšku približne 4 metre. Steny sú hladké, budiace jednoduchý, skoro až vojenský dojem. Mohyla je obohnaná zemným valom. Po obvode celého areálu sú vysadené lipy. V súčasnosti vedie od vstupu k Mohyle zelená turistická trasa na Biely kríž.”

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po prianí veľa síl a úspečného putovania do cieľa sme sa vybrali novou cyklotrasou, ktorá z Ivanky pri Dunaji až do Svätého Jura vedie takmer neustále vedľa Šúrskeho kanála, no teraz aj vedľa staveniska diaľnice. Keďže bol sviatok, tak aj stavebný ruch zodpovedal dňu.

Bez najmenších problémov sme prešli až na začiatok stúpania pri odbočke do Rače, pričom predtým sme išli vedľa novo postavenej kaplnky so zvonom a odpočívadlom, potom po prechode pod cestou a železnicou medzi Bratislavou a Svätým Jurom sme si užili krátky oddych na novom cykloodpočívadle za Svätým Jurom.

Nuž ale poďme už do lesa - stúpanie začína mierne a po vstupe do lesa sa zdvihne profil výstupu. No v porovnaní s mnohými ďalšími výstupmi ide iba o jemný pahorok, ktorý nás dovedie kúsok od miesta pádu lietadla bulharských aerolínií v roku 1966, pri ktorom zahynulo všetkých 84 ľudí na palube. Miesto pádu sa príznačne nazýva Sakrakopec (430 m).

Po chvíli rozjímania pokračujeme ďalej a onedlho prichádzame na Biely kríž, obľúbené miesto mnohých turistov i cykloturistov s výborným občerstvením, či už tekutým, alebo pevným v tzv. Včelíne. Takú fazuľovú polievku, guláš alebo kapustové a bryndzové pagáčiky sme už dlho nejedli. Stojí to za to, môžem výstup alebo výjazd bicyklom iba odporúčať. Aj v tento deň sa to tu len tak hemžilo cykloturistami, avšak aj turistami. Po krátkom oddychu a veľmi chutnom obede sme sa pobrali ďalej, už pri kopírovaní červenej turistickej magistrály, ktorá vedie od Devína po Bradlo ako Štefánikova magistrála a ďalej pokračuje až na Duklu ako Cesta hrdinov SNP (podľa údajov KST Štefánikova magistrála kombinuje práve zelenú a červenú presne tak, ako prebiehal prechod, pozn. red.). Z Dukly sa dá ďalej pokračovať po slovensko-poľskej hranici (Východokarpatská magistrála) až na trojmedzie Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Celá trasa cez Slovensko je súčasťou Európskej diaľkovej trasy E8(podľa údajov KST trasa E8 na Dukle opúšťa územie Slovenska, pozn. red.).

Ďalším významným bodom bol vrch Somár, vyhliadkový vrchol v tejto časti Malých Karpát, avšak kvôli silnému vetru a našim prepoteným chrbtom sme radšej pokračovali ďalej. Od Bieleho kríža platilo pravidlo, že čím sme boli od neho ďalej, tým menej turistov sme stretávali, až sme nakoniec niekde okolo Konských hláv zostali na chodníku sami. Po prudkom kamenistom zostupe sme ukončili prvú etapu pochodu v sedle Pezinská Baba, kde nám traja odchádzajúci popriali veľa šťastia pri pokračovaní ďalej. Po malom osviežení sme sa rozišli pohľadať miesto na stanovanie. Nebolo treba chodiť ďaleko, na začiatku zjazdovky sme našli ideálny, z dvoch strán chránený priestor na prespanie, rozložili sme si každý svoje nocľažisko a chystali sa spať. Ľubka s Ondrejom prespali na blízkej chate, Daniel si postavil svoju celtu, Jozef malý bivakovací stan a ja s Alenou sme si postavili malý dvojmiestny stan.

Stanovať po asi 25 rokoch by bola vcelku zábava. Pokiaľ by nefúkal vietor, nebolo malého dažďa niekedy okolo jednej v noci a hlavne, ak by bolo o 10 stupňov viac, tak by sme si to aj užili… Vtipné bolo už len uloženie všetkých vecí a batohov, čo sme mali so sebou, uloženie seba, “zababušenie” do spacákov, kde nám nebolo vidieť okrem nosa nič…. Rôzne nočné zvuky, prelety nočných živočíchov s príslušnými “hrôzostrašnými” zvukmi spôsobili, že sme obaja očakávali východ slnka, ktoré by nás ohrialo. Nakoniec všetko dobre dopadlo a po raňajkách, zbalení všetkých súčastí sme okolo pol deviatej vyštartovali do ďalšej etapy. Ondrej s Ľudkou, už boli takmer dve hodiny na ceste, Jozef a Danielom štartovali necelú hodinku pred nami…

Správnym rozhodnutím bolo už večer predtým sa dohodnúť, že dnešnú etapu, aj vzhľadom na predpoveď počasia, nebudeme končiť na Amonovej lúke, ako sme pôvodne predpokladali, ale ju predĺžíme až na rázcestie Brezinky, z ktorého sme zišli k vodnej nádrži Buková.

Avšak vráťme sa k ránu a začatiu nášho dnešného putovania. Hneď na úvod dňa nás poriadne otestovalo úvodné stúpanie na Čmeľok, ktorý v tejto časti Malých Karpát začína súbor najvyšších vrchov v rámci celej hrebeňovky. Po krátkom oddychu na Čmeľku (709 m), prechádzame popod Javorinu (703 m) a Čertov kopec (752 m) na krásny výhľadový kopec Skalnatá (704 m). Na tomto mieste sme si pozreli, čo nás ešte v tento deň čaká a ako ďaleko sa ešte nachádza cieľ dnešného dňa. Po povinnej fotografii s osamelým a asi najznámejším stromom na vrchole v celom pohorí, sme zišli na Čermákovu lúku. Po mnohých návštevách, ktoré sme na lúke absolvovali, sa, aj vzhľadom na pracovný deň, stalo, že sme na celej lúke boli niekoľko chvíľ úplne sami. Pri príchode sme sa pozdravili s odchádzajúcim Danielom, čo sme v tento deň ešte zažili v Sološnickej doline. Keďže sme si obaja potrebovali vydýchnuť, tak sme si uvarili kávu, pridali vodu z Modranskej baby do fliaš, vymenili mokré oblečenie za suché a po tomto celom, ako by nás pokropila “živá” voda. Od tohto momentu, až do cieľa etapy (s výnimkou stúpania na Vápennú) sa nám išlo úplne v pohode.

Bez problémov sme prešli na Hubalovú, následne cez Panské uhliská a Taricové skaly sme prišli do sedla Skalka, a potom súvislým klesaním až po križovatku turistických značiek v Sološnickej doline. Po posilnení obedom sme nastúpili na krásne plnohodnotné malokarpatské stúpanie s prevýšením viac ako 500 metrov, na Vápennú, a veru, dala nám zabrať. Súvislými krokmi, občasnými a neskôr stále častejšími prestávkami sme sa úspešne dostali na asi najkrajší bod celého pochodu - na Vápennú. Pokochali sme sa výhľadom, keď sme si pozreli, čo sme už v tento deň prešli (ako základný bod pre vzdialenostné porovnanie slúžila Veľká homoľa so svojou rozhľadňou), sme sa už tešili na príchod do cieľa etapy. Prešli sme si ešte Klokoč, kde sa začína sezóna divozelu, nateraz síce ešte iba v prízemných častiach, ale niektoré už začínali vystrkovať svoje “rožky” vyššie.

Po obzretí si prístrešku na Amonovej lúke, ktorý by už naozaj potreboval vhodnú rekonštrukciu, sme príjemnou lesnou “diaľnicou” pokračovali cez Mon Repos a ďalšie rázcestia až po Brezinky, kde sme opustili červenú a zišli po žltej k vodnej nádrži Buková. Na vykosenom priestranstve pri vode mali svoje nočné táborisko postavené Daniel s Jozefom, ktorí sa chystali na noc v prírode. Ondrej s Ľubkou sa vybrali prespať do penziónu a my sme sa rozhodli využiť blízkosť domova a išli sme prespať domov (viem, nie je to úplne ono, ale malý syn sa veľmi potešil, hlavne svojej mame, že prišla domov). Dohodou bolo, že na ďalšiu etapu budeme vychádzať všetci od Breziniek s tým, že cieľom bude Dobrá Voda.

Tretia etapa pochodu teda začala od vodnej nádrže Buková, kde sme sa po krátkom prechode cez polia napojili na červenú značku a začali sme stúpať na Ostrý Kameň, zrúcaninu hradu na ostrom výbežku hrebeňa Zárub. Poriadne výdatné stúpanie hneď na úvod dňa, sprevádzané nepríjemným vetrom a hlavne vytrvalým dažďom, neprispievalo k úplnej pohode pri výstupe. Konečne sa pred nami z hmly vynorili hradné múry a vedel som, že najstrmšie stúpanie v lesnom teréne máme za sebou. Počas iných potuliek v okolí Zárub zvyčajne začíname svoje nástupy na túry v Smoleniciach, tentoraz sme však prvýkrát išli z druhej strany. Keďže sme nevedeli, čo nás čaká po výstupe na Ostrý Kameň, môžem s odstupom času konštatovať, že to bola v daných poveternostných podmienkach asi najnáročnejšia časť výstupu, teda výstup po skalnatom hrebeni takmer až na vrchol Zárub. Na niektorých miestach bolo nutné sa pridržať aj rukami, a veru treba povedať, že na niektorých miestach to bol teda poriadne ostrý hrebienok. Ani sa vôbec nie je potrebné čudovať, prečo sa hrad, ktorý je súčasťou hrebeňa nazýva Ostrým Kameňom.

Chvalabohu sa nikomu nič nestalo a vystúpili sme na Záruby (767 m), najvyšší vrch Malých Karpát, a teda aj celého prechodu. Boli sme spokojní a celkom radi, keď sme pokračovali cez Havranicu a Havraniu skalu s postupným strácaním nabranej výšky. Po dosť intenzívnom a dlhotrvajúcom daždi s občasným šmýkaním, o pádoch ani nehovoriach (že Alena) sme prišli na asfaltovú cestu prechádzajúcu priamo cez kameňolom na Bukovej. Vzhľadom na prechádzajúce autá, dosť nepríjemný úsek cesty. Pokračovaním cez Sokolské chaty a rázcestie Dolná Raková sme postupne cez asfaltovú cestu, kamenistú cestu, lesnú cestu a na záver hlavne poriadne rozbahnenú cestu od lesných mechanizmov prešli až na Mihalinovú.

Neustály dážď prispieval k ďalším šmykľavým úsekom či už v stúpaní, alebo v klesaní, a preto úsek, ktorý by sme za vhodných, suchých podmienok prešli možno za hodinku, sme teraz išli takmer dvojnásobok. Avšak aj tak sme popri božej muke nad Dobrou Vodou úspešne prešli až do cieľa našej etapy, a keďže sa nachádzal pri kostole, v rámci slovenských zvykov je hneď vedľa pekná krčma, tak sme zaparkovali svoje blatové, mokré a áno, aj unavené nohy práve tam. Občerstvenie, teplá polievka, segedínsky guláš, resp. iné dobrôtky už čakali, tak by bola škoda to nevyužiť.

Dohodli sme sa, že poslednú etapu z Dobrej Vody na Mohylu na Bradle v nasledujúci deň budeme začínať okolo ôsmej ráno a pri veľkom šťastí by sme sa mohli vyhnúť plánovanému dažďu okolo obeda. Zároveň sme chceli byť na mieste cieľa v čase pred obedom, tak aby sme mohli aspoň symbolicky pospomínať pri príležitosti 100 rokov od úmrtia generála Štefánika na jeho dielo a krátko sa zúčastniť na celonárodných oslavách pietnej spomienky.

Posledná etapa viedla najskôr krátkym príjemným stúpaním k odbočke na Dobrovodský hrad, návštevou hradu, pár fotografiami a po pohodovej lesnej cestičke a chodníčkami sme bez problémov prišli na Brezovú pod Bradlom. Samotný zhon domácich, krásne kroje účastníkov, ktorí sa chystali na spomienkovú slávnosť a prechod cez námestie nás presvedčili, že ide skutočne o celonárodnú spomienku. Posledné stúpanie na Bradlo k Mohyle generála M. R. Štefánika nás nemohlo ničím prekvapiť, ak teda za prekvapenie neberiem, že po turistickom chodníčku kráčali mnohí, ktorých šediny a pomalý chod dávali tušiť, že sa blížia určite aj k sedemdesiatke. A to bolo motorom, ktorý nás poháňal na výstupe.

Po posledných spoločných fotografiách a poďakovaní zúčastneným, že sme to spoločne zvládli, sme konštatovali, že to bolo príjemné osvieženie, takto sa stretnúť a prísť na Mohylu po vlastných nohách až od Mohyly pri Bratislave. Aj po krátkom odstupe času hodnotíme, že bolo správnym rozhodnutím vydať sa na cestu.

Záver

Nedá sa nepoďakovať ešte raz všetkým, s víziou, že možno pri ďalších podujatiach, prípadne presne o rok pri putovaní na Mohylu na Bradle (možno z inej strany a po iných chodníčkoch - napríklad z Trenčína) sa zasa uvidíme.

Fotografie v článku sú použité od Daniela, Ondreja a mňa, a snáď Vás budú inšpirovať na podobné podujatia.

Úplne na záver len citácia z knihy M. R. Štefánik od Jána Juríčka z roku 1990: “Začiatkom mája bola vojenským pridelencom, francúzskym majorom Fournierom pripravená pristávacia plocha pri Vajnoroch označená veľkým písmenom T, tak aby bolo zďaleka viditeľné".

O priebehu pristávacieho manévru nechajme prehovoriť majora Fourniera: „Dňa 4. mája vracali sme sa autom z vajnorskej roviny. Počasie bolo značne nepriaznivé. Tu sme zbadali nad mestom lietadlo. Hneď sme sa vrátili na pristávaciu plochu, nespúšťajúc letúň z dohľadu. Všetko bolo pripravené na pristátie. Lietadlo niekoľko minút krúžilo nad Dunajom vo výške približne 400 až 500 metrov, potom sa znieslo nižšie, akoby chcelo pristáť na niektorom dosť vzdialenom poli. Hneď potom však opäť vystúpilo do výšky nejakých 100 až 200 metrov. Dávali sme mu znamenie tým, že mechanik zapálil benzín, aby dymom zdôraznil miesto pristátia, označené veľkým písmenom T. V blízkosti stálo niekoľko áut. Zatiaľ sa letúň blížil k nám, preletel nás a stáčajúc sa späť, započal veľký oblúk. Prekvapila nás šírka toho oblúka. V okamihu, keď lietadlo začínalo druhý oblúk, aby sa dostalo do smeru k nám, odrazu sa z výšky asi 100 metrov zrútilo priamo na zem. Posledný okamih pádu sme nevideli, lebo ho zatienili stromy. Takmer vzápätí sa zdvihol k nebu stĺp dymu naznačujúci, že letúň sa vznietil. Od miesta pádu delila nás vzdialenosť asi troch kilometrov. Stalo sa to o pol dvanástej…”

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek