Trasa

Hermanovce nad Topľou – Krížne cesty – lúka pod Oblíkom – Pod Hrbom – Petrovce – Hanušovská dolina – Hôrky – Pavlovce – Podlipníky

Z môjho bydliska sa mi podarilo nájsť veľmi dobré autobusové spojenie do miesta začiatku trasy a tiež na návrat domov. Pred ôsmou hodinou vystupujem z autobusu na prvej zastávke v dedine Hermanovce nad Topľou, kde som pred pár dňami končil tretiu etapu a dnes začnem ďalšie putovanie podhorím. Počasia je priaznivé, a tak môžeme začať prehliadkou dediny.

Hermanovce nad Topľou

Ležia na severovýchodnej strane Slanských vrchov v doline Hermanovského potoka, ktorý obec rozdeľuje na dve strany. Leží v nadmorskej výške 280 m a má okolo 700 obyvateľov. Prvá písomná zmienka je z roku 1399. Už názov napovedá, že ju založil šoltýs Herman s usadlíkmi. Aj tu sa postupne vyvíjal názov: Hermannagasa, Hermanowce, Hermanowci. Už v roku 1438 tu stál drevený kostol. Dedina však bola rozdelená na dve časti, jedna bola v Zemplínskej župe a druhá v Šarišskej. K zlúčeniu došlo až v roku 1882. Ťažil sa tu kameň a železná ruda. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lese a pálením drevného uhlia. Neskôr tu bol mlyn a píla. Od roku 1960 sa používa dnešný názov dediny. Počas II. svetovej vojny v okolí svojimi operáciami znepríjemňovala život nemeckým vojskám partizánska skupina Čapajev. Na čo následne bola obec v septembri 1944 vypálená.

V dedine sú dva kostoly a jedna modlitebňa. Rímskokatolícky kostol, ktorý je v mieste dreveného kostolíka, bol postavený v roku 1650 a je zasvätený Nanebovstúpeniu Pána. Evanjelický kostol bol postavený v roku 1993. Bratská cirkev tu má na konci dediny modlitebňu, kde sa každoročne poriadaju stretnutia mládeže na táborisku Opal. V dedine je samozrejme základná a materská škola, obecný úrad, futbalový klub i dobrovoľný hasičský zbor. Pri obecnom úrade je delo, ktoré pripomína boje počas vojny. Pri potravinách je drevené prasknuté srdce, ktoré je z kamenňa na vrchu Oblík. Na miestnom cintoríne je pomník vojakom, padlým počas II. svetovej vojny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez dedinu prichádza modrá trasa z Bystrého cez Údolie obrov do Zlatej Bane. Zelená, ktorá začína v Hermanovciach nad Topľou nás dovedie cez Grimov laz do Ruskej Novej Vsi. Opúšťam dedinu a okolo potoka, kráčajúc smerom k rázcestiu Kríže, obdivujem okolie a dominantu v podobe zaujímavého a povesťami opradeného majestátneho Oblíka. Míňam studničku, čerpaciu stanicu na potoku a po pol hodinke som na Krížnych cestách pri kaplnke, kde budem odbočovať vľavo a pokračovať po modrej. Tu si trocha oddýchnem, poobzerám si okolie a pokračujem ďalej.

Asfaltová lesná cesta ma vedie naďalej vedľa potoka. Neskôr z nej odbehnem trocha vľavo k jednej chatke, kde je studnička a potom sa zastavujem pri Kukorelliho chate, kde na druhej strane potoka je železito–uhličitý prameň a posedenie. Hneď vedľa objektu je vstupná brána na náučný chodník Telekia. Prehliadka chaty a jej okolia trvá len chvíľku, veď tade neprechádzam prvý raz. Je tu posedenie a na lúčke dokonca krytý bazén. Škoda, že sa pomenej využívajú na turistické účely.

Odtiaľ je len na skok do Údolia obrov, ale budem potom prechádzať okolo. Najprv sa však idem pozrieť k pamätníku na NCH Telekia, ktorý bol postavený v roku 1974 na počesť SNP a pamiatku mjr. Kukorelliho, ktorý tu padol. Vraciam sa späť na modrú značku a pokračujem po nej k informačnej tabuli o Údolí obrov. Je stade vidieť časť skalnej steny Sokolích skál. Odbočujem k ich okraju, ale dnes sa na vyhliadku nevyberám, ani si ich nejdem pozrieť. Pokračujem okolo stupaje obra, studničky na Šolavej, až kým ma značkovaný chodník nedovedie k smerovníku na lúku za Oblíkom. K chate pod Oblíkom je len niekoľko desiatok metrov a budem si môcť vydýchnuť. Je tu tabuľa NCH a možnosť posedenia na lavičkách. Od chaty je veľmi pekný pohľad cez lúku, kde je na druhej strane pod Kurou horou poľovnícky posed, a za ňou sa zľava otvára panoráma: Ivanov vrch, Praporec, Šimonka, Hermanovský hrebeň a Čierna hora.

Majestátny a mýtmi opradený Oblík je prírodnou rezerváciou. Raz v roku na jeho konci sa sem vyberú turisti z okolia, aby tu ukončili rok. Pokračujem ďalej po žltej značke. Obchádzam celý Oblík po značke až ma privedie k smerovníku pod Hrbom. Vo vzdialenosti asi 200 m je nižšie vstupná brána na NCH Herlica, ktorý je tiež veľmi zaujímavý. Leží vľavo od zelenej značkovanej trasy smerom na Zlatú studňu. Do dediny Petrovce je to niečo okolo 2 km a bude ďalšou zastávkou na ceste podhorím. Ešte pred dedinou je lúka, kde niekedy počas zím bol v prevádzke lyžiarsky vlek. Dnes je dole len búdka a po svahu niekoľko stožiarov. Vchádzam do dediny a už sa obzerám, čo by ma mohlo upútať.

Petrovce

Ležia len 3 km juhozápadne od mestečka Hanušovce nad Topľou v severovýchodnej časti Slanských vrchov. Prvá zmienka o dedine je zo 14. storočia, keď ju založili usadlíci na čele zo šoltýsom Petrom. V listinách sa spomína až v roku 1412 ako Peterwagas. K dnešnému názvu sa dostala v roku 1920. Vlastníkmi počas minulosti boli aj Kecerovci a Soosovci. Pokračujem dole dedinou, pri pohostinstve je pri úzkej uličke umiestnená tabuľa. Je nová, veď koncom minulého roka tu ešte nebola. Informuje o smere k partizánskemu letisku. Odbočujem vľavo pomedzi domy a cez úvoz sa dostanem na miesto, kde počas vojny a SNP fungovalo poľné letisko. Lokalita sa nazýva Validlo. Na vydláždenom miesta sa nachádza informačná tabuľa a podstavec s pamätnou doskou plus lavička na posedenie. Samotné miesto je národnou kultúrnou pamiatkou.

Po návrate späť do dediny pokračujem ku smerovníku odkiaľ vedie žltá miestna značka k lúke za Oblíkom s napojením do Zlatej Bane. Hneď v blízkosti je evanjelický kostol augsburského vyznania, ktorý bol postavený v roku 1997. Miniem cintorín s domom smútku, dorazím k obecnému úradu a potom na koniec dediny, kde je ihrisko s mantinelmi. Tu odbočím vľavo a za potokom začínam mierne stúpať na lúky nad dedinou.

Som na lúkach a otvára sa mi veľmi pekný výhľad na časť Slanských vrchov a tiež na Beskydské predhorie, Hanušovce nad Topľou so železničnými viaduktmi. Dokonca sa ukazujú ostatky hradu v Medziankach. Z lúk, lesíkov a úžľabín sa musím dostať na sever k chate na Doloch, ktorú vidím v diaľke. No nebolo to až také jednoduché. Miestami som sa musel predierať cez húštiny, schádzať do strží, ale nakoniec som sa dostal k poľovníckej chate. Je tu smerovník a z Hanušoviec nad Topľou tadeto vedie zelená trasa na Hôrky nad Pavlovcami. Pri chatke je možnosť oddýchnuť si a tiež je čas na kus jedla, tak si v pohode sadám a zajedám. Je tu tak príjemne, že sa človeku stade nechce ani odísť, ale čas je neúprosný a tiež musím vstať a vybrať sa na ďalšiu časť pochodu.

Tak za pol hodinku by som sa mal zelenou dostať do časti Hôrky. Kráčam po hrebeni lesom a lesnou cestou, ktorá ma vyvedie na lúku, kde sú v oplotení koníky. To mám k smerovníku len pár metrov. Vedľa cesty v mokrejšej časti rastú obrovské prasličky vysoké okolo jedného metra. Tade prechádza modrá značka z Pavloviec ku chate Zlatá studňa. Je tu niekoľko usadlostí, na jednej novšej je názov Bačovňa. Lúky sú posiate množstvom rôznych kvetov a len tak sa hmýria farbami. Schádzam smerom k dedine po spevnenej asfaltovej ceste cez časť Pastovník. V jednej zo záhrad je prameň, ku ktorému je prístup, len potom treba za sebou zatvoriť bránku. Obdivujem obrovské tekvice v záhrade a na smerovníkoch z dreva smer a vzdialenosť do miest Varšava, Moskva, Lodž, Krakov, Bratislava, ale aj Vranov nad Topľou, Prešov a Košice. Po chvíľke som v centre dediny Pavlovce pri smerovníku, kde pribudla značkovaná trasa smerom na Podhradík. Táto bude mojim smerovaním v ďalšej časti podhoria. Obzerám sa vôkol a začínam s prehliadkou obce.

Pavlovce

Prvá zmienka je z roku 1359 s názvom Paluagasa, neskôr v 1773 aj ako Pawlowce v maďarčine Kapipálvágás v roku 1943 k ním bola pripojená aj obec Kecerovské Pavlovce. Z majiteľov v minulosti to boli Kapyovci a Soosovci. Obec leží v severovýchodnej časti Slanských vrchov a je východiskovým bodom na Zlatú studňu a Podhradík. V blízkosti je zárez Stravného potoka a lesný náučný chodník Tajch. Hneď v centre dediny je rímskokatolícky kostol svätého Petra a Pavla z roku 1956, materská škola, obecný úrad a potravinový obchod. Dnes nepôjdem do vrchnej časti ku kostolíku, ale budem pokračovať na dolný koniec dediny a potom za podjazdom pod železničnou traťou do Podlipníkov, ktoré sú súčasťou Pavloviec.

Od podjazdu mi ešte ostáva zhruba kilometer cesty dedinou, aby som sa dostal na hlavnú cestu a zistil aké budem mať spojenie domov. Dnes som trocha v predstihu, a tak som si nepozrel skorší spoj. Zhodou okolnosti nemusím ani dlho čakať a po necelej polhodinke mám spojenie priamo domov. Sadám do autobusu a uvažujem nad návratom, aby to bolo čo najskôr, veď ostáva len posledná etapa, aby sa naplnila dlhodobá obchôdzka Slanských vrchov.

Záver

V peknom a slnečnom počasí to bola pohodová turistika. Aj keď som bol iba v troch dedinách, o to viac zaujímavostí v nich bolo. Nazrel som aj do Slanských vrchov a prešiel pekné miesta. V kútiku srdca len dúfam v pekné počasie aj v nasledujúcich dňoch, aby som mohol pokračovať. Niektoré miesta už poznám, ale aj tak sa teším, že si ich obzriem znova a určite sa nájde aj niečo nové, čo k tomuto ešte budem môcť pripojiť. Veď niektoré dediny v severnej časti sú pre mňa osobne úplne neznáme. Verím, že aj posledná časť podhoria vo mne zanechá len najkrajšie spomienky. Tak ako to bolo v priebehu zatiaľ pätnástich časti putovania za históriou, súčasnosťou a krásou dedín a dediniek na ceste po obvode Slanských vrchov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek