Túra

Pača – Úhorná – Hekerová – Smolník

16.06.19
Horské poľany a Volovské vrchy, to je taký trocha oxymoron, keďže v tomto pohorí vo veľkej miere prevládajú lesy. Aj keď notoricky známou je Kojšovská hoľa, dá sa tu nájsť ešte jedna horská lúka, ktorá je možno ešte krajšia ako slávnejšia hoľa.

Trasa

Pača – Úhornianske sedlo – Úhorná – Úhorná, vodná nádrž – Úhorná – Úhorná, kaplnka – Biele skaly, rázcestie – Hekerová – Smolník

Hovorí sa, že do Volovských vrchov chodia len ESeNPečkári, ale aj keď malou mierou, aj ja som prechádzal a tiež hlavný bod túry, horská lúka Hekerová, je len na skok od červenej magistrály. A dokonca som mal možnosť stretnúť putujúcu dvojicu. Ale po poriadku.

Pača, je mala koncová dedinka, keďže ďalej je len les hlavného hrebeňa Volovských vrchoch. Zaujme asi len nadpisom s názvom dediny na jej začiatku, ktorý je vytvorený z nasadených kvietkov a potom Rančom u Lukyho, ktorý je zase na konci dediny, po trase zelenej značky. Kus mi ho poukazoval jeho milý vlastník, s ktorým som sa dal do reči, keď som si fotil dedinu z jeho vyššie položeného pozemku. Okrem koní, ktorými sa dá previezť, má ešte živé kosačky a včely, ktoré iste produkujú chutný medík, keďže v takom krásnom prostredí s perfektným výhľadom tomu inak ani nemôže byť. Ak sa pýtate, či mi zaplatil za "reklamu", tak veru nie. Sú to len moje dojmy a príjemný pocit pri stúpaní do Úhornianskeho sedla, keďže tam viedli moje kroky.

Stúpajúca dedinská cesta, ohybmi vedúca okolo spomenutého ranča, ma opustila a nechala ma idúc po vcelku vychodenom chodníku, takže s ním nebol problém. A ani s miernym stúpaním. Určite o čosi lepšie ako pri podobnom poobedňajšom výstupe na Skalisko z Čučmy, keď som šiel z Rožňavy do Spišskej Novej Vsi. Chodníček vystriedala lesná cesta a aj značenie bolo fajn. To sa však zmenilo, keď som vyšiel na prvú z lesných čistiniek, kde cez rúbaň značka chýbala. Dal som sa predpokladaným smerom a aj keď som potom odbočil, tak som značku našiel, kde som si myslel, že ju tadiaľ mohli viesť. No ďalej, opäť medzi stromami, som zase narazil na úseky, kde som musel obchádzať, veď podobne ako chlieb vždy padne na natretú stranu, tak aj strom vždy spadne na značený chodník. Tak som musel obchádzať, až som pred ďalšou čistinkou opäť stratil značku. Riešiť som to musel tak, že som spravil "rojnicu" a hľadal značku na jednej úrovni doľava či doprava. Ale opäť prvý variant vľavo bol úspešný a zas som našiel značku.

Stúpal som ďalej a pred treťou čistinkou som našiel kolíky. Tie ma posielali k šotolinovej ceste, čo som predpokladal, že za chvíľu sa ocitnem na štátnej ceste spájajúcu Gemer a Spiš. Keď som išiel, zamyslel som sa, že keby som tak smeroval k Soroške, tak by som z diaľky počul prechádzajúce autá a vedel naisto, že budem pri ceste. No nemusela to byť ani Soroška s jej frekventovanou cestou, stačilo jedno auto, ktoré prefrčiac v pravú chvíľu mi ozrejmilo, že blízko je hľadaná štátna cesta, na ktorej som sa čoskoro objavil.

Síce nežiaduci asfalt, ale neprekážalo mi to. Vedel som, že po asi 10 minútach by som mal byť v Úhornianskom sedle. Cesta nie je frekventovaná, ale aj tak ma prekvapilo niekoľko áut. Aj som si myslel, že stopnem nejaké do Úhornej, ale bol príjemný podvečer akurátny na takéto lokality, tak som idúc polorozpadnutou asfaltkou vychutnával okamih a rovnako aj výhľady na západ, kde som rozoznal v podvečernom šate Kráľovu hoľu a možno kdesi tam aj Stolicu. Ironické bolo, že lesnícka cesta bola v perfektnom asfaltovom stave a šoféri sa museli driapať po rozbitej štátnej spojnici, ktorá v zime ani nie je udržiavaná. Ale na Slovensku je všeobecne veľa bizarností...

Za konečne poslednou zatáčkou som došiel do sedla, kde som objavil voľne prístupnú maringotku akurát v momente, keď tam stáli dvaja týpkovia s batohmi. Hneď mi napadlo, že sú to magistrálci. Pozdravili sme sa a ozval som sa im, ale veľmi nerozumeli, tak mi objasnili, že sú z Rakúska. Skúsil som trocha po nemecky, ale prešli sme na angličtinu. Vraveli, že idú od Bratislavy a teraz chcú zísť do Úhornej. No tu im veľmi nepomohlo ani GPS, lebo v zarastenom priestore nebolo vidieť zelenú. Mňa to tiež zaujímalo, lebo som tiež chcel zísť do Úhornej, ale až k vodnej nádrží. Dal som sa aj po ceste, ale zakričali, že zelená musí byť blízko. Nakoniec som v najväčšej džungli našiel značku a som robil chodník idúc asi metrovým kúkoľom. Aj Rakúšania boli radi, lebo boli v kraťasoch.

Klesanie k vodnej nádrži

Lesom sme prešli a križovali štátnu cestu a už sme pohodovo išli po pastvinách až nakoniec sme do dediny vošli po asfaltke. Ja som sa snažil o rýchlejšiu chôdzu, tak sme sa rozlúčili. Pôvodne som totiž chcel stihnúť prespať pri kaplnke nad Úhornou, ale to by som potreboval aspoň polhodinu, ktorú som nemal, keďže bolo 20.00 h a len som schádzal k vodnej nádrží, čo je 20 minút od centra. Domáci mi aspoň ozrejmili cestičku, ako sa dostanem ku kaplnke. Zišiel som po asfaltke k vodnej nádrži, ktorá je príjemne pokojná. Aj keď na protiľahlých brehoch horeli zo dva ohníky, nebol ani krik. Bol pokojný večer.

Vodná nádrž Úhorná, zvaná aj Smolnícke pleso, či za minulého režimu ako Jazero mieru, vzniklo v 18. storočí ako zásobáreň vody pre banské zariadenia. Rovnako malo funkciu ochrany pred povodňami. Dnes plní funkciu rekreačného miesta, kde sa dá ubytovať, rybárčiť či člnkovať. Jeho rozloha je 4 ha a hlboké je 8 metrov. Zasadením do horskej krajiny pôsobí oveľa útulnejšie a ako iné vodné nádrže. Ešte tak Izra vo Slanských vrchoch by sa mohla rovnať.

Nakoniec aj dobre, že som sem nešiel cez víkend, lebo by aj z blízkej krčmy bol väčší hurhaj a musel by som hľadať iné miesto na prespatie. To som teraz našiel na krytom pódiu pod telesom hrádze, kde sa dá stanovať. Po zotmení som zaľahol, tak aby ma nebolo vidieť, ale osvetľujúci mesiac ma možno odtajnil pred prechádzajúcou skupinkou ľudí, asi od jedného z ohnísk. Ale nikto nič neriešil, tak som relatívne v pohode prespal.

Stúpanie ku kaplnke

Ráno som sa zobudil asi o 6.30 h a prejdúc malebnú podhorskú dedinku s dominantným kostolom a zachovanými domčekmi som sa za necelú hodinu ocitol pri pútnickej kaplnke, kam som sa dostal po cestičke, ktorú mi večer ukázali miestni a po ktorej sa nie je problém nechať viesť, keďže je vyšliapaná. Najväčší problém sa tu dostať tak vyvstáva, kadiaľ z dediny.

Stúpanie je na úvod vcelku riadne, keďže dedina je zovretá v úzkej doline. A hneď sa ponad vrchné časti pozemkov za domami ukazujú výhľady na dedinu s výrazným kostolom oproti cez dolinu. Ďalej sa cestička zatáča, raz viac naľavo, potom napravo, krátkymi úsekmi popod stromy, až vychádza na dolné partie veľkej horskej lúky, kde sa na vrchnej časti nachádza pútnická kaplnka, ktorá sa čoskoro ukazuje. A rovnako sa ukazujú výhľady do doliny, či na bočne stráne, kde sa objavuje napr. Pipitka.

Tu som sa ocitol po dlhých rokoch, keď úplne neplánovite som bol s rodinou na púti k Panne Márii Snežnej. Zvyčajne akékoľvek masové akcie vynechávam, ale vtedy, keďže som tu ešte nebol, tak som išiel. Nielen kvôli samotnej akcii, ale aj kvôli neznámej oblasti, akým bolo okolie Smolníka. Vtedy som ešte neholdoval spoznávaniu Slovenska vďaka turistike. Preto som bol ohromený nádherou kopcovitých lesov a lúk. A preto som sem ešte chcel niekedy zájsť. Vhodná príležitosť sa naskytla pri návšteve málo znamej horskej poľany Hekerová.

Mimochodom, kaplnka Panny Márie Snežnej je z roku 1941, kedy bola prestavaná z pôvodného dreveného objektu z roku 1813. Okrem nej sa tu nachádza krížová cesta a hrebeňovkárov a ESeNPečkárov hľadajúcich vodný zdroj určite poteší informácia o prameni, ktorý je dokonca liečivý a iste príde ako zázrak z neba, keďže z Úhornianskeho sedla to nie je ďaleko a nie je problém sa sem dostať. Od štátnej cesty, klesajúcej zo sedla sem vedie lesná cesta a rovnako sa dá odbočiť aj od červenej značky, smerujúcej k rázcestníku Biele skaly, po ktorej som sa tiež chcel dostať k tomuto bodu. Zároveň je tu možnosť uchýliť sa pred nečasom v mierne poničenej, ale stále luxusnej malej nocľahárni pre pútnikov.

Od kaplnky som sa mienil dostať na Hekerovú po červenej a žltej, ktorá začína od rázcestníka Biele skaly. K červenej som sa dostal spomenutou skratkou, kde vyvstal jeden veľký problém a ten tkvel v hojnom počte čučoriedok. Problém som musel riešiť aspoň 15 minút. Ale nakoniec som ho vyriešil k spokojnosti a dostal sa na červenú a po lesnej ceste som ju opustil. Alebo ináč povedané, žltá vytlačila červenú z cesty a červená odbočila niekde doľava. Nechcem byť pesimista, ale vyzeralo to tam dosť zarastené. Žltá, ktorou som sa mal po pol hodine dostať na Hekerovú, sľubovala a dala perfektnú pasáž ešte trochu lesom, ale potom neporušenou hoľou, na ktorú som sa dlho tešil. Stopercentnému pocitu chýbalo len to, že sa tam ponevierali zberači. Zazrel som len dve ženy, ale iste boli aj iné. Nerušili krikom, len bol narušený pocit osamelosti miesta.

Horská poľana Hekerová

Málo známa poľana Volovských vrchoch je vskutku pekná a veľmi sa mi tu páčilo. Čučoriedkové a brusnicové kríky vkusne dopĺňali malé smrečky, tak ako to vie len príroda. Neviem vysvetliť presne, ale veľmi dobre som sa tu cítil a v duchu som si ďakoval, že napriek veľkému nechutenstvu vydať sa po práci do Pače, som premohol najväčšieho nepriateľa turistiky, lenivosť a pohodlnosť, a tak to môžem vychutnávať plnými dúškami. A určite v zime tu musí byť ešte krajšie.

Trocha som sa tu ponevieral a pokračoval po žltej cez lesík, kde som sa za chvíľu dostal k ďalšej, menšej lúke, kde som objavil smerovník Hekerová, ktorý sa nachádza v 1260-metrovej výške. Tu nikto nebol, tak som si tu trocha oddýchol a najedol sa.

Rúbaňami dole

Pokračoval som ďalej, ale len čo som zašiel asi 10 minút, tak som sa objavil na rozľahlých rúbaniskách, ktoré vyzerali skľučujúco. Poskytovali síce pohľad do dolín a bolo vidieť až kdesi po Kojšovskú hoľu či Smolník alebo na druhej strane na Zlatý stôl, ale nestálo to za to. Trochu tu vyvstal problém so značkou, ktorá na niektorých úsekoch padla so stromami, ale našťastie sa našla aspoň jedna osvietená hlava pilčíka, ktorý nespílil stromy od koreňa, ale až nad značkou. Niekde to však bolo o dúfaní, že jedna cesta je tá, kde kedysi bol vyznačený lesný chodník. Zišiel som z Hekerovej a cesta sa preklápala na druhú stranu kopca a to sa mi nezdalo. Ale tu značka a dokonca dve nechýbali a upozornili, že treba zísť z cesty na o čosi zarastenejšiu a prejsť popod Malú Hekerovú. Tu je to tiež vyčistené a pod páliacim slnkom v posledný deň letných horúčav si to vyžiadalo ešte o čosi viac vypotené tričko. Zaujalo ešte upozornenie o zákaze vstupu do lesa vyhlásené súdom v Spišskej Novej Vsi, ktoré sa vzťahovalo od mája do konca roka 2018, kvôli ťažbe či vyčisteniu polomov. Ale protagonisti sa asi poponáhľali, lebo veľa tam toho nezostalo.

Ďalšia značka ma po čase upozornila, že treba opäť opustiť cestu a vydať sa na ďalšiu, opäť o čosi viac zarastenejšiu lesnú cestu, keďže som schádzal do neporušeného lesa. Čo som celkom riadne uvítal, stačilo výpeku na rúbaní. Odtiaľ som strmo schádzal a čakal som či neuvidím rázcestník Pod vtáčím vrchom, ale nedočkal som sa ho, preto som nevedel koľko času mi bude trvať zísť do Smolníka, lebo od Bielych skál to písalo tri hodiny, čo bolo akurát, aby som LTT stíhal autobus a od Hekerovej o asi hodinu menej. Keďže som smerovník nenašiel, tak mi nič neostávalo len mojím tempom schádzať. Aj tak tu nebolo miest, kde by sa dalo zastaviť, keďže som šiel len lesom. Len na jednom mieste sa predsa ukázali výhľady na hlavný hrebeň.

Schádzal som ďalej a trocha som dúfal, že bude nejaká odbočka k Tereziánskej šachte, ale aj keď odbočovali nejaké cesty, nemal som šajnu, po ktorej ísť, tak som ostal verný žltej, po ktorej som definitívne zišiel na lúky nad Smolníkom. Odtiaľ som zbadal vežu kostola, ktorá mi ukazovala smer. Ale ani nebol problém sa zorientovať, lebo som zišiel na cestu na Úhornú. Po desiatich minútach som prišiel do bývalého banského mestečka, kde som sa ocitol po druhýkrát. Tu som skúšal stopovať, ale pár šoférov na mňa kašľalo. Každopádne, Smolník je veľmi príjemné historické mestečko a práve v tomto roku oslavovalo menšie jubileum, 775. výročie prvej písomnej zmienky.

Zhrnutie

Krátka dvojdňovka splnila účel, za ktorým som tadiaľ išiel, a to navštíviť Hekerovú, ktorá je naozaj návštevy hodná. Ale rovnako som rád, že sa mi podarilo pobudnúť aj pri vodnej nádrži pod Úhornou a pri kaplnke nad dedinou, kde sa dá nabiť pozitívnou energiou. Škoda akurát, že sa mi nepodarilo obzrieť vodný kanál Terézia nad Smolníkom.

Fórum 9 príspevkov
Pača – Úhorná – Hekerová – Smolník 22/08/19 10:23 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Tatry - turistický sprievodca Nová publikácia z vydavateľstva DAJAMA: Tatry Vysoké, Belianske, Západné z edície turistický sprievodca, ma oslovila pri poslednom love v kníhkupectve. Pri káve som si ju prelistovala a už nejaký čas je v našej tatranskej a turistickej knižnici. dnes Daniela Mäkká Mapy a knihy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Pozvánka Vysoké hory Nitra 2019 Tretí novembrový víkend bude v Nitre už po štrnástykrát patriť tradičnému festivalu. Pozostáva z hlavného festivalového dňa, soboty s bohatým programom pre širokú verejnosť, ktorému predchádza „detský piatok“ pre žiakov nitrianskych škôl. Podujatie uzavrie nedeľný poznávací výlet na Zobor. včera Redakcia Festivaly a premietania

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Pača – Úhorná – Hekerová – Smolník 22/08/19 10:23 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1260 m n. m. – Hekerová

    • min: 424 m n. m. – Pača

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1300 m

    • klesanie: 1169 m

  • Vzdialenosť
    • 22 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 22.08.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6791 ° SŠ
      dĺžka: 20.6084 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.73014 ° SŠ
      dĺžka: 20.74002 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.70781 ° SŠ
      dĺžka: 20.69486 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • bivak na krytom pódiu pod hrádzou VN Úhorná

  • Voda
    • prameň pri pútnickej kaplnke nad Úhornou

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Rožňava (vlak, bus) - Pača (bus)
      Smolník (bus) - Mníšek nad Hnilcom (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.23 (0.53)