Prvý deň

Ilava – Sokol – Košecký hrad – Rohatá skala – Mojtín – Ostrá Malenica – Slopná

Po troche plánovania na mape volím variant len po značených turistických chodníkoch s jedným nocľahom. Trasa má do štyridsať kilometrov a návrat v rovnaký deň je pre mňa nereálny. Druhý deň budem ľahko improvizovať. Začal máj, predpoveď počasia nie je zlá, s bivakom by nemal byť problém.

Sokol

Deň pred štátnym sviatkom ráno po šiestej vystupujem z vlaku, s batohom na chrbte a s paličkami v rukách, vo všeobecne známom mestečku Ilava. Aby som tu bol takto skoro, musel som nastúpiť po štvrtej na cestu. Čaká ma dlhý deň. Prechádzam v tomto čase ľudoprázdnymi ulicami, navštívim (prekvapivo otvorený) kostol v zajatí kláštorných budov, chránených ostnatým drôtom. V areáli kláštora je už dávno osadenstvo z iných dôvodov ako je modlenie.

Obývanú oblasť opúšťam po turistickej značke cestou smerujúcou na Valaskú Belú. Našťastie, po chvíli chôdze po asfalte chodník odbočuje vľavo a miernym neustálym stúpaním naberá nadmorskú výšku. Z oproti prichádzajúceho dôchodcu pokročilejšieho veku sa vykľuje aktívny človek. Zrána si takto zvyčajne vybehne na skaly Sokola. Udržiava sa tak v kondícii. Inšpirujúce. Zo sedla pod Sokolom len štvrťhodinka s ostrejšou značenou odbočkou z chodníka a zdolávam vrchol. Z hrany Sokola sa otvára neskutočný výhľad východným smerom: osada Háj, Vápeč nad Hornou Porubou, kopec Homôľky na obzore. Všetko to umocňuje jasná modrá ešte raňajšia obloha a tmavé pahorky lesnatých hôr. Privítal by som pár bielych baránkových obláčkov, nech sú fotografie krajšie, no nebudem neskromný. Naordinujem si raňajky, aby nielen duša, ale aj telo sa nabilo energiou. No nedá sa sedieť a kochať sa dlho. Dĺžka trasy mi to neumožňuje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Košecký hrad

Vraciam sa do sedla a značkou zostupujem do osady Háj. Odbočujem k Malému Košeckému Podhradiu. V tejto časti obce sa nezastavujem, štýlová krčmička je ešte zatvorená, len zbežne čítam informačnú tabuľu o hrade a podhradí. Za poslednými domami odbočkou k hradu stúpam na hradný kopec. Vrchol je úplne pokrytý lesom. Len na mieste ruín, tvorených niekoľkými nízkymi kamennými múrikmi nad skalnatým bradielkom, je trochu svetlejšie. No aj to umožňuje pekné pohľady na obec a časť prejdenej trasy so Sokolom. Krátka pauza a idem ďalej. Veľké Košecké Podhradie je ozaj väčšia obec. Pohostinstvo je tu v plnej prevádzke. Dopĺňam energiu radlerom a pri pulte dobíjam baterku mobilu. Deň pokročil, teplota stúpla, a tak aj posedenie v chládku poteší.

Rohatá skala

Z obce stúpam obhospodarovanými pasienkami a lúkami medzi zalesnené kopce. Pekná zelená krajina. Poľná cesta ma privádza otvoreným priestorom až do sedla Mraznica. Ďalej pokračujem v tieni stromov zvážnicou po vrstevnici v poloblúku k strmo stúpajúcej odbočke na Rohatú skalu. Niektoré partie naberania výšky mi dajú dosť zabrať. Krátku pauzu na nabratie dychu absolvujem na vyhliadke pod Rohatou skalou. Dnešné výhľady nemajú chybu. Po chvíli pokračujem k hrebeňu. Pod vrcholom zhadzujem batoh a naľahko zdolávam pomocou reťaze posledný úsek k vrcholovému krížu. Posedávam, fotím. Toto miesto s výhľadmi od juhu k severozápadu je úchvatné. Problémom je len to, že čas rýchlo ubieha. Už nenáročnejšou trasou pokračujem ďalej. V priestore Za Rohatou som mal snahu nájsť jaskyňu Žuráňová pokladnica, uvedenú v jednej navigácii. Bol to márny pokus. Teda rád by som vedel, či reálne existuje.

Mojtín

Nasleduje pozvoľné klesanie lesom a pasienkami popri salaši do Mojtína. Obec je v úplnom obkľúčení hôr. Pritom to nie je žiadna malá osada. Aj turistické značky vyrážajú z obce piatimi azimutmi. Krčma je otvorená, posilňujem sa a zaujímam sa o obraz na stene. Vraj nie som prvý, koho zaujal. Hodí sa sem, aj keď tu asi zákazníci pijúci červené víno nie sú bežní. Deň sa dávno preklopil do druhej polovice. Možnosť dosiahnutia Slopnej v rozumnom čase sa mi zdá reálna. Umožnilo by mi to presun autobusom do Priedhoria. V mape tam figuruje turistický prístrešok aj s prameňom na kraji osady. Dobré miesto na bivak. Tak vyrážam vpred. Pred veľkým kostolom vidím sochu „večného cisárskeho vojaka“ Ladislava Škultétyho Gábriša. Prekvapí ma to, ale okamžite sa mi obnovia spomienky. Čítal som knihu a čo-to aktuálneho zachytil v rozhlase. Leží už v rodnej zemi. No to by bol iný článok.

Ostrá Malenica

Opustím obec a znovu stúpam k hrebeňu. Ešte pár obzretí späť. V diali sa vystrkuje aj vrchol Strážova. No dnes nie je objektom môjho záujmu, vzďaľujem sa od neho. Prejdem cez pasienky a vstúpim do lesa. Pekným chodníkom zalesneným terénom zdolávam Malenicu. Odbočením vpravo sa vydávam odbočkou značky k Ostrej Malenici. Pekný zážitok. Štvrťhodinový presun zmiešaným lesom v zlatej hodinke fotografa pred večerom. Chodník, vinúci sa úzkym hrebienkom medzi skaly v tieni pekných borovíc, ponúka prvé výhľady do okolia. Končí sa skalným ostrohom s kovovým krížikom. Obdivujem pohľady do okolia. Strážov, najvyšší kopec, čo vrchom meno dal. Siluety Manínov v diaľke nad Považskou Bystricou. Dobre som plánoval a mal som šťastie na počasie. Len deň ubieha rýchlo a časový plán má trhliny.

Slopná a Priedhorie

Otáčam sa a cez Malenicu, pomerne ostro klesám k Podmalenici. Pár domov pod horou. Tak ako sa predlžujú tiene, naťahujem krok. V pribúdajúcom šere dosiahnem obec Slopná. Celú ju rýchlo preletím. Nedozviem sa teda v krčme, či je obec verná svojmu menu. Autobus má zástavku až na rázcestí na Pružinu. Možno s päťminútovou rezervou stíham. Už za úplnej tmy vystupujem z autobusu v Priedhorí, miestnej časti Pružiny. Nevynechám miestnu pizzériu. Porušujem zásady zdravej výživy a objednávam si jednu okrúhlu s pivkom. Požiadam o dobitie mobilu. Pizza je dobrá, už dávno som nemal niečo také. Obsluha odchádza s rozvozom. Zostávam na terase, mobil na barovom pulte. Využijem viac ako hodinku a uvediem sa do stavu, v ktorom môžem rovno vliezť do spacáka. Rozvážka sa pretiahla, no mobilu to pomohlo. V takom počasí a pri takých scenériách fotenie zobralo veľa energie. Už len krátky presun za posledné domy. Je tu upravené, novotou voňajúce oddychové miesto s prameňom, celé pod ochranou sochy sv. Jána Nepomuckého na križovatke. Krížom medzi stĺpiky prístrešku naťahujem hamaku, doplním karimatku a polovisiac v hamake, pololežiac na stole strávim pokojnú noc. Dnes to bol dobrý deň. Cez štyridsať kilometrov vo veľmi interesantnom prostredí.

Druhý deň

Priedhorie – Hrubá Kečka – Pružina, Podskalie – Horný Moštenec

Sedlo Samostrel

Vstávam do chladivého májového rána. Prameň osvieži, na lúčke pospávajú dve postavy v spacákoch. Neviem, kedy dorazili. Podľa vlasov a tvaru tiel asi dievčence. Dúfam, že som ich nerušil chrápaním. Tak aspoň teraz ráno skúšam v tichosti opustiť priestor. Nastupujem trasu k sedlu Samostrel. Vedie asfaltovou cestou úzkou dolinou popri toku potoka. Sú tu pomerne dobré možnosti bivakovania. Pohodovým tempom dorazím až ku križovatke pod Hrádkom. Odbočka vpravo vedie k Strážovu, prípadne k Zliechovu. Nezastavujem sa, postupujem za svojím cieľom. Po chvíli asfaltka končí a prudšie stúpam lesnou cestou až ku krížu v sedle Samostrel. Posedím pri funkčnom turistickom prístrešku a špekulujem nad aktivitami, ktoré by mi mohol svojou polohou umožniť. Trošku ma láka zbehnúť do Čičmian. Z obce už spojenia na hornú Nitru sú bezproblémové. Chodník do svahu smerom ku Kečke svojou strmosťou nepôsobí prívetivo. Inak, už som tu asi bol. Môj prvovýstup na Strážov viedol po hrebeni od Fačkova. Bol tam v tých časoch značený chodník. No mám to zahmlené v dejinách, nedal by som pre to ruku do ohňa.

Hrubá Kečka

Po chvíľke váhania absolvujem lesom svižný výstup až na hrebeň. Terén sa tam otvára, horské lúky dotvárajú ráz krajiny. Vrchol Hrubej Kečky nie som schopný ani definovať. Tabuľka pripevnená na buku rastúcom na kraji pasienka sa mi nezdá ako vrcholová kóta. Stretávam sa aj s názvom Kačka, tak neviem, čo je pravdivejšie. Májovou trávou pod oblohou s bielymi obláčikmi postupujem ďalej. Pohybujem sa v najvyšších polohách dnešnej túry. Netrvá dlho a začínam klesať opäť v tieni lesa. Chodník strieda regulárna lesná cesta. Cestou ma zaujme pekne upravený areál Priepasti medzi Kačkami "Kortmanka". Dobré informácie, zabezpečený vchod do podzemia. Využijem posedenie pri chate a trošku zrelaxujem a znížim stav zásob proviantu.

Pružina

Plný energie kráčam znovu ďalej až ku komunikácii v sedle nad osadou Briestenné. Napájam sa tu na cestné spojenie z Pružiny na Domanižu. Zostupujem po asfalte. Cesta nezachádza do Briestenného, tak ako zvedavý človek odbočujem medzi domy. Fotím drevenú zvoničku a niekoľko zostávajúcich dreveničiek. Najviac ma zaujme murovaná stavba, no je z nepálenej tehly, s upraveným okolím. Pekná chalúpka. Ako amatér, čo vymuroval dve jadrá v paneláku, oceňujem majstrovstvo murára. Fotím budovu a zrazu vyjde von majiteľka. Trošku zaskočený, v snahe ustáť situáciu, chválim ich úspešnú snahu zachovať skvost. Nevidím to často. Módnejšie je zbúrať a postaviť čosi inovatívnejšie. Znovu sa vraciam na cestu a popri zaujímavých skalách prírodnej pamiatky Briestenské skaly dosahujem obec Pružina. Dosť veľká dedina. Chvíľu to trvá pokiaľ prídem do centra. Pár starých domov, teraz už zanedbaných, poukazuje, že nebola v minulosti až tak chudobná. V reštaurácii si, klasicky, objednávam kávu a radler.

Podskalie a Horný Moštenec

Využijem možnosti hromadnej dopravy a autobusom sa preveziem do obce Podskalie. Hneď za dedinou nestojí svätý, aspoň som si nevšimol, ale vypína sa kopec Veľké skaly. Názov popisuje scenériu veľmi dobre. Aj keď tam vedie chodník, s návštevou skalného mesta Podskalský Roháč mám iné plány. Bude to vhodný výlet s dámskou spoločnosťou. Rolu má, že bude mať možnosť nalepiť si Wander Card do zápisníka. Čosi pofotím v obci.

Pokračujem po turistickej značke cez lúky v širokom údolí pod Veľkými skalami a Roháčom smerom k Hornému Moštencu. Biele obláčiky na oblohe tmavnú. Niečo sa chystá. V pohľade späť ma udivuje majestátnosť Ostrej Malenice. Takto vyzerá impozantnejšie, ako by očakával človek, čo tam bol včera. Prejdem kúsok lesom a už som nad miestnou časťou Považskej Bystrice. Cesta bola nenáročná a nebyť krátkeho blúdenia aj rýchla. V Hornom Moštenci klasicky káva, radler, pivo. Pod prístreškom krčmy bez úrazu prežijem krátku dažďovú prehánku. Aj keď je len pred druhou poobede, využijem šancu a rezignujem na snahu doraziť pešo až na vlak do Považskej Bystrice. Príroda dáva príležitosť, robí zlodeja a môže sa prejaviť moja lenivosť. Takže mestskou dopravou na stanicu, vlakom do Trenčína a už to nie je problém.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek