Tak som sa v polovici mája vybral do Lehoty pod Vtáčnikom. V dedine som zbadal zelenú značku, ktorej som sa držal. Rozbitou asfaltkou ma priviedla do Baškovej doliny. Našiel som parkovisko a o 7.15 h som na ňom odstavil auto. Parkovisko bolo ohradené páskami, lebo tu o týždeň bude festival Jagafest. Na stromoch viseli tabule s programom. Zaregistroval som prednášky o jóge a indickú kuchyňu s vegetariánskym jedlom. Nič pre mňa...

Skaly nad amfiteátrom

Vybral som sa hore dolinou a prišiel som k smerovníku na Jitkinu vyhliadku. Znamená to, že som zaparkoval vyššie, ako som plánoval. Neprekáža, pôjdem prechádzku naopak. Zabočil som v smere šípky a stúpal som po zvážnici. Po chvíli bolo zrejmé, že cesta nevedie k Jitkinej vyhliadke, ale na hrebeň, ku skalám nad amfiteátrom. Tie som si chcel pozrieť tiež, preto som pokračoval ďalej.

Skaly nad amfiteátrom sú priamo na hrebeni pár metrov severozápadne od sedla. Ich juhozápadné steny sú takmer zvislé. Z vrcholu je výhľad do Baškovej doliny a priamo pod najvyššou skalou je nepravé dvojité okno. Chcel som si ho pozrieť zdola, tak som bralá podišiel. Sú ozaj veľmi príkre, zdola som sa k okienku nijako nevedel dostať. Až keď som prišiel na záver skál, vybral som sa hore strmým žľabom. Cestou som míňal asi tri metre vysokú nepravú skalnú bránku.

Naspäť do doliny som sa vracal pár metrov nad zvážnicou, pretože som si tam všimol ďalšie skaly. Sú pekné, ale bez vyhliadky, lebo sú v lese. Jedna skalná veža sa schovávala za strom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jitkina vyhliadka

Zbehol som do doliny a vybral som sa k miestam, kde som tušil Jitkinu vyhliadku. Prišiel som k lezeckej skale Radegast. Je to menej členité bralo, ale na chodníku pod ním je orientácia pre turistov. Hmm. Na Jitkinu vyhliadku treba ísť chodníkom doľava. Chodník bol značený nálepkami, ale už som bralá prešiel a žiadnu vyhliadku som nevidel. Rozhodol som sa preto, že si skaly pozriem zhora.

A keď som sa vyštveral nad ne, zbadal som skalný ostroh s reťazou. Hurá, našiel som ju. Zo svahu tu do doliny vybieha skalný múr, ktorý je na troch miestach prerušený hlbokými špárami. Prvé dve sa prekonávajú za pomoci reťazí, poslednú užšiu treba prekročiť. Keďže v noci pršalo, skaly boli klzké. Bol to dobrý adrenalín, ale výhľad zo záverečnej veže je parádny. Zapísal som sa do knihy a vrátil som sa k batohu.

Pokračoval som v obchádzaní brál. Kdesi som však stúpil na mokrý papek a “prásknul jsem sebou o zem”. Našťastie tam na malom fliačiku neboli žiadne skaly ani kamene, takže sa to obišlo bez úrazu.

Vtáčnik

Zbehol som k potoku a stúpal som hore dolinou. Na pravej strane sú ďalšie lezecké steny, Baškova dolina je lezecké eldorádo. Cesta zahla na svah a vyviedla ma na hrebeň, kde som ju opustil. Pomaly som začal byť hladný. Našiel som si pekný peň, na ktorý som sa zložil, a zistil som, že nemám vodu. Kdesi som ju vytrúsil. Keďže som netušil kde, a ani som si nepamätal svoju trasu presne, nemalo zmysel vracať sa a hľadať ju. Takže som zvyšok prechádzky išiel nasucho.

Na hrebeni bol sneh. Spočiatku ho nebolo veľa, ale vyššie mala súvislá snehová pokrývka asi 5 centimetrov. Bolo nad nulou a sneh sa topil. Bol čerstvý, májový, tak som ním zaháňal smäd. Prišiel som pod vrchol Vtáčnika a značka ma zaviedla na chodník, ktorý vrchol podchádza. Lenže chodník sa postupne strácal až zmizol úplne. Bolo sa treba vrátiť. Najprv som však išiel preskúmať zaujímavú skalu s dierou. Je tu celkom pekné nepravé skalné okno.

Z vrcholu Vtáčnika (1346 m) bol zaujímavý výhľad na hory. Sú tu listnaté lesy. Lenže zatiaľ čo stromom na hrebeni listy chýbali a pod nimi bol sneh, nižšie sa lesy zelenali. Hore bola zima, dole jar.

Kuní vrch

Vrátil som sa na Malú homôľku a zostupoval som po značke. Minul som veľmi slabý prameň a kúsok pod ním som zamieril na hrebeň. Sú na ňom husté umelé smrečiny. Hrebeň ma priviedol na Kuní vrch (1112 m). Podľa mapy som tu očakával bralo na spôsob Kaľamárky, je tu však iba hromada veľkých balvanov. Dajú sa v nich nájsť hlboké previsy, ale Kuní vrch ma sklamal. Schádzal som z neho po kamennom mori, ktoré je tvorené veľkými machom obrastenými skalami.

Zbehol som do sedla Vrvrava, v ktorom je škaredá honosná chata a kúsok ďalej pod stromami pekná chatička. Pod chatičkou je odbočka k vyhliadke. Vybral som sa na ňu. Je tu skalný pás a z jeho hornej hrany je výhľad do Baškovej doliny. Vidno aj Jitkinu vyhliadku, ale Volkov zub, na ktorý mierim, z vyhliadky nevidno.

Volkov zub

Zbehol som zo skál a zostupoval som dolu svahom. Na jednom mieste som križoval bývalú zvážnicu, ktorá sa zmenila na močiar so záružlím. Kúsok pod cestou som sa na blate šmykol a letel som k zemi. Už opäť. Reflexívne som dal pod seba ruku a spadol som… priamo do žihľavy. Takže reumu mať nebudem.

Po čase som prišiel na chodník, ktorý ma zaviedol ku skalnej veži Volkov zub. Je na nej reťaz a niekoľko kramlí. Vyliezol som hore a zistil som, že ďalej ferrata nepokračuje. Keby som to vedel, netrepal by som sa hore s batohom.

Aj z Volkovho zubu je pekný výhľad do Baškovej doliny. Zapísal som sa do knižky a vybral som sa dolu istením. Dnes tu okrem mňa nie je ani nohy, takže som sa nebál, že by som zhodil kameň na nejakého lezca. Pod Volkovým zubom je ferrata nenáročná, medzi jej atrakcie patrí prechod popod zaklinený balvan a výstup na malú skalnú vežičku.

Zbehol som z ferraty a zamieril som k potoku. Konečne voda. Sadol som si na kameň a zjedol som neskorý obed. Nato som zbehol do doliny a o 15.15 h som sa vrátil na parkovisko. Keď som prichádzal k autu, začalo mrholiť a pršalo celou cestou domov. Miestami dosť husto.

Záver

Bola to trochu dobrodružnejšia prechádzka, ale mala všetko, čo od peknej túry očakávam. Výrazný vrchol, množstvo vyhliadok a množstvo skál. Samozrejme, najväčšími magnetmi boli Volkov zub a Jitkina vyhliadka. Brál je tu však veľa, stálo by za to obehať ich všetky.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek