Východiskovým miestom je horské mestečko Zakopane, keďže v zime by sme sa na Beskid zo slovenskej strany nedostali. Z dôvodu krátkych dní sme ubytovaní v centre samotného mesta. Vyberáme si modernizovaný postarší hotel neďaleko železničnej a autobusovej stanice.

Po tom, čo sme so synom pred niekoľkými dňami absolvovali pomerne náročnú túru do sedla pod Ostrvou, sa teraz pre zmenu tešíme na technicky nekomplikovanú prechádzku zasneženou krajinou. Druhá časť rodinky s boľavými pätami si doobeda vystojí rad na lanovku a hore po zvítaní pôjdeme spoločne na Beskid (slov. Beskyd, 2012 m), toľko k nášmu plánu.

Prológ – Gubalówka

Kościelisko – Butorowy Wierch – Gubalówka (dĺžka 6 km, stúpanie 300 m)

Do Zakopaneho prichádzame doobeda. Ubytovanie je možné až poobede, tak veľké ruksaky putujú do úschovne (przechowalnia bagażu) v budove železničnej stanice. Máme úmysel sa vybrať na prechádzku na hrebeň Gubalówka s výhľadmi na Kotlinu Zakopiańsku a Tatry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z minibusu vystupujeme v časti Kościelisko neďaleko dreveného kostola Kościół św. Kazimierza Królewicza w Kościelisku. Prvé dvere sú otvorené. Nakukujeme dnu. Na dverách je nádherná veľká rozeta, samotný interiér je dych vyrážajúci.

Napokon ideme pomedzi domy do kopca hľadať zelenú značku. Tak ako slepý prišiel k husliam, tak stojíme pred náučnou tabuľou. Sú tu s krátkym popisom vyobrazení “Tworcy i bohaterowie tatrzanskiej legendy”. V dlhom zozname je napríklad slovenský zbojník Juraj Jánošík či Jan Krzeptowski-Sabala, najznámejší Goral, rozprávač, muzikant a tatranský vodca, ktorý sprevádzal poľské osobnosti spomínané aj na tabuli. Čítaním zisťujeme, že nie náhodou vrcholy, sedlá či vodopády nesú mená osvietencov ako Jan Kasprowicz, Stanislaw Witkiewicz či Tytus Chalubinski.

Naberáme výšku. Ponad tunajšie ostré strechy začínajú vykúkať prvé vrcholy. Zástavba končí kaplnkou. Pod ňou sú lúky a nádherné neokukané pohľady od Belianskych Tatier po Západné Tatry. V diaľke odhadujeme Rákoň či Baníkov. Hrebeň Gubalówky je známy svojimi výhľadmi, avšak tu na zelenej je to bez ľudí, len sneh a slniečko. Ešte než prechádzame zasneženou lúkou, naskytá sa neodolateľná kompozícia. Poľská vlajka a bájny Giewont. Za lúkou je zopár dreveníc. Vchádzame do lesa. Čoskoro les končí a sedačková lanovka nám dáva na známosť, že prechádzame na Butorowy Wierch. Za ním ideme po asfalte a o chvíľu sme v dave ľudí. Pri obhliadnutí vidíme v diaľke Babiu horu. Na cestu do Zakopaneho využívame pozemnú lanovku. Po ubytovaní zvyšok večera patrí plánovaniu hlavnej akcie “Beskid a Kasprowy Wierch v zime”.

Beskid (2012 m) a Kasprowy Wierch (1987 m) v zime

Kuźnice – Dolina Jaworzynka – Przełecz Między Kopami (sedlo medzi Kopami) – Sucha Dolina Staviańska – Sucha Przełęcz (Suché sedlo) – Beskid – Sucha Przełęcz – Kasprowy Wierch (Kasprov vrch) (dĺžka 8 km, stúpanie 1100 m)

Kuźnice – Schronisko PTTK Murowaniec

Predpoveď počasia sľubovala pred prichádzajúcim frontom slnečno, na hrebeňoch hôr miestami nárazový vietor. Deň začína kontrolou počasia na balkóne. Je slnečno, podľa predpokladu. Nasledujú raňajky, dobalenie od večera nachystaných ruksakov a hajde na minubus smer Kuźnice.

Tentokrát si vyberáme výstup do sedla Przełęcz między Kopami (slov. Sedlo medzi Kopami) žltou. Chcem synovi ukázať pôvodnú horskú architektúru. Po krátkom stúpani prichádzame na lúku Polana Jaworzynka. Stoja tu štyri kolibky “bacówki”, akých je ešte na tejto strane Tatier relatívne dosť. Spomeniem miesta ako Rusinowa Polana, Polana Kopieniec, Polana Straźyska, Chocholowska Polana a ďalšie. Na konci lúky začína prudké stúpanie Siodlowa Perć. Na udupanom šmykľavom chodníku nasadzujeme “raki” (slov. mačky - stúpacie železá). Až teraz nás dobiehajú prví turisti. Naberanie výškových metrov je rýchle. Pokiaľ sme na poľane išli osamote, v tomto mieste sa zopár skupiniek turistov zhlukuje, k čomu prispievajú výhľady v závere stúpania.

Od sedla Przełęcz Między Kopami (slov. Sedlo medzi Kopami) sa spájame s modrou. Na rovinatom úseku sa skupinky od seba vzďaľujú a opäť ideme osamote. Sneh má ľadovú škrupinu, ktorá pôsobí ako zrkadlo. Slnko sa odráža priamo do tváre a objektívu fotoaparátu. Fotoaparát záplavu svetla samozrejme nezvláda, ale oči so slnečnými okuliarmi sa kochajú pohľadmi na zasnežený val štítov menom Orla Perć (slov. Orlia prť).

Na chodníku vidíme jednu ružovú rukavicu. Beriem ju so sebou, zapínam si ju na bedrový pás, aby bola z diaľky viditeľná, nech ju nemusíme každému “ponúkať“. Ak sa po ňu majiteľka nevráti, nestretneme ju, necháme rukavicu na schronisku PTTK Murowaniec. Pri klesaní na Królowe Rówieńki vidíme akúsi osobu kráčať oproti. Z úsmevu je jasné, že sa páry našli. Prílev ďakovných poľských slov ukončuje informácia, že sme Slováci.

Schronisko PTTK Murowaniec – Dolina Gąsienicowa a Kasprowy Wierch

Na chate sa nezastavujeme. Na skorý obed je ešte ozaj priskoro, a zohriať sa nepotrebujeme. Pokračujeme ďalej. Prechádzame okolo stanice IMGW (Instytut Meteorologii i Gospodarki Wodnej). Voláme našim “lanovkárom” s predikciou, že hore budeme približne za 2 až 2,5 hodiny. Oni práve prichádzajú do fronty. Na zvlnenom teréne sa “ľadové zrkadlo” deformuje, a tak sa darí spraviť fotodokumentácia štítov. Sedačková lanovka funguje, rady veľké nie sú, ani lyžiarov na svahu nie je enormné množstvo. Z diaľky na ľavej strane vidíme zimné tyčové značenie pre peších a plot oddeľujúci zjazdovku.

Našim parťákom opäť hlásime polohu, hlavne sme zvedaví, ako vidia ich príchod hore. Správy sú neisté. Rad sa posúva pomaly, platí upozornenie, že lanovka kvôli vetru môže prestať premávať.

Z času na čas fúkne proti nám silný protivietor, čo spôsobí, že sa nepríjemne do nás “zapichávajú” zvírené kryštály ľadu. Chodník do sedla Przełęcz Liliowe (slov. Ľaliové sedlo) je zafúkaný. Ideme priamo hore do sedla Sucha Przełęcz (slov. Suché sedlo) ležiace bezprostredne pod Kasprowym Wierchom. Stúpanie kolmo na vrstevnice je náročné. Oproti nám schádza len jeden pár turistov. Od „schroniska“ ideme v podstate sami. Pri každej druhej tyči zastavujeme, kocháme sa a naberáme dych. V sedle kontrolujeme pozíciu našich v šóre. Je jasné, že než prídu za nami máme času nazvyš, tak sa bez nich vydávame na hrebeň za Beskidom. Ideme po diaľnici medzi “lanovkármi”. Neprekáža, užívame si pocit zdolania viac ako 1000 výškových metrov, čím sme sa dostali k výhľadom na Kriváň, záver Tichej doliny či more vrcholov Západných Tatier. Zakrátko stojíme na Beskide. Rozhľad je kruhový, viac-menej identický s predošlým. Teraz najviac zaujme takmer v bezprostrednej blízkosti Świnica (2301 m, slov. Svinica) tvaru ihlanu, ktorej kontruje v pozadí Kriváň. Pohľady na slovenskú krajinu sú síce oproti slnku, ale jedinečné v období sezónnej uzávery. Silný nárazový vietor komplikuje státie pri hraničnom kameni. Pomaly sa poberáme späť v ústrety horizontu so stavbami na Kasprowom Wierchu s pozadím tvoreným Giewontom a Červenými vrchmi.

Pri budove je džavot tak ako asi na našom Skalnatom plese. Ideme dovnútra. Máme šťastie, nachádzame voľný stôl. Idem si po “kwaśnicu” a tínedžerovi nesiem kopec hranolčekov. “Mladý muž” automaticky vyťahuje čertovo kopýtko a mobiluje. Píšem správu našej grupe dole, ale bez odpovede. Kwaśnica je zjedená, “pivo bečkove” vypité, a vtom ma zozadu prepadá naša banda. No nič, balím si mačky, paličky a idem ich vyvenčiť na Beskid. Mladý muž zostáva oddychovať, jeho organizmus má toho dosť. Pri zakúpenom spiatočnom lístku je umožnený pobyt hore maximálne okolo hodiny štyridsať minút, po prekročení tohto času môže byť kvôli preplnenosti problém sa dostať na jazdu dole. V našom prípade je limit na prechádzku hrebeňom bohate dostačujúci.

Vonku pomáham mojim nasadzovať gumené nesmeky. Nie sú nutnosťou, ale pomôžu, predsa, sneh je ušliapaný a terén zvlnený. Zakrátko sme na vrchole a späť. Výhľady boli samozrejme rovnaké, svetlo sa veľmi nestihlo zmeniť, ale hlavne ma hreje pocit, že krásne scenérie si mohla vychutnať aj naša momentálne hendikepovaná dvojica. Nakoniec si my dvaja “pešiaci” kupujeme lístky na cestu dole a o chvíľu sme spoločne v Kuźniciach.

Naše kroky, ako inak, vedú k Wnukovi, kde začína riadne hodovanie. Môj parťák, je „sladkožrút“ objednáva si “nalešniky”, načo čašník za pomoci susedného stola, ktorý ovláda trocha slovenčinu nám vysvetľujú, že dnes majú v Poľsku sviatok “Tučného štvrtka”, predzvesť začiatku predveľkonočného pôstu, a k tejto udalosti podávajú šišky s lekvárom na účet podniku. Keď konečne pochopíme, smejeme sa, meníme objednávku. Konečne rozumieme, prečo je Zakopane momentálne zasypané šiškami. Samozrejme sme im včera neodolali. Medzi tým sa zotmelo, prechádzame sa nasvieteným horským mestom a márna je naša snaha zohnať ďalšie šišky, sú všetky zjedené!

Epilóg – posledný deň – poľana Polana Kopieniec

Toporowa Cyrhla – Polana Kopieniec – Olczyska Polana – Jaszczurówka (dĺžka 6 km, stúpanie 300 m)

Predpoveď počasia nesklamala. Front priniesol oteplenie a hoci je február, prší. Plán návštevy Doliny Chocholowska sa rúca. Po raňajkách dávame hlavy dokopy, čo s voľným dňom? „Wifinu“ derieme ako sa dá, dáta len tak sršia vzduchom ako hľadáme odpoveď - kam ísť a kedy prestane dážď. Napokon padá rozhodnutie, ukážeme mame poľanu Polana Kopieniec, kde sme boli bez nej už veľmi dávno pradávno. Pri tejto spomienke mi príde na um pravdivé príslovie, že ako čas letí je najlepšie vidno na deťoch.

Prebytočné veci končia v úschovni a začíname hľadať odvoz smer Toporowa Cyrhla. Ukazujem mapu šoférom minubusov na Morskie Oko, ale nikto nám tam nechce zastaviť. Na tabuli nachádzame nejaký autobus, ale treba naň dlho čakať. Napokon si nás všimne taxikár, ponúka nám odvoz, suma 30,- PLN (2 x bigos) nás nezruinuje.

Ideme po zelenej, ktorá celú dobu na poľanu mierne stúpa. Les je napadnutý lykožrútom. Je tu búdka, kde by sa malo vyberať vstupné, ale v tomto ročnom období a nečase je zatvorená. Dobieha nás partia mladých chlapcov v snežniciach. Vedie ich člen TOPR-u, vyzerá to na nejaký výcvik. V príkrom stúpaní si dávame nesmeky, popŕcha. Na poľane cvičenci zostávajú, dačo trénujú v závejoch. My obzeráme starodávne salaše, kvôli ktorým sme tu. Majú na sebe ceduľu informujúcu, že ide o historické budovy podliehajúce štátnej ochrane. Na samotný vrch Wielki Kopieniec dnes nemá význam ísť, hoci by to netrvalo dlhšie ako 20 minút. Vraciame sa cez Olczysku Polanu.

Stojíme v šoku. Pamätáme si smrekové lesy v okolí Kopienca i Nosala, teraz zostala len spúšť po lykožrútovi. Veríme, že keď sem o pár rokov prídeme, bude sa postupne dvíhať mladina. Stretáme zopár ľudí. Horská riava menom Olczyski Potok nás sprevádza rovnomennou dolinou. Na jej konci je Ośrodek Czynnej Ochrony Płazów i Gadów. Z infotabule čítame, že centrum na ochranu obojživelníkov v mieste bývalých termálnych prameňov má cieľ vytvoriť podmienky blízke prírode, kde bude možné vykonávať reprodukciu a pozorovanie vzácnych a ohrozených druhov obojživelníkov a plazov: mlokov, žabiek, jašteríc, hadov. Na mieste bola vyznačená náučná trasa pozostávajúca z piatich zastávok. Ústie doliny nesie meno Jaszczurówka, keďže Gorali salamandry nazývali jaszczurami.

Nedávno som sa dozvedel, že zastavením pasenia oviec od roku 1955 zaniklo 46 % plochy bývalých pastierskych polian. Pri plánovaní túr treba myslieť na to, že časom môžeme prísť o čaro horských lúk či už v podobe flóry, fauny, výhľadov alebo salašov. A teda v rámci oddychu aj tie sa oplatí navštíviť. Je otázne, či sa pasenie obnoví, ako napríklad u nás na Sandbergu pod Devínskou Kobylou. Zatiaľ ešte poľské poľany pôsobia ako skanzeny v reálnom prostredí, ale dokedy? Predpokladám, že dreveničky majú svojich súkromných majiteľov, z čoho plynie ich problém zachovania a obnovy, tak ako pri Jurgówe na mieste Podokólne, salaše.

Bonus – kostol Kaplica Najświętszego Serca Pana Jezusa w Jaszczczurówce

Napokon máme ešte jeden cieľ, a to pozrieť si drevený kostol - Kaplica Najświętszego Serca Pana Jezusa w Jaszczczurówce. Postavený bol v rokoch 1904-1907 v zakopianskom štýle, ktorý navrhol Stanisław Witkiewicz. Dostať sa k nemu po ceste z Jaszczurówky je trocha adrenalín, ale pri troche pozornosti je to zvládnuteľné.

Máme šťastie, v nevľúdnom počasí si môžeme vychutnať atmosféru osamote. Exteriér je v tunajšom duchu a interiér je skvostom. Treba ho vidieť, nie nadarmo je kostolík súčasťou Náučného chodníka drevenej architektúry Malopolska (Szlak Architektury Drewnianej w Małopolsce).

Prší viac a viac, chytáme akýsi autobus do centra. V meste vyberáme batožinu, pochutnávame si na obede v kvázi rýchloobčerstvení respektíve jedálni Bar Fis. Ako sme sem pred dvomi dňami prišli, tak sa v podvečer cez Lysú Poľanu vraciame do našej časti Tatier.

Užitočné odkazy

• Mapa
• Beskydy
• Legenda o spiacich rytieroch
• Królowe Rówieńki
• Chata PTTK Murowaniec
• Chata PTTK Murowaniec
• Ľaliové sedlo
• Lanová dráha na Kasprov vrch
• http://portaltatrzanski.pl/wiedza/ciekawostki/10-ciekawostek-o-dawnych-tatrach,2203
• Szlak Architektury Drewnianej w Małopolsce
• Tučný štvrtok je v Poľsku sviatkom šišiek
• Ośrodek Czynnej Ochrony Płazów i Gadów
• Kaplica Najświętszego Serca Pana Jezusa w Jaszczczurówce

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek