Na úvod by sme si mohli predstaviť národný park (NP) Šumava. Čo je tu unikátne, prečo sem chodia návštevníci?

Unikátnosť NP Šumava spočíva predovšetkým v jeho veľkosti. Je najväčší NP v Českej republike, takmer 70 000 ha. Ak pripočítame CHKO Šumava, tak sme cca na 170 000ha. Mnohí kritizujú, že je taký veľký, ale na druhej strane je naozaj unikátny v tom, že sa ochrana prírody dá robiť na relatívne veľkom území. Sme lesný národný park. Keďže sa pohybujeme vo vyšších nadmorských výškach – najnižší bod je asi 580 m n.m., najvyšší 1378 m n.m., vďaka tomu tu prevažuje smreková monokultúra. Aj to je pre mnohých červené súkno, lebo stále musíme vysvetľovať, že ten smrek je tu prirodzený a jeho prevaha tu bola vždy.

Teda hlavný predmet ochrany sú lesné ekosystémy?

Je tu niekoľko predmetov ochrany, ekosystémy, ako lesné, tak aj bezlesie – primárne, napríklad na mokradiach, rašeliniskách, potom sekundárne bezlesie, ktoré vzniklo vďaka práci človeka. Samozrejme Šumava je takou historickou knihou, nie vždy peknou, lebo tu prechádzali dejiny vrátane odsunu Nemcov, bolo tu hraničné pásmo so Západom, neslávne známy elektrický plot, kde zomierali ľudia. Je zaujímavé, že pre mnohých Čechov je Šumava srdcová záležitosť. Hoci tu nemuseli nikdy byť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Máte údaje, v ktorom ročnom období prichádza najviac návštevníkov? Respektíve ktoré obdobie by ste vy odporučili na návštevu?

Vývoj návštevnosti je celkom zaujímavý. Väčšina ľudí jazdí na bežky, najmä v januári, februári, obzvlášť, keď sú detské prázdniny. V lete prichádza najviac návštevníkov v auguste. Posledných 10 rokov aj v septembri, do polovice októbra. Úplne mŕtve sú november a apríl. Ale aj tieto mesiace, kedy tu nefungujú ani niektoré penzióny a reštaurácie, vyhľadávajú tí milovníci Šumavy, ktorí sa radi túlajú krajinou a nechcú stretávať ľudí. A to je práve obdobie, ktoré by som odporúčal, prelom apríla/mája alebo októbra/novembra, ako ideálne pre návštevu Šumavy.

V roku 2007 zasiahol Šumavu orkán Kyrill, ktorý spôsobil rozsiahle polomy, následne územie postihla lykožrútová kalamita. Ako tie plochy vyzerajú dnes? A podotázka, zalesňujete ich, alebo to nechávate na samovývoj, alebo oboje?

Je to kombinácia oboch. Tam bolo zaujímavé to, že keď ten orkán spôsobil rozsiahle polomy, rozhodnutím vtedajšieho ministra životného prostredia sa zvýšila bezzásahovosť na území NP Šumava zhruba o 10%. Čo z dnešného pohľadu bolo veľmi prezieravé, my to vnímame ako dobrý krok, hoci v tej dobe bol veľmi kontroverzný.

To ste mu navrhli vy? Alebo iniciatíva prišla z ministerstva?

Nedokážem presne povedať, ako to bolo, ale určite to vzniklo tu odspodu, zásluhou vtedajšieho riaditeľa Krejčího a námestníkov. Dôvod bol aj ten, že ak by sa zasahovalo a polomy odstraňovali aj z tých území, ktoré sú dnes bezzásahovým územím, tak by tam vznikli veľké škody na pôdach. Ak to poviem ľudovo, bol by to fakt masaker. Čo sa týka obnovy, od roku 2008 sme robili sústavný monitoring viac než 1100 plôch, ktoré sa vybrali určitou metodikou. Tá plocha mala veľkosť 500 metrov štvorcových. Bola kruhová, v tom kruhu boli dve zóny, vonkajšia a vnútorná, a v každej sa monitorovalo a zapisovalo, čo tam všetko je – od prirodzenej obnovy, zelené stromy, stojace suché stromy, ležiace suché stromy atď. Po desiatich rokoch bol na týchto plochách biomonitoring ukončený. Dáta z toho nám jasne ukazujú, ako sa tie plochy obnovujú. Obnovujú sa možno až nečakane veľmi dobre. Ak to vezmeme v priemere, na Šumave sa obnovuje alebo rastie okolo 6000 - 6500 stromov na jednom hektári plochy, to je priemerné číslo. Boli plochy, kde bolo viac než 100 000 stromčekov prirodzenej obnovy. To je záležitosť, ktorá jasne demonštruje to, že ak sa to nechá prírode, aj po takej rozsiahlej kalamite, tak je evidentné, že ona si s tým pomôže.

To je väčší počet, ako sú lesnícke normy na zalesňovanie, my máme 3-4 tisíc stromčekov na hektár.

Áno, presne tak, to viete dobre. Samozrejme, boli plochy, kde tá koncentrácia semenáčikov bola menšia, ale priemer bol takto optimistický a sú to jasné, tvrdé čísla, ktoré vychádzajú z toho biomonitoringu. Ten od tohto roku pokračuje ďalej.

Vidíte teda nejaký rozdiel na územiach, ktoré boli od začiatku ponechané sa samovývoj, a na tých holinách, resp. tých miestach, kde sa kalamita spracovala?

Kde sa to nechalo samovoľnému vývoju, tam je tá obnova zaujímavá, pretože je taká neusporiadaná, rastie si to, kde chce, dreviny sú rôznoveké. Zostalo tam mnoho mŕtveho dreva, to dodáva živiny a pomáha to prirodzenej obnove, lebo veľa semenáčkov využíva mŕtve drevo pre svoj rast. Tiež sme podsadzovali. V roku 2011 sa ešte podsadzoval smrek, ale od roku 2012 sme s tým prestali, evidentne je to úplne zbytočné, ten smrek je dosť agresívny a to územie si berie späť. Na Šumave je však smrek prirodzený. Vlani sme si urobili monitoring jednej holiny, pri jazere Laka (27 ha). Z nejakej časti bola podsadená smrekom, bukom, jedľou, jarabinou. Spolu sme tam vysadili 21 000 ks stromov. Paradoxne málo smrekov, len 3 000 kusov, bukov okolo 6 000 ks, okolo 8 000 jarabín. Tento lesnícky zásah tam prebiehal od roku 2008 do roku 2015. Vlani sme zistili, že z pôvodných 21 000 sadeníc tam teraz rastie 145 000 stromčekov, najviac je tam smrekov, asi 80 000 kusov. Naopak buk sa stratil, ostalo asi 1600 kusov, jedľa ešte prirástla aj sama. Nalietla vŕba a ďalšie dreviny. Tam je ukážka toho, že aj keď človek dosadzoval na holinu, na území NP je to evidentne zbytočné, lebo aj tú holinu si dokáže les sám obnoviť. Akurát to nie je napr. podľa toho, ako si človek želá. Takže teraz je tu prevaha smreku asi na 56-58% a predpokladáme, že bude stúpať na cca 78%, čo je vlastne súčasné rozloženie smreku na území NP Šumava.

Ja by som sa ešte pristavila pri spravovaní národného parku, u vás ho spravuje jedna organizácia na rozdiel od Slovenska, kde máme na jednom území aj štátne lesy, aj štátnu ochranu prírody pod rôznymi ministerstvami a každý má iný pohľad na správu územia.

Je to tak, ale pozor, aj na území NP sú súkromné lesy, mestské lesy, napríklad Mesto Kašperské Hory tu má asi 5000 ha, mesto Volary asi 3000 ha, na týchto plochách mestá zasahujú tak, ako im povoľujú lesné hospodárske plány, ktoré sme aj im my odsúhlasovali. Na druhej strane sú tam miesta, ktoré ostávajú na prirodzený vývoj, sú v tzv. bezzásahových zónach a za to my platíme ujmy. Sú to za tie roky desiatky miliónov korún, v prípade Kašperských hôr viac než 100 miliónov českých korún cca za 10 rokov.

A zvyšok NP, kde sú štátne pozemky?

Tie máme v správe my, čo je samozrejme ohromná výhoda. Poznáme tú situáciu, aká je na Slovensku, a je nám vcelku jasné, že to určite nie je dobrý koncept. NP Šumava, čo sa týka financovania, je tzv. príspevková organizácia, príspevok od štátu tvorí zhruba tretinu, ktoré potrebujeme. Ten zvyšok, zhruba dve tretiny, si musíme zarobiť sami. Zarábame si ťažbou v lese, v tých zásahových zónach, čo tiež považujeme za dlhodobo neudržateľné. Dlhodobý cieľ národných parkov – a to je napísané v zákone – je, aby väčšina územia NP bola ponechaná na samovývoj. Teraz máme bezzásahové zóny zhruba na 27,5% rozlohe, takže sa máme dostať na viac než 50% a bude to v budúcnosti znamenať nutnosť zmeniť financovanie. Možno ideálne po vzore Bavorského lesa, ktorý je rozpočtovou organizáciou, kde oni dostávajú celý rozpočet zo štátu.

Vidíte nejaké rozdiely, čo sa týka druhov živočíchov, oproti obdobiu spred kalamity a teraz?

Určite. Ten vývoj je tam značný. Prišli druhy tak vtákov, ako i bezstavovcov, aj húb atď., ktoré sú viazané na rozkladajúce sa mŕtve drevo. Napr. po kalamite sa nám zvýšilia početnosť ďubníka trojprstého, dokonca aj hlucháň si v týchto rozpadnutých lesoch nachádza svoje útočisko, máme niekoľko druhov sôv, ktoré sú závislé na tzv. dutinových stromoch, zvýšil sa počet kuvička vrabčieho. Druhová pestrosť sa zvyšuje aj pri bezstavovcoch. A odborníci mykológovia jasajú, že sa na tých miestach obnovujú tzv. pralesné druhy húb, ktoré inde než práve na tom mŕtvom dreve nie sú.

Aké sú reakcie od návštevníkov národného parku, keď pozerajú na tie tzv. suché lesy? Robíte v tomto smere nejakú edukáciu?

Práve tá enviromentálna výchova je veľmi dôležitá. Pochopiteľne, ľudia to vnímajú veľmi emotívne. Keď príde návštevník a pozrie sa na to, že zostanú stáť len také šedivé dlhé tyče, ono je to smrť a človek rád nepozerá na smrť. Dnes sme v dobe, kedy pred 100 rokmi boli erotika a sex tabu a smrť bola prirodzenou súčasťou života človeka, ľudia bežne umierali doma. Dnes je to otočené, to tabu sa stala smrť a nechceme ju vidieť. A to sa nám ukazuje aj na tom vývoji spoločenstva, kedy ľudia prídu a nechcú vidieť mŕtve stromy. Potom je im treba vysvetľovať, že tá smrť je novým životom a šancou pre mnoho ďalších živočíchov, rastlín, húb a je len otázkou času, kedy sa zase ľudia budú prechádzať tienistým zeleným lesom. Ten čas je trebárs 20-30 rokov.

Ešte jedna zaujímavá vec. V roku 2007 bol Kyrill a potom stále prevládal názor, že je treba prírode pomôcť. Zastaviť lykožrúta, vyrúbať to a podsadiť nanovo. Pretože inak tu ostane púšť, nový les nevyrastie. Dnes sa už toto vytratilo a aj ľudia sami, keď sem prídu, povedia, to je strašné, ale my vieme, že to zase vyrastie. A je to hlavne vidieť, po tých 10 rokoch. Aj pre nás odborníkov je rast tej novej generácie lesa ohromný. Je to výbuch života, je to vidieť na prameňoch Vltavy, dnes tam zarastajú vyhliadky na Alpy atď. Sami ľudia hovoria, že musia vyraziť na niektorú vyhliadku, aby sa rozhliadli do kraja, lebo za 5 rokov už cez tie stromy neuvidíme. Naozaj je to vidieť napr. na Plešnom jazere atď. Čize dôležité to je ľuďom vysvetľovať, na základe faktov, napr. toho biomonitoringu a ďalšia vec – ľudia to vidia na vlastné oči a to je najväčší zážitok, najmä ak to môžu porovnať s predchádzajúcou návštevou.

Spomínali ste hlucháňa hôrneho, koľko jedincov máte v rámci NP, prípadne aj s CHKO, prípadne aj s Bavorským lesom?

Tak, tak. My sme robili dva spoločné monitoringy s Bavorským lesom v rokoch 2011-12 a v rokoch 2016-17. Boli to dosť sofistikované sčítania hlucháňov, zbieral sa aj ich trus, ktorý sme následne posielali na genetickú analýzu, aby sme nespočítali dvakrát toho istého vtáka. Už v takto krátkom čase je vidieť určitý posun. Pri prvom monitoringu sa napočítalo zhruba 450 vtákov, teraz cez 500. Samozrejme treba rátať s nejakou chybou, ale ukazuje nám to pozitívny trend. Hlucháňovi sa tu dobre žije, pretože sa rozmnožuje. Našli sme trus jedinca, ktorého sme monitorovali aj pred 6 rokmi a je vidieť, že ten vták sa dožíva relatívne vysokého veku na to, že žije v divočine. Keď sa pozrieme na dlhodobý trend, ten rozdiel je o dosť vyšší, lebo v polovici 90. rokov, keď prebehli prvé sčítania, tak tu bolo niečo málo cez 100 jedincov. Teraz sme zhruba na štyrikrát vyššom čísle, určite je to vďaka mnohým faktorom vrátane toho, že niektoré miesta sú návštevníkom neprístupné. Ide o tzv. jadrové územia hlucháňa, napríklad Královský hvozd na Železnorudsku atď. Horšie je to s tetrovom hôľňakom, tam je situácia mizerná.

Čím si vysvetľujete ten nárast, iba obmedzením návštevnosti alebo aj kalamitou, kvôli ktorej môže byť viac vhodných biotopov?

Tak jednoznačne je to o tom, že hlucháň potrebuje kľud v exponovaných obdobiach, to znamená cez zimu, keď potrebuje šetriť energiu, a potom na jar, keď toká a vyvádza mláďatá. Tam mu naozaj pomáhajú predovšetkým tie kľudové územia, ktoré sú navštevované obmedzene, buď v rámci programu Průvodci divočinou, a to až po 15.7., alebo nie sú vôbec navštevované. To je to hlavné. Pochopiteľne, určite k tomu dopomáha prostredie ako také, tiež vývoj napr. v posledných troch rokoch, kedy bola veľká úroda čučoriedok. Aj to mu dodáva dobrú kondíciu a môže sa ďalej rozmnožovať a prežívať.

Robíte nejaké menežovanie lesa s ohľadom na vhodný biotop pre hlucháne, napríklad aby to bolo viac presvetlené?

Bezzásahových území sa nechytáme, a takýmito menežmentovými zásahmi ani necielime na hlucháňa, ale práve na tetrova hôľňaka. Napríklad pred 4 rokmi sme robili prerezávky toho pôvodne primárneho bezlesia, ktoré po roku 1945 po odsune Nemcov vzniklo na Kniežacích pláňach. Tam to zarástlo, ten hôľňak má menej a menej priestoru, tak tam skúšame tieto menežmentové opatrenia.

V krátkosti by som sa pristavila pri novej zonácii, ktorú teraz robíte, v čom bude rozdiel oproti tej, ktorá platí dnes?

Musíme ju urobiť na základe novely zákona o ochrane prírody, ktorá začala platiť v roku 2017. Zásadné je, že zonácia bude modernejšia, je postavená na tom, čo sme zistili za 30 rokov, odkedy je národný park národným parkom, reaguje aj na tie monitoringy. Tiež je zásadné, že bude scelená. Teraz, keď sa pozriete na mapu NP Šumava, na celom území máme nejakých 135 ostrovčekov bývalých 1. zón, bezzásahových zón, kde sa rôzne v niektorých rokoch aj zasahovalo proti lykožrútovi, ešte na prelome milénia. Tie ostrovčeky sú dlhodobo neudržateľné. Zonácia sa vtedy stanovovala podľa skôr vizuálneho pohľadu na ten biotop, povedalo sa, že tu to vyzerá ako pôvodné, tak toto územie urobíme bezzásahové. Dnes tá zonácia je už inde, a hlavne sceľuje územia do väčších celkov, či už bezzásahových alebo iných. Teraz budeme pracovať so 4 zónami. Prvá je prírodná, tá je absolútne bezzásahová, teraz na cca 28% rozlohy. Potom k tomu je zóna prírode blízka, na asi 24,5% a táto zóna po 15 rokoch – lebo 15 rokov sa nebude so zonáciou hýbať – sa táto zóna môže zmeniť na zónu prírodnú. To znamená, že za 15 rokov by sme mohli mať viac než 50% bez zásahov na území NP Šumava.

A tie ďalšie dve zóny?

Zóna sústredenej starostlivosti – to sú lesy, kde stále ešte dochádza k prestavbám, kde sa bude aj naďalej zasahovať, väčšinou sú to celky, ktoré lemujú NP, tak aby sme tam robili opatrenia proti šíreniu lykožrúta do súkromných lesov, ďalej sú to napríklad lúky bez lesov, kde prebieha aktívny menežment pre podporu druhov, či už rastlín alebo živočíchov. Potom je zóna štvrtá, kultúrnej krajiny, to je zastavané a zastaviteľné územie.

Teraz by sme si mohli povedať niečo o vašom projekte prírodného turizmu. Niečo už hovoril váš kolega pán Josef Štemberk na konferencii v Bratislave, ale ešte by sme si to mohli zhrnúť. Odkedy ste začali robiť sprevádzané túry divočinou?

S týmto projektom sa začalo v roku 2008, kedy sme preškolili určitý počet sprievodcov a vždy sme vyberali nejaké trasy, ktoré zavedú ľudí väčšinou do tých kľudových území, kde sa normálne nesmie, avšak veľká časť týchto sprievodcovaných výletov vedie aj do miest, kam sa normálne môže. Ale ľudia to tam veľmi nepoznajú. Pravda je, že dnes sa ten turizmus dosť zmenil oproti dobe pred 20 rokmi. Ľudia majú všeobecne strach vstúpiť do lesa, že sa stratia. Máme takú skúsenosť a potom, keď si objednajú sprievodcovanú vychádzku, tak sú prekvapení, kam až sa dostanú a že tam môžu ísť aj sami, ale že by tam sami nikdy nešli. V každom prípade je to veľmi úspešný projekt, vďaka ktorému mohli tisíce ľudí nahliadnuť do tých najcennejších zón.

Máte určite nejaké štatistiky, koľko ľudí za sezónu má o to záujem, je ten záujem vyšší, ako je ponuka?

Dnes sme na cca 30 trasách, ktoré sú do NP i do CHKO, spolu máme nejakých 120 alebo 130 sprievodcovaných akcií počas sezóny, je to nastavené zhruba na 1300 ľudí. Vlani a predvlani tento projekt využila každý rok asi tisícka ľudí, takže stále je tam ešte nejaká rezerva, ale samozrejme sú tam vychádzky, ktoré sú okamžite preč. Vždy, keď spustíme registráciu, tak miesta ako Modravské pláne alebo kaňon Křemelné alebo novinky pre tú danú sezónu – vždy robíme dve alebo tri – okamžite plné. Tiež sú obľúbené tzv. XL trasy, keď sa prechádza do národného parku Bavorský les, kde sa prespáva na niektorej z chát, a druhý deň sa ide naspäť. Tieto robíme posledné 4 roky a je to veľmi zaujímavé. A stále viac ľudí má záujem o trasy v CHKO, pretože to je oblasť, ktorú má málokto preskúmanú. Samozrejme zaujíma ich, keď idú do prírodných rezervácií alebo okolo nich.

Keď pridáte nejaké trasy, zase nejaké uberiete?

Vždy to tak je, tie trasy musíme obmieňať. Dám jeden krásny príklad, kde sme mali po dva roky trasu v CHKO v časti Královského hvozdu, tam je najväčší šumavský vodopád Bílá strž. Tým kaňonom potoka sme po dvakrát urobili jednu sprievodcovanú vychádzku pre 5 ľudí a vieme, že ju tam ďalších 10 rokov nebudeme robiť. Vždy to niečím nahradzujeme. Aby si to územie v úvodzovkách oddýchlo od tej návštevnosti, lebo stále tam dôvod tej ochrany je.

K tej online rezervácii: vždy otvoríte rezerváciu naraz na celé obdobie? Keď sa vypredá, tak sa vypredá?

Presne tak.

Pán Štemberk hovoril zaujímavú vec, že keď návštevník do tohto územia nepríde častejšie ako raz za dva týždne, pre zver je to už len na úrovni náhodného vyrušenia.

Presne, tieto trasy a ich frekvenciu a počet ľudí konzultujeme s naším odborom ochrany prírody, ktorý sa k tomu vyjadruje a povoľuje nám to odbor štátnej správy. Vstupujeme tam na výnimku.

Sprievodcovia sú lokálni ľudia, alebo prírodovedci, kto vlastne?

Sú to väčšinou nadšenci, ktorí Šumavu dobre poznajú, nie sú to primárne odborníci, vedci, sú to naozaj lokálni, miestni ľudia, ktorí tu majú penzióny alebo nejakú inú prácu. My im každý rok robíme dvoj-trojdenné školenie, vždy im povieme nejaké novinky a školíme na najrôznejšie témy, tak, aby mohli sprievodcovať a aby ich výklad bol odborný. Dáme im na konkrétne vychádzky “kuchařku”, povieme, kde sa čo nachádza, ale celý ten program je nastavený tak, aby tí sprievodcovia neboli vyštudovaní odborníci, tu je ich výhoda, že dokážu podať tie odborné veci relatívne zrozumiteľne pre širokú verejnosť.

Keď ich raz takto zaškolíte, to im platí na aké dlhé obdobie?

Máme tu už určitú partiu týchto sprievodcov, ktorí sú tu od začatku, prešli si školenie, ale robíme ho každý rok.

Školenie je za poplatok?

Nie je.

Vy to robíte ako správa NP?

Áno. Túry samozrejme sú spoplatnené, od 350 Kč asi do 600 Kč za jednodenné výlety, dvojdenná trasa je samozrejme drahšia. Nie preto, aby sme na tom zarábali, ale sú s tým spojené náklady. My sprievodcov platíme, platíme im tie hodiny a zhruba to, čo sa vyberie, ten projekt stojí.

Pán Štemberk spomínal, že ste zaviedli tzv. nouzová nocoviště.

Tie sme zriadili zhruba v rovnakom roku, ako sprievodcov divočinov, je to záležitosť v Česku prakticky nevídaná, sme jediný NP, ktorý to má. Bola tu požiadavka nejakého prespania, ani nie stanovania, len proste prespania v divočine. Zo zákona je to mimo vyhradené miesta zakázané. Tak sme vyhradili 7 miest, ktoré sú pri hrebeňovej červenej značke, pri hranici a ide od západu, od Železnej Rudy, k juhu pod Plešné jazero. Tých 7 miest je rozmiestnených tak, aby turista pohodlne prišiel každý deň k tomu nocovišťu. Je to vec, ktorá je využívaná ako cez hlavnú sezónu, tak i v zime.

Čo je to vlastne, lúka a suché wc?

Presne tak, je to na nejakom ohradenom priestore a suché toalety sú asi 50 metrov mimo.

Znížil sa vám počet nelegálnych prenocovaní v parku?

Určite to mnohí, ktorí trebárs nelegálne nocovali, využívajú, prilákalo to zase ďalšiu skupinu ľudí, čo je dobre, ale nedokážem odpovedať, ako to je, lebo samozrejme tie nelegálne prenocovania tu sú.

Keď sme pri pravidlách, v národnom parku sa môže len chodiť po značených chodníkoch, mimo značených chodníkov sa nemôže?

Môže. V bezzásahových, kľudových územiach sa môže chodiť len po značených cestách. Mimo nich sa môže chodiť kdekoľvek. Tých kľudových území máme 13%, takže na 87% NP Šumava sa môže chodiť kdekoľvek bez obmedzení. Teraz pri tej novej zonácii musíme stanoviť nové kľudové územia, zvyšujú sa zhruba o 3%, je to v návrhu, ktorý sa bude prerokúvať. Takže ten nárast nie je extrémny na veľkosť národného parku, a takto to funguje. Je to iné ako kdekoľvek inde, ale to funguje. Stále ten najväčší nápor turistov je na značených cestách. Je to možno z toho dôvodu, ktorý som spomínal na začiatku, že ľudia sa možno boja vstúpiť do lesa, aby sa nestratili.

Spomenul by som ešte jednu zaujímavú vec, a to je splavovanie Vltavy. U nás sa môže splavovať Teplá Vltava, a potom Vydra, ktorá tečie od Modravy do Čeňkovej pily, ale tá je splavná len pri jarnom topení snehu v apríli, a pre veľmi dobrých vodákov, lebo tá voda je veľmi divoká.

No a Teplá Vltava sa splavovala dosť divoko bez nejakých pravidiel, spôsobovalo to problém perlorodke riečnej, čo je ohrozený druh. Po dohode s regiónom sme nastavili koncept, kde je registrácia, má to určité pravidlá, kedy sa splavuje, za akých podmienok so sprievodcom a bez sprievodcu. A nesie to svoje ovocie. Začalo to platiť v roku 2010 a za tú dobu vidíme, že tá rieka sa ozdravuje, vracajú sa riečne, podvodné rastliny do miest, kde neboli, a pravdepodobne je to rozumný spôsob využívania rieky ako pre tú perlorodku, tak pre tých návštevníkov.

Ďakujeme za rozhovor.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek