Máme málo hlucháňov a ani pre tie tu nie je dosť lesov

Za hlavné príčiny poklesu populácie sa v Programe záchrany hlucháňa uvádza degradácia vhodných biotopov, problémom sú veľkoplošné holoruby, vznik tmavých monokultúr, chemizácia v lesníctve či výstavba lesných ciest. Hlavným cieľom opatrení je zabezpečiť hlucháňom dostatok vhodných lesov. Minimálna plocha by mala byť 50 000 ha, toľko však už nemáme, ich rozloha je niečo pod 40 000 hektárov, podľa Martina Mikoláša možno dokonca len 30 000 ha, pretože predchádzajúci údaj je z roku 2015 a ťažba na týchto lokalitách pokračuje. “Domovom hlucháňa v Karpatoch sú predovšetkým staré rozvoľnené lesy s pralesovitou štruktúrou. Nezriedka je to aj „vyschnutý les“ v ktorom sa hlucháňom taktiež veľmi dobre darí. Preto, ak chceme hlucháňa na Slovensku zachrániť, je potrebné okamžite prestať ťažiť všetky takéto prirodzené horské lesy, vrátane tých, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v štádiu rozpadu. No ani toto opatrenie nebude stačiť na záchranu hlucháňa, keďže celková výmera starých lesov klesla pod kritickú úroveň,” hovorí lesník a ochranár Karol Kaliský z iniciatívy MY SME LES. “Ak nezačneme zároveň s ochranou starých lesov vytvárať nový biotop tam, kde už kvôli ich ťažbe zanikol, hlucháň na Slovensku vyhynie. Na holinách po ťažbe horských smrečín začína rásť umelo vysadený hustý les, ktorý hlucháňovi pre jeho veľké nároky na kvalitu biotopu nevyhovuje. Takéto mladé umelo založené porasty je ešte možné aktívnym manažmentom presvetliť, aby v budúcnosti poskytli hlucháňovi vhodný biotop.”

Rovnaký názor má aj Martin Mikoláš. Dodáva, že hlucháne sú natlačené v malých územiach, ktoré sú od seba priďaleko. "Vzdialenosť sa už prejavila na genetickej štruktúre jedincov, dochádza k príbuzenskému kríženiu."

Hrozí nám žaloba na Európskom súdnom dvore

Hlucháň hôrny je u nás predmetom ochrany v dvanástich chránených vtáčích územiach (CHVÚ). V tých by sme mali podľa smernice EÚ o vtákoch zabezpečiť jeho ochranu. “Hlucháň je kritériový druh, CHVÚ sa teda vyhlasujú aj na jeho ochranu a my sme intenzívnou lesohospodárskou činnosťou spôsobili, že jeho počty dramaticky klesajú a v niektorých lokalitách dokonca už vyhynul. Evidentne tu dochádza k porušovaniu medzinárodných záväzkov a to je aj dôvod, prečo voči nám začala konanie Európska komisia. V týchto územiach musia byť lesohospodárske aktivity predmetom hodnotenia vplyvov na chránené druhy a biotopy, čo sa nedeje. My sa riadime lesníckym Programom starostlivosti o les a keď príde kalamita, tak sa spracováva. Dôsledkom sú tisícky hektárov holín bez ohľadu na to, či je to v CHVÚ alebo nie,” hovorí Karol Kaliský.

Zastavovať ťažbu môžu okresné úrady

Vo voľnej krajine platí len prvý stupeň ochrany prírody, ako sa tu dá obmedziť ťažba v rámci slovenskej legislatívy? “V zmysle ústavy je rovnosť zákonov, ale zákon o ochrane prírody je špeciálny k zákonu o lesoch. Ak má hospodár na svojich pozemkoch aj v 1. stupni ochrany prírody potvrdený výskyt chráneného živočícha, ktorého môže svojou činnosťou vyhubiť alebo zničiť jeho biotop, má povinnosť podľa zákona o ochrane prírody a krajiny požiadať o výnimku na jeho usmrcovanie, bez ohľadu na stupeň ochrany. Ak výnimku od okresného úradu, odboru starostlivosti o životné prostredie, ktorý to posudzuje, nedostane, teda úrad vydá zamietavé rozhodnutie k ťažbe, máme tu inštitút majetkovej ujmy, ktorý slúži na to, aby vlastníkovi kompenzoval stratu z obmedzenia bežného hospodárenia. V tomto zmysle vydalo úradom usmernenie aj MŽP. Mali by vlastníkov aktívne upozorňovať, že na svojich pozemkoch majú hlucháne. A ešte ľahšie by to malo ísť na štátnych pozemkoch. Väčšinu z nich spravuje jeden subjekt, LESY SR. Stačila by dobrá vôľa Ministerstva pôdohospodárstva, aby biotopy neničili, žiaľ, práve štát sa ukazuje ako najhorší hospodár,” hovorí Karol Kaliský.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

MŽP hovorí, že "okresné úrady sa venujú len doručeným podnetom na obmedzenie alebo úplný zákaz lesohospodárskych činností v územiach s prirodzeným výskytom hlucháňa hôrneho", hoci podľa usmernenia môžu konať z vlastného podnetu. Ich úradníci vydali k dnešnému dňu 10 rozhodnutí, ktoré už nadobudli právoplatnosť. Zatiaľ dostali viac ako 30 podnetov prevažne od ŠOP. Úrady podľa hovorcu ministerstva Tomáša Ferenčáka z vlastnej iniciatívy vlastníkov neupozorňujú, keďže nemajú vedomosť, kde sa hlucháne reálne nachádzajú, a ani by sa to v praxi nedalo skontrolovať. Podľa spomínaného usmernenia však ŠOP vypracovala zoznam porastov s výskytom hlucháňa podľa jednotlivých obhospodarovateľov lesa. V týchto dňoch prebiehajú kontroly toho, ako okresné úrady usmernenie dodržiavajú.

Opatrenia sú známe, ale realizuje sa len malá časť z nich

Program záchrany hlucháňa v konkrétnych opatrenia uvádza: schváliť programy starostlivosti pre CHVÚ, kde je predmetom ochrany hlucháň hôrny, zonácia veľkoplošných chránených území, predovšetkým Tatranský NP, NP Nízke Tatry, NP Veľká Fatra, NP Malá Fatra, NP Muránska planina, CHKO Kysuce a CHKO Poľana. Ak by podľa dokumentu mali tieto veľkoplošné chránené územia zonácie, zabezpečila by sa tak ochrana približne na 80 % výmery vhodných biotopov hlucháňa. Program ďalej spomína ochranu existujúcich vhodných biotopov vrátane vyplácania náhrad za obmedzenie hospodárenia neštátnym vlastníkom, tiež aktívne opatrenia vo vybraných lesných porastoch, ktoré by sa mohli stať vhodným biotopom pre hlucháňa. Pri niektorých navrhovaných opatreniach môžu vzniknúť rozpory s platnou legislatívou v oblasti lesného hospodárstva. Tieto rozpory sú však riešiteľné vyhlásením lesov za lesy osobitného určenia. To sa podľa MŽP zatiaľ nerealizovalo.

Karol Kaliský hovorí, že na ochranu hlucháňov by stačila drobná legislatívna úprava. “Ak ide o druh ohrozený vyhynutím, MŽP by si mohlo vyhradiť kompetenciu OÚ o rozhodovaní o udelení výnimiek. Tým by mohli jedným rozhodnutím ochrániť všetky lesy na štátnych pozemkoch. Vydali by Lesom SR zákaz ťažby vo všetkých starých lesoch, kde žije hlucháň. Žiaľ, MŽP nedokáže vyrokovať dohodu s Ministerstvom pôdohospodárstva, aby sa neničili aspoň horské lesy na štátnych pozemkoch. Oslovili sme aj Úrad vlády, ale bez úspechu, pritom za iniciatívou MY SME LES stojí okrem desiatok tisíc ľudí aj viac ako 100 slovenských špičkových vedcov, ktorí ponúkajú riešenia. Vládu osud našich horských lesov nezaujíma."

Čo sa podarilo dosiahnuť?

Tomáš Ferenčák z MŽP hovorí, že doteraz zabezpečili ochranu hlucháňa na rozlohe viac ako 2 860 hektárov, z čoho je 1262 hektárov bezzásahového územia a 1598 hektárov s aktívnym manažmentom, teda obhospodarovaním prispôsobeným potrebám tohto druhu.

Prostredníctvom rozhodnutí OÚ sa zatiaľ zachránili územia v Stolických vrchoch, na Muránskej planine, v Slovenskom raji, Volovských vrchoch, Veľkej Fatre, Kremnických vrchoch, v Nízkych Tatrách a TANAP-e. Buď sú bezzásahové, alebo sa obmedzili lesohospodárske a iné činnosti. Takmer všetky tieto pozemky však patria neštátnym vlastníkom. Na štátnych pozemkoch, ktoré spravujú LESY SR, sa podľa Martina Mikoláša zachránilo len 5 hektárov. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR (MPaRV) sa vyjadrilo, že spolupracuje s LESY SR na prehodnocovaní opatrení na ochranu lesa a náhodných ťažieb na územiach s výskytom hlucháňa. “Na podnet agrorezortu bola vytvorená medzirezortná komisia na posúdenie návrhu Prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska, z ktorých veľká časť je aj biotopmi hlucháňa,” odpísal nám Daniel Hrežík z odboru komunikácie. “V pôsobnosti nášho rezortu sme vypracovali a navrhli modifikáciu Programu rozvoja vidieka, kde navrhujeme vytvorenie osobitnej aktivity zameranej na podporu vytvárania vhodných biotopov aj pre hlucháňa. V súčasnosti týmto systémom podporujeme dropa a sysľa.”

Aká je teda prognóza pre hlucháne?

“Jediné miesto, kde populácia hlucháňa na Slovensku rastie, je Tichá a Koprová dolina v Tatrách. Všade inde dramaticky klesá a v niektorých chránených vtáčích územiach, kde je predmetom ochrany, hlucháň úplne vyhynul, napríklad v Strážovských vrchoch,” hovorí Karol Kaliský. “Tichá a Kôprová dolina predstavujú asi 100 km² divočiy, územia, kde sa do vývoja lesa nezasahuje a drevo sa tu neťažilo ani po kalamite z roku 2004. Hlucháne tu obsadzujú aj nové vhodné lokality, ktoré vznikli po kalamite. Je tam teraz dostatok svetla, potravy pre kuriatka, úkrytov aj mŕtveho dreva.” MPaRV tvrdí, že ponechanie lesov na samovývoj sa podľa viacerých štúdií neukazuje ako vhodný spôsob starostlivosti o biotopy, zároveň sa nepreukázalo dlhodobé priestorové vyhýbanie hlucháňa lokalitám po vykonanej ťažbe, pokiaľ na nich zostala potrebná štruktúra mikroreliéfnych prvkov, ako sú vývraty, skupinky mladých hlboko zavetvených stromov.

S tým nesúhlasí Martin Mikoláš s odvolaním sa na konkrétne štúdie, ktoré dokazujú opak. Najlepšie posledné lokality hlucháňa sú podľa nich v pralesoch, rezerváciách, na hranici rezervácií, prípadne v lesoch, kde sa dlhodobo intenzívne nehospodárilo. Podobne je to aj na Šumave a v Bavorskom lese, kde hlucháne hniezdia na lykožrútom narušených plochách, populácia tu zaznamenala nárast zo 100 až na 500 jedincov. "Na Slovensku bolo preukázané, že aktívne zásahy a hospodárenie (vrátane spracovania kalamity) do lesov osídlených hlucháňmi vedú k zhoršeniu podmienok pre hlucháňa, k poškodeniu až úplnej strate vhodných biotopov, genetickej fragmentácii a taktiež aj k plašeniu jedincov hlucháňa. Len za posledných 10 rokov bolo kompletne vyrúbaných niekoľko desiatok tokanísk, dokonca aj v národných parkoch a chránených územiach. Hrozí zánik populácie hlucháňa na Slovensku, preto je neprípustné povoľovať v ktoromkoľvek časovom období ťažbu dreva priamo do lokalít s výskytom hlucháňa, miest ich toku, rozmnožovania, hniezdenia či výchovy mláďat."

Martin Mikoláš hovorí, že aj keby sme v tomto okamihu zastavili ťažbu v hlucháních biotopoch, k poklesu populácie hlucháňa by dochádzalo ešte 40 – 50 rokov. "Tie územia sú príliš fragmentované, okrem okamžitého zastavenia ťažby biotopov hlucháňa by bolo treba medzi nimi vytvoriť koridory a prepojiť ich, a vytvoriť vhodné podmienky na tisícoch hektárov už zdevastovaných biotopoch (napr. holinách, mladinách). Avšak v súčasnosti to vyzerá, že ťažbu posledných prirodzených lesov nie sme schopní zastaviť ani v národných parkoch, takže nedokážeme splniť ani najzásadnejší bod z Programu záchrany hlucháňa."

Karol Kaliský to s prežitím hlucháňov tiež nevidí veľmi optimisticky, obáva sa, že okrem Tichej a Kôprovej doliny hlucháň môže v horizonte desiatok rokov na Slovensku úplne vyhynúť. "Dnes nám už za ničenie biotopov a nezabezpečenie ochrany hlucháňa hrozí žaloba na Európskom súdnom dvore. Prípadná pokuta sa zaplatí, ale škody na prírode zostanú a budú sa nahrádzať veľmi dlho. Ničenie vzácnych horských lesov je ekologický zločin, a nielen kvôli hlucháňovi. Ich dramatický úbytok znamená ekocídu množstva lesných druhov, ku ktorej vôbec nemalo dôjsť a hlucháň je symbolom tohto ničenia.”