Červený Kameň

Na pálfyovskom hrade som bol už veľakrát, nezabudnem na zhodu okolností, keď sme sem raz išli na výlet s našou vtedy trojročnou dcérou, kedy sme sa chceli len prejsť po zámockom parku, ale na obrovské prekvapenie hrad práve v ten deň otvorili po vari dvadsiatich rokoch rekonštrukcie. Dnes len využívame jeho parkovisko, ideme však opačným smerom.

Prechádzame cez cestu smerom ku kalvárii, do lesa chceme vojsť pri tradičnom štarte Častovského cyklookruhu, ktorý si nedám ujsť ani tento rok. Celá oblasť okolo Červeného Kameňa je veľmi vďačným cieľom, či už je to samotný hrad, vrchy Kukla, Geldek a brdo Skalka, dnes dôjde aj na nepriehliadnuteľný Egreš.

Mravenisko okolo hradu rýchlo opúšťame po lesnej ceste, psy púšťame a nasleduje obvyklé vzrušené pobiehanie, očuchávanie a značkovanie. Môže byť len tak 14 stupňov, ale aj tak sa čoskoro vyzliekam do krátkeho trička. Kráčame po zelenej značke peknou dubinou, ale keď sa dostávame na dohľad domov v Častej, značenú trasu opúšťame a vyberáme sa na zvážnicu, po ktorej oblúkom schádzame do Častianskej doliny. Hugo niekoľkokrát zakríva, dvíha zadnú pravú labku a hopsá na troch, ale robieva to pomerne často, tak tomu nevenujeme pozornosť.

Častianska dolina a Gabčova horáreň

Strácame výškové metre, prichádzame na najnižší bod našej túry pri kameňolome, ktorý je zarezaný do oboch strán doliny. Vidíme zvyšky ťažobných konštrukcií, aj upadajúce budovy, po ľavej strane je kynologický areál, vpravo je strelnica ministerstva vnútra. Povyše, len kúsok odtiaľ vchádzame cez bráničku do zvernice Biela Skala. Odkedy Úrad životného prostredia rozhodol o jej prístupnosti pre verejnosť, na viacerých miestach vymenili brány, aby sa turisti a cyklisti mohli dostať dnu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Popri Štefanovskom potoku stúpame nahor, masívne pletivo je medzi cestou a vodným tokom, ktorý výrazne žblnká a čľapoce, kráčame teda okrajom zvernice. Pred samotným Egrešom sa objavuje po pravej strane lúka, ktorá bola záhradou/sadom pri Gabčovej horárni (v mapách je označená aj ako horáreň Dolina), ktorá fungovala ešte najmenej do polovice minulého storočia. Vyliezame na lúku s pozostatkami ovocných stromov, bohužiaľ nachádzame už len zarastené základy stavby, vedľa ktorých je vyhĺbená studňa. Pozemky patria štátu, len samotná parcela s domom je vlastníctvom súkromnej poľovnej spoločnosti (tej istej, čo ovláda zvernicu Biela Skala II), zatiaľ to nevyzerá tak, že by niekto využíval toto romantické miesto. Hľadím ešte chvíľu na zvyšky ovocného sadu, predstavujem si osudy ľudí, ktorí tu žili, ale tie spomienky dávno odvial čas.

Dolina sa tu rozdvojuje, kým mne známa trasa Častovského cyklookruhu ide doľava, my odbočujeme vpravo, tu sa dosť približujeme k trase zelenej značky za plotom, ktorá vedie úbočím Skalky a Skleného vrchu. Zastavujeme pri veľkom senníku, keď si všimnem, že Hugo opäť hopsá na troch labkách. Monika ho zdvíha na ruky, väčšinou je problém len v tom, že sa mu medzi vankúšiky nalepí nejaká špina, alebo bodliak, ale tentokrát objavujeme krv. Krvácanie je pomerne masívne, siaham teda do útrob ruksaku a vyťahujem lekárničku. Pri skúmaní rany celkom nie je jasné, či ide o zalomený pazúr, alebo si rozrezal labku o nejakú rozbitú fľašu pohodenú nezbedným človekom. Tlakovým obväzom problém vyriešim. Najprv uvažujem, že sa vrátime späť rovnakou cestou, ale po skúmaní mapy zisťujem, že na Egreš to už nie je ani pol kilometra. Dvojkilovému psovi urobím peliešok v batohu a odteraz sa povezie ako pán veľkomožný. Akurát sa rozhodujem, že výstup na Geldek či Veľké Vápenné sa nateraz odkladá. Hugo sa vezie, len Čili chvíľu zmätene pobehuje a pokúša sa zistiť, kam zrazu zmizol jej parťák.

Egreš

Stúpame stále strmšou dolinkou medzi Egrešom a Skleným vrchom, podľa starých rakúsko-uhorských máp sa volali Mittlere Berg a Strosse Glatz (čo si prekladám ako Stredný vrch a Lysý výšvih), starí Častovčania vraj hovoria Skalke “Glotz”, v starej mape Spiegel Berg (Zrkadlový vrch). Zatiaľ sa mi nepodarilo zistiť, kde prišiel Egreš k menu, lebo neverím, že by to bolo odvedené od ovocia.

Dolinka je zarúbaná popadanými stromami, tak odbočujeme na prťku do svahu, za hranou sa objavuje pohľad na západné úbočie vrchu, ktoré je priam posiate vývratmi, víchor tu šíril medzi stromami skazu, všetko umocnil fakt, že tu lesníci pestovali les, v ktorom stromy rovnakého veku spadli ako po atómovom výbuchu. Postupujeme po nenápadnej ceste popri plote lesných škôlok, holina umožňuje jasný výhľad na dvojvrchol Skalky a Skleného vrchu, ktorý vzdialene tvarom pripomína Elbrus, len je omnoho menší. Spomienky sa zobúdzajú, tam sme boli v zime pred pár rokmi.

Terén je odtiaľto dosť strmý, a tak traverzujeme kopec južným úbočím a štveráme sa odtiaľ nahor napokon od západu. Je tu niekoľko prtí či chodníčkov, ktoré nás vedú k fascinujúcim stromom, ktorými je ovenčený vrchol. Keby som mal niekomu ukázať posvätný druidský háj, poslal by som ho na vrchol Egreša. Hrubizné kmene, polámané pahýle, nádherný lesík, zvlášť jeden obrovský strom priťahuje pozornosť, už len kvôli nemu by sa oplatilo prísť sem. Dostávame sa úplne hore, ale nezdržujeme sa, lebo tu fučí takmer víchor a dnes nie je veľmi teplo.

Výhľad je skvelý, na severe sa objavuje Dlhý vrch, za ním vľavo divozelonosný Klokoč, Starý Plášť a masív Veterlína so Zárubami. Samé spomienky, kus milovanej krajiny.

Od juhu zas vystupuje Veľké Vápenné, za ním Kukla, Veľká Homoľa, Čertov vrch, Vysoká a na západe dominuje Geldek. My sa chceme dostať na Veľké Vápenné, ale podľa mapy nás delí hlboká roklina, tak sa rozhliadam a po krátkom zostupe po hrebeni objavujem lesnú cestu vpravo, ktorou schádzame na lúku.

Pomedzi Vápenné naspäť

Medzi Egrešom a Vápenným je dosť hlboká dolina – prevýšenie takmer 200 metrov, najprv sa nazdávam, že sa nám oblúkom podarí nestratiť príliš výšku, ale potom predsa len musíme nadol. Cestou nachádzame dve pekne upravené studničky, potom už striehnem na odbočku doprava, našťastie som s pomocou mapy siete lesných ciest vyznačil v mobile trasu do mobilu a spoľahlivo nachádzam priechod lesom. Nenápadná cestička vedie popri plote lesnej škôlky a potom triafam pomedzi dva ploty nahor, odkiaľ som urobil titulnú fotku k článku. Egreš je veľmi fotogenický vrch. Kúsok ďalej konečne objavujem už známu trasu z cyklookruhu a po cestičkách sa dostávame medzi Malé a Veľké Vápenné, kde v sedle objavujeme svätostánok venovaný sv. Hubertovi. Tu stretávame dvoch turistov, ktorí sa pýtajú na cestu na Geldek.

Je fajn, že z papalášskej zvernice, ktorá odhryzla obrovský kus centrálnej časti pohoria, sa stalo územie prístupné pre normálnych ľudí. Je tu veľa ľúbezných miest, Baďurka, Baranie rohy, Geldek, Panský dom, Egreš, Vápenné, mnoho lúk a kopcov, ktoré stoja za návštevu.

Hugo si v batohu zdriemol a začína sa mechriť, Monika si ho berie na ruky, ale trasie ho od zimy, tak psíka balí do mojej bundy. Prichádzame na vrchol stúpania, kde sa dostávame na peknú lúku pod Veľkým Vápenným, zvernica nimi oplýva, okrem tejto treba spomenúť lúku pod Geldekom, ale v prvom rade dávam do pozornosti skutočný skvost – Holint. Tam sa však dnes kvôli zraneniu nedostaneme, je čas zostúpiť výrazným klesaním k bráne. Na cestičke smerom k hradu už Hugo dôrazne protestuje, tak ho skladáme na zem. Obviazanú labku väčšinou drží vo vzduchu, keď sa však rozhodne utekať na troch, nedobehol by ho ani Usain Bolt.

Ešte kúsok nádhernou jarnou dubinou a prichádzame na parkovisko, medzičasom je tu priam božie dopustenie, Červený Kameň je ako magnet pre návštevníkov a aj keď by som tam cez víkend radšej nešiel, určite jeho návštevu odporúčam.

Viac fotografií v tomto albume.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek