Trasa je dostupná, je dobre vyznačená a každý slovenský turista ju musel vo svojom živote prejsť minimálne jedenkrát. Aj ja som ju už zopárkrát prešiel. Veď je atraktívna svojimi skalnými útvarmi, vyhliadkami na krajinu a taktiež na jeseň pestrofarebným lesom. Priťahujú na nej rôzne zastavenia a vyhliadky do diaľav kraja. Skoro na každom vyvýšenom mieste sa dá zastaviť, fotografovať a kochať sa mĺkvo, nenápadne, šetrne k prírode.

Trasa

Súľov - Zraková pyramída - Roháčske sedlo - rázc. pod Roháčom - Lúka pod Roháčom - Súľov

Tentokrát ma na trase zlákali nespočetné farby a odtiene neskorej jesene. Vtedy sa listy silou vôle držia konárov svojich domovských stromov a od vyčerpania sa im mení sfarbenie.

Ako keď človek chce dosiahnuť omnoho viac ako zvládne, tak sa mu mení farba pleti na tvári. Tak aj listy prechádzajú zo svojej pôvodnej zelenej na žltú, červenú, hnedú a iné farby. Listy nemajú šancu, ľahký vetrík alebo aj silný fičák ich postupne postŕha zo stromov. A tak sa povaľujú vo zvyškových farbách ešte po zemi, zakrývajú turistické cestičky, skalné útesy, ich vôňu cítiť v povetrí a vytvárajú neskutočnú jesennú atmosféru pre všetkých prechádzajúcich, až úplne zhnijú a milosrdný sneh ich prikryje váhou svojej periny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pridám k tomu chladnejšie počasie, ktoré odháňa veľkú väčšinu návštevníkov, sem-tam nejakú hmlu preháňajúcu sa okolitým lesom a vyjde mi z toho neskutočná atmosféra lesných a skalných zákutí, ktorými prechádzam. Proste jedna veľká farebná predzimná paráda. A neskutočné ticho. Po návštevníkoch z leta nie je ani chýru a ani slychu. Balzam na každú turistickú dušu milujúcu blaženú atmosféru duševného pookriania.

„Nekecaj toľko a poď radšej k informačnej časti článku! No dobre, poďme na to!“ Auto som zaparkoval v centre oblasti – v obci Súľov. Na parkovisku je oznam: Platené. Očami pátram po nejakom parkovacom automate. Nikde nič. Až po chvíli mi pristane zrak na ozname, že parkovné sa platí na obecnom úrade. Domáci, ktorých som stretol ma poinformovali - úrad je na opačnej strane parkoviska. Vykročil som smerom k nemu. Vstúpil som a po chvíli som kupoval parkovací lístok u príjemnej úradníčky. Všetko prebehlo bez problémov. Bol som v pracovný deň, neviem ale ako to tu funguje cez víkendové dni a sviatky. Pravdepodobne je tu nejaká pohotovosť. Cenu parkovného si už nepamätám, ale nebolo to také zderstvo, ako na niektorých iných platených parkoviskách, ktoré som navštívil.

So vzácnym lístkom a úsmevom na tvári som dorazil k autu, zastrčil lístok, vybral batoh a poďho do neskorojesennej prírody, ktorú som kvetnato opísal v predchádzajúcich riadkoch.

Modrá turistická značka ma vyviedla cestou k juhu dediny a naraz sa prudko stočila do stráne nad dedinou. Prvý cieľ bola stavba s názvom: „Zraková pyramída“. Aspoň tak to bolo označené na mape. Stúpajúc, sa predo mnou vynárali krásne scenérie skalných útvarov na kopcoch okolo Súľova. Skaly sa topili v mori jeseňou sfarbených stromov. Proste krása, aj keď nebolo úplne najúžasnejšie počasie. Ale zažil som tu aj poriadnu hmlu, takže som bol spokojný.

Stúpanie hore modrou značkou ma priviedlo k zrakovej pyramíde. Je to zaujímavá stavba z dreva, z jednej strany otvorená s pohľadom na atraktívne svahy kopca Brada. Stavitelia vedeli, na ktorú stranu majú stavbu orientovať. Na boku stavby je informačná ceduľa o pyramíde. Dozvedám sa, že sa to môže používať ako útulňa na prespanie. Sucho tam určite je, len niekedy tam musí z otvorenej strany dobre prefukovať. Viem si však predstaviť ranný pohľad zo spacáku na vychádzajúcim slnkom osvetlené partie Súľovských skál. Musí to byť nádhera. Samozrejme len pri dobrých poveternostných podmienkach.

Vrátim sa na modrú a po chvíli chôdze po rovine znovu naberám výškové metre smerom k Roháčskemu sedlu. Ide sa väčšinou lesom, po skalách ešte nie je ani pamiatka. To sa však za Roháčskym sedlom zmení. Les je aj tak pekný – jesenný. Takže je to celkom pohoda.

Prichádzam k Roháčskemu sedlu. Ovanie ma atmosféra duchovného miesta. Kríž a miesto uspôsobené k rozjímaniu má svoju výnimočnosť. Využívam miestne lavičky a trošku si odpočiniem. Následne nabehnem na zelenú turistickú trasu.

Odteraz to bude len hore a dolu. Typickou hrebeňovkou. Lognem trošku čaju z termosky a poďho za krásnymi výhľadmi. Fotoaparát v batohu sa od nedočkavosti trasie (alebo, že by bol neopatrnosťou zapnutý?) a pripomína mi hlavný dôvod prechodu jesennou túrou. Nedá sa to opísať, koľko je vyhliadkových miest po ceste – oficiálne vyhliadky striedajú náhodné, ku ktorým ma dovedú vychodené chodníčky. Ono sa ľahko povie, že - krátka trasa – ale po ceste hrebeňom strávim veľmi veľa času na rôznych odbočkách, vyhliadkach, medzi skalami či v zachytávaní momentiek v práve prechádzajúcom lese. Kašlem na to, že na mape prejdem 10 km za čas 3,5 hodiny. Viem, že tu budem možno aj o dve hodiny dlhšie a aj to, že prechodeného budem mať omnoho viac. Nestojím o rekordy, nezaujíma ma, koľko výškových metrov absolvujem. Chcem tu len byť a užívať si jesennú krásu.

Stojím o to, byť čo najdlhšie súčasťou farebných gýčových obrazov. V nich sa práve nachádzam. Je to proste krása. Vyhliadka strieda kamenné prírodné súsošie, to zase starý pokrivený strom, následne strmý chodník k ďalšej skalnej vyhliadke. Potom prudko dolu a zas hore. Čas uteká, ako splašený kôň, ale to mi neprekáža. Jednoducho si to užívam.

Je jasné, že po čase sa dostávam na turistický smerovník s názvom „Pod Roháčom“. Odtiaľto sa môžem vybrať na všetky strany. Dokonca aj naspäť s tým, že po chvíli odbočím zo zelenej turistickej značky smerom na žltú k východu. Vedie k vrcholu Roháč a následne do Lietavskej Závadky. Ďalej sa dá ísť po červenej popod vrchol Brady smerom k Súľovskému hradu alebo po zelenej k Hlbockému vodopádu. Na druhú stranu k severu po červenej, sa dá prísť k hradu Hričov. Volieb je veľa. Vyberám si žltú smerom k Obrovskej bráne. Je to nádherný skalný útvar. Fascinujúci i skrytý. Vedel by sa porovnávať s mnohými omnoho známejšími skalnými bránami vytvorenými prírodou. Prístup zdola po žltej je dosť problematický. Po prehliadke útvaru ma čaká dosť problematický zostup.

„No kamaráde foťáku, šups do batohu!!!“ zavelím a pomaly si rekognoskujem kadiaľ to zleziem, respektíve zošmýkam po zadku. Jesenné podmienky sú v lese dosť vlhké a od toho závisí zostupová trasa, ktorá je zákerná svojou šmykľavosťou na holej zemi. Lístie je sfúkané, zem je mokrá, zišli by sa tu veru ľahké turistické mačky. Tie by dodali mojej chôdzi lepšiu stabilitu. Žiaľ, som si ich nevzal, takže pomaly-pomaličky sa suniem dolu strmým svahom. Oproti stretávam skupinu turistov z Čiech. Tiež majú dosť problémov s výstupom. Boria sa s mokrým problémom, ale zvládajú ho. Ja takisto. Žltá je v týchto miestach trošku problematická. Zvládnuť sa však dá. Chodník si to šinie popod mohutné skalné bralá. Fotím si skalné scenérie, je to nádhera. Aj keď fotenie zdola do výšky veľmi nemusím. Nachádzam v skalách akéhosi veľkonočného skalného zajaca, teda aspoň v mojej fantázii.

Po ceste dolu štrbinami medzi skalami zdolávam nejaké rebríky. Sú dobre osadené, nie je problém ich zvládnuť. Lepšie je to ale asi skôr, keď človek ide do kopca, ako dolu kopcom. Niektoré miesta sú poriadne úzke, steny okolitých skál sa ťahajú do poriadnych výšok.

Chodník sa vyrovnáva a ocitol som sa v lese. Prichádzam na odbočku smerom k jaskyni Šarkania diera. Hlad je však dosť veľký pán a mňa to ťahá do Súľova. Šarkaniu dieru vynechávam.

Chodník a lesná cesta idú pomaly len dolu kopcom a naberajú smer k Súľovu. Nejdem už po ceste, chcem si ešte obzrieť okolitú krajinu z lúk a pasienkov pod horou. Vyberám sa tade. Musím si dávať pozor, kam stúpam. Je jasné, že keď sú tu pasienky, je tu veľa exkrementov od pasúceho sa dobytka. Neprekáža, všetko som úspešne zvládol. Do bobkov som nestúpil, čiže ani výherný tiket nemusím ísť podávať.

Chcel som sa zastaviť v kolibe nad Súľovom na nejakú dobrú špecialitu. Z pasienkov ma môj postup vyviedol trošku ďalej ako som chcel, takže som kolibu vynechal. Veď aj v dedine niečo nájdem. Našiel som a gastronomický záver výjazdu v krčme pri parkovisku mi spravilo dobrú náladu z krásneho dňa a urobil príjemnú bodku za výletom.

Túra Súľovskými skalami je veľmi populárna. V lete si myslím, že je poriadne preľudnená. Absolvoval som ju koncom októbra v pracovný deň a myslím si, že vtedy si to tam každý turista krásne užije.

Odporúčam.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek