Túra

Prechod (ne)známym Vihorlatom II.

24.06.19
Pred štyrmi rokmi som prvýkrát navštívil Vihorlatské vrchy a prešiel všetky zaujímavé miesta. Tým pádom to vyzeralo, že Vihorlat mám vybavený a môžem naň spokojne zabudnúť. Teda aspoň na nejaký čas. Ale keď som videl, že v jeho "závetrí" sú drevené cerkvi a že by sa to dalo spojiť s východným hrebeňom, tak som dumal nad prechodom (ne)známeho východného hrebeňa Vihorlatu.

Trasa

Ladomirov – Šmigovec – Hrabová Roztoka – Ruská Bystrá – Pilnikova lúka – Strihovské sedlo – Vartáš – Strihovská poľana – Nežabec – Sninský kameň – sedlo Tri table – Jedlinka – sedlo Rozdiel – poľana pod Vihorlatom – Vihorlat – poľana pod Vihorlatom – Stará koniareň – Poruba pod Vihorlatom – Jovsa

Najprv ma východný hrebeň veľmi nelákal, samý les a nič výnimočné. A keď tulácke chodníky mám aj iné a krajšie, tak reku, že kašlem na východný hrebeň. Ale zase, páčia sa mi drevené kostolíky a tri také som objavil práve v podhorí hrebeňa. A tak som začal rozmýšľať o ďalšej návšteve čoskoro po absolvovaní prvej, ale fakt, že na Vihorlat a ďalej po červeno-bielej sa dá len cez víkend mi obmedzoval vhodné dni. Víkendy sa míňali a s nimi aj mesiace a vhodné ročné obdobia. A tak až minulý rok som sa opäť vrátil k tomuto plánu a vhodný okamih nastal, keď mi padli moje viacdňové túry a ostali mi ako sirôtky dva dni, keď nehlásili dážď. Výhodou bolo, že cez týždeň, keď boli štátne sviatky, tak vojaci necvičili a dalo sa pokračovať aj centrálnym hrebeňom. Sranda, že nakoniec som ním ani nešiel. Ale o tom, potom.

Keďže som mal dostatok času a poistku vo vlaku, tak som skúsil stopovať a pomaly sa mi darilo približovať, až ma chlapík so žigulíkom, ale s oravskou značkou vysadil pri dolnom kostole v Ladomirove, presne, kde som si naplánoval začať.

K trom dreveným cerkvám

Z Ladomirova som štartoval asi jedinou bočnou uličkou, ktorá je možná z dediny vsadenej do úzkej doliny, ktorou som sa dostal na kopcovitú lúku, kadiaľ viedla cesta. Tu som mal na výber, keďže som sa potreboval dostať do Šmigovca, ktorý je až v druhej doline, musel som si vybrať, či pôjdem priamo cez prvú dolinu alebo ponad ňu, oblúkom. Tadiaľ síce mala viesť cesta, ale nakoniec som sa nechal zlákať parádnym lúčnym hrebeňom s výhľadmi kdesi na Ukrajinu a že nejako zbehnem dolinou. Ale ako to zvyčajne býva, papier veľa znesie a realita bola iná. Podľa mapy som išiel asi ako som si nalinajkoval, ale bola to divočina. Klesanie zverskými prťami a brodenie sa čistinkou, kde to bola skoro dvojmetrová tráva. Nebyť palíc, ktoré nahrádzali mačetu, tak som tam doteraz. Nejako som sa premačetoval a musel som vystúpiť na ďalšiu lúku, čo tiež dalo zabrať. Keď som sa tam ocitol, vedel som, že som blízko Šmigovca. I čoskoro som dedinku uvidel a mohol som si gratulovať. Prvú prekážku som prešiel.

Do Šmigovca som zišiel tak, že som dierou v plote cintorína prešiel priamo k drevenej cerkvi. Je naozaj chudobný príbuzný a stratila čaro starého ošarpaného. Na druhej strane, ale bola zrekonštruovaná vďaka nórsko-lichtenštajnsko-neviem akým fondom. Podobne, aj zvyšné dve cerkvi. Čo je dobre, lebo sa aj v pánu Bohu za chrbtom dedinách ich zachovajú pre budúce generácie. Teda, ak v nich ostane niekto bývať. Lebo ako je smutná realita na severovýchode, dediny tu pomaly vymierajú a vyľudňujú sa.

Prišiel som do stredu dediny, resp. odbočky na Hrabovú Roztoku a trocha si odpočinul na zástavke, kde zrejme autobusov veľa nechodí a pokračoval po asfaltke, čo bolo jednoduché intermezzo medzi jedným a druhým blúdením. Po asi 20 minútach po ceste, ktorá pripomínala viac lesnú cestu ako cestu k zhluku ľudských obydlí, som sa tam dostal. Jeden-dvomi oblúkmi vcelku príjemne pôsobiacej dedinky s asi dvadsiatkou domov som prišiel k cerkvi, ktorá sa skvela podobne ako s novým chrámom s cimburím, na oprotiľahlých stráňach nad domkami.

Od drevenej cerkvi je vcelku pekný výhľad na dedinu a dá sa posedieť po bokoch kostola. Tu som dumal, kadiaľ ísť. Keďže sa mi nechcelo divočiť sa ako do Šmigovca, tak som sa nakoniec vydal po asfaltke, ktorú som zaregistroval na mape. Potvrdil som si to i u pani, ktorá bola vonku a ktorá tam aj kedysi chodila, keď mi spomenula nejakú prašnú odbočku práve z asfaltky vedúcej do Podhorode. Tak som sa teda poďakoval a išiel. Veru neviem ako by som išiel, ak by nie tejto cesty, ale i tak som si musel doplniť svoju dávku adrenalínu, lebo som sa nechal z cesty odlákať a dal som sa na jednu zvážnicu, čo som si teoreticky myslel, že je odbočka, ktorú miestna pani spomínala. No, ale prd makový. Zvážnica síce viedla a dlho viedla a aj čosi z nej odbočovalo a skutočne vyzerala, že niekam vedie a aj ma doviedla, ale len na rúbaň v strede lesa, kde skončila.

Blúdenie v lese

No paráda. Tak mi nič iné nezostávalo len zapnúť svoju vnútornú navigáciu a ísť predpokladaným smerom. Chvíľu som tak išiel nadivoko lesom, ale podarilo sa mi dôjsť na čistinku, kde bolo kŕmidlo. A zároveň koľaje s cestou. Bolo zjavné, že odniekadiaľ alebo niekam musia smerovať a to bude zrejme nejaká dedina. Myslel som že to bude Ruska Bystrá a išiel som po nej. I šiel som i šiel, ale keď som pretínal elektrické vedenie, ktoré podľa mapy smerovalo k môjmu cieľu, vedel som, že ho musím nasledovať. Tak som neriešil a zarasteným priestorom popod elektrické stĺpy si to smeroval do Ruskej Bystrej. Keď som zbadal, že sa nachádzam na zarastených lúkach, tak som vedel, že dedina je blízko a dal som sa nimi. Počul som aj nejakú pílu a to som bol naisto. Ale zostávalo ešte nejako dôstojne zísť. To sa mi ale nedarilo a musel som kade-tade prechádzať džungľou. Až keď som sa dostal za humná jedného domu, tak som povyše zbadal lesnú cestu, ktorá odkiaľsi sa zvažovala. No paráda, hlavná vec, že som išiel od toho smeru a nikde som cestu nevidel.

Ale hlavné bolo, že som sa dostal do Ruskej Bystrej a tulácky chodník som vymenil za značený, keďže som mal odtiaľ pokračovať len po značených trasách a to momentálne po zelenej. Aj keď ani to nebolo bez problémov. No ale ešte predtým som si od miestnych popýtal vodu a radu na cestu k cerkvi. Práve šúpali fazuľu a čistili cibuľu a myslím, že dcéra pani domu, sa na mňa celkom milo usmievala. Poďakoval som sa za vodu a pri zavretej krčme som sa rýchlo najedol a šiel obzrieť cerkev, ktorá je tiež na malom briežku obkolesená stromami. Tu to bolo asi najkrajšie, keďže tu bol pokoj a nič rušivé.

Na hrebeň

Po chvíli som sa zobral a začal stúpať po zelenej, ktorou som sa mal po 90 minútach dostať na Pilnikovu luku. No problém nastal už na začiatku, pri východe z dediny, lebo zelená haprovala, keď nebolo odbočky. Tým pádom som musel skúšať rôzne alternatívy a logicky až posledná bola správna. Odtiaľ to pomalým a tiahlym stúpaním išlo. Za spomenutie stojí akurát krátky úsek po asfaltke, ktorou som začínal od Hrabovej Roztoky a takto som si mohol ušetriť blúdenie. A ešte nejaký syčiaci had na ceste. Ten sa najprv tváril, že je halúzka, ale keď som ho fotil, tak začal syčať. Otočil sa a kamsi sa vytratil. Odvtedy som začal špeciálne dávať pozor, čo uvidím pred sebou. Po hodnej chvíli som sa dostal na lúku, kde som si konečne myslel, že je to Pilnikova, ale nikde žiadny smerovník. Stúpal som ďalej a pri spätnom pohľade sa mi ukázali ojedinelé výhľady na Ukrajinu.

Až v lese, za lúkou sa mi ukázal smerovník, cez ktorý viedla červená hrebeňovka z Podhorode na Sninský kameň, čo bol môj čiastkový cieľ, a preto ma zaujímal časový údaj naň, keďže by som tam uvítal bivak. No s časom, ktorý som mal k dispozícii, to vyzeralo na plán B a to spanie v bývalej horárni Vartáš.

Červená hrebeňová z Podhorode na Nežabec a Sninský kameň nevyniká asi ničím, kvôli čomu by tu niekto špeciálne chodil. Iba, ak asi tým, že ju prejde. A samozrejme, ultra samotou, ktorú zažije len v pár odľahlých pohoriach.

Najprv značka viedla chodníkom, takže sa išlo celkom v pohode. Po článku z prvej návštevy Vihorlatu, som debatil s miestnymi značkármi, ktorí mi potvrdili, že červená na tomto úseku je v excelentnom stave a nie je problém sa na ňu spoľahnúť. Tak som im veril a až na jeden úsek, išlo to dobre. Úsek nastal, keď som sa dostal na lesnú cestu, ktorá miestami bola blbo schodná kvôli rozrytému dnu. A to ani nepršalo. Problém bol, že značku som nemohol nájsť kdesi za Strihovským sedlom, keď cesta mala dva varianty a nikde som nevidel značku. Ani prvá, ani druhá možnosť nebola v pokračovaní označená. Až kdesi za ohybom som ju našiel, tak je ešte možnosť, že značka zrazu niekde odbočila a nevšimol som si to.

Nakoniec som sa dostal k horárni Vartáš asi o 18.30, čo by pri pokračovaní znamenalo asi bivak kdesi na Nežabci. To sa mi veľmi nechcelo, tak som deň zakončil tu. Poobzeral som si chatu a zhodnotil, že je celkom v poriadku. Minimum bordelu a hneď prvá izba pôsobila najlepšie. Pripravil som si spanie a do 19.30 som zaľahol. Z noci má budilo nejaké škrabanie z vedľajšej komôrky, ale dúfal som, že moje zábrany, ktoré som osadil proti myšiam, to neprekoná. Aká to naivita. Napriek tomu som do rána mal relatívny pokoj a mohol som ďalej nerušene spať.

2. deň

Ráno som sa zobudil asi o 5.30 a po 6-tej som odpochodoval. Objavil som prameň vody, ale bez vody. No zrazu som počul šuchot a uvidel som nejakú stvoru, ktorú som však nemohol identifikovať. Vyzerala väčšie ako nejaká líška, ale menšie ako vysoká zver a s ladnejším krokom ako diviak a najmä bola sama. Sťa bájny jednorožec alebo puma pezinská.

Od Vartáša červená našťastie odbočuje z lesnej cesty a vedie chodníkom, aj keď do zarasteného terénu, čo by pri stretnutí s diviakmi nebol asi chcený moment. Našťastie, ale taký nenastal a mohol som pokračovať "lesnou nudou". Po smerovníku Vartáš, som po chvíli naďabil na ďalší smerovník Strihovská poľana, aj keď poľana už skoro zarástla. Asi by to bodlo preriediť od náletových drevín. Ďalej som pokračoval k Nežabcu, ku ktorému to od Vartáša písalo hodinu. Až kdesi, keď začalo mierne stúpanie, tak som šípil, že sa blížim i stalo sa, keď som nevidel pokračovanie hrebeňa, ale iba jeho ľavotočivé odbočenie.

Tu ma prekvapila vcelku hojne popísaná vrcholová kniha, kde som sa tiež podpísal. Zhodnotil som, že by sa tu teoreticky dalo bivakovať, keďže je tu trocha vyvýšené miestečko. Od Nežabca to na Sninský kameň bolo síce klesanie, lebo je nižší, ale i tak bolo treba opätovne stúpať. Pri ňom, skoro tesne pod mohutným kamenným blokom, som zrazu zastal, lebo v diaľke som počul a hneď uvidel prechádzať čriedu, z ktorej vysvitlo, že je to črieda diviakov. Tak teda aj diviakov som konečne zbadal. No ale zároveň som zamrzol a dúfal, že ma nezbadajú. Aj keď sa jeden zakukal mojim smerom, ale viac sa týmto smerom nezaoberal. Skôr problém vyvstal z oneskorenca, ktorý ako keby kontroloval, či niekto čriedu neprenasleduje. Nešli rovno preč, ale zabočili doľava, čiže v diaľke okolo mňa. Našťastie však potom pokračovali inde a mohol začať finálny výstup na Kameň. Po krátkom stúpaní som došiel ku schodíkom a o 8.00 som bol na plošine.

Opäť na Sninskom kameni a opäť opar

Ako pred štyrmi rokmi, aj teraz som mal len opar, a tak som bol sklamaný. Zameral som sa teda aspoň na Sninu, Morské oko a najmä hrebeň, ktorým som išiel. Zhodnotil som, že makačka. Najedol som sa a pokračoval ďalej. Sprvu som klesal kamenistou cestou k Trom tablám, odkiaľ som pokračoval neznámou červenou do Jedlinky po užšom hrebienku. Od Jedlinky to bol opäť stupák, ktorý sa ale vyrovnal a okolo prírodnej rezervácie Baba pod Vihorlatom som došiel do sedla Rozdiel, kde som opustil červenú a po zelenej za necelú hodinu som došiel na poľanu pod Vihorlatom.

Od sedla Rozdiel som rozmýšľal nad zmenou plánu. Jednak sa mi nechcelo pokračovať v lesnej nude známou červenou-bielou lokálkou, ale najmä som mal relatívne málo vody a tiež som nechcel nestihnúť spoje domov. Tak som nakoniec batoh nechal na poľane a na Vihorlat som vyšiel len tak. Tu som opäť nemal šťastie na výhľady a ešte asi horší opar mi znemožnil vychutnanie si ich. Zároveň som stretol turistov s dvomi nádhernými psami husky. Išli zo západu a aj sa tam vracali a ja z východu a aj sa tam vracal, teda minimálne po poľanu.

V prístrešku som si oddýchol a najedol sa. Pri činnosti ma upútala veľmi krásna sova, ktorá zletela na zem a tam chvíľu sedela. I keď som chrúmal klobásu a niekoľkokrát sa na mňa zadívala a myslel som, že odletí, stále neodlietala. Až po dlhšej chvíli tak urobila. Ešte spomeniem, že voda v studničke veľmi netečie, len ako tak sa dá dostať k polozakrytej vode.

Po zelenej do Porúbky som ešte nešiel a ani južne podhorie Vihorlatských vrchov som nepoznal, tak ma lákalo tam zájsť. Rovnako aj blízkosť Zemplínskej šíravy. A samozrejme nedostatok vody. Zo začiatku pohodová lesná zelená sa čoskoro zmenila na rozrytú mokrinu a cestu, ktorá ma čoskoro priviedla k smerovníku so šípkou o zmene trasovania. Poslalo ma strmšie nadol, až na rúbaň, s celkom smutným pohľadom na miestami zdevastované lesy. Opäť som sa vnoril do lesa a lesnú cestu nahradila asfaltová, ktorá mi robila trpkú spoločnosť až do Jovsy.

Akurát spomeniem, že po ceste, sú tri prístrešky a pri jednom z nich som si trocha oddýchol a trocha zregeneroval nohy v potôčiku. Ďalej som šliapal po asfaltke a najmä od konca lesa k Porube to bol výpek. Ísť tadiaľto hore, tak sa človek zničí na začiatku. Myslím, že jedna z najhorších trás z dediny do hory.

Ako tak dojem upravuje rybník, ktorý je blízko dediny Poruba pod Vihorlatom, odkiaľ som rozmýšľal stopovať, ale chcel som ešte zájsť na breh Šíravy. A zároveň vidieť čosi z tejto časti podhoria Vihorlatu. Pekný bol najmä obrázok hrebeňa ako aj rovinaté polia smerom na juh. Došiel som do Jovsy, kde som však zistil, že tu sa k brehu nedostanem. Tak som si nabral len vody z prameňa a skúsil som stopovať.

Hneď prvé auto mi zastavilo a chlapík v zelenom, ktorý išiel do Vinného, mi za ten čas porozprával, kde čo je a aké to tu bolo a je. Mňa najmä zarazila široká autostráda smerom k Michalovciam ako pozostatok komunistického plánovania rekreácie. Chlapík ma vyhodil pred Vinným a dvojica mladých ma zobrala do Michaloviec, odkiaľ som išiel vlakom. Tým som skončil druhý a na dlhú dobu zrejme posledný prechod hrebeňa Vihorlatských vrchov.

Zhrnutie

Druhý prechod nebol až taká pecka ako prvý, ktorý bol peckou, lebo bol prvý, ale i tak som rád, že som ho k spokojnosti prešiel. Najmä neznačená tuláktrasa cez drevené cerkvi, kvôli ktorým som výlet vymyslel. Možno by stálo za zváženie ich prepojiť značkou. Určite by prilákala viac návštevníkov. Od východného hrebeňa som nečakal veľa, takže mám k nemu neutrálny postoj. Ideálny je na návštevu v horúcich dňoch, keď zalesnený hrebeň kryje pred páliacim slnkom. Čo ma sklamalo, že som opäť nemal šťastie na výhľady. Rovnako to, že sa mi nepodarilo dôjsť k brehom Zemplínskej šíravy. Celkovo som ale spokojný.

Fórum 3 príspevky
Prechod (ne)známym Vihorlatom II. 28/06/19 19:34 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Glarnské Alpy – k St. Martin cez Heidelpass Pri jednej návšteve v Salzburgu som si kúpil v miestnom kníhkupectve turistickú mapu od Kümmerly+Frey: Sargasenland, Liechtenstein, 1 : 60 000. Na prednej stránke bola fotka malej osady s kostolíkom v horách. Nič moc, len pár stavbičiek pod skalou. No z obrázku vyžarovalo pre mňa niečo, čo nedokážem popísať. Až raz som náhodou identifikoval miesto a zostal som prekvapený poznaním, že som sa práve ani veľmi ďaleko nevyskytol. Bohyňa príležitosti dala ponuku, ktorá sa neodmieta. dnes Vladimír Mikuš Svet
Túra Slovenskou Saharou - Záhorácka magistrála Na Záhorí som už bol viackrát, ale nikdy s turistickým cieľom. Predsa len táto časť Slovenska nepatrí z morfologického hľadiska medzi najatraktívnejšie a človeka to láka skôr do kopcov. Takéto odsúdenie krajiny je však veľmi povrchné a krásne miesta sa nájdu naozaj všade, len treba mať otvorené oči a vnímať krajinu okolo seba. včera Pavel Forgáč Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
Túra Západné Javorníky: Čertov – Vysoká nad Kysucou Východnú časť Javorníkov v okolí Čadce som pochodil vo všetkých ročných obdobiach, pešo, na snežniciach alebo aj na bicykli. Západnú časť, tvoriacu hranicu SR a ČR, som poznal len z lyžovačky na Čertove. Túto osadu Lazov pod Makytou som zvolil ako východisko hrebeňovej túry najmä z dopravných dôvodov – keď piatok bol zároveň sviatkom Sv. Cyrila a Sv. Metoda a autobus z Púchova ideálne nadväzoval na skorý rýchlik z Bratislavy. 18/08/19 Peter Straka Javorníky

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Prechod (ne)známym Vihorlatom II. 28/06/19 19:34 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Vihorlatské vrchy (CHKO Vihorlat, vojenské pásmo Valaškovce)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1076 m n. m. – Vihorlat

    • min: 131 m n. m. – Jovsa

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2156 m

    • klesanie: 2208 m

  • Vzdialenosť
    • 50 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 30.08.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8562 ° SŠ
      dĺžka: 22.2976 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.82027 ° SŠ
      dĺžka: 22.0959 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.89772 ° SŠ
      dĺžka: 22.24649 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Chata Vartáš

  • Voda
    • prameň pri Vartáši, prameň slabej výdatnosti na poľane pod Vihorlatom

  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Snina (vlak, bus) - Ladomirov (bus)
      Jovsa (bus) - Michalovce (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.97 (0.28)