Trasa

Olbramovice – Mladoušov – Kochnov – Budemín – Otradovice – Mlýn Křivánek – Vlčkovice – Svojšice – Bořetice – Sedlečko – Záhoříčko – Podlesí – okolo vrcholu Mezivrata - popod kopec Babí hora – U Nuzova – Favel – Horní Borek – Ješetice – Říkarot – Staré Mitrovice – Prčice

S manželkou sme v piatok po práci odcestovali vlakom do Prahy. Ona to využila na stretnutie so švagrinami a ja som mal kde prespať, keďže dcéra už v Prahe nemá byt. S Igorom a Ivanou sme sa dohodli na stretnutí na železničnej stanici Praha - hlavní nádraží. Ešteže sme si, na moju radu, kúpili miestenky na rýchlik o 7.33 h do Olbramovic, lebo vlak bol neskutočne našľapaný pochodníkmi.

Po hodine jazdy vlakom sme vystúpili v Olbramoviciach a potešili sa tomu, že minimálne polovica z pochodníkov pokračovala po prestupe ďalej.

Zaplatili sme 20,- Kč účastnícky poplatok, dostali sme tradičnú mapu so všetkými trasami a mohli sme vykročiť. Spolu s nami vykročila aj partia, ktorá chcela celú trasu gúľať veľkú priesvitnú guľu s nápisom na podporu ani neviem čoho. Čakala nás najprv asfaltka mestom a potom poza zvodidlá aj popri výpadovke z mesta. Celkom sme sa potešili, keď sme ju opustili a začali sa škriabať lesom. Po výdatných celotýždňových lejakoch bol chodník mokrý a klzký, ale dalo sa to zvládnuť. Od ranného chladu sa deň napokon vyvŕbil do slnečna, akurát, že fúkal studený vietor.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z lesa sme vyšli pri pár domoch v Mladoušove. Pri ceste bola pekná zvonička s lavičkou, za ňou lúka a rybník. Mnohí radi privítali možnosť prvého odpočinku, a tak sa rad pochodníkov hodne zredol a išli sme napokon skoro sami traja. Párkrát mi počas celej trasy silne išli na nervy partie mladých, ktorí si na plné pecky púšťali z mobilných telefónov hodne alternatívnu muziku, ale buď sme pridali do kroku a predbehli ich, alebo úmyselne zaostali.

Nasledoval úsek asfaltkou do Kochnova a hoci som si v duchu počas pochodu pochvaľoval, že tento rok nie až tak veľa asfaltky, parťáci, ale aj pohľad do mapy so zaznamenanou trasou, ma presvedčili na konci o opaku.

Za Kochnovom sme začali lesom stúpať pod Šišovku a v slnečnom dni to zrazu bolo o prepotených tričkách a veru sme sa potešili, keď sme boli zase na asfaltke do Budenína.

Za ním sme pokračovali okrajom poľa, lúkami a poľnou cestou do Otradovic. Pri klesaní sa nám otvorili pekné výhľady do diaľky. Skoro všade, kam oko dohliadlo, bolo vidno repku olejnú. Jej žltý kvet ostro kontrastoval s okolitými lúkami a poliami.

Za Otradovicami sme lúkami prešli na breh rybníka Křivánek. Museli sme po kameňoch prejsť cez potok Chotýšanka, ktorý z neho vytekal. Poniektorí mládenci prejavili ochotu sa v rybníku vykúpať, no slečny naokolo nejavili o to záujem, a tak aj mládenci napokon do vody nešli. Ale pohľad na modrú hladinu rybníka, žlté repkové pole v zajatí zelene a modrá obloha nad tým bola priam gýčovitá krása pre oko pútnika.

Poľom sme došli do Vlčkovic. S prvým veľkým domom sme zbadali had ľudí. Mysleli sme si, že je to prvá kontrola, ale to bola len prvá občerstvovačka s pivom a jedlom. Nechcelo sa nám stáť v rade, a tak sme zašli kúsok ďalej a dali si pauzu na autobusovej zastávke. Po keksíku a pár glgoch vlastných nápojov, sme pokračovali poľom, kde bolo dosť veľké obilie. Som vcelku zvedavý, ako sa organizátori dohodli s majiteľmi polí, lebo obilie ľahlo a stovky ľudí vyšliapali celkom slušný chodník. Takto sme pokračovali cez pár domov Svojšic, Bučiny s rybníčkom, Hráze a došli sme k Sedlečku, kde bol vypustený rybník. Bolo v ňom toľko bahna, že po napustení tam môže byť maximálne pol metra vody. Asi by ho mali vybágrovať, ale kam naviezť bahno?

Po ceste sme došli do Záhoříčka, a to už slnko priam pieklo. Keďže ale fúkal vietor, nenatierali sme sa a večer sme zistili, že sa z nás stali červenokoženci.

Pokračovali sme zase príjemnými lúkami s výhľadom na kopce, kam sme tušili, že mierime. Pri vysielači na kopci Mezivrata sme mali prekonať najvyšší bod trasy. Než sme začali za Podlesím stúpať lesom k vrcholu, priam nás vyzýval k zastávke stánok so zmrzlinou a veru mnohí podľahli.

Vrchol a aj samotný vysielač sme napokon obkrúžili lesom, kde nás zase čakali s palacinkami. Čo sa týka občerstvenia na trase, opäť organizátori nesklamali. Fakt stačilo mať so sebou peňaženku a nič viac. Jedla a pitia bolo pomaly na každom kroku. Tak isto aj odpadových vriec, farebne oddelených podľa obsahu.

Obišli sme rybník Jezero a popod Babí horu sme sa dostali ku kontrole. Tu sme si dali obedovú pauzu a potom sme pokračovali cez hlavný ťah, kde policajti počas celého dňa zastavovali premávku, aby pochodníci mohli prejsť na druhú stranu. Lesom sme pokračovali po červenej značke, z ktorej sme prestúpili na zelenú. A opäť, tak ako po iné roky, aj keď sme išli po značke, boli na trase veľmi často označenia P-P s udaním smeru. Ak už tu niekto zablúdil, tak nech radšej do lesa nechodí.

Opustili sme zelenú, lesom prešli na asfaltku a z nej sme zase lesom pokračovali po modrej značke k definitívne poslednému a veru dlhému úseku po asfaltke až do cieľa. Usmial som sa, keď sme došli do Ješetíc. Vraj tu je Česká Sibír. Tak nedávno som bol v Českej Kanade a teraz Sibír. Je tu meteorologická stanica, obsluhovaná niekym z miestnych a merania sú vyvesené na viacerých miestach obce.

Prešli sme cez železničnú trať a ocitli sme sa nad staveniskom tunela popod kopec Deboreč. Stupák po asfaltke bol únavný, no za ním bola posledná kontrola a pripájala sa trasa z Tábora. Začalo to vyzerať na hromadný exodus. More ľudí sa valilo do cieľa, a to ešte nejakú trasu odkláňali tak trochu bokom hlavného prúdu. Jedna strana poľnej cesty bola žltá a druhá zelená, nad tým ostro modrá obloha a nekonečný ľudský had. Nuž to je údel posledných kilometrov hromadných pochodov. Niekto komentoval trasu ako pochod mrzákov. Hodne ľudí pokrivkávalo. Evidentne na tak dlhé trasy nechodia a tu sa len hecli. Medzi nimi napokon aj môj synovec. Ako som sa dozvedel po návrate do Prahy, aj on bol na jednej z trás, no napokon dali prednosť krčmám a do cieľa nedorazili. Zato boli potom v Prahe do rána na nejakom koncerte tvrdej hudby. Medzi Starými Mitrovicami a Prčicami sme posledné metre mali trasu s vozičkármi, ktorých z cieľa domov odvážali mikrobusy.

Tak sme teda po štvrtýkrát došli na námestie v Prčici. Okrem, tentokrát modrej, botičky sme dostali chladivý gél, krabičku s náplasťami a tradičnú Horalku. Odfotili sme sa pred pamätníkom pochodu a v informačnom centre sme sa potešili pohľadu na výstavku botičiek od roku 1981 doteraz.

Napriek moru ľudí, autobusová preprava do Heřmaničiek plynulo vyprázdňovala Prčicu. V nich dnes mimoriadne stáli aj rýchliky, ktoré nasávali more ľudí a odvážali ich smerom na Prahu či České Budejovice. Celodenný cestovný lístok platný v Stredočeskom kraji stál 169,- Kč.

Záver

Ak budeme zdraví, tak o rok sa chceme opäť zúčastniť. Počasie nám zatiaľ vždy prialo, tak snáď bude aj o rok. Boli sme súčasťou 26 053 účastníkov. Zväčša sa lesom túlam rád a mimo značiek, no raz do roka sa na úlet priam teším. Noha vydržala, no nedeľa mi to spočítala a týždeň som sa dával do poriadku. Ale v sobotu zase do lesa!

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek