Túra

Králický Snežník a Hrubý Jeseník - hrebeňovka

09.07.19
Keď som sa Googlu pýtal na najkrajšie hrebeňovky u našich západných susedov, v odpovediach bol vždy prechod Hrubým Jeseníkom. Názvy ako Ramzová, Červenohorské sedlo, Švýcarna, Ovčárna spôsobili, že sa mi z dejín školských rokov vynorili spomienky. O tom všetkom rozprávali spolužiaci zo severnej Moravy. Síce skôr v súvislosti so svojimi zimnými aktivitami, no zostalo mi to v pamäti. Pomaly sa mi začal tvoriť v hlave plán. Pohľad do mapy rozšíril moju oblasť záujmu. Hlavný hrebeň Hrubého Jeseníku je tak na dva dni pochodu. Z hľadiska dopravného trošku neefektívne. Takže pridávam pohorie Králického Snežníka.

Deň prvý - cesta

V prvej polovici septembra sa mi neplánovane vytvorila možnosť vyraziť na pár dní. Neváham a balím ruksak. Hlavne niečo proti dažďu, náhradné oblečenie, potraviny len ako železnú rezervu. Náklad sa mi zdá akýsi ľahký, a tak po chvíli zvažovania pribalím pre každý prípad spacák. Kilogram na chrbte ešte zvládnem. Necestujem do žiadnej divočiny a vzhľadom na ročné obdobie nepočítam s bivakom. Pohoria v ČR majú dobrú turistickú infraštruktúru, chcem ju využívať. Zabezpečujem si ubytovanie na trase prechodu na tri noci, posledné budem riešiť operatívne. Prvý deň sa chcem venovať len ceste a spoznávaniu nástupného priestoru. Takže chcem ráno v pohode nastúpiť v Trenčíne na medzinárodný vláčik Arriva. Teším sa na mne neznámu železničnú trasu cez Vlársky priesmyk a Slavičín. Nastane sklamanie. Až do Uherského Hradišťa prebieha náhradná autobusová doprava. Z Pardubíc, už s Českými dráhami, s prestupom v Ústí nad Orlicí, docestujem do mesta Králiky (570).

Králiky

Malé mestečko, kde akoby zastal čas. Pekné námestie by mohlo slúžiť ako kulisa k filmom, odohrávajúcim sa od polovice devätnásteho storočia po dnešok. Je to len otázka pár vývesných štítov nad obchodmi a zaparkovaných áut. Je len okolo druhej. Na vyplnenie času som si naplánoval prehliadku pohraničných opevnení medzivojnovej ČSR. Prejdem si Náučný chodník vojenskej histórie. Ako držiteľ modrej knižky mám rád vojenské dejiny. Možno tento termín mladej generácii nič nehovorí. Chodník prechádza od jedného betónového opevnenia k druhému. Z priestoru sú pekné výhľady do okolia. Hrebeň Králického Snežníka, čo ma čaká zajtra, pohľad na malebné mestečko, ktorému chýba bežná súčasť, ako je panelové sídlisko. Na kopčeku liturgický komplex, kde mám rezervovaný nocľah. Pre záujemcov informačné tabule ozrejmia všetky aspekty nie celkom dobudovaného areálu. Niektoré pevnosti sú dosť poničené. Počas vojny slúžili ako testovacie objekty zbraní nemeckej armády. Pancierové súčasti skončili po vojne v kovošrote. Pri areáli Vojenského múzea sú objekty aj úplne zrekonštruované. Som mimo návštevných hodín, tak prehliadka je možná len z vonkajšej strany. Náučný chodník má iba štyri kilometre, ale trvá mi viac ako dve hodiny.

Je čas ubytovať sa. Nocľah mám zabezpečený v Poutním domě pri areáli kláštora Hedeč, Hora Matky Boží. Bol miestom internácie rehoľníkov v päťdesiatych rokoch, čo dokumentuje múzeum toho obdobia. Pred opustením mesta si dám ešte pre istotu jedno pivo. Neviem, čo ma hore na kopci čaká. Hydratovať telo len vodou, aj keď trošku svätou, je na túre nič moc. Vystupujem alejou popri rade kaplniek smerom k cirkevným budovám na horizonte. Dávni architekti komplex vkusne zasadili do krajiny. E-rezervácia fungovala až na malú chybu. Chceli navýšenú cenu oproti ponuke. Neriešim, zaplatím. Ubytovanie je kláštorné. Posteľ, skriňa, umývadlo. Pútnikovi akéhokoľvek druhu vyhovuje. Kuchyňa a výčap funguje, tak nasýtený a napojený môžem ísť spať.

Deň druhý

Králiky - rozhľadňa Klepáč - Králický Snežník - Prameň Moravy - Chata Návrší (27 km)

Jeden z informačných materiálov, ktorými som sa zásobil pri vstupe do budovy mi objasní záhadu sochárskych diel, rozmiestnených v exteriéroch od železničnej stanice až sem. Pamiatky na Králické výtvarno, sympózií spred pár rokov. Tak ráno začínam s presunom k jednému na neďalekom kopčeku. Vychutnávam si rannú krajinu, mestečko s celým okolím mám ako na dlani. Vraciam sa k centru po tzv. Hraběcí stezke okolo Mariánskeho prameňa. Na námestí pozorujem pri popíjaní kávičky so sladkým koláčikom prebúdzajúci sa malomestský život. Celkovú atmosféru umocňuje voľne prístupné pianíno pod arkádami. Ako človek bez hudobného sluchu mám podľa vyvesených pravidiel použitie zakázané. Kto vie, zahrať môže, a bude to vítané. Podľa mapky nájdem a pofotím ešte nezdokumentované sochy, na poslednú, umiestnenú v interiéri banky, počkám až na otváracie hodiny. Odložím si tým nástup na trasu, ale verím, že všetko dnes stihnem.

Klepáč

Pre mňa netradične neskoro, po pol desiatej, vyrážam na cestu. Povedie ma červená značka z námestia asfaltovou komunikáciou až po obec Prostrední Lipka. A už pokračujem trávnatým hrebienkom cez lesíky pozvoľným stúpaním smerom k horám. Krajina pôsobí veľmi upravene. Aj teraz v septembri je celá zelená. Riedke osídlenie v regióne plnom lúk, pasienkov oddelených remízkami, hory pokryté tmavozelenými lesmi. Nevidno tu zorané polia. Trávne porasty sú pekne vykosené, cítiť tu zdravý vzťah ľudí ku krajine, v ktorej žijú. Niečo ako pohodená PET fľaša či iné odpadky tu nevidím. Neustále postupujem vyššie a vyššie. Vpravo na opačnej strane údolia sa vystavuje na obdiv Stezka v oblacích Dolní Morava. Asi vzor podobných zariadení aj u nás. Cestou vidím veľa zarastajúcich základov obytných budov. Nemecké osídlenie v kraji až do konca vojny siahalo do vysokej nadmorskej výšky. Život tu asi nebol ľahký.

Nad Horní Moravou dosiahnem regulárny les a po necelom kilometri štátnu hranicu. Tým vlastne aj hlavný hrebeň. Sprievodcom uľahčujúcim orientáciu sa mi stávajú hraničné kamene. Postupujem širokým vychodeným chodníkom až k drevenej rozhľadni Klepáč na vrchu Klepý (1144). Ak si odmyslím troch zberačov čučoriedok, tak tu stretám prvých dnešných turistov. Hlavne sú to Poliaci. Vystupujem na vŕzgajúcu vežu, čo umožňuje pekný kruhový rozhľad do okolia. Klodzko (Kladsko), Králicko, údolie Moravy, vrchol Králického Snežníka. Hrebeň je zarastený horským lesom zodpovedajúcim nadmorskej výške s podrastom čučoriedok. Vidím celú trasu k najvyššiemu bodu dnešného snaženia. Kdesi za lysým vrcholom mám zabezpečené ubytovanie na chate Návrší. Počasie je vynikajúce a aj dnešné fotografie budú dobré. Poľská tabuľka ma informuje: Trójmorski Wierch 1145 n. p. m, Dział Trzech Mórz, M. Bałtyckie M. Czarne, M. Północne. Rozvodie troch morí. Pozerám do mapy. Je to pravda.

Králický Snežník

Znovu kráčam ďalej hrebeňom a následne od sedla Puchač traverzom stále červenou popod Malý Snežník až k stúpaniu na vlastný vrchol Králického Snežníka (1424). Počet turistov (poľských) prudko stúpa hlavne od pripojenia chodníka vedúceho od schroniska (chaty) Na Sniezniku. Českí turisti majú asi po dovolenkách. Trochu strmším chodníkom stúpam na vrchol. Vyhýbam sa zostupujúcim a beriem ohľad na vystupujúce skupinky. Najvyšší bod dnešného snaženia je široká planina s kamenným vŕškom. Pre získanie výhľadov je lepšie podísť až k hranám plošiny. Nezdržím sa dlho. Veľmi zaľudnené na môj vkus. Zostupujem k upravenému prameňu rieky Moravy. Doplním tekutiny, trošku si oddýchnem, vychutnám si pohľady do doliny rieky Moravy. Kúsok poniže sa zastavím pri toteme hory: soche Slůněte na Králickom Snežníku. Trošku zázrak, že dielo z roku 1932 ešte stojí. Z neďalekej Lichtenštejnovej chaty z roku 1912 zostala len základová plošina. Bola strhnutá pre nedostatočnú údržbu v roku 1971. Kamenná 33,5 metrov vysoká rozhľadňa na vrchole z roku 1899 bola z podobných dôvodov odstrelená v roku 1973.

Chata Návrší

Nasleduje prakticky len klesanie po červenej. Raz strmšie, inokedy miernejšie. Trasa prechádza oblasťami postihnutými kalamitou. Časť bola vyťažená, ale v inej nevidím vplyv človeka. Postihnuté lesy v bezzásahovej oblasti sa mi paradoxne páčia. Majú svoje čaro. Sucháre trčiace do výšky s narastajúcou novou generáciou stromov sú fotogenické, také prirodzené. Presvetlené časti mi umožňujú výhľady do podhoria. Netrvá dlho a na križovatke sa odpútavam od hlavného chodníka a klesám lesom po žltej značke prudšie dole. K večeru dorazím ku klasickej horskej chate Návrší (899). Môj cieľ. Rezervácia bola úspešná. Boli asi trošku zvedaví, kto si zabezpečuje zo Slovenska nocľah cez Booking v poloprázdnom zariadení. Ťažko povedať, kto tu teraz tvorí väčšinu, zamestnanci alebo zákazníci. Kofola, pivo, cesnačka a parené buchty s čučoriedkami. To je luxus, čo bežne nezažívam na svojich potulkách. Požiadam o raňajky formou balíčka na cestu. Vyrážam skoro. Zajtra sa podľa predpovede v poobedňajších hodinách mení počasie. A ak nemusím, nechcem zmoknúť. Trochu pohovorím s asi rovesníkom z Prahy. Ide opačným smerom. Časť absolvoval s priateľkou a teraz zvyšok dochádza sám. Spácham hygienu, vleziem do postele a pripájam sa k miestnemu internetu. Zahltím FB fotkami z doterajšieho putovania a v pohode zaspím.

Deň tretí

Chata Návrší - Kladská brána - chata Paprsek - Ramzová (23 km)

Kladská brána

S brieždením opúšťam potichu chatu. Všetci prítomní spia spánkom spravodlivých. Len ja sa vyberám takto skoro na cestu. Červenú značku dosiahnem asi po hodinke chôdze cyklistickou trasou vedenou lesnou komunikáciou. Pripojím sa pri kaplnke Panny Márie, peknej vynovenej stavbičke v útrobách lesa. Robím si krátku prestávku a pokračujem po trase vedenej po vrstevnici zdravého lesa. Po krátkom klesaní prekonám v oblasti Kladskej brány (707) štátnu cestu smerujúcu do Poľska. Využijem lavičku pri drevenej uzamknutej horárni a zlikvidujem v batohu záťaž suchých raňajok. Je vhodný čas na vhodnom mieste. Cestný prechod do Poľska sa veľmi nevyužíva. Za dobu môjho pobytu prešlo okolo toľko automobilov, že by som ich spočítal na prstoch jednej ruky.

Chata Paprsek

Keďže som o čosi klesol, znovu musím stúpať. Cesta ma vedie niekedy prudšie, no väčšinou pozvoľnejšie smerom hore. Prechádzam Černou rokli, Kunčickú horu a v oblasti zalesneného vrchu Chlupenkovec (975) dosahujem znovu hranicu. Pohybujem sa väčšinou lesom po pohodlnej horskej komunikácii bez možností pohľadov do okolia. Okrem krátkeho úseku pred Kunčickou horou s výhľadom na vrchol Králického Snežníka s jeho bočným hrebeňom. Hranicou nepostupujem dlho a klesám do doliny k upravenému Aloisovmu prameňu. Chutná chladná voda osvieži. Po necelom kilometri je ďalší prameň pri Medvědí boude, vcelku sympatickej loveckej chate.

Nasledujúcu nekomplikovanú trasu si spestrujem pojedaním čučoriedok, čo pekne zarodili. Až zrazu ma zaskočí areál, ktorý sa predo mnou vynoril. Na otvorenom priestranstve stojí drevená kaplnka, výstavná chata s množstvom zákazníkov a pár iných vkusných budov s vrcholovou stanicou lanovky. Lyžiarske a turistické stredisko Paprsek (pôvodne Slesierhaus, sme predsa v Sudetoch). Pár Poliakov uznanlivo komentuje v chate vystavenú predvojnovú nemecko-českú výstrahu: Politické rozhovory zakázané. Využijem služby vyťaženej reštaurácie. Doplním tekutiny čapovanou Holbou, pivkom z Hanušovic, nabijem energiu kávičkou. Trošku si posedím. V hovoroch sa mieša poľština s češtinou asi v pomere 1 : 1. Zregenerovaný sa vraciam ku kaplnke. Prekvapí ma, že to je stavba z roku 2009. Ale presne zapadne do krajiny, akoby tu stála sto rokov.

Ramzová

Pokračovanie trasy je nekomplikované. Spočiatku mierne klesanie sa od Císařskej loveckej boudy zväčšuje do doliny. Prichádzam do osady Petříkov. Lyžiarske stredisko ako lusk. Priamo z obce smeruje niekoľko lyžiarskych vlekov na strmé svahy úzkeho údolia. Prejdem medzi domami, teraz už z väčšej časti rekreačnými, okolo kostolíka z roku 1909 a po krátkom prechode cez lesík sa ocitám priamo nad Ramzovou (763). Sedlom prechádza historická hranica medzi Moravou a Sliezskom. Vidím lyžiarsku zjazdovku na protiľahlom úpätí, domy v zeleni stromov pod pasienkami.

Na oblohe pribúda aj tmavnúcich mrakov. Zajtra stúpam na zalesnený hrebeň, čo zaberá priestor predo mnou. Dnes som rýchlo absolvoval etapu. Je len okolo druhej a idem skúsiť, či ma ubytujú. Volil som najlacnejšie riešenie v oblasti, no som milo prekvapený. Pekná chalúpka, izba s kúpeľňou, kuchynka a spoločenská miestnosť na prízemí, internet v dome. Rýchlo sa poľudšťujem a skúsim aj dáku mestskú turistiku. Neviem, či budem mať ešte príležitosť niekedy tento región navštíviť.

Jeseník a Lázne Jeseník

Nastupujem čistý v čistom na vlak zo zrekonštruovaného nástupišťa trate Hanušovice – Jeseník. Sprievodkyňa ma zaskočí otázkou, aký lístok si prajem. „Jeseník – spiatočný,“ odpovedám. To ju neuspokojí. Až potom pochopím, že mi chcela predať dôchodcovský. Neušetril som. Jeseník (do roku 1947 Frývaldov) je pekné mesto medzi lesmi. Podľa stavieb vidieť, že v časoch konca monarchie dobre prosperovalo. Teda v dobách, keď sa v oblasti po česky veľmi nerozprávalo. Teraz tu v neskorších poobedňajších hodinách trošku skapal pes. Pozriem len informačné stredisko a stúpam pešo nad mesto do Lázně Jeseník. Trvá mi tak polhodinku, kým prídem do kúpeľného parku a následne do samotného areálu kúpeľov založených V. Priessnitzom.

Pekná história, pripomínaná na mnohých miestach. Kúpele zanechávajú vo mne veľmi dobrý dojem. Ozaj liečiaci pokoj a pohoda zasadená v zeleni. Pekné výhľady smerom k hrebeňu Jeseníkov, teraz už zakryté v oblačnosti. Stíham akurát tak vypiť jednu viedenskú kávu vo Wiener Kaffeehaus. Po krátkej inšpekcii okolia nastupujem na mestskú dopravu. Trošku sa zakecám s postarším pánom. Identifikuje ma ako Slováka, pochváli sa (a či posťažuje?), že obe nevesty sú zo Slovenska. Následne zisťujem, že šofér mi predal dôchodcovský lístok za 2 koruny. Skúsim protestovať. Nepodarí sa. Šetrím. Zamýšľam sa. To už nie je náhoda. Asi som ozaj starý.

Do Ramzovej sa vraciam s prvými kvapkami dažďa. Tak rovno do reštaurácie. Majú peknú návštevnosť, hlavne mládež. Znovu si dám Holbu z hôr a kvalitnú teplú cesnačku so syrom. Na izbe klasicky zahltím FB a za zvukov dažďa na parapete zaspávam.

Deň štvrtý

Ramzová - Keprník - Červenohorské sedlo - Švýcarna (21 km)

Šerák

Budím sa do hmlistého daždivého rána. Dnešok bude vlhký. Toto bolo posledné rezervované ubytovanie. Batoh pokrývam poťahom, nasadzujem vetrovku, vyťahujem dáždnik. Netvrdím, že prší intenzívne, len také jemné kropenie, ale dlhodobé pôsobenie vody by ma odrovnalo. Zájdem k nápaditej kaplnke sv. Rocha a znovu na červenú smerom k oblakmi zahalenému horstvu. Vlastne až teraz vstupujem do masívu Hrubého Jeseníku. Hlavnému cieľu môjho snaženia. Okolo lyžiarskeho areálu krížom cez zjazdovku s lanovkou začínam stúpať. Rozprší sa viac, a tak pri prameni Dobrá voda riešim technický problém. Upevňujem k popruhom ruksaku roztvorený dáždnik, aby som mal obe ruky voľné pre paličky. Nie je to turisticky pravé orechové, no účinné a zabezpečuje mi to pohodu.

Kvalitná lesná cesta sa za vrcholovou stanicou lanovky Čerňava mení skôr na široký kamenistý chodník. Sem-tam akoby sa aj oblaky trochu rozchádzali, čo umožňuje pár vzdialenejších pohľadov. Koníky, čo zásobovali horskú chatu tesne pod vrcholom Šeráku (1351), mali čo robiť, aby dosiahli hrebeň. Už len krátka odbočka po rovinke a vidím zvoničku Na Šeráku. Z hmiel sa vynorí vlastná chata Jiřího na Šeráku. Funguje tu v kamennej podobe od roku 1894. Ideálne miesto pre etapové ubytovanie. Trochu tepla, kávička, malé pivko potešili. Počasie sa nezlepšuje, aj náznaky trhania oblačnosti sa stratili. Všetko je zahalené v opare, je sychravo, občas zaprší. Nemám na čo čakať a idem ďalej.

Keprník

Začínam klasickú trasu hrebeňom, chvíľu po rovine, chvíľu dole, chvíľku nahor. Chodník sa vinie širokým hrebeňom medzi redší nízky porast smreka rastúci z kríčkov čučoriedok. Niektoré scenérie stromov v hmlách, hlavne suchých, sú magické. Počasie neumožňuje výhľady do diaľky a o to viac sa upriamuje moja pozornosť na prostredie, ktorým sa pohybujem. V oblasti vrchu Keprník (1423) sa priestor viac otvára. Horské lúky, prítomnosť kosodreviny a kamenný vrchol hory. Červenou hrebeňovou značkou vedie náučný chodník, takže o doplňujúce informácie nie je núdza. Vo vlhších partiách lesa sa chodník presúva na drevenú cestičku. V sezóne je tu asi plno, teraz okrem ľudí v chate som nestretol ani človiečika.

Vřesová studánka

Charakter trasy sa nemení. Odbočím len ku kamennému útvaru Kamenné okno, skrytému na bočnom chodníku v kosodrevine. Začínam klesať. Vo svahu Červenej hory prichádzam k pútnickej Vřesovej studánke. Stretám tu prvých turistov. Trošku sa zdržím. Kostolík, čo tu bol, v roku 1946 po zásahu blesku vyhorel, chata bola pre technické problémy strhnutá v roku 1988. Zostala len solídna kamenná stavba studničky s básničkou:
Znám křišťálovou studánku, kde nejhlubší je les, tam rostě tmavé kapradí a vukol rudý vřes. Tam ptáci, laně chodí pít...

Červenohorské sedlo

Pokračujem v klesaní smerom k Červenohorskému sedlu (1063). Turistov pribudlo. Studnička je asi obľúbený cieľ výletníkov z tamojšieho lyžiarskeho strediska. S klesaním nadmorskej výšky sa stromy stávajú vyššími a hustejšími. Prejdem okolo bieleho stĺpu, historickej pamiatky na pôvodné turistické značenie v týchto horách. Tesne nad areálom sa pristavujem pri drevenej kaplnke - Pamätníku obetiam hôr. Centrum si nevychutnám. Prší a hmla akoby zhustla. Obchádzam hotel a vstúpim do reštaurácie v chate, kde by som svojím momentálnym stavom nemusel vytŕčať z davu. Ani nevytŕčam. Som tam sám, teda ak si odmyslím čašníka. Uherský guláš, knedľa a pivko mi zlepšuje náladu. Aj voda sa v teple odparuje z oblečenia. Je pol tretej poobede a špekulujem, čo ďalej. Ubytovať sa tu by nemal byť problém. No je príliš skoro. Internet poskytne telefónne číslo a zarezervujem si nocľah na chate Švýcarna. Podľa mapy dákych 6 km. Na dnes a takéto počasie optimálne.

Švýcarna

Po skoro hodinovej prestávke sa vydávam na posledný úsek dnešnej cesty. V sedle opúšťam Keprnícku hornatinu a nastupujem do Pradědskej. Frekventovanú cestu prekonávam mostíkom primárne postaveným pre lyžiarov. Tesne nad cestou ma zaujme v hmle niečo ako ochranný plot. Sú to natiahnuté siete na lov vtákov. Pomocou nich sa monitoruje ťah operencov v migračnom koridore.

Naberám výšku a znovu sa trasa stáva klasickou hrebeňovkou. Oproti predchádzajúcemu úseku sa mi zdá len viac zalesnená na širšom hrebeni. A hlavne terén je mokrejší. Takéto vysokohorské mokrade som na Slovensku nikde nevidel. Jazierka vody, vlhkomilné rastliny. Normálny chodník cez rašeliniská si ani neviem prestaviť. Vedie v úsekoch dlhých stovky metrov po drevenej (povalovej) cestičke vo vynikajúcom stave. Dnes idem celý deň po trase, kde mapa ukazuje na množstvo vyhliadkových bodov. Vidím však len na pár desiatok metrov, takže o tento zážitok prichádzam. No to, čo zažívam, to viac ako nahrádza. Zahmlená atmosféra v tomto prostredí sa nedá ani popísať. A som tu sám. Po Švýcarnu nestretnem ani živú dušu. Prechádzam vrchmi Klínovec, Výrovka, Malý Jezerník (1208). Tak si zvyknem na pohyb po drevenej ploche chodníka, že mi robí aj problém výstup klasickým po mokrých skalách do oblasti Slatě (1299).

Je štvrťhodina po piatej a vstupujem do Švýcarny (1315). Chata vznikla z pôvodne horského salaša. Trošku netradičný názov je podľa krajiny pôvodu prvého salašníka, čo to tu obhospodaroval. Ubytujem sa, dám si sprchu, prezlečiem sa z vlhkého do suchého a môžem do reštaurácie. Horúci čaj, radler a zelňačka. Pre atmosféru miestna špecialita borůvkový sen (čučoriedkový likér). Chata sa pomaly zapĺňa. Som spokojný, ako som dopadol dnes s ubytovaním. Zajtra to už dám, aj predpoveď počasia vyzerá rozumnejšie. Ešte dáke pivko a znovu internet, FB a posteľ.

Deň piaty

Švýcarna - Praděd - Ovčárna - Vysoká hole - Jelení studánka - Ztracené kameny - Sedlo Skřitek (19 km)

Zaspával som síce za zvukov dažďa, no budím sa na slnečný svit. Ráno ukazuje na pekný deň, aj keď, ako to už po daždi býva, trošku chladnejší. Dnes si počkám na raňajky. Čaká ma len do dvadsať kilometrov, nie je prečo sa ponáhľať. Ponuka formou švédskych stolov prekonáva moje očakávanie. Musím sa kontrolovať. S plným bruchom sa ide ťažko.

Praděd

Nasýtený sa vydávam pod modrou oblohou na poslednú etapu púte po spevnenej ceste. Kráčam smerom k známej siluete vysielača na Pradědu. Vychutnám si výhľady k vzdialenejších hornatým a zalesneným obzorom. Na jednom z kopcov vidieť vrcholovú nádrž prečerpávacej elektrárne Dlouhé Stráně. Stretám aj turistov. Sobota a dostupnosť miesta zapĺňa chodníky. Slepou odbočkou po kvalitnej asfaltke vystúpim na najvyšší bod Jeseníkov, piaty najvyšší vrch Českej republiky, Praděd (1491). Obehnem vyhliadky pri vysielači a v nie moc štýlovej reštaurácii vypijem nie moc dobrú kávu. Kamenná rozhľadňa na vrchole z roku 1912 sa zrútila v roku 1959 doslova päť minút po polnoci. Ráno našli robotníci, nastupujúci k začatiu rekonštrukcie, len ruiny.

Jelení studánka a Ztracené kameny

Vraciam sa na červenú a cestou zostupujem k Ovčárně (1302). Prebieha tu akýsi organizovaný výstup a zo skupín turistov sa stáva prúd valiaci sa v protismere. Veľkosť chát pri komunikácii svedčí o obľúbenosti oblasti. Aj samotná viacposchodová Ovčárna svojimi rozmermi odpovedá budovám toho mena. Tu s uspokojením opúšťam asfalt a začínam znovu stúpať horskou trasou k novému hrebeňu. Po dosiahnutí úrovne Petrovy kameny (1446) sa strmosť chodníka zvoľňuje. Samostatný skalný útvar je mimo trasy a prístup je tam zakázaný. Postupujem do oblasti, ktorá mi svojím charakterom pripomína hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Modrá obloha sa stráca, aj samotný vysielač občas mizne v oblačnosti. Pofukujúci chladnejší vetrík mi neumožňuje zastavenie na dlhšiu dobu. Turistov ubudlo, len sem-tam skupinka. Otvoreným terénom cez Vysokú holi (1464), okolo Velkého Máje a Jeleního hřbetu dosahujem v sedielku útulňu pri Jelení studánke (1311). Stavba je solídna, murovaná. Závetrie a slnko, čo sa predralo cez oblačnosť, mi tak ako aj iným umožnilo urobiť si tu prestávku. Voda v prameni je chutná, dojem posledné zásoby proviantu.

Som na turistickej križovatke. Opustím červenú značku a zelenou poputujem k cieľu mojej cesty. Popod Bridličnú horu, ktorá výzorom zodpovedá svojmu menu, cez vrcholček Pecný (1330) idem ešte stále otvoreným terénom čiastočne porasteným kosodrevinou. Úroda porastov dozrievajúcich červených brusníc je ozaj bohatá. So vstupom do lesa začínam klesať. Po chvíľke narazím na výraznú bralnatú skalu Ztracené kameny (1250). Vrchol poskytuje pekný pohľad na Šumpersko, a preto je obsadený strapcami ľudí. Musím počkať dobrú chvíľku, aby sa trošku vyprázdnil a mohol som si odniesť fotografie bez postavičiek.

Skřítek

Nasleduje neustále klesanie lesom. Stretávam skupinky turistov, prípadne hubárov so svojimi úlovkami. Les je pekný, rôznorodý, v poslednej etape cesty aj vlhký, idem po okraji chráneného rašeliniska. Po spevnenej ceste dôjdem k štátnej komunikácii spájajúcej Rýmařov so Šumperkom v horskom sedle Skřítek (867). Veľké zaplnené parkovisko, fungujúci motorest, zastávka autobusu a hlavne plastika Skřítka. Neviem, či sedlo nesie meno podľa sošky, alebo názov bol inšpiráciou. Je po štrnástej, mám skoro dve hodiny času do odchodu spoja. Využijem služby reštaurácie, pivko, cesnačka. Privediem sa do stavu, aby som mohol bez hanby cestovať domov.

Cesta - Šumperk

Polhodinka do Šumperku, tam cez hodinku k odchodu vlaku do Olomouce. Bude to rýchloexkurzia mestom. A aj bola. Výstavné mesto nazývané pre svoj charakter aj Malá Viedeň. Vzhľad budov to potvrdzuje. A podľa architektúry divadla bola na výške aj s kultúrou. Svoju úroveň si udržala aj po odsune nemeckého obyvateľstva. Dedukujem podľa vkusnej výzdoby, hlavne sochy sa mi páčia. Pamätník Habsburgovca Jozefa II. v životnej veľkosti veľa napovedal. Teda neviem, či som na Slovensku okrem Sisi videl sochu panovníka z dynastie, čo nám niekoľko storočí vládla. Stálo by to tu za dlhšiu návštevu.

Nasleduje len cesta vlakom s tesným prestupom v Olomouci do Uherského Hradišťa. Tam autobus na linke Praha - Košice a pred polnocou som doma.

Záver

Prešiel som 90 km pohodovým bezstresovým tempom veľmi zaujímavým krajom. Album na FB obsahuje skoro šesťsto záberov. Možno som nevidel všetko hlavné, ale to, čo som videl a zažil, zanechalo vo mne hlboký dojem. Pevne sa mi to vrylo do pamäti.

Fórum 13 príspevkov
Králický Snežník a Hrubý Jeseník - hrebeňovka 19/07/19 20:36 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Glarnské Alpy – k Murgsee Prší a prší. Mám dilemu, čo zajtra. Nastúpiť ráno v Sarganse na Railjet smer Viedeň a následne Slovensko alebo na miestny Postbus, čo by ma vyviezol do hôr. Predpoveď počasia dáva nádej na zlepšenie okolo obeda, ale vo vrchoch sa môže oblačnosť držať aj celý deň. Nakoniec naberám odvahu a vyhráva predĺženie pobytu o jeden deň. Život nedáva veľa príležitostí a bolo by hriechom nevyužiť všetky možnosti. Už dávnejšie ma pokúša v mape modrý fliačik uprostred hôr, vlastne jeden väčší a dva menšie. Murgsee. Jazero vysoko v údolí nad pobrežnou obcou jazera Walensee Murg (427). 16/07/19 Vladimír Mikuš Svet
Túra Stratený svet nad Podskalím – Podskalský Roháč Keď som písal príspevok o minuloročnom putovaní pre Hiking - Májové Strážovské vrchy na 2 dni, spomenul som si na jedno predsavzatie, čo som si tam dal a doteraz som nesplnil. Obišiel som Podskalský Roháč s tým, že ho navštívim v spoločnosti nežnejšieho pohlavia. A sľuby, čo si dávame, treba plniť. Hlavne tie, čo nestoja veľa námahy a času. 12/07/19 Vladimír Mikuš Strážovské vrchy
Túra Králický Snežník a Hrubý Jeseník - hrebeňovka Keď som sa Googlu pýtal na najkrajšie hrebeňovky u našich západných susedov, v odpovediach bol vždy prechod Hrubým Jeseníkom. Názvy ako Ramzová, Červenohorské sedlo, Švýcarna, Ovčárna spôsobili, že sa mi z dejín školských rokov vynorili spomienky. O tom všetkom rozprávali spolužiaci zo severnej Moravy. Síce skôr v súvislosti so svojimi zimnými aktivitami, no zostalo mi to v pamäti. Pomaly sa mi začal tvoriť v hlave plán. Pohľad do mapy rozšíril moju oblasť záujmu. Hlavný hrebeň Hrubého Jeseníku je tak na dva dni pochodu. Z hľadiska dopravného trošku neefektívne. Takže pridávam pohorie Králického Snežníka. 09/07/19 Vladimír Mikuš Česko
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Zakarpatí - Sprievodca bývalou Podkarpatskou Rusou Podkarpatská Rus sa presne pred 100 rokmi (1919) stala súčasťou Československa, odkedy začali vychádzať výpravné cestopisy o kraji pod Východnými Karpatami. Klub československých turistov začal zakladať na Podkarpatsku svoje odbory, budovať značené chodníky a stavať horské chaty. Aby prilákali výletníkov z ostatných častí republiky, boli vydávaní knižní sprievodcovia po podkarpatských horách i obciach. dnes Tomáš Trstenský Mapy a knihy
Túra Lavanttaler Alpen - Koralpe a Saualpe Keď chodievam Rakúskom po diaľnici A2 na juh, na hranici medzi Štajerskom a Korutánskom obdivujem vysokú horu. Volá sa Koralpe a patrí do pohoria Lavanttaler Alpen. Začiatkom júna bolo v Hochschwabe veľa snehu, preto som sa o týždeň vybral práve sem. Na oblých kopcoch ležiacich o voľačo južnejšie snáď už sneh nebude. Jeden deň strávim v Koralpe a druhý prejdem o voľačo nižšie Saualpe. včera Martin Knor Svet
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Králický Snežník a Hrubý Jeseník - hrebeňovka 19/07/19 20:36 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Česká republika: Králiký Snežník, Hrubý Jeseník (Keprnícka hornatina, Pradědská hornatina)

  • Počet dní
    • 5

  • Nadmorská výška
    • max: 1491 m n. m. – Praděd

    • min: 570 m n. m. – Králiky

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 3190 m

    • klesanie: 3077 m

  • Vzdialenosť
    • 90 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 11.09.2018

  • Nocovanie
    • Chata Návrší, Ramzová, chata Švýcarna

  • Voda
    • Prameň Moravy, Aloisův prameň, Vřesová studánka, Jelení studánka, Chata Návrší, Ramzová, chata Švýcarna

  • Doprava
    • Králiky (vlak, bus)
      sedlo Skřitek (bus) - Šumperk (vlak, bus) - Uherské Hradište (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.69 (0.08)