Túra

Planina Horný vrch zo Sorošky

30. 06. 2019
V druhom diele zo série „Výhľady Slovenského krasu“ navštívime planinu zvanú Horný vrch. Nachádza sa v centrálnej časti krasu a od ostatných planín sa líši svojím dlhým a úzkym tvarom, pretiahnutým v smere východ - západ. Najjednoduchší prístup na planinu je na jej západnom okraji v Jablonovskom sedle, známom tiež ako Soroška. Tu sa planina Horný vrch dotýka susednej Silickej planiny, cez horský priechod prechádza náš hlavný južný cestný ťah (I/16) a v neposlednom rade tu je motorest (koliba) s parkoviskom. Mal som v pláne preskúmať vyhliadky v tejto časti planiny, výsledný priebeh túry sa však vytváral až priamo počas nej.

Trasa

Jablonovské sedlo (Soroška) – Mútna studňa – Zajačia brána – Holubia skala – Vyhliadka nad Hrhovom – Krasové jazierko – Mútna studňa – Jablonovské sedlo

Na dnešný deň bola celkom zaujímavá predpoveď počasia. Široko-ďaleko celé Slovensko bude zamračené, akurát Slovenský kras bude mať výnimku a užije si slnečný deň. Týmto sa výrazne zjednodušuje rozhodovanie, kam sa vybrať a preto ráno balím veci a uháňam smer Soroška. Jasná modrá obloha pod Soroškou navodzuje dojem, že takéto počasie musí panovať nad celým Slovenskom, príchod na parkovisko v Jablonovskom sedle však ukazuje, že predpoveď bola správna a severný obzor je celý zamračený. Hneď zo sedla začína červená značka pomerne prudko stúpať na planinu Horný vrch. Po krátkej chvíli sa stúpanie zmierni a za asi štvrťhodinku vyúsťuje lesná cesta na rozľahlejšiu lúku. Značka pokračuje pozdĺž lesa, po južnom okraji lúky ďalej na východ, oplatí sa však urobiť pár krokov doľava na vrchol lúky ku skupine borovíc s poľovníckym posedom.

Lúka nad Jablonovským sedlom

Z tohto miesta sa otvára krásny výhľad na severozápadný obzor, nakoľko planina týmto smerom výraznejšie klesá do Rožňavskej kotliny. Kotlina je z pohľadu odtiaľ ohraničená z ľavej strany ďalšími planinami Slovenského krasu, konkrétne Silickou a Plešiveckou. Z pravej strany ju lemuje hlavný hrebeň Volovských vrchov v úseku od najbližšej Pipitky po Skalisko. Dnes aj s bielym popraškom v horných partiách, pravdepodobne prvý tohtoročný sneh. Zo zadnej strany uzatvára kotlinu dvojica veľmi podobných kopcov, bližší Rákoš a Turecká. Pred Tureckou je vidieť mesto Rožňava a pred Rákošom leží ozdoba Rožňavskej kotliny, hradný vŕšok s hradom Krásna Hôrka. Ak má človek šťastie na počasie, môže na obzore vidieť Stolické vrchy a Kráľovu hoľu. Ak má ešte väčšie šťastie, uvidí odtiaľ východnú časť Vysokých Tatier priamo nad Krásnou Hôrkou. Nie však dnes, nakoľko sivá stena oblačnosti nad Volovskými a Stolickými vrchmi neumožňuje vidieť nič ďalej.

Vyhliadka nad rúbaniskom

Jasná obloha nad planinou z rána je preč, chladný a pomerne nepríjemný vietor neustále odtrháva zo sivej steny na severe biele oblaky a prináša ich sem, stále ale platí, že prevláda slnečné počasie. Tak sa teda vyberám ďalej a mierim na východný okraj lúky, kde značka vchádza do lesa. Lesom kráčam iba krátko a prichádzam na rozľahlé rúbanisko, niečo, čo by v Slovenskom krase človek nečakal. Na prvý pohľad je zrejmé, že príčina jeho vzniku tkvie v kalamite, čo je dosť prekvapujúci jav tu na nízkych a plochých planinách schovaných v závetrí o pol kilometra vyšších Volovských vrchov. Lesná cesta vedie krížom cez rúbanisko a dvíha sa pomerne strmo do svahu predo mnou, prekonávajúc tak po prvýkrát nadmorskú výšku 700 m. V hornej časti svahu, práve na úrovni okolo 700 m, vchádzam opäť medzi stromy. Ak sa v tomto mieste človek obzrie späť, tak za dobrej viditeľnosti uvidí opäť Tatry. Vďaka vyššej nadmorskej výške sa nad Volovské vrchy dostane aj Gerlachovský štít, či vrcholky Končistej a Vysokej. A naľavo od nich by pozornému oku nemali ujsť vrcholy Západných Tatier, ako Bystrá či Veľká Kamenistá.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Lúka pri Mútnej studni

Zdolaním „výhľadového“ svahu sa vlastne konečne dostávam na horné poschodie planiny Horný vrch. Odteraz je to typicky planinové putovanie, kde dominuje vodorovný smer. Nasledujúcich niečo vyše 2 km mašírujem v lese po pohodlnej lesnej ceste, ktorou vedie červená značka, až prichádzam na ďalšiu, rozľahlejšiu horskú lúku. Je z nej pekne vidieť susedný hlavný hrebeň Volovských vrchov, jeho najjužnejšiu časť v úseku Pipitka – Osadník. Zo západného okraja lúky sa opäť naskytá pohľad do Rožňavskej kotliny s Krásnou Hôrkou, ktorú odtiaľ vidieť z neopozeranej zadnej strany. A znova, v prípade dobrej viditeľnosti sa nad hradom bude vypínať Kráľova hoľa, no a ak bude viditeľnosť nadpriemerná, ukáže sa turistovi odtiaľ aj vysokotatranský Kriváň a pár vrcholov Západných Tatier. Vidieť Tatry z týchto troch miest planiny Horný vrch je však pomerne zriedkavá záležitosť. Na východnom okraji lúky sa nachádza rázcestník Mútna studňa, kde opúšťam doterajší východný smer červenej značky a mierim na juh po žltej. Po asi kilometrovom pochode lesom sa dostávam na južnú časť planiny, kde vysoký les vystriedajú roztrúsené kroviny na typickom krasovom škrapovom povrchu. Po ňom prichádzam k samotnému južnému okraju planiny Horný vrch, kde jednoznačne dominuje skalnatý charakter terénu. Južné stráne planiny vyzdobené najrozmanitejšími skalnými formáciami strmo klesajú dole do Turnianskej kotliny.

Vyhliadky na žltej značke

Je to presne skalnatý okraj Horného vrchu, ktorý som vždy obdivoval zdola rozmýšľajúc, aké to musí byť tam hore. Teraz som konečne tu a pohľad je parádny. Výrazne k tomu prispieva čistý vzduch. Na rozdiel od severného obzoru zakrytého sivou stenou je južný slnečný a plávajúce oblaky nijako nehatia pohľady do diaľav. Najprv si však poobzerám blízke okolie. To vyplňuje Turnianska kotlina, ktorá sa tiahne po celej južnej strane 15 km dlhej planiny Horný vrch. Kotlinu uzatvára z juhu planina Dolný vrch, menší súrodenec Horného vrchu, len nižší, zalesnený, so škaredou jazvou kameňolomu na jeho východnom okraji. Stredom Dolného vrchu vedie štátna hranica s Maďarskom. Na slovenské územie sa pozerám iba pri pohľade priamo na východ alebo západ. Od severných obzorov ma delia lesy, z ktorých som sem prišiel. Na západe leží neďaleká Silická planina, ktorá uzatvára Turniansku dolinu z tejto strany. Pohľad na východ je o čosi zaujímavejší, Turnianska kotlina je týmto smerom otvorená, prepojená s rozľahlejšou Košickou kotlinou. Značnú časť obzoru však zakrýva samotná planina, na ktorej stojím, presnejšie neďaleký pahorok. Pohľad do mapy napovedá, že ide o Zajačiu bránu a je to práve ona, od ktorej sa začína odvíjať moje nasledujúce putovanie po Hornom vrchu.

Zajačia brána

Pôvodný plán bol v nie istom počasí trochu sa dnes prejsť a pozrieť si výhľad zo žltej značky, či za niečo stojí. Adekvátne tomu som sa vybavil menšou desiatou. Nie je to dlhý výlet, došiel som sem pohodovým tempom za dve hodinky aj s množstvom prestávok na fotenie. Teraz by som niečo zobol a vracal sa späť. Ale nadpriemerne čistý vzduch na južnom obzore ma presviedča, aby som si ešte pozrel výhľad z neďalekej Zajačej brány (maď. Nyakapu). Vedie k nej pekná trávnatá cesta, ktorá k tomu priam vyzýva. Na pahorku navyše získam asi stovku výškových metrov, čo výhľadom len prospeje. Na Zajačej bráne zisťujem, že sa nejedná o žiadny pahorok, je to len pokračovanie planiny vo väčšej výške. Ale ináč s výhľadmi som sa nemýlil.

Smerom na západ sa vďaka prevýšeniu spoza Silickej planiny vynorilo zopár menej známych vŕškov z južnej časti Slovenského rudohoria, patriacich do Stolických a Veporských vrchov, vzdialených do 60, resp. 80 km. Prekvapujúcim vzdialenostným rekordom je vyhasnutá sopka Lysec (716 m) v pohorí Ostrôžky v Lučeneckom okrese vzdialená 96 km. Za východným obzorom sa po lúke na Zajačej bráne presúvam o čosi ďalej, až si nachádzam pravé miesto. Pohľad cez celú Turniansku a následne Košickú kotlinu až na jej opačný koniec uzavretý reťazou Slanských vrchov je nádherný. Z nich rozoznávam štyri najjužnejšie vrchy – Bogotu, Hradisko, Bradlo a Veľký Milič, ďalšie pokračovanie pohoria na maďarskom území (Zemplínske vrchy) len podčiarkuje rozľahlosť priestoru predo mnou. Značne bližšie rozpoznávam Turniansky hrad a hneď vedľa ústie asi najznámejšej časti Slovenského krasu, Zádielskej doliny. Zabudnúť by som nemal ani na najvýraznejší krajinný prvok Turnianskej kotliny – Hrhovské rybníky. Desiata s takýmto výhľadom chutí dvojnásobne, keď si k tomu prirátam hrejivé slniečko v závetrí lesa a nádherná krasová príroda navôkol, vedel by som tu stráviť hodiny.

Zrušené návraty

Už-už sa zberám na návrat, keď si v mape všimnem naznačenú lesnú cestu pomerne blízko za Zajačou bránou, ktorou by som sa mal dostať späť na červenú značku vedúcu zalesneným stredom planiny. Červená je teraz navyše bližšie ako žltá, ktorou som prišiel. Nebudem sa teda vracať po rovnakej trase, prejdem sa radšej ešte kúsok po nádhernom výhľadovom okraji Horného vrchu a urobím si neplánovaný menší okruh. Lenže, keď tam dorazím, som taký unesený zo vzdušného putovania okrajom planiny poskytujúcim neustále pohľady do diaľav, že vôbec nemám chuť zabočiť do lesa. Zvažujem preto všetky za a proti, nemôžem nebrať do úvahy, že je obed a už nemám žiadne jedlo, s celodennou túrou som nerátal. Nakoniec ma presvedčí silná kombinácia príjemného počasia, krásnej viditeľnosti, putovania bez prevýšení a argumentu „keď som už tu“. Rozhodujem sa pokračovať ďalej po okraji Horného vrchu a cez Holubiu skalu sa dostať až k Hrhovskej vyhliadke, čo je krátka odbočka z červenej značky. Nejaký kúsok musím ísť aj cez les, zväčša však kráčam po otvorenom teréne, kde sa strieda jedna krajšia vyhliadka s druhou, prípadne sú výhľadové celé úseky, akoby človek kráčal po nejakej galérii. Výhľady sú samozrejme stále rovnaké, menia sa len formácie skál okolo mňa.

Holubia skala

Za samostatnú zmienku určite stojí miesto zvané Holubia skala (maď. Galam boskő). Do vápencového telesa planiny sa tu začína vrezávať výraznejší oblúk, vytvárajúc tak skalný amfiteáter, na dne ktorého leží o pol kilometra nižšie obec Hrhov. Okraj planiny sa tu stáča dovnútra, vytvárajúc tak akýsi výhľadový cíp. Nachádza sa tu rozľahlejšia škrapová lúka a na jej okraji najrôznejšie skalné útesy padajúce strmo dole, umožňujúce nádherné výhľady dole na Hrhov, rybníky za ním a vôbec na celú krajinu juhovýchodným smerom. Zaujímavý je oblúk, ktorým železničná trať obchádza obec a vlastne dokonale kopíruje tvar skalného amfiteátra nad sebou. Vskutku krásne miesto. Tu by sa dalo sedieť hodiny, čas je však neúprosný a navyše sa nad Košickou kotlinou objavila celkom divoká prehánka, mieri síce na juh, nie je to však až tak ďaleko a nemám ani najmenšiu istotu, že niečo podobné sa nevalí aj priamo na mňa. Nad Slovenským krasom je zatiaľ stále slnečno, pokračujem však radšej ďalej.

Hrhovská vyhliadka

Krátky presun cez les a som na strmej lúke, na ktorej sa nachádza Hrhovská vyhliadka. Slnko sa medzičasom upratalo viac doprava, konečne môžem zamieriť fotoaparát aj južnejším smerom, kde v diaľave na maďarských nížinách je možné rozpoznať priemyselnú aglomeráciu v okolí mesta Miškovec. Najdominantnejší objekt, ktorý tam majú, je 250 m vysoký komín (pravdepodobne) patriaci elektrárni v meste Tiszaújváros. Je vzdialený 82 km a je ho pekne vidieť, škoda, že nemám teleobjektív. Pomerne čistý vzduch dnes umožňuje vidieť aj horizont na maďarských nížinách, teda najvzdialenejšiu líniu povrchu zeme, ktorú je kvôli zaokrúhleniu Zeme ešte možné vidieť. Teda ak nemajú pravdu zástancovia plochej Zeme. Je to len čiara na obzore, ale v takej diaľke aj to je niečo. Rýchlym orientačným výpočtom je to z výšky, v ktorej sa nachádzam (asi 750 m), nejakých cca 90 km (96 km podľa web simulátora odmerané doma), takže slušné.

Dnešné dohľadnostné maximum

Ešte zaujímavejší je detail na juhovýchodnom obzore, kde sa Zemplínske vrchy poslednými najmenšími kopčekmi s nadmorskou výškou okolo 300 m strácajú v okolitej rovine. Leží tam známa vinárska oblasť Tokaj. A práve za jedným z týchto vŕškov sa ukazuje kúsok 121 - 123 km vzdialeného obzoru, ktorým je drobná pahorkatina pri meste Debrecín, len nejakých 40 km od rumunských hraníc. Dvojnásobná škoda, že nemám teleobjektív, bol by to celkom raritný záber. Výrezy z bežnej fotky nemajú dostatočnú kvalitu. Ako sa tak rozplývam výhľadmi z Hrhovskej vyhliadky k našim južným susedom, obloha nado mnou sa úplne zatiahla veľkým sivým mrakom, dnes po prvýkrát. Beriem to ako jasné znamenie, že treba uháňať späť. Značeným chodníčkom vstupujem do lesa a o malú chvíľku som na magistrále, teda na lesnej ceste s červenou značkou. Po hodinách strávených na slnkom zalievanom okraji planiny s nekonečným obzorom je zrazu sivé šero lesa takmer deprimujúce.

Expresný návrat

Do zotmenia by som to na Jablonovské sedlo mal stihnúť, budem však musieť výrazne prekonať mapový čas. Nohy dostávajú zabrať, tempo som zvolil ambiciózne a nezdržiavam sa nikde a ničím, aj tak uháňam lesom. Registrujem, že sa začalo ochladzovať, pri tomto tempe to však nemusím riešiť. Po nejakom kilometri prichádzam na lúku pri Krasovom jazierku, kde strácam asi 50 výškových metrov. Obloha je taká sivá, že sa ani neobťažujem vyťahovať fotoaparát. Stratené metre musím v strmšom svahu opäť nastúpať a aj keď ide o malú porciu, naplno sa prejavuje, ako málo som dnes jedol. Som hladný a svaly jednoducho nevládzu. Ešteže ďalej pokračuje opäť rovná cesta. Lesný úsek za Krasovým jazierkom je aj dvakrát taký dlhý ako prvý a privedie ma k lúke pri Mútnej studni, kde som dnešný okruh začal. Na zvítanie sa so známym miestom mi zasvietilo slniečko, aj keď iba na pár minút. Na konci lúky je opäť všetko pod mrakmi. Už len úplne mechanicky z posledných síl uháňam lesom a som si istý, že po schodoch by som nevyšiel ani poschodie. Ešte že to tu nie je do kopca. Keď začínam zostup rúbaniskovým svahom, očarí ma neďaleká Pipitka, ako je osvetlená posúvajúcimi sa svetelnými fľakmi v celej svojej výške od úpätia s učupenou dedinkou Drnava až po vrchol.

Frost a Defrost

Keď prichádzam na výhľadovú lúku s borovicami, naplno schytávam nápor severného vetra, ktorý je v tejto chvíli určite pod bodom mrazu. Ako naschvál mi zapadajúce slnko vykresľuje zaujímavé divadlo nad Rožňavskou kotlinou, takže sa skladám, vyťahujem foťák a pár minút sa to snažím zvečniť. Za krátky čas som tak premrzol, že mám problém vôbec zaostriť prstom. Keď už to začína byť naozaj kritické, zľutovali sa nado mnou nebesia, všetko to zhasína, odkladám foťák a beriem batoh, akoby som mal obidve ruky v sadre a neuveriteľne skrehnutý trielim dole kopcom do sedla.

Veci hádžem do auta a poďme dnu do koliby. V jej strede horí oheň, naozajstný O-H-E-Ň! Usádzam sa čo najbližšie, pokus o ústnu objednávku sa takmer nevydaril, ako mi premrzla tvár, nakoniec ale ládujem do seba pol litra najlepšej fazuľovej s údeným na svete. No, aby som nerobil neplatenú reklamu, inokedy bola iba dobrá, len ten večer sa im musela, ale že naozaj obzvlášť vydariť. Asi pol hodinu trvá, kým sa definitívne dostávam do teplotnej pohody. Chýbajúcu energiu dopĺňam pol litrom čapovanej kofče a rekapitulujem dnešnú nádhernú túru ako aj šok, ktorý som si na záver privodil. Beriem to ako názornú ukážku, ako rýchlo dôjde človek v prírode do nepohody, ak sa spojí hlad a mráz.

Záver

Dnešnú túru nebudem zo zrejmých dôvodov nijako odporúčať. Chcem len takouto formou predstaviť jeden z málo známych a zriedka navštevovaných kútikov Slovenska. Samotná planina aj krajina okolo nej je dosť unikátna v rámci celej našej vlasti a má svoj typický krasový charakter. Prechádzky fotogenickou krajinou a hlavne výhľady, či už zo severných lúk alebo z južných zrázov Horného vrchu dokážu pri peknom počasí nadchnúť. Je jedno, či zo skál na žltej značke alebo z Hrhovskej vyhliadky, pohľady za to naozaj stoja. Vyhliadky mimo značiek sú síce malým vylepšením, v zásade ale nič nové neukážu. Zároveň chcem zdôrazniť, že skalnatý charakter strmých južných svahov planiny prevyšujúcich okolité kotliny a nížiny o pol kilometra je typický práve len pre Horný vrch, vďaka čomu majú výhľady takmer letecký charakter. Bol to rozhodne vydarený deň v Slovenskom krase.

Fórum 6 príspevkov
Planina Horný vrch zo Sorošky 27/04/20 14:17 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Veľká Knola a Pálenica zo sedla Grajnár Dvojicu vrchov z nadpisu spájajú dve veci. Prvou je, že oba majú svoje najlepšie výhľadové roky dávno za sebou. Okolitý porast vyrástol a zredukoval výhľady len na fragmenty obzoru. Druhou je sedlo Grajnár, ležiace medzi nimi. Zvolili sme si ho za východiskový bod nášho letného rodinného výletu pred pár rokmi. Dá sa z neho celkom ľahko vystúpiť na Veľkú Knolu a keďže sa decká zdali fit, po návrate sme pridali aj Pálenicu na opačnej strane. No a koncom predminulej zimy, len aby som nezhrdzavel, prebehol som si tento úsek aj po snehu. 24/09/20 Peťo Nový Volovské vrchy
Túra Martinka z Mlynkov Sklamaný ostane každý, kto by z nadpisu očakával romantický príbeh. Nepôjde dokonca ani len o vzrušujúcu zápletku. Skutočnosť je totiž oveľa prozaickejšia - Martinka je škaredá. Teda, aby sme si rozumeli, Martinka je hora. Hora, ktorú postihol podobný osud, ako stovky a stovky iných hôr na Slovensku. Prišla o svoj krásny účes a nechali jej len typický rúbaniskový krátky zostrih. 29/08/20 Peťo Nový Slovenský raj, Volovské vrchy
Túra Veľká Svišťovka a dolina Zeleného plesa Veľká Svišťovka je najvýchodnejší a vďaka lanovke na Skalnaté pleso asi aj najľahšie prístupný tatranský vrchol. Slovo vrchol môže byť pre niekoho možno až príliš ambiciózne, keďže ide iba o vyvýšeninu v rázsoche, vybiehajúcej na východ z Malého Kežmarského štítu. Od neďalekého sedla pod Svišťovkou, kadiaľ vedie Tatranská magistrála, je to len kúsok po skalnato-trávnatom teréne. Odstup Veľkej Svišťovky od Tatier spolu s jej nadmorskou výškou presahujúcou 2000 m a umožňuje nádherné výhľady do okolia, ktoré určite stoja za pár krokov navyše. 28/07/20 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra Okolo Bodamského jazera Väčšinu roka 2019 som pracovne strávil v nemeckom Frankfurte nad Mohanom. Nemohol som sa preto dočkať, až to jarné počasie dovolí a budem môcť vyraziť na cyklotúru okolo Bodamského jazera. O jeho brehy sa Nemecko síce delí aj s Rakúskom a Švajčiarskom, nemecká časť je však najdlhšia. dnes Dominik Baco Švajčiarsko
Recenzia Dolu Váhom a dolu Nitrou Pred 20 rokmi sme sa vydali na prvú putovnú cyklovačku dolu Dunajom z Passau do Bratislavy. Bez konkrétneho itineráru, iba popri rieke. Ubytovanie sme riešili na mieste, prevažne v súkromí. Bolo to nezabudnuteľné. Táto cesta sa mi vynorila v pamäti, keď som zobrala do rúk knižku z vydavateľstva DAJAMA s ikonkou cyklistu z edície Po Slovensku, ktorá vyšla v roku 2019 a je venovaná cyklotrasám popri riekach Váh a Nitra. včera Daniela Mäkká Mapy a knihy
Túra Kamniške Alpe - Raduha s okolím Raduha je 2062 metrov vysoký kopec v Kamnických Alpách (Kamniške Alpe), ležiaci východne od Solčavy. Plánoval som naň vyjsť už dávnejšie, ale raz bolo proti počasie, inokedy červená kontrolka motora. Teraz mi to vyšlo. Nuž a okrem Raduhy som si pozrel aj čosi v okolí. 29/09/20 Martin Knor Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Planina Horný vrch zo Sorošky 27/04/20 14:17 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Slovenský kras (Národný park Slovenský kras)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 797 m n. m. – pod Tegarom

    • min: 536 m n. m. – Jablonovské sedlo (Soroška)

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 746 m

    • klesanie: 746 m

  • Vzdialenosť
    • 20 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6192 ° SŠ
      dĺžka: 20.6297 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6192 ° SŠ
      dĺžka: 20.6297 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • koliba Soroška, Mútna studňa, Lúčanský prameň pri Krasovom jazierku

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Jablonovské sedlo (bus, parkovisko pri kolibe Soroška)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.31 (0.5)