Trasa

Flumsenberg-Tannenboden (1390) – Maschgenkamm (2000) – Leist (2222) – Rainissaltz (2247) – Gulmen (2317) – Hoch Camatsch (2224) – Chammseeli(2160) – Murgsee (1818) – Schwarzstöckli (2385) – Aeugsten (1499) – Ennenda (480) (spolu 29 km)

Po trase 7 Gipfel Tour

Takže ráno v miernom daždi vystupujem na konečnej z autobusu. Priviezol ma cez obec Flums do horského strediska Tannenbodenalp v oblasti Flumsenberg. Veľa obcí tu má dvojičku v horách s koncovkou berg. Asi keď osídlenie v údolí dosiahlo svoj limit, došlo ku kolonizácii horských oblastí. Ľudia si k názvu pôvodnej domovskej obce pridali len koncovku vrch. Trvalé osídlenie tu oproti Slovensku siaha do vysokých nadmorských výšok. Oblasť je vyťažená hlavne v zimnej sezóne. Dostupnosť po diaľnici zo Zürichu ju robí lyžiarsky atraktívnou.

Nástup začínam od stanice lanovej dráhy. Vidím tu teraz ráno pred ôsmou pohybovať sa len pár zamestnancov. Aj keď je august, v usmoklenom počasí asi dnes veľa turistov nestretnem. No mám dojem, že ráno v Sarganse pršalo viac. Takže dúfam, že predpoveď o priateľskejšom počasí sa behom pár hodín naplní. No teraz s výbavou proti dažďu kráčam po miestnych cestičkách, spájajúcich jednotlivé salaše a horské strediská, smerom hore. Dnes, ako predpokladám, to nebude veľká divočina. Budem sa síce pohybovať vo výškach tatranských vrcholov, no paradoxne v intenzívne pastiersky využívanej krajine.

Trasa ide v smere lanovej dráhy, čiastočne lesnatou krajinou popri pasúcom sa dobytku. Prvý úsek ukončujem pri hornej stanici lanovky Panoramarestaurant Maschgenkamm. Luxusné ležadlá na terase v tomto počasí zívajú prázdnotou a ani pod kúpacími kaďami sa nekúri. Panorámu nemôžem objektívne posúdiť. Nezastavujem sa. Každú chvíľu môže začať fungovať lanovka a takto samému sa mi lepšie kráča. Začína tu chodník po siedmich vrcholoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasledujúci kopec Ziger mám možnosť obísť zľava, cez vrchol alebo pravostranným traverzom. Volím poslednú možnosť. Spestria mi ju náučné tabule o alpskom kvetenstve. Z vrcholu by som akurát tak pozoroval prevaľujúcu sa oblačnosť. Z nasledujúceho sedielka Zigerfurgglen už nič obchádzať nemôžem. Chodníčkom vedľa elektrických ohradníkov stúpam hrebienkom hore k hmlám. V mojej úrovni sa s ustávaním mrholenia zlepšuje dohľadnosť. To, čo vidím vľavo, ma, ani neviem prečo, vracia do detských čias. Moja generácia vyrastala na indiánkach Karla Maya. Planina mi pripomína jeho opisy prérií Skalistých hôr. Lesíky sa už stratili, len trávnatá pokrývka zvlnenej krajiny s voľne pasúcimi sa skupinami bizónov. Pardón, tu ich zdomácnených príbuzných. Krajina dobytka, krajina pre dobytok. Len pár prízemných budov v diaľke, ako centier podpory tohto druhu poľnohospodárstva. Vpravo čosi obdobné, len prudšie klesajúce k jazeru Walensee. Z oblakov tam začína vystupovať modrastý dračí hrebeň štítov Churfirstenu. Budím pozornosť kravičiek, ktoré nechápu prečo ich ruším v ich každodennej činnosti.

V oblasti vrcholu Leist znovu narážam na trochu futuristicky vyzerajúcu stanicu lyžiarskeho vleku. Trošku šok pre mňa, keď sa zjavila z hmly. Už som tu nič také nečakal. Nasledujúci úsek mi pripomenul atmosféru iného literárneho diela z mladosti. Hobitiu Tolkienovu krajinu. Je to asi kombinácia scenérií a počasia. Prevaľujúca sa oblačnosť, raz niečo odhaľujúca a raz niečo skrývajúca, bizarné tvary skál a kopcov s chodníkom vinúcim sa vpred. Prechádzam vo viac ako dvetisícmetrovej výške ďalšie vrchy chodníka 7 Gipfel Tour: Rainissaltz, Gulmen. Ostatné sú už mimo mojej dnešnej trasy. Ktovie, aké výhľady by boli za priaznivejšieho počasia.

Po zdolaní Hoch Camatsch a Erdisgulmen sa červená značka prestáva držať hrebeňa, zachovávajúc výšku postupuje rovnejšími úsekmi pastvín. Charakter krajiny umožnil vznik množstva menších jazierok. Pri trošku väčších, nebojím sa nazvať plieskach Chamseeli, si urobím krátku prestávku. Je čas čosi pojesť a popiť. Mrholenie prestalo, no všetko je mokré. Našťastie porast je spasený a okrem pár úsekov, kde zostalo viac vyšších mokrých bylín, nie je s tým problém.

Murgsee

Na pár okamihov sa mi otvoria v oblačnosti výhľady do rozsiahleho údolia Murgtal. Na jeho hornom konci je prapríčina dnešného konania. Za jedným výbežkom hrebeňa je priamo predo mnou panvovitý záver doliny s jazerami na dne. Vodné plochy vidím jasne, no obklopujúce hory sú stále skryté v oblačnosti. Zdalo s mi, že som už blízko cieľa. No ešte to trošku potrvá. Klesám širším oblúkom a okolo barinatého pasienku sa pripájam na trasu Sardona-Welterbe-Weg. Zaujímavého projektu šesťdňového putovania oblasťou pod ochranou UNESCO.

Okrajom plesa, cez lavičku ponad Murgbach a dosiahnem pred treťou Berggasthaus Murgsee. Tmolí sa tu len pár turistov. Chata je predsa len trochu od ruky. Aj zostup do obce Murg podľa orientačných tabuliek trvá 3,5 h. Tento variant zavrhujem, plánujem prekonať hrebeň a zostúpiť do Glarusu. Bolo by to ďalšie hlavné mesto kantónu v mojej pomyselnej zbierke. Bude to natesno, predsa je už pokročilejší čas. Objednám si, v snahe šetriť franky a čas, len kávu. Sú tu vlastne tri vodné plochy. Horné, stredné a dolné jazero. To hlavné je Oberer Murgsee. Dolné som ani nezahliadol. Je nižšie v údolí.

Schwarzstöckli

A tak znovu pokračujem ďalej popri brehu a okolo miestneho salaša. Naberám znovu stratenú výšku. Ešte pred dosiahnutím sedla nad jazerom využijem stretnutie s dvomi mladými dievčatami a zostáva mi na pamiatku fotka s plesom v pozadí. Ako stúpam, aj obloha začína zmodrievať. Oblaky sa trhajú a zjavujú sa prvé slnečné lúče. Vpravo sa vynoril impozantný osamelý skalnatý vrch Ruchen (2441). Aspoň tak ho identifikujem podľa mapy. Užívam si posledné spätné pohľady k vodnej ploche. Terén začína byť čoraz viac skalnatý. Biele vápence v zeleni pastvín. Keby nebolo chorvátskych krasových planín, film Winnetou by mohli natáčať tu. Kravičky nechýbajú nikde. Dokonca aj ktosi hore nado mnou upravuje oplôtky. Príde ma skontrolovať len jeho pastiersky psík so zvončekom na krku.

Po troche trápenia dosiahnem hrebeň a najvyšší bod dnešnej túry, vrchol Schwarzstökli. Z vrchu je pekný kruhový výhľad. Človek nevidí však do údolí, vidno len vrcholky hôr vynárajúce sa z oblakov. Zdravím sa s tromi turistami, mladými mužmi s obrovskými batohmi. Tak to je ozaj ťažká romantika. Slniečko začína zohrievať, upravujem si odev a začínam sa tešiť, že už žiadne stúpanie nebude. Je to aj pravda. Spočiatku miernejšie, neskôr aj prudšie smerujem do údolia rieky Linth. Trošku aj poblúdim. Chvíľku neviem, či idem správnou červenou. No keďže klesám, tak z toho žiadnu drámu nerobím. Aspoň v duchu ocením viacfarebný systém nášho turistického značenia.

Akoby aj kravičiek tu bolo menej. Pár budov - salašov, no nie moc funkčných. Pribúda aj lesíkov. Nie je to už len tráva. Zostupujem slnečnou stranou hôr, čo mi umožňuje užívať si tepelnú pohodu. Vlhkosť oblečenia je spôsobená len potom, nie dažďovými zrážkami. Svahy oproti sú zatienené a v samotnom údolí akoby bol večer. A keďže slnko svoju púť zrýchlilo, bez zastavenia prechádzam okolo Bergrestaurant Aeugsten. Len so závisťou hľadím na ľudí občerstvujúcich sa v posledných lúčoch dňa na terase chaty. Zrýchľujem, ako som len ešte schopný. Dostavuje sa aj únava. Trochu má potešil moment, keď chodník prechádzal cez stodolu. Neviem, či nebolo miesta na cestičku, alebo na niečo ako senník. No to už vchádzam do lesa, vyťahujem čelovku a potácam sa hustnúcou tmou. Nie je to ktovieaký zážitok. Volím najkratšiu cestu do údolia. Mesto Glarus to nebude. Len obec na predmestí Ennenda.

Pred pol desiatou v noci som dorazil k železničnej stanici. Absolvujem samorýchlokurz nákupu lístka v automate a už je tu vlak. Trochu tŕpnem, či som si ho nemal kdesi aj potvrdiť. No veľkosťou do žiadneho zariadenia nepasuje. Vláčik ma prevezie cez Glarus do stanice Ziegelbrücke na hlavnej železničnej trati. Už znalý zabezpečenia cestovného dokladu bez problémov pred polnocou zdravo unavený dorazím do východiskového bodu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek