Túra

Skryté poklady Malých Karpát – Železník

01.07.19
Už dávnejšie mi na mape priťahoval zrak kužeľovitý vrch nad Solírovom, má priam nadprirodzene dokonalé tvary. Pred časom mi jeden známy povedal, že tam narazili na nejakú magnetickú anomáliu, fíha, tak to určite postavili mimozemšťania. Keď som potom na jednej mape našiel názov Železník, reči o magnetizme získali váhu. Kam sa hrabú pyramídy? Vstup do hviezdnej brány je určite u nás. Boli sme sa tam pozrieť a treba dodať, že výsledkom bola jedna z najlepších túlačiek za dlhý čas.

Popri potoku Barina na Solírov

Začíname pri horárni Zabité, je to veľmi romantické miesto v srdci pohoria, v tejto oblasti dosahuje najväčšiu šírku. Okrem galérie fotiek vložených do článku môžete viac obrázkov sledovať aj v tomto albume. Od jazierka stúpame strmou asfaltkou do sedla Pri dube, stretávame viacero turistov a cyklistov, v sedle sa rozpŕchneme na všetky strany. Časť odbočí na modrú značku pod Klokočinu, zvyšok pokračuje po zelenej k Solírovu a my sa prešmykneme na neznačenú trasu do doliny potoka Barina. Cesta nie je veľmi používaná, ale dávame jej prednosť, na asfaltke by sme totiž nemohli pustiť psy. Po výdatných dažďoch sa vyhýbame stružkám s vodou, naposledy tu lialo minulú noc, vzduch rozvoniava.

Bohužiaľ, z pravej strany sa k nám pripája zvážnica, po ktorej ťahali vyrúbané stromy, ale nenecháme si pokaziť náladu, táto časť lesa je nedotknutá, potok hlasno zurčí, vtáci vyspevujú, čo by sme si mohli viac želať? Schádzame pomerne strmo nadol a po kilometri a pol sa cesta stáča doľava, kde sa objavuje pekný dom na lúke v lokalite Solírov. Psy idú na vôdzku, keď prichádzame na asfaltku, rýchlo okolo nás prefičia cyklisti na žiletkách. Obdivujeme ďalšiu peknú budovu, ktorá bola zrejme súčasťou pálfyovského majetku (zámoček je neďaleko, ale tam dnes nejdeme) a tu už študujem mapu, aby sme správne odbočili.

Železník

Prešli sme po asfaltke len kúsok a už odbočujeme doprava po lesnej ceste, avšak na nej nezostaneme, tá by nás na vrchol nedoviedla. Po pár metroch spozorujem úzky priesek, ktorý lesáci vyťali ako nejakú direttissimu rovno nahor. Veľa tu nenašpekulujem, poďme tadiaľto. Terén je na tunajšie pomery naozaj strmý, ale rýchlo si všimnem, že vo svahu je systém prtí, ktorými sa dá cik-cak vystúpať a rýchlo nabrať výšku. Najprv ideme skôr mladým lesom, ale čím viac stúpame, tým viac impozantných stromov vidíme. Podobne ako nedávno na vrchu Egreš, ktorý má na vrchole priam výstavu fascinujúcich stromov, aj tu sa množia s rastúcou výškou. Ale kým sa dostaneme úplne hore, čaká nás prekvapenie – pod vrcholom prichádzame na dajakú terasu, ako keby tu niekto v dávnych dobách budoval opevnenie. Nie je to klasický val, aký som videl mnohokrát na iných miestach, ale aj tak mi to pripadá ako malé hradisko chránené palisádou. Dávnym obyvateľom tohto územia nemohlo ujsť, že vrch sa vyznačuje strmými svahmi na všetky strany a to bol prvý predpoklad úspešnej obrany pred vtedajšími "našimi ľuďmi" – nájazdníkmi.

Na vrchole sú impozantné stromy a porast sa presvetľuje, povrch z väčšej časti pokrýva koberec bylín. Pod velikánskou lipou (?) je aj ohnisko, oheň však nekladieme, no využívame toto nezabudnuteľné miesto na skromný obed. Neskôr sa dozvedám, že sa tu niekomu zbláznil dron a hlásil chybu v magnetizme, ja však klasický kompas nemám a neviem to overiť. Ak tu je nejaká anomália, potom sa týka skôr nadpriemerne pokojnej atmosféry, skutočne zriedkavo navštevovaného miesta.

Keď po prestávke odchádzame, svetlo je vyslovene presýtené zeleňou, schádzame strminou rovno na sever. Po chvíli sa spod korún stromov objavuje hrebienok, čo narúša bezchybné tvary Železníka, opäť nachádzame terasu, ktorá sa mi aj odtiaľto javí ako dielo ľudských rúk. Zostupujeme serpentínami zvieracích prtí až na asfaltku, ktorou však nebudeme kráčať dlho, po necelom pol kilometri odbočujeme ostro doľava do doliny potoka Parná. Tu sme na najnižšom bode našej túry.

Parná a Parina

Keby sme chceli prekročiť potok, museli by sme k mostu ešte pár stovák metrov pokračovať nadol, ale nám sa nechce chodiť tou asfaltkou a zláka nás pekná lúka, kde si po nočnom daždi zamočíme všetkých dvanásť labiek.

Vyzerá to tu ako anglický park, na lúkach sa dostávame až na úroveň rybárne Parina, ale potok je veľmi vysoký, mostík nevidíme žiadny, tak plán prejsť na druhú stranu sa zatiaľ odkladá. Riečka je plná vody, možno by sa dala aj splaviť (kedysi som bol za podobných podmienok pri prvosplave Stupavského potoka od vyvieračky po Borinku, keby som to nevidel na vlastné oči, tak by som neveril). Opakovane si fotím meandre tohto fascinujúceho vodného sveta a postupujeme proti prúdu, miestami po chodníku, miestami len žltnúcimi zvyškami cesnakových porastov, ktoré ešte stále intenzívne rozvoniavajú.

Obdivujeme staré stavidlo, ktorým sa odráža voda do sústavy jazier rybárne a postupujeme lesnou cestou okrajom doliny, miestami ujúkame pri útokoch žihľavy. Stále sa nám nedarí objaviť prechod, tak sa vzdávam myšlienky, že za rybárňou vyjdeme na Dlhý vrch, jednoducho pokračujeme ďalej, až nám zrazu pred očami vyrastie priehradný múr za výrazného hučania padajúcej vody cez prepad. Najprv to vyzerá nepriechodne, ale spolieham sa opäť na zvieraciu prť – kde prejdú srnky, tam sa prederieme aj my.

A naozaj, chodníček nás vyvedie pomedzi kroviská až na korunu machom pokrytej hrádze, ktorú skúmam zblízka a prejdem po nej zvedavo k prepadu. Ďalej ideme popri jazere násypom, ktorý mi je povedomý a naozaj – niet nijakých pochybností, že kráčame po starej trase pálfyovskej lesnej železnice, ktorou zvážali drevo z okolitých lesov do chemickej továrne na Majdáne, kde vyrábali octan, decht, drevené uhlie a iné produkty, železnica mala takmer 80 kilometrov.

Vodné diela pomaly končia, obdivujeme ešte ďalšiu sadu betónových priehrad a popri skalných útvaroch opúšťame oblasť rybárne. Milovníkov skál určite zaujme skalná ostroha vrchu Solírov, okolo ktorej prejdeme v ostrej zákrute. Niekoľkokrát nahlas chválime dnešnú túru, krása nás postretla na každom kroku, keď konečne objavujeme most cez riečku. Kráčame lesnou cestou smerom na Sklenú hutu, oproti nám ešte stále vidíme trasu železnice, uvažujem, že jej výškový profil je priam predurčený na to, aby sa využila na cyklotrasu, snáď sa to jedného dňa zrealizuje.

Sklená huta

Zo tri kilometre nad rybárňou v neustálom stúpaní prichádzame na nádherné lúky Sklenej huty. Už v 15. storočí sa tu vyrábalo sklo, v najväčšom rozmachu tu žilo 150 ľudí a zo zmluvy medzi vdovou po Mikulášovi IV. Pálfym s trnavským mešťanom Jurajom Bauerom sa dozvedáme:

Nájomca najíma hutu na tri roky a zaväzuje sa zaplatiť Červenokamenskému panstvu každoročne 300 zlatých v hotovosti, ďalej dodať 5.000 ks sklených zrkadiel a 5.000 ks sklených obločných tabúľ. K prevádzke huty grófka poskytne 12 mocných volov a dva okované vozy. Nájomca je oprávnený tri roky nájmu sekať mäso, merať víno a pivo. Dostane aj potrebný dobytok so 6 dojnicami a 30 ovcami, ktoré môže pásť. Dobytok dáva nájomca pre obživu zamestnancov sklárne. Okrem toho môže chovať pätnásť svíň.

Grófka je povinná obstarať nájomcovi potrebný piesok na výrobu skla a opraviť poškodené cesty. Nájomca môže rovinu pri hute premeniť na lúku, ktorá bude navždy tvoriť príslušenstvo huty. Škody spôsobené požiarom, nezavinené nájomníkom alebo podriadeným personálom, znáša panstvo, v opačnom prípade škody znáša nájomník.

Prevádzka skončila už v roku 1749, no zvyšky sadov a lúk sa dajú pozorovať dodnes. Miesto mi výzorom aj atmosférou veľmi pripomína neďaleký Holint, tu je však väčšia premávka. Keď sedíme v prístrešku, pristavuje sa niekoľko cyklistov a neskôr vidíme najprv trojicu turistov naľahko a potom dvoch ťažkotonážnikov s veľkými batohmi, najprv mi preletí hlavou Cesta SNP, ale potom si uvedomím, že tá vedie nejaké tri kilometre na sever.

My pokračujeme kúsok po zelenej a prekračujeme jarok uprostred lúky, v ktorom zurčí voda, tak si to fotím; hoci som tu bol mnohokrát, myslím, že na tomto mieste som ešte potok nevidel. Májový monzún jednoducho urobil svoje.

Vápenné

Vari po sto metroch opäť opúšťame značenú trasu doľava, kráčame južným okrajom lúk. Pri pohľade na velebné stromy mnou lomcujú silné emócie, zvlášť jedna čerešňa mi utkvela v pamäti, nasávam voňavé aj zrakové vnemy a cez bránu vekov sa snažím čítať spomienky ľudí, ktoré na tomto prekrásnom mieste visia v priestore.

Lesná cesta nás vedie do severného svahu Vápenného, najprv ešte jedno poschodie lúky a potom vychádzame na vrstevnicovú zvážnicu. Najskôr sa pohybujeme skôr pod baldachýnom stromov a neskôr vychádzame na utešený chodníček po zatrávnenej zvážnici. Pred časom tu prebiehala ťažba, ale rúbaniská už zarastajú a nám sa otvárajú výborné výhľady na Dlhý vrch, Klokoč, Starý plášť aj Roštún za chrbtom, tu niekde dosahujeme najvyšší bod túry. Už po niekoľkýkrát si nahlas pochvaľujeme, že dnešná túra je vzhľadom na krásy nadpriemerná.

Keď prichádzame nad Sedlo pri dube, snažíme sa dovidieť na Železník, ale ten sa skrýva za masívom Kukučkovej. Obdivujeme teda aspoň výrazné vrcholy Skleného vrchu a Skalky, radosť pozerať. Strmosť zostupu rastie, vtedy zbadám nenápadný chodníček priamo do lesnej húštiny, kontrolný pohľad do mapy napovie, že takto je to správne, do sedla prichádzame pod baldachýnom stromov. Tam uväzujeme psov na vôdzky a schádzame ten strmý kúštik k jazierku pri horárni Zabité.

Krátka vychádzka nemala chybu, číra radosť…

Doplnok Po dopísaní článku som dostal skvelý tip od Antona Zahradníka, moja hypotéza o opevnení Železníka sa potvrdila. Na mieste bol stredoveký opevnený hrádok, nalistujte si stranu 59. Na vrchole kopca našli stopy po falšovateľskej dielni s rozmermi 7 x 8 metrov a našli tam najrôznejšie artefakty, viď strana 45.

Fórum 2 príspevky
Skryté poklady Malých Karpát – Železník 04/07/19 21:05 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. včera Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Godova skala – skryté poklady Malých Karpát Poznáte stav, keď túžite vyraziť niekam do prírody, ale zároveň sa vám nechce hrdlačiť na dlheeeej túre s ťažkým batohom? Nechcete ísť na strmé štíty a krkaháje, horúčava vám ide “vyraziť dekel” a vy chcete podstúpiť len krátku, ale na krásy intenzívnu vandrovku. Tak sme sa v istú nedeľu popoludní vybrali na Majdán, Rybáreň, Parinu a Godovu skalu. 09/10/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Útulňa Žliabok Počas túry v okolí Loviec som bol pod sedlom Rakyta príjemne prekvapený skromnou, ale napriek tomu takmer ideálnou útulňou. Pre turistov, prechádzajúcich hlavným hrebeňom Tribeča, sa takto ponúka možnosť prespať pod strechou, v krásnom prostredí, navyše hneď pri vodnom zdroji. 14/09/19 Pavol Timko Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. dnes Miroslav Svítek Štiavnické vrchy
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. včera Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. 17/10/19 Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Skryté poklady Malých Karpát – Železník 04/07/19 21:05 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 491 m n. m. – severný traverz Vápenného

    • min: 290 m n. m. – Rybáreň - Parina

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 567 m

    • klesanie: 567 m

  • Vzdialenosť
    • 13 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 26.05.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4332 ° SŠ
      dĺžka: 17.3406 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.4332 ° SŠ
      dĺžka: 17.3406 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Sklená huta, prameň pri horárni Zabité

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trnava (vlak, bus) - Doľany (bus, parkovanie pri horárni Zabité)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.17 (0.45)