Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Schronisko PTTK Jaworzyna Krynicka
Schronisko PTTK Jaworzyna Krynicka Zatvoriť

Túra GSB: Krościenko nad Dunajcem – Schronisko Jaworzyna

Po štvrtýkrát sa vyberám po Hlavnej beskydskej magistrále (GSB). Naplánovať si trasu z bodu, kde sme skončili pred rokom k bodu, odkiaľ sa dá relatívne ľahko vrátiť na Slovensko, nebol problém. Problémom sa ukázalo ako sa dostať čo najrýchlejšie z Bratislavy do Krościenka, z Nowa Wieś do Bratislavy a zohnať na trase ubytovanie. Striedavo intenzívne som na tom pracoval od októbra 2018 a nebyť kamarátky Beaty z Poľska, tak si tak spokojne 7. 6. 2019 piati do vlaku po práci asi nesadneme. Parťák, kvôli ktorého účasti na Trnavskej stovke sme to o týždeň odložili, ležal doma na antibiotikách. Takže po tretíkrát s partiou ideme šiesti, ale do vlaku len piati!

Vzdialenosť
54 km
Prevýšenie
+2873 m stúpanie, -2242 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 08.06.2019
Pohoria
Poľsko: Beskid Sądecki (Ľubovnianska vrchovina)
Trasa
Voda
Willa Perelka Krošcienko nad Dunajcem, Schronisko PTTK na Przehybe, pramene v Wielka Roztoka, hotel Janina Rytro, Schronisko Cyrla, Schronisko na Hali Labowska, Schronisko PTTK Jaworzyna Krynicka
Nocľah
Willa Perelka Krošcienko nad Dunajcem, hotel Janina Rytro, Schronisko PTTK Jaworzyna Krynicka
Doprava
Poprad (vlak, bus, taxi) - Krošcienko nad Dunajcem (taxi)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

1. deň

Krościenko nad Dunajcem – Stajkowa - Groń – Dzwonkówka – Przyslop – Skalka – Schronisko na Przehybie – Wielka Przehyba – Wodźary Niźnie – Rytro

Včera sme z rýchliku vystúpili v Poprade, presunuli sa k supermarketu a dohodnutý taxík nás za 80 minút doviezol k Wille Perelka v Krościenku nad Dunajcem. Spali sme tu už pred rokom a vtedy mala ortézu domáca pani. Tento rok domáci pán. Zvláštna rodinka!

Ráno sme vstávali tak, aby sme po raňajkách mohli po ôsmej vyraziť na trasu. Bol som zvedavý, čo moja vyskočená platnička povie na nadchádzajúcich šesť dní. Problémy s krížmi hlásila aj Majka. Deň sa od rána ukazoval byť slnečný a napokon všetkých šesť dní bolo až veľmi slnečných. Bral som si so sebou 1,75 l tekutín a dopĺňal napokon, kde sa dalo, lebo lialo z nás ani pod sprchou.

Smer Schronisko na Przehybie

Popri Dunajci, kde sa od rána činili rybári, sme došli k mostu a napojili sa na červenú značku. Netrvalo dlho a zahla doprava a začali sme stúpať. Pomedzi domy sme rýchlo prešli a lesnou cestou sme v tieni stúpali. Prvé krásne výhľady sa nám otvorili na lúke nad Stajkowou. Na lúke stál asi zosilňovač telekomunikácií, no nás viac potešil pohľad na kopce za Dunajcom. Tade niekade sme sem minulý rok došli. Pokračovali sme lesnou cestou popod statné staré listnáče. Každý z nás išiel vlastným tempom. Na tom sme sa dohodli hneď na začiatku. Nemalo zmysel Borisa brzdiť a Pelého naháňať. Nateraz som kráčal s Ivanom a keď sme došli k odbočke na Wieźa widokowa na Koziarzu – 4,5 km, usúdili sme, že rozhľadňu nemusíme vidieť. A urobili sme dobre, lebo ako sme napokon videli, skončili by sme na inom hrebeni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kúsok za odbočkou sme uvideli krásnu, novú drevenicu a okolo pokosený trávnik. Tu končila lesná cesta a začal lesný chodníček. Neustále sme vlastne stúpali, až sme sa ocitli na križovatke so žltou značkou. Poliaci majú veľmi dobré značenie a často ešte okrem značiek je tam mapa s vyznačením najbližších bodov a miesta, kde sa nachádzate. Od križovatky sme klesali do sedla s víkendovými chalupami a pomníkom padlým partizánom v II. svetovej vojne. Takých pamätníkov sme videli po trase mnoho.

Pri zostupe do sedla sa nám po dlhšej dobe otvorili krásne výhľady do šíreho okolia. Neskôr sme zase skončili v lese bez výhľadov a začali stúpať na najvyšší bod dnešnej túry – 1 163 m vysoký kopec Skalka. Chodník bol dosť kamenistý a pochvaľovali sme si, že je sucho. Za mokra by sa skalami a blatom, veľmi zle stúpalo. Kúsok pred záverečným stúpaním na vrchol Skalka, je tabuľka upozorňujúca na Wietrznu Dziuru – jaskyňu. Nemali sme morál tam odbočiť a preskúmať ju. Na samom vrchole Skalky je betónový trojihlan či čo. Na prechod som si dal vyrobiť špeciálne tričko k 30. výročiu vzniku Biateca a tak som usúdil, že je vhodná chvíľa, aby ma Ivan v ňom vyfotil.

Okrem kovových tyčí na smerovníky, používajú Poliaci aj drevené s vyrezávanou hlavicou. Dorazili sme k jednému takému a zistili sme, že okrem toho, že na chatu máme 20 minút, kráčame po Szlaku im. Jana Pavla II. Svojho svätého rodáka si tu veľmi vážia a počas všetkých šesť dní sme sa s jeho menom či podobizňou stretali skoro neustále.

Po trase proti nám vyrazili motorkári. Žiaľ, aj tu je to v lese možné. Na chate bolo hodne ľudí, ktorí sem došli na autách či bicykloch. Majka s Borisom obsadili na terase stôl, tak som sa rýchlo prezliekol do suchého, na kríže hodil kožušinku a objednal si svojho prvého žureka.

Horúčava rozhodla o modrej

Vzhľadom na horúčavu, zdravotný a celkový stav, sme sa rozhodli štyria, okrem Borisa, dôjsť do Rytra po kratšej, modrej značke. Hanba sem, hanba tam, nie je dôležité zúčastniť sa, ale dôjsť do cieľa! Takže kúsok za chatou išiel Boris doprava a my doľava. Celý deň sme kráčali okolo mora čučoriedok. Až dozrejú, bude to pastva!

Po odbočke sa nám opäť otvorili krásne výhľady. Veľmi sa pre chvenie horúceho vzduchu fotiť nedalo, ale boli fajn. Tiež sme konštatovali, že celý deň kráčame lesom, kde neprevažuje jeden druh stromov, nie sú tu polomy ani holoruby. Pár úsekov bolo vyschnutých, ale prišlo nám to tak nejak normálne.

Došli sme ku skalnatému výbežku z lesa a bolo to nezvyčajné, lebo po celý deň sme tak veľké skaly nevideli. Chodník začal klesať a došli sme k prístrešku. Nerovnako veľké podpery zabezpečili rovnú podlahu a keď som konštatoval, že by sa tu dobre prespalo, parťáci pre chýbajúce bočné steny nesúhlasili. Ale dobre sme si odpočinuli a hlavne sa napili, lebo bolo neuveriteľne teplo. Kúsok nižšie sme našli na strome kríž a tabuľku s nadpisom, že tu 16. VIII. 1990 zahynula 29-ročná Iwona Kamińska s 2,5-ročným synčekom Kamilom.

Konečne sme doklesali k mostu ponad prítok rieky Poprad. Napojili sme sa na lesnú asfaltku a vykročili na Rytro. Celý deň sme sa stretali s bežkárskym značením. A to aj na úsekoch, kde bol hodne strmý terén. Tak táto lesná cesta bola začiatkom všetkých miestnych bežeckých trás. Za skládkou dreva sme zbadali peknú kamenno-drevenú kaplnku. Neskôr sme došli k dvom prameňom a veľkému pamätníku Partyzanom ziemi Sadeckiej.

Ocitli sme sa v prímestskom lesoparku. Množstvo zaparkovaných áut, rôzne atrakcie, lyžiarsky vlek. Oslavovali tu MDD, hudba revala na celé okolie, slnko pražilo do asfaltu. Mali sme toho mali za celý deň plné zuby a záverečné 4 km mestom do hotela Janina boli hodne ťažké.

Na svahu za riekou Poprad sa týčila zrúcanina hradu. Prešli sme okolo pekného kostola, zahli doľava a po hlavnom ťahu došli k hotelu. Boli sme jediní hostia. Sprcha, studené nápoje a skvelá večera nás postavili na nohy.

2. deň

Rytro – Za Zamczyskiem – Za Hala – Schronisko Cyrla – Zadnie Góry Łazisko – Hala Pisana – Wierch nad Kamieniem – Schronisko Na Hali Łaborowska – Juchówki – Przelecz Potasznia – Runek – Runek Czulakowski – Schronisko PTTK Jaworzyna Krynicka

Vedení psom

Raňajky boli až o ôsmej, a tak sme vykročili do slnkom zaliateho dňa. Z hotela sme sa museli proti prúdu Popradu mestečkom vracať späť. Na chodníku ležal malý, biely, chlpatý pes. Ten si nás vybral za skupinu, ktorú bude ten deň doprevádzať a pri odchode z chaty Cyrla sme mu museli veľmi dôrazne dohovoriť, aby s nami nešiel ďalej.

Mostom sme prešli ponad rieku a nepokračovali sme na hrad, ale pomedzi rodinné domy dosť strmo hore. Odmenou nám boli pekné spätné výhľady. Uprostred lesa sme zrazu narazili na drevenicu, evidentne obývanú trvalo, aj keď nebola v najlepšom stave. Deti na brehu potôčika mali hračky. Došli sme na lúky nad mestečkom a náš pes nás začal chrániť pred dvojicou milencov loviacich kliešte v tráve. Na strome síce bola tabuľka, že ideme po Szlaku Partyzanckom, ale pod tým viala vlajka s portrétom Jana Pavla II. Otvorili sa nám výhľady na celé údolie rieky Poprad.

Deň bol fakt horúci, a tak sme sa potešili, keď sme dorazili na súkromnú chatu Cyrla. Dal som si ďalšieho žurka a parťáci studené pivo. Dosť sme zostali prekvapení, keď sme pri odchode zbadali, že na lúke sa pri stole koná omša. To sme na horskej chate ešte nezažili.

Čučoriedkovým morom

Čučoriedkovými lúkami sme došli ku kaplnke postavenej zo skál. Bolo tu pár lavičiek, tak sme si dali po kekse a pokračovali ďalej. Opäť sme míňali pamätníky partizánom. Asi tu muselo byť cez vojnu dosť rušno.

Začali sme stretávať cyklistov. Pri ďalšom pamätníku boli dokonca traja. S vďakou som sa zložil na peň k nim. Slnko nemilosrdne pražilo a moja legionárska čapica, ako aj tričko boli durchom-durch mokré.

Opäť sme prechádzali obrovskými čučoriedkovými lúkami, kde slnko do nás pieklo. Začal ma bolieť pravý bok. Musel som si rozopnúť bedrový pás. Bol som vďačný paličkám, že mi pomáhajú rozkladať ťarchu. Tentokrát nezostali v ruksaku, ale pomáhali mi celých šesť dní a bez nich by som to asi neprešiel.

Okrem cyklistov sme dnes stretávali aj peších turistov a bol to jediný deň, kedy tak bolo. Hlavne pri Schronisku Na Hali Łaborowskej ich bola fakt kopa. Začínal som mať toho dosť, a tak som sa potešil chate. Parťáci sa kŕmili kúpenou tekutou i tuhou stravou. Zalovil som v ruksaku, lebo tam toho bolo požehnane a načo to len tak vláčiť!

Od chaty sme kráčali relatívnou rovinou, ale aj tak sme sa potešili ďalšiemu prístrešku. Tento mal dokonca dve bočné steny a teda by sa tu dalo naozaj prespať v suchu. Keď sme opäť kráčali, došli sme k Borisovi, ktorý práve ulovil kešku. Je to náš oddielový keškár a na prechod sa pripravil zodpovedne. Do záznamu trasy si natiahol asi osemdesiat kešiek a statočne ich lovil.

S Ivanom sme po dlhšom stúpaní došli k smerovníku. Modrá pokračovala rovno a červená sa stáčala doľava hore. Vedeli sme, že nás čaká ešte asi 4 km na chatu a v horúčave sme sa jej nevedeli dočkať. Začínal som cítiť tradičné otlaky na malíčkoch a tie mi napokon parádne zavarili.

Rozhodli sme sa nevystúpať až na samotný vrchol Javoriny (Jaworzyna), ale po zelenej značke sme klesli k Schronisku PTTK Jaworzyna Krynicka. Kúsok pod ním je drevená socha Jána Pavla II. v nadživotnej veľkosti. Vraj tu raz prespal.

Boli sme na chate sami. Taký veľký rezeň, aký sme si dali na večeru s Borisom, som veru dávno nejedol. Dvojlôžkové izby mali balkón, sociálne zariadenie, wifi, dalo sa platiť kartou. Večerali sme vo výklenku s krásnym výhľadom do šíreho okolia.

Zajtra nás čakala najdlhšia trasa, a tak sme po večeri sedeli nad mapami a dumali, ako ju čo najviac skrátiť, aj keď opustíme GSB. Po deviatej sme všetci chrneli.

Pokračovanie uverejníme čoskoro.

Fotogaléria k článku

Najnovšie