Pripomeňme si, že prírodný turizmus láka návštevníka na autentické zážitky v danom regióne nad rámec bežnej pešej turistiky alebo návštevy pamiatok. Zároveň je to komorná aktivita pre obmedzený počet návštevníkov, ktorej nevyhnutnou súčasťou je kvalifikovaný doprovod, ideálne miestneho znalca. Pozitívom je rozvoj cestovného ruchu v danom regióne a zachovanie neporušenej prírody. “Prírodné zdroje by nemali odchádzať z regiónu ako drevná štiepka,” hovorí Rastislav Mičaník, riaditeľ Nadácie Aevis. Sninu a Poloniny si zvolili za pilotný projekt v rámci budovania odvetvia prírodného turizmu. “Ak nezačneme hneď, o 5 – 10 rokov tu bude bežná krajina a návštevníci už nebudú mať žiadny dôvod prísť.”

Popoludnie v NPR Udava

Za známou obcou Osadné začína žlto značená turistická trasa a zároveň medzinárodný slovensko-poľský náučný chodník Udava - Solinka. Chodník meria niečo cez 2km, prvá časť vedie zvážnicou, potom stúpa jedľovo-bukovým lesom cez Národnú prírodnú rezerváciu (NPR) Udava k hranici s Poľskom. Máme so sebou prírodovedca Slava Senka a ekológa Paľa Stranovského. To znamená, že ani neprejdeme cez mostík nad Udavou bez toho, aby sme nezliezli k vode, neochutnali ju a neprezreli si všetky zvieratá, ktoré sa tu dajú nájsť. Napríklad žaby alebo pošvatku, ktorá je relikt ešte z čias dinosaurov. Slavo za jednu vychádzku drží v ruke viac divých zvierat než ja za celý život. Vedeli ste, že užovka nehryzie, ale bráni sa tým, že vypúšťa vačok s nepredstaviteľne smradľavou tekutinou? Keď sa Slavovi minú živé zvieratá, z tašky postupne vyťahuje atlas vtákov, vtáčie vajíčka, pierka, škrupinky vajíčok, nožičky a dokonca hniezdo. Dôrazne nás upozorňuje, že nožičky pochádzajú z už predtým mŕtvych vtákov. Jedny z nožičiek patria sove. Má štyri prsty, ktoré si vie operatívne rozkladať tak, že jeden prst je vpredu a tri vzadu, alebo ich rozdelí na dva plus dva.

V tomto lese sa konajú exkurzie za vtáčím spevom, lenže za tým treba chodiť ráno a my už máme popoludnie. Slavo skúsi napodobniť kuvička, ktorý je predátorom, aby vyburcoval ostatné vtáky. O chvíľu na konároch nastáva naozaj poriadny hurhaj. Paľo nám zase rozpráva o tom, ako by mal vyzerať prirodzený les, prečo je dôležité nechávať v lese mŕtve drevo a názorne nám ukazuje, ako práchnivejúce drevo zadržiava vodu, žmýka ho ako hubku na riad. Nebudem vám opisovať všetky rastiny, ktoré sme tu videli, mňa asi najviac zaujala bezfarebná orchidea bez chlorofylu, hniezdovka hlístová.

Ako bobor a čas dokážu zmeniť krajinu

Popri všetkých zastávkach sme sa prepracovali do Balnice na stanicu lesnej železnice. Tu končí kratší úsek beskydskej lesnej železničky, ktorá sem premáva zo stanice Majdan. Celá trasa leží na poľskom území. V Balnici je len jedna usadlosť, bývalá železničná stanica, ktorá je prestavaná na jednoduchú horskú chatu. Celoročne v nej žije poľský environmentálny aktivista Wojciech Juda, ktorý ju prevádzkuje aj ako turistický bufet a ubytovňu. Dávame si fazuľovicu a pokračujeme. Priamo po koľajach, kadiaľ už vlak nejazdí, asi desať minút a následne po žltej značke, ktorá vedie do Woly Michovej. Následne odbáčame hore súbežne s potokom Balniczka. Vyššie v doline v mieste bývalej obce Balnica, kde boli po 2. svetovej vojne drevenice zrovnané so zemou a vypálené, pretože sa tu vraj ukrývali tzv. banderovci, si postavili bobry hrádzu a voda z nenápadného potoka zaliala obrovskú lúku. Kde bola predtým obec s pasienkami, je teraz les a divočina.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K hrádzi sa asi polhodinu predierame vysokou trávou s bodliakmi a žihľavou. To sú tie neskutočne skutočné zážitky, citujeme mierne obmenený slogan destinácie Poloniny. Pri hrádzi treba byť absolútne ticho. A tak počúvame len cvrlikanie hmyzu a sledujeme dramatickú večernú oblohu po búrke, ktorá nás tesne obišla. Po chvíli sa hladina sčerí a z prasličiek vypláva bobor, nesie v papuli materiál na upevňovanie hrádze. Niektorí z nás ho stihli pozrieť ďalekohľadom, niektorí aspoň zdiaľky, avšak bobor si nás všimol a ponoril sa s hlasným šplechnutím chvosta, čo bol podľa nášho lektora signál ohrozenia pre ostatné bobry.

Bobor s rodinou žije v tzv. bobrom hrade, je to pyramída zo suchého dreva. Majú tu vyvýšené miesto na súši a zároveň chodbičky pod hladinu hrádze. Na bobrej hrádzi sa priživí množstvo ďalších zvierat. Z väčších napríklad vydra, ktorá je mäsožravec, takže si s bobrom nekonkurujú v zháňaní potravy. Samotná hrádza pre bobra predstavuje ochranu pred predátormi. Vyčkávame asi trištvrte hodiny, ale márne. Pozorujeme ostatné zvieratá, vážky alebo vtáky sluky. Napokon sme všetko pobalili vrátane ďalekohľadov a pohli sa preč. Samozrejme, urobili sme zo dva kroky a bobor vyplával a opäť na rozlúčku plesol chvostom.

Aj spln treba zahrnúť do plánovania

Spíme “pod širákom” na drevenej plošine nad druhou bobrou hrádzou bližšie k Balnici, kde sa bobrom podarilo zaliať lúku aj s elektrickými stĺpmi. Teším sa na povestnú poloninskú nočnú oblohu, ale dva dni pred splnom nie je ideálny čas na jej pozorovanie. Zaspávam pri sledovaní siluet stromov nad hlavou, medzi nimi preblikáva aspoň niekoľko hviezdičiek.

Ráno nás zo spacákov vydurí hmyz a vidina raňajok u Wojteka. Potom ideme za ďalšími poznatkami. Predierame sa cez les, ktorý je ešte na poľskej strane. Jeho ochrana je síce len na úrovni CHKO, ale je to nefalšovaná divočina, kde preliezame cez práchnivejúce drevo porastené malinčím a vysokou trávou. Nepoučená včerajškom – ale sú tridsiatky – sa predieram cez húštiny v (turistickej) sukni. Platím vlastnou krvou pri preliezaní jedného z padnutých stromov. Myslím na rozšírenú obavu, že ak by sa u nás povolilo voľné chodenie mimo turistických chodníkov, tak by národné prírodné rezervácie vzali ľudia útokom. Určite by sa s radosťou predierali takýmto terénom. Áno, sú aj dostupnejšie rezervácie, ale väčšina turistov by sa zrejme držala značených chodníkov, ako to majú odsledované v Národnom parku Šumava.

Beletria z lesa

Miestne lesy sú tvorené jedľobučinami, ktoré sa do zoznamu UNESCO dostali vďaka tomu, že ide o posledné pralesné formácie tohto vegetačného stupňa na relatívne veľkej rozlohe. Dnes je s nami ekológ Tomáš Vida, ktorý nám rozpráva toľko zaujímavostí o lese, že by sme to mohli vydávať ako seriál. Napríklad prečo v pralesoch rastú najväčšie stromy. Pretože majú dobrú imunitu, ak rastú na kvalitnej nikdy neporušenej pôde s rozvinutou pôdnou mikroflórou. Keď sa pôda naruší a vystaví na dlhší čas priamemu slnku, na čo stačí málo, ak sa aj následne les vráti, humus a vzťahy organizmov v pôde už nie sú také kvalitné a stromy ďalšej generácie na tomto mieste budú menej odolné a už nedosiahnu vek a proporcie ako ich predchodcovia.

Menej odolné a slabšie sú aj vtedy, ak prirýchlo vyrastú na slnečnom mieste, napríklad na holorube. Toto sa týka predovšetkým tzv. tiennych drevín ako jedľa či smrek.

Strom je silnejší, ak rastie najprv pomaly v tieni, čo mu zabezpečí tvorbu veľmi pevného dreva v jadre kmeňa a až po uvoľnení priestoru v lese začne rásť rýchlejšie. Pozerám v priamom prenose na jedličku, ktorá sa krčí pri koreňoch vysokého buka a čaká na svoju príležitosť. Tomáš hovorí, že takto môže aj naoko nízky, pármetrový strom rásť už sto rokov. V takomto druhovo a vekovo rôznorodom lese sa podľa neho nestane, aby vietor alebo škodca zničil les na veľkej ploche, ako to vidíme pri pestovaní monokultúr, prípadne v prirodzených horských smrekových lesoch. “V prirodzenom jedľovo-bukovom lese rozvrat prichádza na veľmi malých plochách, pár stromov môže vypadnúť kvôli vetru alebo blesku, alebo úplne prirodzenej fyziologickej smrti, ale všade okolo sú iné dreviny, inak staré, inak hrubé. Za normálnych okolností sa v dobrom prírodnom lese rovnomerne na celej ploche vyskytujú takéto diery. Mozaika rôznych vývojových štádií je jemná, na malej ploche nájdeš mladé aj staré stromy. Postupne ako mladé stromy odrastajú, vytvárajú tieň a naopak, veľké po páde vytvárajú okná so svetlom pre malé semenáčiky alebo ich odrastenejších súrodencov.”

Zaujímavý je aj tzv. jarný aspekt v čistých bukových lesoch. Keďže vnútro lesa má v tomto prípade málo svetla, rastliny, ktoré rastú v bučinách alebo jedľobučinách, sa snažia výraznú časť svojho života prežiť ešte pred tým, ako bukom narastú listy. “Veľmi skoro na jar začnú rásť a kvitnúť a po zalistení už len tak dožívajú. V čistých bučinách počas leta nájdeme len veľmi málo rastlín, ktoré rastú v podraste.”

Pozrieme si ešte majestátne jedle a pomaly sa po červenej značke vraciame do Balnice. Až nám je ľúto, že už treba odísť. Snáď sa odvetvie rozbehne a šancu poučiť sa o prírode priamo v teréne dostanú mnohí ďalší. Ako sa vraví, aby človek chcel niečo chrániť, musí to najprv spoznať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek