Prakticky po roku trochu zaintrigujem. Naplánujem a sľúbim len ozaj bezproblémovú návštevu Považského hradu. No cestou autom odbočím do Pružinskej doliny. Priznám farbu o jednej túričke navyše. Moja spoločníčka trochu vie, o čo kráča. Robila mi odborne jazykovú korektúru môjho článku, a tak veľmi neprotestuje. Akurát sa musím podeliť o turistické paličky. Svoje si z pohodlnosti nechala doma. Odmenou jej bude turistická nálepka v turistickom zápisníku nemenovanej spoločnosti spod Ještědu. Inak, je to aj komerčne veľmi dobrý produkt a uznávam, priviedol nás spolu aj na miesta, ktoré by sme v živote neobjavili.

Trasa

Podskalie – kaplnka Panny Márie Snežnej – Veľké skaly – Podskalský Roháč a späť

Zaparkujeme v Podskalí na priestranstve pred obecným úradom pod kostolom. Nezdržujeme sa a pred deviatou vyrážame hore dedinou popri silnom prameni pri kultúrnom dome. Nie každá obec má také šťastie, že má žriedlo v centre. V obecnej budove je podľa starostlivo udržiavaných tabuliek aj miesto, kde bolo kedysi možné dostať sa k telefónnemu a telegrafnému spojeniu.

Opúšťame obec a miernym stúpaním postupujeme poľnou cestou bokom impozantného skalného útvaru k horizontu. Ako postupujeme polotieňom pod porastom, lemujúcim hlavne ľavú stranu cesty, cítim sa čím ďalej viac nesvoj, lebo mám len jednu paličku v ruke a neviem chytiť rytmus. Pri pohľadoch späť nás vždy zaujme výrazný kopec Ostrej Malenice. Našou prvou postupovou métou má byť kaplnka. Po pár sto metroch, na vrchole ešte nepokoseného trávnatého sedla k nej dorazíme. Trochu škoda dosť nešetrne orezaných líp, ale baroková kaplnka zasvätená Panne Márii Snežnej je v dobrom stave. Na oddych možno využiť lavičky a nachádza sa tu jediná informačná tabuľa začínajúceho chodníka, vedúceho na planinu nad skalami. Oblasť je v piatom pásme ochrany a to znamená dosť obmedzení. Chodník je však oficiálny, a tak aj výstup je od roku 2009 legálny, ale na vlastné nebezpečenstvo. Pozriem si mapku chodníka na tabuli, nech mám predstavu o výstupe. V mapách nie je značený.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup na stolovú horu

Smerová šípka na paneli nás orientuje k vstupnej bráne chodníka na vzdialenom okraji lúky. Bez smerovky by som ju asi okamžite nezaregistroval, takto to nie je problém. Vedie k nej cez trávnatý porast aj mierne vyšliapaný chodníček. Zavedie nás k bráne do Strateného sveta Conana Doyla. Napadlo nám to, keď sme uvideli kopec so strmými skalnými stenami a planinou na vrchu. Je to ako Stolová hora v Južnej Amerike v malom. Sme zvedaví, či sa naše predstavy stretnú s realitou.

Za bránou začína iný svet, lúku vystriedal krovinatý porast, ďalej potom prevládajú aj vyššie stromy. Chodník je značený turistickými značkami, ktoré označujú odbočenie od pásovej značky k vrcholu (výhľadu). Majú podobu zeleného trojuholníka na bielom podklade. Prichádzame k hranici národnej prírodnej rezervácie Podskalský Roháč označenej zachovalými tabuľami s krátkym popisom.

Od tohto miesta chodník začína príkrejšie stúpať, čo prekvapí moju nepripravenú víkendovo si vykračujúcu spoločníčku. Celú výpravu totiž poňala ako malé odskočenie si od auta. Na svoj vek neprezieravo, akoby som nepoznal ženskú logiku, som jej povedal, že si nemusí nič brať. Ponesiem svoj batoh so všetkým, čo treba. Tak si vykračuje aj bez mobilu. Najmenšie riziko a nešťastie je v tom, že fotodokumentácia ostane len na mne. Ostatné ani nespomínam. Musíme trochu pridať do kroku, pretože sa nad nami sťahujú búrkové mračná a z diaľky, asi niekde od Kľaku, sa ozve vzdialené hrmenie. V posledné dni každý deň poobede zažívame búrku. Aj porast je ešte mokrý od včerajších zrážok, rovnako aj naše nohy. Je dusno, potím sa ako somár v kufri.

Vyhliadky, skaly a lezenie

Prichádzame k prvým vyhliadkam. Z jednej skôr tuším, ako by som videl polohu skalného okna, čo tu má byť. Nechcem porušovať pravidlá a aj kvôli riziku ho nejdem hľadať. Nevidím ani chodníček, ktorý by k nemu smeroval. No výhľady smerom k Strážovu a k Ostrej Malenici sú úchvatné. Len silueta Kľaku je trochu zahmlená. Sme v teréne pripomínajúcom Súľovské skaly. Geológia Strážovských vrchov nepustí.

Krátkou serpentínou vystúpime akoby ku koncu chodníka. Len taká malá myšia dierka v skalnej stene. Snáď nie sme na konci cesty? Zhodím batoh a prevlečiem sa okienkom. Značka tam má pokračovanie. Pretlačíme batoh a štíhla partnerka sa cez skalné okienko ľahko prepchá. No ďalší rébus je tu znova. Žeby koniec bol na tomto mieste? Sme v akomsi skalnatom uzavretom priestore. Značka neukazuje nič. Čo teraz? Jedna časť škáry medzi skalami nesie stopy po výstupe. Skúsim sa pozrieť vyššie. Spoluturistka jasne odmieta zúčastniť sa malého horolezeckého experimentu. Tak bez batohu a palice za pomoci všetkých končatín zdolám pár výškových metrov a prekonám hranu planiny. Vidím značku. Takže neporušujem zákon. Dávam to hlasno na známosť. Žiadna odozva.

Stratený svet

Ja si teda vrchol nedám ujsť a rýchlo sa snažím dostať na koniec chodníka. Planina je vlastne naklonená rovina z jednej strany trávnatá, od severozápadu pokrytá lesom. Nedá sa tu poblúdiť, chodník je dobre viditeľný. Rozosiate vápencové skaly vyzerajú v krasovom poraste plnom rozkvitnutých teplomilných lúčnych kvetov ako termitiská. Veľmi zaujímavý chránený areál. Postupom k vrcholu pribúda stromov a ukončenie značky je na skalisku, kde je kvôli zalesneniu len obmedzený výhľad smerom k rekreačnému stredisku. Podľa informačnej tabule chodník končí na Podskalskom Roháči, podľa mňa som na Veľkých skalách. Je po pol desiatej. Kontrolujem, či značka pokračuje. Nevidím nič, ani označený vrcholový bod. Chodník pokračuje hrebeňom, no asi neoficiálne. Nemám čas špekulovať. Nechcem mať problémy a urýchlene sa vraciam k partnerke.

Trošku ma prekvapila. Nečaká dole, ale vyliezla na planinu strateného sveta. Vraj jej to nedalo. Len batoh a palice ostali dole. Nemám dojem, že je to bezpečnostné riziko, nik okrem nás tu nie je. Takže spoločne s ňou ešte raz absolvujem výstup na vrchol, čo mi ponúka šancu urobiť pekné fotky. Moja spoločníčka obdivuje záplavu kvetov, ktoré prilákali poletujúce motýle. Z názvov, čo spomínala, som si zapamätal pakost, ďatelinu horskú, divozel. Dobre vidíme Strážov, ktorý sme zdolali nedávno. Bol to pekný prechod z Priedhoria do Čičmian. Pláň ohraničená neprístupnými skalnatými svahmi nám znovu pripomenula ilustrácie zo známeho dobrodružného románu. Flóra nie je síce prehistorická, predsa sa však odlišuje od ostatnej tým, že tu hore na náhornej plošinke prevládajú suchomilné druhy. Takže predpoklad od brány sa nám potvrdil.

Návrat

Zostup už nič neskomplikovalo. Ani lezecká vložka nás nezdržala. Možno by aj reťaz či iný technický prostriedok v týchto miestach splnila svoju úlohu, pre mnohých návštevníkov aj orientačnú. Bolo treba len dávať pozor pod nohami, predsa len bolo dosť vlhko. Pred jedenástou sme sa vrátili k autu. Trvalo nám to takmer dve hodiny a prešli sme asi štyri kilometre. Ostalo mi síce v hlave pár otáznikov, no to je možno dôvod, aby sa na skrytý klenot človek pozrel ešte raz.

V suchu sme stihli aj zrúcaninu Považského hradu. Pršať začalo až pri návšteve Koliby v Papradne. Tam pri pirohoch nám to až tak neprekážalo. Spoločníčka si potom mohla za odmenu kúpiť na považskobystrickej železničnej stanici ďalšie dve turistické nálepky do wanderbooku, pričom to bolo bez ujmy na mojej peňaženke. Takže plná spokojnosť na oboch stranách.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek