Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Hora Rotunda - dielo Dušana Samuela Jurkoviča (cintorín z 1. svetovej vojny)
Hora Rotunda - dielo Dušana Samuela Jurkoviča (cintorín z 1. svetovej vojny) Zatvoriť

Túra GSB: Jaworzyna Krynicka – Bacówka w Bartnem

Po úžasnej večeri sme strávili skoro hodinu nad papierovými mapami a rozoberali, kade zajtra pôjdeme. Čakala nás najdlhšia etapa nášho šesťdenného putovania a vzhľadom na horúčavy sme nechceli kráčať ani o meter viac. Pelé neverí elektronickým mapám, a tak všetko preveroval na papierových. Ale napokon vybrali časovo najkratšiu a presne takú, ako som naplánoval. Čiže od chaty po zelenej. Dnes dáme červenej GSB zbohom.

Vzdialenosť
57 km
Prevýšenie
+2532 m stúpanie, -2762 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 10.06.2019
Pohoria
Poľsko: Beskydy (Beskidy) - Ľubovnianska vrchovina (Beskid Sądecki) a Nízke Beskydy (Beskidy Środkowe) - Ondavská vrchovina (Pogórze Ondawskie)
Trasa
Voda
Wysowa Zdrój (Dom Gošcinny Orange), Baza Namiontowa Regetów, Schronisko Bacówka w Bartnem, Shronisko PTTK Bacówka w Bartnem
Nocľah
Wysowa Zdrój (Dom Gošcinny Orange), Baza Namiontowa Regetów, Schronisko Bacówka w Bartnem, Shronisko PTTK Bacówka w Bartnem
Doprava
Krynica-Zdrój (vlak, bus), Wysowa Zdrój (bus), Zdynia (bus)
SHOCart mapy
» č.1113 Bardejov a okolie (1:50.000)

3. deň

Schronisko PTTK Jaworzyna Krynicka – Diabelski Kamień – Czarny Potok – Krynica Zdrój – Przeɬęcz Krzyźowa – Huzary – Mrokowce – Dzielec – Čierťaž – Lackova – Ostry Wierch – Dom pod Ostrym Wierchem – Huta Wysowa – Wysowa Zdrój

Horúčavy a goretexové tenisky spôsobili, že moje hranaté malíčky na oboch nohách začali chytať otlaky, a tak som spravil preventívne protiopatrenia. Neskôr sa ukázalo, že buď neskoro, alebo ponechaním leukoplastov aj na noc, ale zamiesil som si na strašné otlaky. Na ľavý malíček som použil leukoplast Compeed so želé, na pravý bežeckú protiotlakovú pásku. V konečnom dôsledku som mal oba dookola obalené otlakom a s tým sa veľmi zle chodí.

Dolu do kúpeľov

Po raňajkách sme sa pred chatou hromadne vyfotili s ruksakmi ozdobenými vlajkami. Mne nechcel naštartovať tablet, a tak parťáci vykročili bezo mňa. Odolal som lákadlu nechať sa zviezť chatárom, ktorý šiel dolu pre pečivo a vykročil po svojich. Zo zvážnice som odbočil na lesný chodník a doviedol ma na lyžiarsky svah s vlekom. Keď som prešiel cez zjazdovku, ocitol som sa pred skalnatým útvarom Diabolský kameň (Diabelski Kamień). Tento rok asi desiaty výtvor rovnakého mena.

Tu sa zelená na chvíľu spojila s červenou. O chvíľu som bol pri hornej stanici kabínovej lanovky a vodnej nádrži na zasnežovanie. Tú postavili priamo na TZT a tak som chvíľu pátral, kade pokračuje značka. Musel som zísť kolmo po svahu nádrže, ktorý ešte veľmi nebol spevnený. Napokon som došiel k hotelu a spodnej stanici kabínovej lanovky. Tu bolo more ľudí a áut. Nezdržiaval som sa a vykročil cez cestu hore svahom. Keď som došiel do sedla, vynoril sa sprava z lesa Ivan. Vraj zakufrovali, lebo sa nechali zo zvážnice zviesť chodníkom idúcim strmo hore. Spolu sme došli do Krynice-Zdrój. Ocitli sme sa na hlavnej triede, uprostred davu. Ivan začal vyzerať pivo, ja čo najskôr vypadnúť. Opäť som pokračoval sám, no ani ja som neodolal a dal som si kolu. Z hlavnej ulice som zahol doľava a po krátkom stúpaní som opustil mestečko. Lesom som došiel k bývalej Szkołke Egzotów založenej okolo roku 1930 Edwardom Chodzickim. Rastie tu Cryptomeria japonica. Ani som nešiel za oplotenie, nebol čas. Škoda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po rokoch opäť na slovensko-poľskej hranici

Došiel som k smerovníku Huzary, tu GSB ide doľava, a po krátkej keksíkovej pauze som pokračoval po zelenej. Príjemnú rovinku vystriedalo klesanie a ocitol som sa na brehu riečky Mochnaczky. Tu nebolo značenie jasné, a tak som pokračoval vysokou trávou po lúke k prítoku riečky. Pochopil som, že tade cesta nevedie a vrátil sa k brodu. Po prezretí trasy v navigácii, som pochopil, že sa musím vyzuť a prejsť na druhý breh. Kamene neboli ostré a voda príjemne chladila.

Trasa pokračovala krásnymi lúkami hore a spätné pohľady boli nádherné. Tak nádherné, že som nezbadal odbočku a pokračoval som cez elektrický ohradník pastvinami. Našťastie, udivené kravy boli za ďalším ohradníkom. Keď som si uvedomil omyl, zorientoval som sa podla tabletu. Vyšiel som z pastviny na lesnú cestu a pokračoval som doľava, až som došiel na značku. Z lesa sa vynorili proti mne prví dvaja turisti dňa. Značka ma doviedla na hraničný hrebeň a na našu červenú. Stál som na kopci Dzielec po pätnástich rokoch. Vtedy so mnou kráčal kamarát Peter, žiaľ, je už na večnej túre.

Zvrtol som sa doľava a kráčal po hrebeni. Na Čierťaži som zhodil prepotené tričko i tielko a dal sa obedovať. Vody som veľa nemal, a tak som si posledný polliter nechal na horšie časy a tie prišli. Z podvedomia sa mi vynorila spomienka, kam to vlastne smerujem. Na Lackovú! Kopec nemá ani 1 000 m, ale teda štvornožkový výstup dal zabrať každému z nás. Chvíľami som nebol schopný ani paličky zapichnúť pred seba. Hore som stretol Poliaka, ktorý sa ma pýtal, prečo tu nepostavíme rozhľadňu. No neviem, kto by sa sem štveral, lebo zostup je veľmi podobný výstupu a zo slovenskej strany vedú značky len do Cigeľského a Kurovského sedla. Zobral si svoje dve igelitky a v tenkých teniskách sa mi hravo vzdialil.

Z hranice sme si naplánovali neznačene odbočiť pri Ostrom vrchu (Ostry Wierch, 930 m) doľava dolu na modrú. Márne som dúfal, že nebude žiadne stúpanie. Veď sám názov hovorí – "ostrý". Dofučal som hore, vypil poslednú vodu, nasmeroval sa strmo dolu kopcom a došla mi baterka v tablete. Mal som pre tento prípad so sebou zdroj, len som musel paličky držať v jednej ruke a techniku v druhej. Tak sa stalo, že som spadol a ubrzdil som to lakťom ľavej ruky. Dodnes ma bolí.

Došiel som k malému potôčiku a pokračoval po jeho brehu. Keď som v diaľke vytušil lesnú cestu, zjavil sa vo svahu nado mnou Ivan. Tak sme spoločne dokráčali na pokosenú lúku s rekreačnými drevenicami. Ivan tiež nemal vodu a odmietal sa napiť z potoka. Nuž sme požiadali slniaci sa manželský pár o vodu z vodovodu a do sýtosti sa napojili. Potom sme pokračovali k asfaltke a modrej značke. Prešli sme okolo gréckokatolíckej kaplnky a zjavili sa prvé domy Wysowa Zdrój. Ivan zase zatúžil po pive, a tak sme sa ani nezastavili pozrieť si drevený kostol Nanebovzatia Najsvätejšej Panny Márie, lebo v ňom bola omša.

Napokon sme stvrdli na vyše hodinu pred obchodom. Sprava sa zjavil dehydrovaný Boris, ktorý pre nedostatok vody ani nič nejedol a v takom stave sa obával zostupovať neznačene strmo z Ostrého vrchu. Pokračoval teda po značke až do sedla Cigeľka a ďalej po značke do Wysowa Zdrój. Kým prišla Majka s Pelém, úplne som zdrevenel a ledva som došiel do prenajatého domu. Tam nás čakalo prekvapenie – fľaška ružového a skvelého vína na každej izbe. Po sprche sme sa vybrali späť k obchodu a na poslednú chvíľu sme si v pizzerii objednali lukulskú večeru.

4. deň

Wysowa Zdrój – Wysowa – Kozie Źebra – Baza namiotowa v Regetowie – Rotunda – Lug – Sidlawa – Zdynia (Ждыня) – popri potoku Jahniace – popod Ochabisko – popri rieke Zawoja – Wolowiec (Воловець) – Bartne (Бортне) – Bacówka PTTK w Bartnem

Ak mali parťáci večer obavy, ako pôjdem ďalej, ráno som sa zobudil pojazdný. Len otlaky, hoci som si ich večer poprepichoval, boli stále napuchnuté. Nuž som ich stiahol leukoplastom, natlačil do goretexových tenisiek, uchopil paličky a vykročil.

Rotunda – pripomienka našej nepoučiteľnosti

Spoločne sme prešli kúpeľným parkom s amfiteátrom, plaveckým bazénom v krásnej drevnej stavbe a krčmou v nefalšovanej jurte. Po ceste sme stúpali popri riečke Szumniak k jazierku, kde sa na hrádzi slnili kačice. V lese je nejaká mestská oddychová zóna, no pokračovali sme lesom ďalej. Stúpanie bolo vcelku strmé a došli sme na Kozie Źebra, kde sme sa opäť napojili na červenú GSB. Kúsok od smerovníka si niekto postavil z konárov kostru vigvamu.

Čo sme si vyšliapali hore, ešte strmšie sme zišli dolu, k táborisku Baza namiontowa v Regetowie. V letných mesiacoch sú tu postavené stany a dá sa tu prespať či dlhšie pobudnúť. Je tu prameň vody, latrína, prístrešok na varenie i miesto na umytie sa. Smerovník nám oznámil, že z Ustroňa sem je to 296 km a do Wołosate 222 km. Doplnili sme si vodu, použili latrínu a začali zase stúpať. Netušil som, čo nás čaká. Došli sme ku kamennému múriku a za ním sa týčili drevené veže s krížmi. Je tu prekrásny cintorín vojakom padlým v roku 1915 v I. svetovej vojne. Z fotografií sme zistili, že Rotunda bola voľakedy odlesnený kopec a cintorín bolo vidno do diaľky (pietne miesto projektoval slovenský architekt Dušan Samuel Jurkovič, pozn. red.).

Na páľavu je najlepší slnečník a chladený nápoj

Pokračovali sme lesom a pomaly sme zostúpili na lúky nad obcou Sidlawa. Boris chcel po kmeni prejsť ponad potok Zdynianka a napojiť sa na červenú, ktorá sa oblúkom vracala z obce. My sme ho však presvedčili, že v obci je určite krčma. Chvíľu sme ju márne hľadali, no napokon sme zistili, že tam, kde parkuje sanitka a autobus, je penzión. Zaliezli sme pod slnečník, objednali si bryndzové pirohy a more chladeného pitia. Urobil som parťákom radosť, lebo som si tu dal tradične jediné pivo za rok. Sedeli sme tu asi 1,5 h. Do páľavy sa nikomu nechcelo. Napokon som vyšpekuloval, že nepôjdem po červenej, ale po ceste do Zdynia a hore na hrebeň lesnou asfaltkou. Zlomil som všetkých okrem Borisa.

Od hasičskej zbrojnice v Zdyni (rusínsky Ждыня), kde je tabuľa upozorňujúca na Pútnický chodník po poľsko-slovenskom pohraničí, sme odbočili doľava a lúkami s drevenou kaplnkou a popri divnom mládežníckom tábore s divným krížom pripomínajúcom železničné priecestie a popísanom cyrilikou, sme vošli do lesa. Chvíľu sme kráčali po lesnej ceste, ale napokon sme sa museli lesom vyštverať na lesnú cestu, po ktorej išla červená. Tu som kráčal len s Ivanom. Vnorili sme sa opäť do lesa a začali ním klesať na lúky v okolí obce Jasionka. Prekročili sme prítok potoka Zawoja, kráčali proti jeho toku, kľučkujúc raz po pravom a raz po ľavom brehu. Konečne sme došli k mostíku a za ním začínala normálna lesná cesta. Na ľavej strane boli mokriny s jazierkami.

Došli sme do obce Wołowiec (rusínsky Воловець), čo je sústava samôt. Chvíľu sme kráčali po asfaltke, no netrvalo to dlho a odbočili sme vpravo a začali opäť stúpať lesom. Tu sme po prvýkrát na prechode videli ťažbu dreva. Nebol to našťastie dlhý úsek. Vyšli sme na lesnej asfaltke a na skládke dreva sme dopili poslednú vodu. Vedeli sme, že na horskú chatu to už nepotrvá dlho.

Zjavili sa lúky, pár chalúp s kravičkami vracajúcimi sa z pastvy. Odbočili sme doprava a po krátkom stúpaní sme sa ocitli pred malou, klasickou drevenou chatou - Bacówka PTTK w Bartnem. Samozrejme, že sme tu boli sami. Chatár, hoci bol nachladnutý, bol veľmi príjemný a ochotný. Keďže tu nebol mobilný signál, dovolil mi zatelefonovať z pevnej linky do Kąty, aby som potvrdil, že zajtra prídeme.

Na večeru sme dostali celú misu žureka a zjedli sme mu všetky klobásy. Spali sme hore pod strechou a sociálne zázemie bolo dole v suteréne. Sprcha bola namontovaná na umývadle a že sú kohútiky namontované opačne som zistil až po studenej sprche. Ale veď v horúčave padla dobre!

Pokračovanie uverejníme čoskoro

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie