Cesta

Podarilo sa mi to tohto roku. Treba však povedať, že je Monte Peralba ďaleko. Šesť hodín mi trvá cesta z domu do mestečka Kotschach-Mauthen, ktoré je vzdušnou čiarou vzdialené necelých 20 kilometrov od parkoviska, na ktorom som chcel nechať auto. Trvalo mi však viac ako hodinu, kým som sa naň dostal.

Gailtal Straße je plná zákrut, strmých stúpaní a klesaní, pričom v dedinách sú poriadne úzke uličky. Na viacerých miestach premávku riadia semafory, pretože sa cesta zosúva a autá môžu ísť iba v jednom pruhu. A lepšie to nebolo ani keď som za St. Lorenzen odbočil do údolia Frohntal. Spočiatku je cesta v údolí asfaltová, ale za odbočkou na Frohn sa mení na štrkovú. Aby z nej voda dobre odtekala, podchvíľou sú na ceste výrazné terénne vlny.

O 11-tej som auto odstavil na parkovisku neďaleko Gatteroß Hütte (1480 m). Autom sa dá ísť ešte asi pol kilometra ďalej a 150 metrov vyššie, ale šoférovania som mal akurát tak dosť. Prezul som sa a vyrazil som na Hochweißstein Hütte.

Monte Peralba

Podľa smerovníka mi mala trvať cesta na chatu (1867 m) hodinu a pol, stihol som to o štvrť hodinu rýchlejšie. Nechal som si v sušiarni handrový batoh so spacákom, pyžamom, jednou dvojlitrovou limonádou a nejakými ďalšími vecami a o hodne ľahší som pokračoval ďalej. Ruksak som mal stále dosť ťažký, pretože som v ňom okrem vecí na ferraty mal aj mačky s čakanom. Chatárka mi takúto výbavu odporúčala, pretože na chodníku malo byť veľké snehové pole.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kúsok nad chatou som zjedol obed a vyšiel som do sedla Hochalpljoch (2278 m). V sedle som prešiel z Rakúska do Talianska a pokračoval som na juh. Keď som sa otočil, zbadal som pod vrcholom Hochalplu betónový pás s oknami. Sú tu pozostatky opevnení z prvej svetovej vojny.

Prešiel som horskú lúku a stúpal som v skalách. Chodník som podchvíľou strácal, ale vzápätí som ho nachádzal. Talianske značenie nie je tak precízne ako rakúske. Minul som akúsi jaskyňu a prišiel som k snehovému poľu. Bolo už takmer roztopené, mačky s čakanom som ťahal zbytočne. V dolnej časti bolo málo strmé a jeho horná časť sa dala obísť. Nad snehovým poľom je v žľabe pár metrov zbytočného lana.

Čosi po 15-tej som vyšiel na Monte Peralbu (2694 m). Z kopca je nádherný výhľad. Na východe vidno Hohe Warte, na západnej by mali byť Dolomity. Na severe sú za Lienzskými Dolomitmi zasnežené Vysoké Taury, no najviac sa mi páčili rozoklané masívy Karnských Álp južne od Monte Peralby. Výhľad je parádny, ale samotný vrchol kopca ma sklamal. Je to ploská kopa štrku “vyzdobená” plechovými rárohami.

Zostup ferratou Sartor

Hneď za vrcholom je výrazný chodník so značkou vedúci doprava, ja som však zahol doľava. V sutine je slabo viditeľný chodník, ktorý je vyznačený niekoľkými blednúcimi červenými bodkami. Keďže značenie je robené pre turistov smerujúcich nahor, podchvíľou som sa musel obzerať za seba, či idem správne.

Chodník, ktorým som schádzal, je istený. Avšak laná sú na ňom až v dolnej časti, kde sutinu striedajú šikmé skalné platne. Podľa staršieho sprievodcu je náročnosť tejto ferraty B/C, hoci podľa súčasného hodnotenia je na pomedzí A/B a B. Ide o ferratu z prvej svetovej vojny. Laná sú však nové a poriadne hrubé.

Ferrata Sartor ma sklamala. Ide nie veľmi strmými skalnými platňami s množstvom sutiny. Jediným zaujímavejším miestom je kramľový rebrík v samom závere, nad lúkami.

Hochweißstein Hütte

Za sedlom Seisis som čosi zjedol. Vyvaľoval som sa na lúke a dvadsať metrov odo mňa panáčkoval svišť. Rozprávali sme sa. Hlodavec hvízdal a ja som mu dohováral, aby sa na to vykašľal.

Prešiel som cez Bladner Joch a zbehol som na Hochweißstein Hütte. V horách som nestretol ani nohy, ale chata bola plná. Asi polovicu návštevníkov tvorili hluční Taliani. Našťastie, chatárka ma dala na izbu s Rakúšanmi. Objednal som si zeleninovú polievku a vypil som dva džúsy s vodou. S preukazom OeAV ma to vyšlo na 25,- €.

Ďalší deň som chcel ísť ferratou na Monte Chiadenis. Problém bol v tom, že som netušil, kde ferrata začína. Vlastne som nevedel ani to, ktorý z kopcov je Monte Chiadenis. Z mojej mapy s mierkou 1 : 50 000 sa to zistiť nedalo. Našťastie, na chate visí lepšia mapa. Zistil som z nej, že Monte Chiadenis je izolovaný skalný blok, na ktorý som sa pozeral, keď som trkotal so svišťom. Masívne bralo východne od neho je Monte Avanza.

Monte Avanza

Z chaty som vyrážal o 6-tej hodine. Prešiel som cez Bladner Joch a na chodníku, traverzujúcom severné svahy Monte Chiadenis, som zbadal veľkú skupinu turistov. Snáď nejdú na ferratu? Išli. Keď som ich videl zo sedla pod Monte Chiadenis ako začínajú liezť, otočil som sa. Nemal som chuť stáť vo fronte, idem najprv na Monte Avanzu.

Zbehol som pod juhozápadné úbočia kopca a zabočil som do suťoviska. Tu značenie končí, chodník je však pomerne výrazný. Naviac, pred sebou som videl mládenca s veľkým batohom, ktorý mal rovnaký cieľ ako ja.

Výstup sutinou bol únavný, ale ďalej to bolo v pohode. Prehupol som sa cez trávnaté sedlo a pretraverzoval som skalnatý svah. Je tu asi 30 metrov istiaceho lana, pretože dolu je hlboký a poriadne strmý žľab.

Za traverzom som chodník stratil, bolo však zrejmé, kam treba ísť. Zamieril som po skalách do sedla a chodník si ma našiel. Od sedla fúkalo, tak som si natiahol na hlavu kapucňu. Pred pár dňami som sa piekol v 30-stupňových horúčavách, tu mohlo byť okolo 15 stupňov.

Vrchol Monte Avanzy je krajší ako vrchol Monte Peralby, ale výhľad z neho je horší. Chvíľku som sa pokochal a začal som schádzať. Zostupoval som rovnakou trasou, ale teraz som mal slnko za sebou. A tak som spravil zopár obrázkov.

Monte Chiadenis

Vrátil som sa do sedla pod kopcom Monte Chiadenis. Na ferrate nebolo ani nohy, tak som do nej naliezol. Volá sa Via Ferrata Portogruaro a jej náročnosť je C/D. S výnimkou zopár kramlí je istená iba lanom, napriek tomu sa mi páčila. Ide hore sústavou pekných žľabov a komínov.

Aj táto ferrata bola postavená počas prvej svetovej vojny, hoci je istenie moderné. Napriek tomu ferrata nie je príliš “ergonomická”. Často je lano trochu bokom a na jednom-dvoch miestach sa ide v miernom previse. V komíne by mi pomohli dlhšie nohy alebo lepšie gate. Rifle ozaj nie sú vhodné na ferraty.

Monte Chiadenis je rozoklané bralo s tromi vrcholmi. Ferrata ide do sedla medzi východným a južným, skade zamieri na východný vrchol. Je tu zopár ruín z vojny, ale na tie som si už zvykol a veľmi ma nezaujímajú. Avšak východný vrchol je nádherná špicatá skala. Porozhliadal som sa z nej a vrátil som sa do sedla. Nato som pokračoval na južný vrchol, ktorý je oblejší. Najvyšším bodom Monte Chiadenis je západný vrchol, lenže na ten ferrata nevedie.

Z južného vrchola sa schádza ferratou Via Ferrata di Guerra, ktorej náročnosť je B/C. Cesta je krajšia ako Sartor, nie je však taká pekná ako Portogruaro. Jej úseky sú číslované zhora nadol, pretože sa predpokladá, že ňou turisti budú zostupovať.

Návrat

Zbehol som do sedielka nad chatou Rifugio Calvi. Včera tu nebolo ani nohy, dnes sú tu davy. Zložil som si ferratový set a chvíľu som si oddýchol. Nato som sa cez sedlá Seisis a Hochalpljoch vrátil do Rakúska. Pod sedlom Hochalpljoch som si v prameni nabral vodu, pretože fľašu som mal prázdnu. Na Hochweißstein Hütte som si v sušiarni vyzdvihol zvyšné veci a zamieril som do údolia Frohntal. Čosi pred 16-tou som sa vrátil k autu a po 23.00 h som bol doma.

Záver

Karnské Alpy som si obľúbil, škoda len, že sú tak ďaleko. Tento rok sa do nich už nevyberiem, ale o rok by som sa chcel opäť pozrieť do okolia sedla Plöcken Pass.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek