Ďalším dôvodom jeho popularity je fakt, že na Monte Capanne vedie kabínková lanová lanovka. Ako sa však pre tento portál patrí, my sme o tejto možnosti vôbec nezvažovali a rozhodli sa pre výstup aj zostup „po vlastných“. Trasu sme absolvovali s 20-mesačným drobcom v turistickom nosiči, článok však schválne nezaraďujem do detskej sekcie, keďže ide skôr o stredne náročnú túru, a to ako z pohľadu terénu, tak z pohľadu prevýšenia (z Marciany je to na vrchol Monte Capanne asi 640 výškových metrov). Trasu je však možné upraviť – napr. s jednosmerným využitím lanovky - a absolvovať ju tak aj s deťmi kráčajúcimi po svojich.

Štart v Marciane

Viem minimálne o troch východiskových bodoch pre výstup na Monte Capanne, každý smeruje z odlišnej dedinky. My sme ako začiatok a koniec zvolili Marcianu, ktorá leží na severnom úpätí svahu. Práve z obce vedie spomenutá lanová dráha. Ďalšími východiskovými bodmi je neďaleké Poggio a najvzdialenejšie je Pomonte, z ktorého na Monte Capanne vedie chodník z juhu.

Auto sme odstavili na neplatenom parkovisku pri lanovej dráhe a hneď ako som malú vyhodil na chrbát začali sme sa obzerať po značke. Snáď ušetríme čas iným, ak im povieme, že sa na začiatok trasy (značenej ako „00“) sa treba vrátiť kúsok po ceste a do kopca smerom na Marcianu. Pre fanúšikov navigácie, je potrebné ísť na samý koniec ulice - Via della Rena, tam však nezaparkujete, takže pozor, auto treba nechať po ceste. Popri záhradách je potrebné vojsť do lesa a ste na trase. My sme túto informáciu nemali a inštinktívne sme vyrazili vyšliapaným chodníkom popod lanovku rovnako ako ďalší dvaja turisti, ktorí išli hore po svojich. Nezískali sme tým ani minútu, lebo to čo sme ušetrili na vzdialenosti, sme si nadrobili kráčaním a hľadaním trasy podľa navigácie. Hoci som turista rozmaznaný slovenským značením, musím priznať, že akonáhle sme sa napojili na chodník, bolo aj miestne značenie celkom frekventované a intuitívne. Viackrát som si všimol, že Taliani sú vášniví turisti, aj keď tu by niekto vzhľadom na vyťaženosť lanovky mohol odporovať, ale v tomto prípade im štatistiku kazia najmä dovolenkári.

Gaštanovými lesmi okolo historickej kaplnky San Cerbone

Chodník sa spočiatku tiahne v chládku príjemným lesným úsekom. Nie som veľký odborník na flóru, ale videli sme tu stromy a rastliny typické pre Stredomorie a neďalekú ostrovnú Korziku a Sardíniu. Gaštanové stromy dopĺňajú duby korkové, tisy a borovice, z menších rastlín sme spozorovali šalviu, rozmarín a rôzne kaktusy. Čo sa týka zvierat, videli sme dosť veľkú vretenicu a jašterice hádam na každom kroku. Navyše, ide o jedno z populárnych miest, kde je možné skoro ráno a pri dostatočnom súkromí stretnúť muflóny. Nám sa to vzhľadom na neskoršiu hodinu nepodarilo, ale o pár dní neskôr som mal na jedného šťastie pri rannom behu kúsok od nášho ubytovania.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Malá nám v nosiči rýchlo zaspala a keďže sme boli v tieni a „na značke“, išlo sa výborne. Prvých asi 150 m stúpania po kaplnku San Cerbone bolo nenáročných, po širokom chodníku a bez výraznejšieho slnka. Tesne pred tým ako chodník križuje výsek pod lanovou dráhou, sme mali možnosť odbočiť k jaskyni (Grotta di San Cerbone), čo sme ale vynechali a onedlho sme dorazili k stredovekej kaplnke.

Kaplnka sv. Cerbonia, ktorú údajne postavili po jeho smrti na Elbe v roku 575 n. l., najprv nebola kaplnkou, iba akousi pustovňou a kaplnkou sa stala až po oficiálnom vysvätení v 1421. Sv. Cerbonius podľa legendy stroskotal na Elbe, istý čas žil na ostrove a neskôr ako biskup pôsobil v neďalekých mestách na pevnine - Populonia a Piombino. Kaplnka samotná je ukrytá v peknom prostredí lesa a síce sme sa dovnútra nedostali, ale mali sme aspoň možnosť nahliadnuť dnu cez otvorené okná. V okolí je niekoľko drevených stolov a lavíc, čo tvorí ideálne miesto na prestávku s občerstvením. Keďže dcéra stále spala, túto možnosť sme nevyužili a rozhodli sme sa pokračovať ďalej.

Výškové metre a výhľady

Za San Cerbone začalo prituhovať. Ešte zhruba ďalších 15 minút sme pokračovali lesom, ale terén bol čoraz skalnatejší. Onedlho sme po prvom vážnejšom stúpaní dorazili na rázcestie, ktoré spája štyri smery. Viac lákavý bol chodník po vrstvenici – od smerovníka doľava smeruje naspäť do Poggia a doprava obchádza Monte Capanne smerom na juhozápad ostrova.

Správne však treba ísť rovno do kopca, čo sme nemohli prehliadnuť, keďže práve tam bol značený náš cieľ – najvyšší vrch Elby. Trochu sme to aj čakali, takže sme si iba povzdychli, zjedli rýchly cukor a pokračovali strmo nahor. Tu už bolo potrebné dávať pozor a pozerať sa aj pod nohy, keďže trasovanie bolo cez skalnatý úsek. Na jeho konci sme vyšli z lesa, no stúpanie pokračovalo. Čo sa týka prevýšenia, ide asi o najťažší úsek na celej trase (možno s výnimkou finálneho výstupu k hornej stanici lanovky, ale ten je o niečo kratší).

Na námahu sme však rýchlo zabudli, lebo akonáhle sme vyšli z lesa, otvorili sa nám neskutočné výhľady na severnú časť pobrežia a okolité kopce. A to bol iba začiatok. Dôvod, pre ktorý je Monte Capanne také obľúbené je fakt, že poskytuje výhľady na celú Elbu, čo je inak vzhľadom na členitosť ostrova nemožné. Vedeli sme, že s každým výškovým metrom to bude ešte lepšie a to nás hnalo vpred (tiež bufet). Po ďalších výškových metroch sme sa pripojili na hlavný hrebeň, kde je opäť odbočka na Poggio a prístrešok vytvorený zo skál. Nebolo to žiadne terno, komfortnejšie miesto na prestávku je určite pri San Cerbone, ale na krátky odpočinok stačí. A tie výhľady!

Na chvíľu som sa tu stratil v predstavách, aké by bolo vyjsť si sem večer na bivak a skoro ráno pokračovať na Monte Capanne za výhľadmi a vychádzajúcim Slnkom. Z tohto stavu ma čoskoro vytrhla Veronika a naša Klaudia, ktorá si už pýtala prestávku. A tak som to iba odfotil pre kamarátov, s ktorými chodím na hory a pobrali sme sa ďalej.

Finále na najvyšší vrch Elby

Posledný, zhruba 45-minútový úsek, sa ráz krajiny čoraz viac približuje vysokohorskému prostrediu. Kosodrevina, holé kopce so slabou vegetáciou a skalnatý chodník posiaty obrovskými kameňmi nám pripomínal naše veľhory a cestu studenými dolinami. Aj keď tento názov by výstup na Monte Capanne neobhájil. Elba je síce ostrov s pomerne stabilnými teplotami, no na pravé poludnie nám aj júnových 25 stupňov na slnku a vo výške 1000 metrov nad morom prišlo celkom dosť a more tu hore už neochladzovalo.

Výstup však bol nádherný, chodník sa čoraz viac približoval k vrcholu a otvárali sa nám ďalšie neskutočné panorámy. Tentokrát na ďalšie časti, smerom na východ k prístavnému Portoferraiu či južným výbežkom k Lacone a Capoliveri. Onedlho sme spozorovali bufet, ktorý sa nachádza pri hornej stanici lanovky a jediné, čo nám zostávalo, bolo priblížiť sa k nemu. Pár ďalších krokov bolo trochu náročnejších, dva alebo trikrát som sa s nosičom na chrbte musel niečoho prichytiť, ale žiadne technické pasáže netreba očakávať. Netrvalo dlho a ocitli sme sa takmer doslova pod bufetom a lanovkou, ktorá pri bufete končí. Zložili sme sa na terase a kochali sa výhľadom. Možno som po rokoch v Taliansku trochu imúnny, ale ceny mi prišli vcelku priaznivé. Káva alebo pivo na vrchole však vždy chutia výborne. Zvolili sme nanuky, ale Veronike vlastne neostalo nič, lebo naša dcéra počas dovolenky objavila ich čaro.

Na najvyššie miesto to bolo ešte zhruba ďalších 10 minút stúpania. Na vrchole sme našli rozsiahlu oplotenú vyhliadku, odkiaľ je možné z rôznych miest skutočne vidieť celý ostrov Elba, ako aj ďalšie okolité ostrovy toskánskeho súostrovia a Korziku. Je tam heliport a zostava niekoľkých vysielačov, podľa ktorých je možné kopec spoľahlivo identifikovať takmer z každej pláže na Elbe. Pri nízkom opare je dobre viditeľné Piombino (prístav na pevnine) a blízky záliv.

Návrat k moru

Veľmi obľúbené je pokračovanie trasou smerom na juhozápad do Pomonte. Kto zvolí dopravu autobusom, môže si úsek z Marciany (alebo opačne) vyskúšať. Keďže sme prišli autom, cestou späť nás čakal rovnaký postup ako smerom nahor. Hlavne v hornej časti sme museli zostať pozorní, ale keď sme približne za polovicou opäť vošli do tieňa, umúdril sa aj terén a už to bola iba prechádzka. Najmladší člen výpravy to zvládol bravúrne (túry s nosičom sa nám pomaly začínajú odplácať), a tak sme poobede volili program, ktorý bol viac pre dcéru.

Po návrate k dolnej stanici je možností na takýto program neúrekom, lákavé pieskové pláže sú ako v Marciana Marine, tak aj v neďalekom Procchiu a Biodole. Medzi poslednými dvomi menovanými existuje jedna nenáročná turistická trasa. Pre tých, ktorí horské prostredie nechcú opustiť, odporúčam posedenie pri dobrom víne a jedle v niektorej z lokálnych tratórií v Poggiu alebo v Marciane. Sú autentickejšie ako bežné turistické lákadlá na pláži.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek