Trasa

Weisstannen (1000) – Batöny (1540) – Alp Valtütsch (1820) – Heidelpass (2370) – Plattenseeli (2310) – Malanseralp (1810) – St. Martin im Calfeiseltal (1340) – Vättis (950) 25 km

Weisstannen

Ráno vystupujem ešte za tmy pred siedmou z autobusu na konečnej vo mne už známej osade Weisstannen. Je to prvý spoj, čo prichádza zo Sargansu do regionálneho turistického východiskového bodu v nadmorskej výške tisíc metrov. Tentokrát sa vyberám od rázcestníka smerom vľavo do údolia proti prúdu prítoku riečky Seez. Zachytávam posledné zvukové prejavy jelenej ruje z okolitých kopcov. Impozantné predstavenie, čo s postupným rozvidnievaním končí. Po chvíli opúšťam trvalo obývané prostredie a po makadamovej ceste vchádzam do lesa. Postupujem trasou štvrtej etapy Sardona Welterbe Weg. Pre tento projekt a aj pre švajčiarsku vetvu Via Alpina je Weisstannen etapovým bodom.

Kvalita cesty sa postupne s náročnosťou stúpania údolím zhoršuje. Ja ako peší turista nemám problém. V oblasti Unterlavtina opúšťam lesnatý terén. Začína oblasť pasienkov. No Alpabfahrt už prebehol, a tak kravičky sú už v domácich maštaliach. Ich letný pobyt sa slávnostne ukončil. Dnes je pracovný deň, tak ani turisti nebudú. Len ja a možno pár svišťov. Kamzíky tu obývajú nižšie, skôr zalesnené polohy. Pri uzamknutých horských budovách sa chodník vetví. Vpravo možno absolvovať okruh cez Kozoroží chodník k Vorsiez a naspäť do Weisstannenu. Práve v tejto oblasti započal v roku 1911 návrat ikonického zvieraťa do Švajčiarska. Dnes si nevieme ani predstaviť, že by Alpy boli bez kozorožcov. Teraz ich len v povodí Seezu žije niekoľko desiatok a je to lovná zver. No to je iný, aj keď šťastný príbeh. Pokračujem neustále proti toku stále zužujúcim sa údolím. Aj chodník sa stáva neustále kamenitejším. Objasní sa mi záhada relatívne málo zavodnených tokov v údoliach. Vodohospodársky objekt a informačné tabule mi ozrejmia nepomer medzi rozľahlosťou oblasti a množstvom vody odtekajúcej do obce Mels. Odberné stavby na horných tokoch odvádzajú vodu tunelmi cez hory do vedľajšieho údolia k vodnej nádrži, súčasti komplexu vodných elektrární. Veru, možno predať aj vodu na energetické účely.

Batöny

Údolie sa v jednom momente tak zúži, že je tu miesto akurát tak na úzku cestičku a už plnší tok. Ku koncu sa údolie rozširuje do priestoru pripomínajúceho arénu. Prudké, sčasti kolmé svahy padajúce do kruhovitého záveru doliny. No to nie je to hlavné, čo zaujme. Voda zostupujúca z náhorných plošín prekonáva výškový rozdiel v poloblúku tromi impozantnými vodopádmi. Niečo také som ešte nevidel. Sú vysoké od 45 do 86 metrov. Prístup priamo k nim som neriešil. Neviem teda povedať, ako by bol možný. Obdivujem ich len zo stometrovej diaľky. Pre prípad núdze je pri chodníku pod skalou niečo ako útulňa. Skôr len na sedenie, spanie svojimi rozmermi neumožní. Miesto je križovatkou turistických trás. Smerom vľavo možno cez Oberlatvina stúpať strmým chodníkom pod Pizol (2844 m) k plesu Wildsee a alpskou trasou cez ľadovec dosiahnuť vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujem po krátkej prestávke venovanej foteniu smerom vpravo. Škoda, že svetelné pomery v tomto čase a ročnom období neumožnili dobrý výsledok. V roku 2018 bol na mieste sprístupnený 51 metrov dlhý visiaci most. Pravdu povediac, miesto ani účelnosť neviem určiť ani komentovať. Vtedy som tam necítil potrebu výstavby technického diela. Možno len ako atrakcia, čo sem privedie viac turistov. Na to, čo tu človek vidí, sem asi veľa návštevníkov nechodí.

Valtütsch

Hore nad hranou svahu je Alp Valtütsch. Z môjho miesta nič nenaznačuje, že hore je hospodársky využívaná krajina. Len množstvo vody vo vodopádoch potvrdzuje rozsiahlosť priestorov nad skalným prahom. Výstup je náročný. Prudké naberanie výšky pomocou serpentín skalnatým terénom. Dobytok zdolávajúci presun na letné horské pasienky dostáva dosť zabrať a zostup musí byť naozaj divočina. Som rád, že sa nebudem vracať touto cestou. Chcelo to trošku námahy a som na rozľahlých pasienkoch, ktoré by tu človek z pohľadov z údolia ani nečakal. Taká šikmá široká mierne zvlnená naklonená rovina. Prejdem okolo zazimovaných budov salaša Valtütsch. Všade len trávnatý nízko spasený porast, v menej prístupných miestach spestrený tmavšími plôškami kríčkov Alpenrose (Rhododendron ferrugineum). Teraz len októbrová pustina, ja a ticho, no v sezóne určite zaplnený zvukmi roztrúsených zvoniacich skupiniek dobytka.

Obdivujem spätné pohľady na vodopády v Batöni, svahy a hrebeň Pizolu. Vidím chodník, čo vedie k jeho vrcholu. Tiež to nie je najľahšia cesta k zdolaniu Pizolu. Neustále stúpam klasicky červeno značeným chodníkom smerom k hrebeňom hôr na obzore. V jednej časti narazím na skupinu niečoho ako kamenné základy budov. Budú to asi kôpky skál, čo vznikli čistením pasienkov. Len švajčiarska poriadkumilovnosť priviedla sedliakov k vytvoreniu pravidelných foriem. Obyčajná kopa by odporovala ich naturelu. Sem-tam aj slnko osvieti niektoré štíty. No asi nehrozí, že by som mal šancu zohriať sa jesennými lúčmi. Takže postupujem pomaly, no rovnomerným tempom, nech sa veľmi nespotím.

Heidelpass

Chodník postupuje do neustále zužujúceho sa priestoru. V tejto výške prichádzam k prvým snehovým poliam nastávajúcej zimy. Výška nového snehu v tienistých polohách nedosahuje ani desať centimetrov a nerobí problém. Vpredu odhadujem miesto polohy priesmyku. Trošku znížené miesto v hrebeni skalísk. Po chvíľke spozorujem tyčku smerovníka, čo zmobilizuje moje sily a v pohode po 4,5 hodine dosiahnem najvyšší bod dnešného putovania – Heidelpass. Aj keď je pomaly čas obeda, ignorujem prihlasujúci sa hlad. Využijem chvíľku oddychu na pár selfíčok a zdokumentovanie krajiny. Predo mnou sa otvoril prvý pohľad do údolia Calfeisental. Nad jeho záverom sa občas z oblačnosti vynorí vrchol Piz Sardona (3056 m). Oproti cez dolinu sa majestátne vypína zasnežená skalná stena Ringelspitzu (3248 m). Tam pod ňou je kdesi cieľ môjho dnešného putovania. Hneď pod horským sedlom je malé pliesko. Turistický chodník sa tu vetví. Jeden vedie priamo dole k St. Martinu, druhý skôr traverzuje vpravo k chate Sardonahütte SAC pod Sardonou. Volím si traverz. Láka ma možnosť predĺžiť si trasu. Koniec údolia môže byť famózny, i keď chata nemusí byť v prevádzke.

Plattenseeli

Charakter terénu sa na tejto strane hrebeňa nezmenil. Rozsiahle pasienky klesajúce do hlbokého údolia so spasenou nízkou októbrovou trávou. Len pribudlo svištích dier. Pár jedincov aj zahliadnem. Zjavne nemali potrebu nastúpiť na zimný spánok. Skúsim ich aj pofotiť. No mobilom žiadne veľké zázraky nedosiahnem. Ako sa chodník snažiaci držať výšku vlní svahom popod hrebeň, otvárajú sa mi pohľady dole priamo k riečke Tamina. Pár smrekových lesíkov v nižších polohách hornej časti doliny pôsobí z tejto výšky veľmi zaujímavo. Zhliadnem aj vodnú plochu priehradného jazera zovretého medzi skalnými stenami. Vlastne široké údolie je akýsi uzavretý priestor so sťaženým prístupom. Dvomi sedlami z údolia Seezu a úzkou cestou krajom nádrže od Vättisu.

Po necelej hodinke chôdze dosiahnem väčšie pleso Plattenseeli. Tichá plocha jazera s odtokovým potôčkom v trávnatom teréne pôsobí upokojujúco. V lete podľa stôp zabezpečovala úlohu rezervoára vody pre dobytok. Som vo výške vyše 2300 metrov, no predsa na pastvinách. Smerovník na križovatke chodníkov tu výnimočne píše aj čas. K chate Sardonahütte SAC dve hodiny, do St. Martin dve a pol, do Vättis päť a pol. Je pol jednej a o siedmej večer mi odchádza posledný spoj z obce. Rezignujem tak na ďalší postup a zahájim ústup z pozícií. Ak sú to reálne časy, tak budem mať ešte čo robiť.

Malanseralp

Turistickým chodníkom začínam zostup, nie vôbec dramatický. Pozvoľné klesanie pasienkami s meniacimi sa pohľadmi hlavne k horným partiám údolia. St. Martin je predsa len ešte skrytý kdesi hlboko dole, len sem-tam sa zjaví hladina, ku ktorej potrebujem dôjsť. Za jednou vyvýšeninou sa zjaví asi salašnícka budova s peknou vyhliadkou pod krížom k jazeru. Tu na križovatke chodníkov sa vyberám smerom ku Malanseralp. Trasa vedie akýmsi mierne klesajúcim traverzom aj okolo prvých skupiniek horských smrekov. Zamýšľam sa nad názvom salaša, ku ktorému smeruje. Starobylá vinohradnícka obec Malans, ktorej patrí, je vzdialená asi cez štyri chotáre. Neskôr mi jeden učiteľ povedal, že obec tam dostala pozemky od jedného biskupa z mesta Chur. Stretám prvých, vlastne jediných dnešných turistov. Starší manželský pár. Takže získam fotografiu bez toho, že by som sa musel trápiť s nastavovaním samospúšte v mobile.

Som nižšie, a tak prekračujem niekoľko vodných tokov. Malanseralp sú veľké murované stavby na ustajnenie dobytka a spracovanie mlieka. Obyvatelia Malans boli teda štedro obdarovaní rozsiahlym pastevným areálom. Neviem, ako sa sem s dobytkom vtedy dostávali. Kravičkám po vlastných to muselo trvať niekoľko dní. Nezastavujem sa a kráčam po makadamovej ceste serpentínami cez lesnatý terén smerom dole.

St. Martin

Samotné St. Martin dosahujem po pol štvrtej. Leží na úplnom konci vodného rezervoáru Stausee Gigerwald. Snáď zámer staviteľa priehrady. Bolo by zaujímavé vedieť, ako to tu vyzeralo pred zásahom. Prístup musel byť zaujímavý. Osadu pod skalou tvorí niekoľko klasických drevených horských budov s kamenným kostolíkom. Presvedčil som sa: je to ten z mapy. Cieľ expedície je dosiahnutý. Je tu funkčná reštaurácia s priľahlou turistickou ubytovňou. Nahliadnem do oboch. Ubytovňu tvoria poschodové postele v bývalej hospodárskej budove. Na parkovisku niekoľko áut, návštevníci sa túlajú po blízkom okolí, prípadne sa občerstvujú na terase. Inak motorizovaná doprava sem funguje kvôli úzkej ceste bez možnosti vyhýbania kyvadlovo. Vo vyčlenený čas smerom hore a následne dole. Zbežne si naštudujem pár informačných tabúľ. Trochu náročnejšie na moju úroveň nemčiny. Kdesi nie moc ďaleko má byť dáky smrekový velikán. Urobím si exkurziu medzi domami, pofotím, nahliadnem do kostolíka s obrazom sv. Martina deliaceho sa so žobrákom o svoj plášť a sadnem si tiež na terasu. Dám si kávu, dosiahnutý úspech zapijem pivkom, spácham selfíčko. No čas nečaká a po pol hodinke treba vyraziť ďalej.

Stausee Gigerwald

Cesta z pohľadu zostupu pravým krajom nádrže je ozaj úzka. Miesta, kde neostalo ani pár šírkových metrov pre komunikáciu, sa prekonávajú tunelmi vysekanými v skale, kde to priestor umožnil, je pár miest na vyhýbanie, prípadne vyhliadkové miesta s lavičkami pre návštevníkov. Skalné steny zovierajúce nádrž sú dosť strmé, porastené na príhodných miestach ihličnanmi.

Voda je až neskutočne modrozelená. Farba chorvátskeho mora daná vápencovým charakterom skalných stien. Dosť magické prostredie aj v tomto pochmúrnejšom ročnom období. Stretám pár prechádzajúcich sa ľudí, zostane mi pamätná fotografia na jazero. Cesta okrajom vodnej plochy až po priehradnú hrádzu má do 4 km. Pred záverom spozorujem vodopád vytekajúcej vody z tunela v protiľahlej skalnej steny. Dotácia z údolia Seezu, čo som spomínal. Samotné betónové teleso hrádze je ozaj impozantné. Inak je tu zástavka autobusu, premávajúceho v sezóne až sem. Teraz k najbližšej funkčnej zástavke v obci Vättis mám 1,5 h najkratšou cestou. A bolo práve päť hodín. Takže asi stíham.

Vättis

Nasleduje postup do obce chodníkom hlavne cez les. Pre istotu sa radšej neflákam a pridávam do kroku. Cesta údolím riečky Tamina rýchlo ubieha. Inak tok nie je veľmi vodnatý. Voda z priehrady je podľa náučnej tabule vedená k elektrárni pri nasledujúcej nádrži Maprag pod Vättisom. Energetická sústava končí až na úrovni Rýna pri Landquarte.

Prakticky presne podľa smerovníka sa vynáram z lesnatého terénu nad obcou Vättis. Už som tu zo dvakrát bol. Raz aj malé pivo v reštaurácii popil. Pri stole sedel človek, čo vedel aj kde Slovensko je. Bol vraj v meste Zvolen ako poľovník a či lesník na VŠ. Podľa trofejí na domoch je tu každý druhý Jäger. Inak oblasť sa vo Švajčiarsku aktuálne stala známou aj pobytom vlčej svorky. Niečo nevídané v týchto končinách. To asi dokumentuje prírodné možnosti regiónu. Už pri prvej návšteve ma očarila vcelku veľká obec tesne pod vrchom Calanda (2805 m). Z obce sa cez Kunkelspass (1350 m) možno dostať do turisticky vychytenej oblasti Flimsu. Možno tu nastúpiť na chodník k vrcholu Pizol (2844 m) a kdesi tam hore je jaskyňa Drachenloch (2315 m). Zmienku o dračej nore som si prečítal tiež v Múzeu praveku pri Prepošskej jaskyni pod Bojnickým kostolom. Bola významným náleziskom pozostatkov jaskynných medveďov. Asi viac informácii je v miestnom Vättiskom múzeu.

Mám pol hodinu na poľudštenie. Využijem slušné verejné a hlavne otvorené sociálne zariadenie na miestnom úrade. Pofotím v obývajúcom svetle čo-to z obce so sochou kozorožca v centre. Autobus odchádza načas a popri spomínanej vodnej nádrži ponad Taminaschlucht v Bad Pfäfers, obec Pfäfers vystupujem už za úplnej tmy v Bad Ragaz na železničnej stanici. V automate kupujem lístok a po krátkej jazde vlakom vystupujem v Sarganse.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek