Túra

Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I.

22.07.19
Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí.

Trasa

Mýtna – Dobroč – Veľká Dolina – Vrchdobroč – Surovina – Táňovo, rázc. – sedlo Prieraz – Hámor – Chmelná – Dobrý Potok – Ipeľ – Šoltýska – Močiar – Čertove Potôčky – Utekáč

V Mýtnej som toho času končil len raz, keď som išiel svoju pamätnú túlačku z Detvianskej Huty cez Vrchdobroč. Vtedy som si sľúbil, že sa sem hneď na ďalší rok vrátim, ale podarilo sa mi to až po troch rokoch, keď som na to nalákal aj Máriu, s ktorou to bola siedma spoločná túra.

Tá, na rozdiel od predchádzajúcej, začala až po zotmení, keďže nemilosrdný september ukrajoval z denného svetla, ale stúpali sme len asi 15 minút na rovnaké miesto s výhľadom na nočnú Mýtnu, ktorú však môj chabý mobil nedokázal zaznamenať. A parťáčka sa zase starala o to, aby mala obstojné ležovisko a pokoj od prípadných nevítaných návštevníkov. No viac strašili padajúce bukvice...

Po obstojnej noci sme ráno vstali a pobrali sa smerom na Dobroč ignorujúc červenú ako pred rokmi. No teraz sme len začínali a hlavne, mňa čakala relatívne dosť dlhá túra aj na môj vkus. Schádzajúc z cintorínskeho kopčeka som ukazoval Márii kadiaľ budeme stúpať ale neprotestovala, lebo ju o chvíľu zaujali bohato obsypané jablone, ktorým troška pomohla od ich chutných plodov. Zišli sme do dedinky, kde sme popri miestnom potôčiku kráčali po žltej smerom na Vrchdobroč, cez moju, z prvej návštevy obľúbenú Veľkú Dolinu. Spomenutia hodné sú ešte ďalšie plody, ktorými sme si naplnili voľné vrecká, a to orechy.

Postupne sme prešli dedinou, kde som očakával starú spustnutú usadlosť, ktorá sa mi z prvej túry zapáčila a Máriu zase zaujala značka: Pozor deti! s otázkou, prečo sa ich máme báť? Odbočili sme na napravo sa tiahnuce lúčky, ktorými nám radila ísť žltá, aby sme sa mohli dostať na Vrchdobroč. Odtiaľ boli výhľady na časť prejdenej trasy, ale keďže sme boli len hodinu na ceste, tak sa nebolo čím chváliť a rezko sme vkročili do lesa, aby sme nabrali výškové metre, ktoré nás mali priviesť na dolné partie Malej Doliny, časti Veľkej Doliny. Keď som sa tu ako prvý vynoril, potešilo ma to, lebo som sa tu objavil po zmienených troch rokoch, akurát dojem kazila prevaľujúca sa hmla, ktorá ešte Šušňov vrch nezakryla, ale pár zo samôt áno, a tak trocha to mrzelo. Napriek tomu bolo pekne a aby sme si trocha oddýchli, sadli sme si do cykloprístrešku a spolu s výhľadmi na Horné Fafáky, ktorými sme išli len pred mesiacom, sme vychutnávali v Dobroči nazbierané orechy.

Pokračovali sme ďalej a prešli sme okolo Šušňovho vŕšku, kde mi to nedalo a vybehol som si tam. Vo vrcholovej knihe, ktorá, na relatívne odľahlé miesto, bola dosť popísaná, som našiel svoj starý zápis z októbrového piatku roku Pána 2015, ktorý sa mi vryl do pamäti. A nielen piatok...

Prevaľujúca sa hmla od bočného hrebeňa s osadami Herman miestami zakrývala samoty a miestami ich odhaľovala a ukázala aj stádo oviec, čo prekvapene utekali pred našou snahou ich odfotiť. Pri poslednej napravo stojacej usadlosti som navrhol obísť Jaseňový vrch sprava, aby sme sa vyhli lesnatému vŕšku a asfaltke, ale nechceli sme až tak experimentovať, tak sme sa nechali viesť značkou. V lese ma prekvapilo relatívne veľa odstavených aj prechádzajúcich áut. Vysvetlenie sme našli v hubárskej sezóne.

Po mesiaci opäť Vrchdobročom

Keď sme vyšli z lesa, zazreli sme starú dodávku v poli, ktorá trocha kontrastovala s pohľadmi do dolín a stala sa zaujímavým fotobodom nielen pre mňa. O chvíľu sme zazreli kostolík v Hornej Brestine, osade Dobroča, ale do osady sme nevošli, keďže sme ňou išli prednedávnom, tak sme si trocha skrátili a priamo sa dostali na rozľahlé lúky, čím sme kopírovali poslednú spoločnú túru. Čo je ináč, pre mňa nezvyk, ale v rámci trasy to bola jediná, ale napriek tomu potešujúca a nie unavujúca nutnosť.

No za značkou so Žihľavou sme ale neodbočovali, ale pokračovali rovno. Napriek tomu, že sa na samotách máločo mení, za mesiac pribudol opravený detviansky kríž. Na zvyšnej trase sa ani po troch rokoch veľa nezmenilo, jedine pribudol pri ďalšej usadlosti drevený plot, možno preto, že som tam snoril a fotil starú šopu. I keď majitelia prišli až minútu po mojom snorení. Deravé stromisko známe z fotografií na TuristickaMapa.sk sa má stále k svetu a prístrešok pod Surovinou má stále dažduvzdornú strechu. Pri kríži s "utrápencom" ako ho Mária nazvala, sme zmenili zelenú na červenú a začala sa objavná túra, ktorá vyvrcholila od sedla Prieraz, kde sme odignorovali všetky značené ponuky.

Keďže som svoju obľúbenú pasáž na zelenej značke len stručne prebehol, musím dodať, že je vskutku nádherná a je to balzam na dušu a cítil som sa tam veľmi príjemne a môžem s kľudným svedomím povedať, že je určite jednou z mojich top.

Úchvatnou Ipeľskou dolinou

Keď sme si zdokumentovali starodávny drevený kríž v sedle a konečne som si všimol aj vodnú plochu Málinca s Ipeľskou dolinou, ktorá s pozadím Málinských vrchov dotvárala vskutku uchvacujúci zážitok. A to ešte nás čakal jej prechod, ktorý predčil naše očakávania, tak sme načali neznačenú časť našej túlačky. Podľa článku Vlada Kobzu a následnej diskusie, mala viesť odtiaľ do doliny Ipľa modrá značka, ktorá bola zrušená pri výstavbe VN Málinec. Ale vraj po nej niečo ostalo. Tak sme dúfali, že nás to niečo povedie. A aj hneď na to upozornila modrá značka, ktorá navádzala na lesnú cestu smerujúcu k VN Málinec. Značka bola prvou a aj jedino, a tak nás viedla len intuícia, že zvážnica povedie kam chceme. Potvrdzovala aj to mapa. To, že sa tu niekedy bývalo, dokazovalo rumovisko domu či drevený kríž alebo stará zarastená záhrada, ktorá stále rodila plody. Škoda, že nie aj obľúbené hrušky, ale aj jablká potešili.

Zbehli sme dole a objavili sa na asfaltovej ceste. Pod ňou bol pás ihličnatých stromov, ktoré lemovali brehy nádrže. Kade sme išli, tabule zakazujú vstup nižšie. Škoda, trocha som dúfal sa na chvíľu ísť hodiť do vody. Po asfaltke sme išli doľava, keďže sme sa chceli dostať k potoku a osade Ipeľ, ale najmä preskúmať staré vysídlené osady Hámor a Chmelná. Vyšli sme teda na prvú lúku, kde mapa sľubovala nejaké objekty, ale našli sme len dve netradičné chatky v lese. Pri širšom prieskume sa nám podarilo nájsť aj rumoviská domov. A veľmi zvláštnu jabloň zo zlatými či bronzovými jablkami. Neboli ako z rozprávky, ale zjavne boli napadnuté nejakou chorobou. Zbehli sme dole a na ďalšej lúke, ale tiež v pásme lesa sme objavili fungujúcu samotu. Pri nej sme sa len otočili a zbehli naspäť. Pri schádzaní sa ukázali pekné výhľady na VN Málinec a rovnako samoty Hrozinová ležiace oproti.

Pokračovali sme ďalej a našli sme stopy po bývalej modrej značke na Táňovo, o čom písal Peter Straka pri jeho informatívnej túlačke o neexistujúcich značkách v Ipeľskej doline, ktoré padli za obeť vodnej nádrži. Došli sme na štátnu cestu, po ktorej relatívne často prechádzali autá, teda jedno za 15 minút. Pri odbočke k samote Starý Vŕšok sme sa v prístrešku najedli a pristavil sa miestny chlapík na aute ťahajúcom piesok. Dobehol aj vlčiak a mne to hneď zdvihlo adrenalín, ale asi sme preňho neboli zaujímaví, alebo možno smrdiaci, tak nasledoval pána. Za chvíľu sme došli do Dobrého Potoka a tu sme objavili starý kaštieľ, ktorý naposledy plnil funkciu obchodu s textilom. Secesný kaštieľ bol postavený továrnickou rodinou Kolenerovcov a patril do komplexu sklární v Ipeľskej doline, v ktorých sa vyrábalo tabuľové sklo do 20. rokov 20. storočia. Zaujímavosťou kaštieľa je fakt, že v relatívne malom kaštieli projektovali miestnosti tak, že vznikla veľká miestnosť – hala, kde sa mohli konať divadelné predstavenia. Toľko informácie od geokeškárov.

Žiaľ, kaštieľ už len pamätá dobré časy a hlavne vnútrajšok, čo sme mohli vidieť z vonku, je v dezolátnom stave a čaká na svoj koniec. Ale i napriek tomu bol nádherný a veľmi na mňa zapôsobil. Atmosféru dotváralo najmä kreslo na terase s oblúkmi, ktoré ako keby sa ponúkalo, aby si unavený návštevník sadol a zamyslel sa nad bohatou minulosťou, bezprizornou prítomnosťou a smutnou budúcnosťou nielen tohto kaštieľa, ale celej Ipeľskej doliny. Na počudovanie sa v tom momente objavil cyklista a dokonca krajan a dali sme sa do reči. Pracuje neďaleko a reku, že pospoznáva okolie. Po chvíli sme sa rozlúčili a pokračovali ďalej, kde sme za malým kostolíkom objavili orechovú aleju, ktorú asi veľmi nemal kto oberať. Samozrejme sme si dopĺňali všetky voľné vrecká. Keď sme prešli časť Ipeľ, pozerali sme, kde bude treba odbočiť.

(Ne)uspešné hľadanie cesty z doliny

Podľa mapy to malo byť pri zhluku domov, ale keď sme ich nenachádzali, pokračovali sme ďalej. Len pri jednom dome sme zaznamenali známky života a to veseliace sa osadenstvo chaty, s autami TT značiek, no nešli sme sa vypytovať. Ale keď sme povážlivo stúpali, Mária zapla GPS a na nej sme sa objavili až kdesi za Vlčovom. Tak sme sa museli vrátiť trocha nervózni, lebo sme nemali vodu a najmä bol neskorý podvečer. Vracajúc sa okolo chatky Trnavákov, sme si vypýtali vodu a popýtali na cestu. Oni nám odporučili blízku zvážnicu, ale vystríhali nás nielen pred neznámou cestou ale aj medveďmi, dokonca nám ponúkali ostať.

Vydali sme sa do kopca a dokonca sme objavili modrú značku, čo som bol fest prekvapený a preto som dúfal, že je to nejaká stará, ktorá by nás eventuálne mohla viesť do Ďubákova, kam sme chceli dôjsť. Ale na rázcestí, o ktorom nám vraveli Trnaváci, po ďalšej nebolo ani zmienky, tak sme skúsili ísť rovno hore divočinou. Bolo to však veľmi obtiažne, a tak sme sa museli vrátiť na zvážnicu a dať sa doľava a predlhou cestou sme pomaly naberali výškové metre.

Aj keď jej celý úsek vedie lesom, z pár miest sa ukázali výhľady do Ipeľskej doliny, ktorá pri zapadajúcom Slnku bola veľmi pôsobivá. Problém ale bol, že slabnúce denné svetlo a neznámy terén vystupňoval našu nervozitu a minimálne Mária to neniesla veľmi dobre. Rovnako som sa obával, či rady budú dobré, ale nechcel som a ani som nemohol to dať najavo.

Pri jednom mieste, ktoré znamenalo ostrú odbočku doprava, sme skúsili ísť po nej, či sa nedostaneme do Ďubákova, ale po asi 200 metroch zvážnica skončila a my sme sa rozhodli dať sa opäť strmo do kopca. Ale ešte menej svetla a veľmi obtiažny terén plus únava z dlhého dňa nás donútili, aby sme sa vrátili naspäť na zvážnicu a pekne pomaličky po nej sme mĺkvo stúpali dúfajúc, že čoskoro nás privedie kam sme chceli. Keď sme v šere zazreli prvé pasienky a konečne vytŕčajúce strechy domkov Šoltýsky, kam sme podľa sklonu zvážnice predpokladali, že dôjdeme, boli sme prešťastní. Nebolo to síce Ďubákovo, ale boli sme radi, že sme vôbec tu. Rýchlo sme si našli miesto na spanie a riadne unavení sme skoro bez slov zaspali.

Zarána do Utekáča

Ráno, keď sme vstali a najedli sa, som očakával, že moja spolupútnička zničená z predošlého konca dňa tu predčasne ukončí túru a odcestuje autobusom. Veď už pozerala autobusové spojenia. A ju a ani nikoho nedržím na reťazi, keď so mnou niekam idú! No keď si prezrela hlavnú ulicu v Šoltýske, tak ju hneď zaujala, že sa rozhodla pokračovať so mnou podľa pôvodného plánu do Utekáča. Pomaličky sme teda zišli ulicou, kde okrem obchodu s ikonickým názvom KONZUM, je niekoľko nádherných drevených domčekov, pri ktorých si fotografi prídu na svoje, ale zaujme aj pretrvávajúci chov domáceho dobytka ako ovečiek či kráv. Napr. jedno teľa, ktoré dalo zadosť úsloviu "civí ako teľa na nové vráta", akurát tak civelo na Máriu, keď ho fotila a pre istotu sa krylo pod krmelcom so senom.

Z dediny sme vyrazili predpokladaným smerom pomedzi polia po príjemnom úvoze, ktorý nás oblúkom priviedol k zhluku domov pekne zasadených do zvlneného prostredia, kde nás obrechával pes. Miestny sa ale ku mne prihovoril a zistil som, že je z Oravy. Určite by stálo zato pokecať viac, ale predsa som len zrýchli krok, aby som dobehol Máriu, ktorá klesala ku štátnej ceste medzi Utekáčom a Sihlou. Táto cesta je jedna z mála, po ktorej som ešte ani nepáchol a vyzerá byť zaujímavá aj na prejazd autom.

Trochu sme išli po ceste v objatí lesov na úbočí kopcov, ale následne sme odbočili do jedného z nich a objavili sa na rozsiahlych hrebeňových lúkach. Neďaleko sa pásli kravy a išli sme v ústrety k ním. Podľa lokalizácie sme určovali smer a hádal som, že jeden kopec je Klenovská poľana, ale potom som si uvedomil, že je to ešte ďaleko, tak to najskôr bola Cisárska hoľa. Vyšli sme na nevýraznú kótu, kde bol parádny výhľad na každú stranu. Zaujala najmä Šoltýska a vysielač, ktorý sme mali možnosť vidieť z Ipeľskej doliny. Viac na sever, zase hrebeň samotných Veporských vrchov na čele s jeho veličenstvom Veprom Klenovským. Na severovýchod to malo byť Slopovo a "za nami" Diel, časť Málinských vrchov, ktorým sme prechádzali lanského roka do Kokavy nad Rimavicou.

Podľa mapy sme sa dali na sever a zišli sme okolo jedného z hospodárstiev Močiara a mierne stúpali a pred lesíkom sme našli mapy a rázcestníky. To bolo nezvyčajné, lebo značky tu nemali byť žiadne. Oficiálne to neboli, ale NCH Ipeľ, ktorý sme nazvali Eletrikárenský, keďže Slovenské elektrárne predtým ako to tu zatopia, dobrosrdečne vyznačili. Aj keď sme vedeli sami sa viesť, značky nám aspoň uľahčovali cestu a pomenovávali jednotlivé osady. Zaujali najmä Čertove Potôčky. Odtiaľ je veľmi nádherný pohľad do strmo klesajúcej lúky, na ktorej stranách bolo vidieť usadlosti. Zaujalo aj stádo ovečiek, ktoré sa opäť nenechali fotiť Máriou. Za to som využil, keď boli zamerané na parťáčku a pofotil si ich. Na druhú stranu sme v doline uvideli ďalšie domky a podľa mapy a smeroviek sme uhádli, že je to Kokava-Línia. Tak sme vedeli, že je to dolina s Utekáčom, do ktorého sme mali čoskoro zísť. Keďže bolo čosi po 9-tej, reálne bolo, že Mária stihne vlak o 10-tej a ja budem môcť plynule pokračovať ďalej, čo sa mi neskor ukázalo ako veľmi podstatný faktor.

No neponáhľali sme sa, ale užívajúc si krásne okolie sme pokračovali v ústrety Utekáču s výhľadom na vzdialené Slopovo a rovnako aj bližšiu Cisársku hoľu. Keď sme boli len čosi 20 minút pred odchodom vlaku a boli sme nad dedinou, trochu sme zrýchlili. Ale ešte aj tu nás zaujali domky či osamelo pasúci sa koník. Značka síce smeruje do Utekáča, ale trocha bokom, a tak sme zišli priamo po lúke a potom sme sa opäť napojili na značku a ňou zišli do bývalej slávnej sklárskej obce s prazvláštnym názvom, kde sme sa objavili neďaleko stanice, čo nám potvrdili miestni. Došli sme akurát načas, aby sme stihli jedno osviežujúce v bývalej čakárni stanice, kde prvý vlak došiel v roku 1909. Zaujímavé, že ešte bolo slabo vidieť dobové nápisy na stenách. O chvíľu som však osirel na peróne a čakal, kedy motorák odvezie moju spolupútničku, ktorá so mnou prešla vcelku dlhú a krásnu trasu z Mýtnej.

Fórum 10 príspevkov
Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. 01/08/19 19:26 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slovenskou Saharou - Záhorácka magistrála Na Záhorí som už bol viackrát, ale nikdy s turistickým cieľom. Predsa len táto časť Slovenska nepatrí z morfologického hľadiska medzi najatraktívnejšie a človeka to láka skôr do kopcov. Takéto odsúdenie krajiny je však veľmi povrchné a krásne miesta sa nájdu naozaj všade, len treba mať otvorené oči a vnímať krajinu okolo seba. dnes Pavel Forgáč Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
Túra Západné Javorníky: Čertov – Vysoká nad Kysucou Východnú časť Javorníkov v okolí Čadce som pochodil vo všetkých ročných obdobiach, pešo, na snežniciach alebo aj na bicykli. Západnú časť, tvoriacu hranicu SR a ČR, som poznal len z lyžovačky na Čertove. Túto osadu Lazov pod Makytou som zvolil ako východisko hrebeňovej túry najmä z dopravných dôvodov – keď piatok bol zároveň sviatkom Sv. Cyrila a Sv. Metoda a autobus z Púchova ideálne nadväzoval na skorý rýchlik z Bratislavy. včera Peter Straka Javorníky
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). 17/08/19 Michal Bukvai Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. 01/08/19 19:26 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Veporské a Stolické vrchy

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1010 m n. m.

    • min: 254 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2017 m

    • klesanie: 1867 m

  • Vzdialenosť
    • 46 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 15.09.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4675 ° SŠ
      dĺžka: 19.5523 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.60346 ° SŠ
      dĺžka: 19.80567 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.4675 ° SŠ
      dĺžka: 19.5523 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.58019 ° SŠ
      dĺžka: 19.74426 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • nad Mýtnou (bivak), Šoltýska

  • Voda
    • pramene v Martinovej doline

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Mýtna (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.02 (0.29)