Túra

Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II.

29. 07. 2019
Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti.

Trasa

Utekáč – Salajka – Cisarské sedlo – Ráztočné – Viliamová – Klenovská Poľana – sedlo Babiná – Rejkovo – Tisovec – Voniaca – Paseky – sedlo Dielik – Tri chotáre – Nemcová, chata – Muránska Lehota – Muráň

Pôvodne som nechcel rozdeľovať článok na dve časti, ale keďže vo finálnej verzií sa ustálil počet strán na čísle deväť, tak sa zdalo lepšie to rozdeliť. Koniec-koncov to bola poriadna túlačka, tak snáď mi potencionálni čitatelia odpustia, že som sa tak vybúril. V prvej časti bola reč o putovaní z Mýtnej prekrásnou Ipeľskou dolinou a lúčnymi priestranstvami od Šoltýsky po Utekáč a tu nasleduje pokračovanie nemenej zaujímavými lokalitami.

Naslepo na Klenovskú Poľanu

Práve odídeným vlakom som teda osamel a musel sa zmieriť s tým, že najbližšiu noc budem spať sám. Tento pocit nemám veľmi rád, lebo keď idem sám od začiatku, tak nie je na čo si zvykať, ale keď sa niekto odpojí a chcem ešte pokračovať, tak to trocha mrzí. No ale zase čakali má ďalšie nádherné oblasti, ktoré som nešiel, tak som sa veľmi tešil. Od stanice som sa vybral hore Utekáčom a zastavil sa len pri soche sklára. Chcelo to ísť aj ku býv. závodu Clara, ale nebolo času a nechcel som tam sám loziť. Šiel som po asfaltke do Salajky, kde som na jej začiatku, odbočil napravo na žltú a stúpal na hrebeň do Cisárskeho sedla. Popri novších domoch, potom starších, následne chatkách a nakoniec som prechádzal dvorom, ktorým prechádza žltá značka. Bol taký typický vrchársky a preto sa mi tu veľmi páčilo. Po chvíli les začal odstupovať a objavil som sa na čistinke s posedom, ktorú som hádal na Cisárske sedlo a to mi potvrdil aj smerovník ukrytý v lese.

Tu som si oddýchol a najedol sa kochajúc nádhernými výhľadmi, najmä na práve prejdený úsek. Po chvíli som zbehol na druhú stranu a začal klesať do Ráztočného. Najprv lesom, ale po chvíli nad lúkou, kde poniže, zo salaša vyštartovali psiská. Jedno veľké huňaté bolo blízko, ale našťastie bolo na reťazí a zjavne nebolo nadšené mojím objavením. Aby som nemusel riešiť psiská, nešiel som cez pole, ale naokolo po značke, ale psiská ma poniže opäť zazreli a jeden sa odvážil aj naďalej sledovať, ale keď som mu ukázal palicu, hneď si to zrátal a vrátil sa. Tu som si ešte nabral jabĺk a klesal do Ráztočného, čo predstavuje len jednu väčšiu budovu a ešte jednu, čo je penzión. Pôvodne slúžil ako krčmoobchod pre vrchárov a následne chátral, ale po rokoch bol zrekonštruovaný. Pri zastávke sa mi prihovorila staršia pani, ktorá tu kedysi bývala a upozornila ma na to, že to nie je zastávka, ale stará kolkáreň a veru vyzerala tak.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Odteraz ma čakal ďalší neznačený úsek, keďže som chcel ísť na Klenovskú Poľanu. Od Cisárskeho sedla, som si pozrel, že by nemal problém, len som musel trafiť lúku. Keď som bol ale dole, tak už to bolo o čosi ťažšie, ale idúc chvíľu po asfaltke a potom odbočujúc som našiel správny vstup na úpätie Poľany a pomaličky začal stúpanie. No to ale dalo zabrať a niekoľkokrát som si musel oddýchnuť. Keď som si tak zmorený sedel a užíval si spätné pohľady, zrazu vyleteli štvorkolky a vyškierajúci sa ľudia okolo mňa preleteli. Len som si pomyslel svoje. Po chvíli sa stúpanie zmiernilo a popri starej usadlosti osady Viliamová som zabočil doprava. Tak som prešiel aj popri ďalšej a dokonca aj takej, kde bol voľný vodovodný kohútik. Všetko so spätnými pohľadmi a rovnako aj na Slopovo. Stúpal som ďalej a vrchol sa blížil a blížil a až keď som stretol stádo oviec, tak som mal Poľanu na sto metrov. Tam som zbadal motorkárov, ale pošli inam. Po chvíli som ukrojil posledné metre a mohol si dať obed presne na poludnie na Klenovskej Poľane.

Klenovská Poľana je malo známy 848 metrov vysoký kopec, ale myslím si, že je veľmi nádherná a keďže „pravá“ je nevýhľadová, resp. len obmedzené z pár vyhliadok, tak v tomto je Klenovská učíte peckovejšia. Ak nepočítam smer, z ktorého som prišiel, kde výhľadu bráni akurát hrebeň, tak výhľady sú na každú stranu a spomeniem len síce „lokálne“, ale pre fajnšmekrov slávne kopce ako Hradová, Klenovský Vepor, Slopovo alebo Muránska planina stoja za to.

No nielen styčné body, ale aj bezprostredné okolie je neskutočne krajinársky malebné. Kto tam bol, vie aké nádherné sú lúky a na nich ojedinelé samoty a okolo toho všetkého akoby vkusne doplnené hustými lesmi. Takto pozorujúc a kochajúc nádherou som si hrýzol klobásu a cítil som sa tu báječne. Jednoducho carpe diem.

Kufrovanie po Voniacu

Veru, nechcelo sa mi odtiaľ, ale musel som sa pobrať, lebo aj keď som videl svoj čiastkový koniec, ešte tomu bola riadna štreka a najmä ma čakala ťažšia časť cesty kvôli chybným značkám. Zo začiatku, po zelenej to vyzeralo v pohode. Vybral som sa východne po lúčnej ceste a značky viedli, dokonca som zazrel aj Klenovskú priehradu. Ale o čosi nižšie, nad lesom, už začali haprovať a to skoro na každom kroku. Najmä v lese pri schádzaní k Čerešňovému potoku, sa začali problémy. Bol som o nich informovaný a upozornenie je aj na TuristickaMapa.sk a žiaľ, stále je to aktuálne a aj keď som sa na to psychicky pripravil, predsa to bol problém. Najprv som skúšal nejako to obísť, ale nedalo sa. Tak som musel podliezať, nadliezať, zhadzovať batoh a proste mordor.

Ale predsa som sa len dostal do koryta a odtiaľ to bolo o čosi lepšie a aj značku som našiel, ale tiež bol menší problém sa predrať. Ako tak sledujúc značku som vyliezol z lesa na svetlo sveta a smeroval k sedlu Babiná. Tam som došiel po poľnej ceste a okolo parádnej samoty so starými domkami, čo dalo zadosť trápeniu cez Čerešňový potok, som neľutoval, že som sa tadiaľ predsa len vybral. Chvíľu na to som šiel po modrej a až nato som došiel k smerovníku. Odtiaľ to vyzeralo na jednoduchý dojazd do Tisovca, ale opäť zdanie klamalo.

Najprv pohodová lesná cesta, ale potom od lokálneho smerovníka Pod Cabanovym, kde je voľne prístupná búda, som sa nevedel vzdialiť, lebo najbližšia značka chýbala a možno som tu aj hodinu stratil. Každý možný smer som skúšal. Asi desaťkrát som sa niekam vybral a musel sa vrátiť. To som bol riadne zúfalý. Alebo ináč povedané: To je čaro bez moderných prístrojov a doložím, aj máp. Až po dlhom čase som skúsil ešte jeden smer, aj keď sa mi zdal nepravdepodobný, predsa som tam našiel starú modrú. To bola ale úľava, ale aj neskutočná zlosť (na značkára). Ťažko povedať, v ktorom poradí... Ale netrvalo dlho, zarastený chodník, ktorý smeroval mierne do kopca tiež málokde mal modrú značku a opäť som musel ísť viac naslepo, ale snažiac sa držiac smer. Našťastie som ale nemukaril dlho a vyšiel na vyššie položenú lúku sedla Hŕbky a opäť našiel značku. To som opäť uvidel Hradovú a viac-menej jasný smer. Zišiel som dole lúkou a pri chatke, či samote zbehol na cestu, ktorá ma viedla k družstvu Rejkovo.

Aj keď vyzeralo, že odtiaľ sa už nedá nedôjsť po značke do Tisovca, predsa sa mi to podarilo. Upaľujúc som si nevšimol odbočku a ako som sa dostal k rybníku a odtiaľ to bolo len na asfaltku po frekventovanej štátnej ceste z Rimavskej Soboty do centra mesta, tak mi doplo, že som opäť mimo. Tak som len mávol rukou, lebo som bol v časovej tiesni. A to som si myslel, že si dám pivo v Tisovci. Po ceste som popýtal miestnych o naplnenie vody a boli takí zlatí, že mi podarovali minerálku a čo ma potešilo ešte viac bola to Salvátorka z neďalekej dediny, kde bývam.

To ma nakoplo a zrýchlil som smerom k začiatku zelenej na Voniacu. Ale nebol som si úplne istý ako sa tam dostať, lebo značka, ktorou som išiel a po ktorej som mal nasledovať na Muránsku planinu, nemali spoločný bod, keďže prvá končí v centre mesta a druhá začína na železničnej stanici. Popýtal som sa miestnych Rómov na Voniacu, ale nemali ani šajnu, tak som sa vydal podľa infotabuliek k stanici a tam sa spýtal železničiara a ukázal mi smerovník.

Dvojitá kríza

Odtiaľ som popri trati došiel k prvým domom, odbočil doprava a začal stúpať. Vyšiel som k prvej lúke a keďže som nevidel značku, pobral som sa vychodeným chodníkom cez lúku. Ale tam nikde značky a ani inde. Tak som zúfalo skúšal každý možný vchod do húštiny až som sa oblúkom dostal k ceste, po ktorej som prišiel k lúke a tam hľa značka. Normálne som začal mať obavy zo značkovania. Horšie bolo, že nebolo veľa času do zotmenia. Tak som nasadil tempo a dúfal, že značenie bude dobré. Prešiel som ďalšou lúkou a aj cez súkromný pozemok, kde bol zákaz vstupu. Ale na ten som zvysoka kašlal. Na poslednej najvyššie položenej lúke ešte zaujala chatka, kde by sa dalo prespať na priedomí. Akurát na dohľad bola ďalšia samota, asi majiteľa pozemku zo zákazom, takže asi by to nebolo najideálnejšie riešenie.

Rýchlo som pokračoval ďalej a ešte sa na chvíľu zastavil pri lokálnom smerovníku Ľavkovo. Odtiaľ som išiel lesom a čakalo ma najstrmšie stúpanie aj po kameňoch. A to v šere. A z posledných síl. Aspoň že na značku či vychodený chodník sa dalo spoľahnúť. Najprv len traverzujúc, potom mierne dohora a potom vyššie krátkymi serpentínami. Ale to som začínal dostávať kŕče do nôh. Asi z toho, že som dlho nič poriadne nejedol a dával do seba len hlúposti a bol som unavený.

Nemohol som sa nad tým rozplývať, ale snažiť sa nejako utíšiť kŕče. Našťastie sa chodník čoskoro otočil smerom k plošine a stúpanie sa úplne znormalizovalo, tak som v šere lesa uvidel čistinku a obrysy chatky Voniaca, následne aj senník. To mi odľahlo ako málokedy. Pokojne som sa rozložil, zbehol ešte pozrieť z vyhliadky, ktorá stála za to. Rozmýšľal som prespať v senníku, ale nakoniec som dal prednosť priedomiu chatky, kde som spravil protizvieracie zábrany, z dvoch lavičiek a jedného fúrika, ktorý som si požičal z nezamknutej kôlne. A zaľahol som. V noci však na mňa prišla druhá a ešte horšia kríza a zvracal som, čo sa mi ešte nikdy na túre nestalo. Keďže som predpokladal, že za to môže skoro prázdny žalúdok, tak som musel čosi pevne rýchlo zjesť a na to poslúžila lúpačka. Potom sa žalúdok upokojil a do rána som v pohode spal.

K sedlu Dielik

Ráno, napriek nočnej kríze, som sa cítil fajn a na pohodu sa zbalil a vydal sa na záverečnú časť vandru. Do Muráňa som sa mohol dostať jednoduchou trasou cez Nižnú Kľakovú, ale nakoniec som ostal pri pláne ísť Martinovu dolinu kvôli prezretiu si tunela Dielik a horským lúkam, ktoré sľubovala mapa od sedla pri chate Nemcová.

Chodník bol z tejto strany oveľa príjemnejší ako z predošlého večera, aj keď sem-tam padnutý kmeň stromu, ktorý si tu pokojne hnil a dával život aj naďalej, mi znemožňoval to prejsť ako mám vo zvyku. Ale neľutoval som, lebo dolina, aj keď nie je nejaká vyhlásená je pekná a pokojná. Cez strmé zrázy Šarkanice a Strelnice neprejde žiadny hrmot a tak si tu chodec užíva príjemnú hodinu.

Sprvu strmšie klesanie sa v druhej tretine upokojilo a len mierne klesalo. Najprv okolo studničky, ale z ktorej sa nedalo veľmi načerpať. Potom chodník prechádzal z jednej strany na druhú. V dolnej časti zaujali tri zvláštne sieťky, ktoré zrejme mali vedecký zámer. Škoda, že nebol žiadny popis. Najkrajší bol asi koniec alebo začiatok, kde bralá ponúkali len asi meter široký priestor na priechod. Odtiaľ som prešiel k ošarpanej budove, ktorá kto vie na čo slúžila, ale dalo sa do nej vojsť. Potom som prešiel krátkym tunelom (podjazd plánovanej preložky štátnej cesty, pozn. red.) a bol som na štátnej ceste, kde opodiaľ práve zeleno-bieli geodeti merali rýchlosť. Po asi 20 minútach som došiel do sedla Dielik.

Sedlo Dielik ma nezaujímalo len kvôli tunelu, ale aj kvôli vcelku nádhernému okoliu, ktoré predstavovalo lúčne priestranstvo v objatí lesov, ktoré som si všimol, keď som prvýkrát cestoval autobusom pred dvomi rokmi. Aj keď sedlo je vskutku pekné a okrem pamätníka partizána študenta Prandela, po ktorom istý čas bolo sedlo pomenované ako Prandelovo, sa dá dočítať informácie o výstavbe tunela, či bojov zo SNP, ale aj ďalej, na lúke sa dá sadnúť do lúčnej knižnice a prečítať si čosi z kníh, ktoré sú tu voľne požičateľné. Ale ako to býva na Slovensku, informácie o lokalizácií najväčšej atrakcie, tunela pod sedlom Dielik tu nie je možné nájsť. Ale musím sa priznať, že som sa spoľahol na to, že to tu bude a predom som si nič nepozisťoval. Tak nakoniec neočakávaný neúspech parádne naplánovaného vandru. Čo už...

Konečná v Muráni

Keď som skúsil ísť kus po modrej za výrazný dom v sedle, či niečo nenájdem, ale ostalo to bez očakávaného výsledku, tak som od smerovníka pri prístrešku len skormútené pokračoval svojim smerom, ktoré predstavovalo asi hodinu pohodovejšieho, ale aj ťažšieho stúpania po starých zvážniciach, či zarastených prtiach, ktoré bolo badať len vďaka žltým značkám, ktoré kedysi pradávno namaľoval miestny značkár. Chvála mu za kvalitnú prácu. Žltá je len obyčajná spojnica a záujme len ojedinelý výhľad na Tisovec.

Z Troch chotárov som išiel po Ceste Márie Széchy, po ktorej to bol ešte len druhý úsek, ale o čosi dlhší. Sprvoti lesný chodník obyčajným lesom, kde ma v blate zaujali stopy asi medveďa a vlka a zabudnutou čistinkou som čoskoro zišiel do sedla s chatou Nemcová. Odtiaľ sa ukázali parádne výhľady najmä na Muránsku planinu či na údolie Muráňa, kde som mal ďalej schádzať. A to bol akurátny čas a aj miesto na poslednú klobásu.

Po obede som pokračoval po červenej klesákom a následne po ceste. Po chvíli som ju opustil, lebo značka nasmerovala rovno k dobovo vyzerajúcej chatke, kde by sa dalo prespať na verande. Opäť strmšie klesanie s výhľadmi a potom som sa vnoril do lesa, ktorým som zišiel na lúky nad Muránskou Lehotou.

Do dediny som vošiel asi inak ako bolo vyznačené, ale neprekáža, značku som našiel, keď som išiel skrz Lehotu. V nej práve rekonštruovali cestu, tak som sa tu nezdržiaval. Je tu voľne prístupná pumpa, z ktorej sa dá nabrať voda, ale nie som si úplne istý, či bola úplne čistá. Značka ma priviedla k menšiemu zalesnenému pahorku Hôrka, ktorý asi niekedy v minulosti predstavoval cestu do Muráňa, lebo bola zo strany obložená kameňmi, aby sa nezosúval svah. Veľa síl neubrala a tak za chvíľu som klesal a ukázal sa mi Muráň. Do toho som po chvíli vstúpil a zastavil sa až na hlavnom námestí, kde som druhýkrát končil túru, keď som počas jedného Silvestra s parťákmi schádzali z Muránskeho hradu.

Zhrnutie

Vander bol vskutku náročný. Sprvu pohodová trasa mierne zvlnenou krajinou, sa v druhej polovici pretransformovala do kopcovitého terénu, ktorý mi dal zabrať a pri konci som bol relatívne zničený. Napriek tomu som veľmi spokojný a to aj napriek veľmi problematickým značeniam. Nadchla ma Ipeľská dolina, Šoltýska a lúčné priestranstvá po Utekáč. Ale rovnako aj Klenovská Poľana. Mrzí ma len fakt, že sa mi nepodarilo nájsť tunel pod Dielikom.

Fórum 25 príspevkov
Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. 03/08/19 05:57 25 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Prístrešok Pastierová, chatka pod Bukovou Slovenský kras nemá veľa možnosti na prespatie pod strechou a preto určite poslúži znalosť prístrešia na strategickom mieste pri prechode najdlhšej značenej trasy v rámci Slovenského krasu. 20/11/20 Henrich Tomáš Slovenský kras
Túra Pamiatkami Poduklianska IV. – Rotunda a Kaštielik Pred dvoma rokmi, pri príležitosti 100 rokov od ukončenia Veľkej vojny (1. svetová vojna) som navštívil najznámejšie miesta, ktoré majú súvis s vojnovými, ale aj povojnovými udalosťami na východnom fronte blízko slovenskej hranice. No zaujímavé sú aj ďalšia pamiatky, ktoré by nebolo od veci si pozrieť. 11/11/20 Henrich Tomáš Nízke Beskydy
Túra Podhorie Levočských vrchov v jeseni Na rodnom Východe sú len dve pohoria, kde som len minimálne pochodil. Jedným z nich sú Levočské vrchy a prvá, a zatiaľ posledná, návšteva bola pred štyrmi rokmi. Aj keď ďalšiu som si naplánoval po zvyčajných dvoch, až slnečné októbrové dní roku 2018 mi dopomohli k návšteve, síce len podhoria, ale zato veľmi pekného jesenného. 01/11/20 Henrich Tomáš Levočské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slovenskom 5: Slovenské rudohorie Piata časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Volovské vrchy, Slovenský kras, Revúcku vrchovinu, Stolické vrchy a Muránsku planinu, čiže všetko pohoria Slovenského rudohoria. dnes Pavel Forgáč Muránska planina, Revúcka vrchovina, +
Správa Aký bol rok 2020 – návštevnosť a najlepšie články Prelom rokov je dobrá príležitosť na bilanciu. Návštevnosť nám opäť narástla, no minulý rok bol špeciálny kvôli epidémii koronavírusu a preto bol nárast veľmi výrazný. Objavili nás totiž aj ľudia, ktorí bežne do hôr nechodia alebo chodia len príležitostne. Vďaka pandemickým opatreniam však boli iné možnosti rekreácie obmedzené a tak turistika zaznamenala boom. Z pohľadu autorov nám opäť tradične aktívni autori aj tento rok venovali svoju priazeň, a privítali sme aj niekoľko nových. Okrem klasických popisov túr ďalej pokračujeme v rozvoji tém ochrany prírody a veľký nárast obľúbenosti zaznamenali aj naše podcasty. 17/01/21 Ľubomír Mäkký Zaujímavosti
PR 100 rokov časopisu Krásy Slovenska Pred 100 rokmi vznikol časopis Krásy Slovenska – dodnes najstarší kontinuálne vychádzajúci časopis na Slovensku. Časopis je venovaný prírodným krásam a kultúrnym zaujímavostiam Slovenska, turistike, cestovnému ruchu, horolezectvu, jaskyniarstvu, ochrane prírody a tradíciám. včera sponzorovaný článok Mapy a knihy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. 03/08/19 05:57 25 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Veporské a Stolické vrchy, Spišsko-gemerský kras (Národný park Muránska planina)

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1020 m n. m. – Tisovská Voniaca

    • min: 257 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2392 m

    • klesanie: 2401 m

  • Vzdialenosť
    • 41 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 15.09.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.60345 ° SŠ
      dĺžka: 19.80553 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.74032 ° SŠ
      dĺžka: 20.04704 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.70478 ° SŠ
      dĺžka: 19.96063 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Voniaca (veranda chaty)

  • Voda
    • prameň v Martinovej doline

  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Muráň (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.25 (0.51)