Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Drieňok
Drieňok Zatvoriť

Túra Výstup na veľkofatranský Drieňok

Kto má rád okolie dedinky Blatnica a nechce sa v lete pohybovať na turisticky nadužívaných trasách v oblasti Gaderskej doliny, môže si za svoj cieľ zvoliť Drieňok (1268 m). Kopec, vynikajúce vyhliadkové miesto len cez dolinu od obľúbenej Ostrej, umožňuje vychutnať si trošku osamelosti vo veľkofatranských lesoch. Jeho zdolanie nás morálne oprávni k nákupu turistickej nálepky, čo pri výbere cieľa hrá u nás svoju rolu.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+906 m stúpanie, -931 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 05.07.2019
Pohoria
Veľká Fatra - Bralová Fatra (Národný park Veľká Fatra) a Turčianska kotlina
Trasa
Voda
upravené pramene v Blatnickej doline
Doprava
Blatnica / Mošovce (bus, parkovisko pred obecným úradom)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Blatnica – spoj Rakytovských dolín – úbočie Malého Rakytova – Drieňok – Mača – Mošovce

Bude to môj druhovýstup. Prvý som osamelo absolvoval po modrej z Diviak na vrchol s návratom cez Čremošné do Turčianskych Teplíc. V pamäti mi okrem vrcholu zostal aj zostup Rožkovou dolinou. Pekný a skrytý kút v oblasti. Prispôsobujem k tomu dnešnú trasu, aby som v maximálnej miere išiel mne neznámymi značenými chodníkmi. Po prekonaní malej raňajšej stresovej situácie sa presúvame trošku netradične autom. Bol som zaskočený konštatovaním spoluturistky, že dnes sa nikam nejde. Nemá so sebou make-up a ona vraj bez neho nejde ani vyniesť smeti. Dnes je sviatok sv. Cyrila a Metoda a taký artikel sa na benzínke nevedie. Asi to nemyslela celkom vážne, lebo predsa len po trištvrte hodine jazdy parkujem auto v Mošovciach pred obecným úradom. Už len krátka jazda autobusom do Blatnice a sme pred pol ôsmou v nástupnom priestore.

Blatnická dolina

Upravenou obcou, na ktorej vidieť, že žije aj z cestovného ruchu, prichádzame k ústiu dolín. Od minuloročného spoločného zdolania klasiky v podaní Ostej a Tlstej tu nastala zmena. Pribudla drevená slávobrána smerom do Gaderskej doliny s vyrezávaným zvieratstvom a bustou Jánošíka v akomsi štýle Siouxov. Fotíme si ju, no neprekračujeme hranicu, čo vymedzuje.

Odbočujeme vpravo do skromnejšie vítajúcej Blatnickej doliny. Potôčik prekračujeme dreveným mostíkom a popri pomníčku padlého partizána začíname kráčať s nasadenými paličkami príjemnou cestičkou proti toku žblnkotajúcej vody. Nemôžem to nazvať stúpaním, je to veľmi pozvoľné naberanie nadmorskej výšky úzkou zelenou dolinou. Ešte sem podkôrnik smrekový nedorazil. Svahy nad obcou sú od mojej poslednej návštevy o poznanie odhalenejšie. Hranica kalamitnej ťažby stúpa do vyšších oblastí. Chcem veriť, že do studenších dolín nešťastie našich lesov nedorazí. Cestu pri niekoľkých lavičkách cez Blatnický potok spestrujú informačné tabule o natáčaní vojnového filmu Dolina (1972) v týchto miestach. Názov mi nič nehovorí, budem si ho musieť pozrieť. V Blatnici sa natočili aj dve verzie Jánošíka. Je to teda fotogenický kraj pre filmárov. Okrem skupinky fotografujúcej okolie stretáme len pár jednotlivcov. Väčšina asi volí trošku netradičnejší výstup na Ostrú cez Juriašovu dolinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Blatnická dolina pôsobí na nás romanticky. Partnerka je nadšená kvetenstvom. Obdivuje akési byliny. Vraj ľalia zlatohlavá. Fotí si kvetinky. Neodolám a pridávam sa tiež. Pomenovať ich neviem, oceňujem ich estetiku. Len škoda problému s ostrením. Mobil má svoje obmedzenia. Chváli si charakter trasy, skoro prechádzka. Oceňuje veľkosť a hlavne váhu môjho zapožičaného cyklistického batôžka. Trošku ju schladzujem, vraj zmení názor. Plánoval som, poznám profil trasy. Čakajú nás dve dosť strmé 250-metrové stúpania. To druhé na vlastný vrchol Drieňku poznám, ale prvé mi leží v oblasti Terra Incognita. Nechcem len, aby zažila výstupový šok.

Už sme vcelku zvyknutí na to, že nás upozorňujú na kamerovo monitorovaný priestor, no stretnúť upozornenie v lesoch je niečo nové pre nás. Miestny urbár nenecháva nič na náhodu. Lesný požiar v horách by žiadna sranda nebola. Inak oceňujem proturistický prístup lesosprávneho spoločenstva. Upravené studničky, pekné odpočinkové miesto Blatnické mlynčeky. Poslúži nám na krátku pauzu. Musíme počkať, pokiaľ sa spomínaná skupinka vysporiada so zábermi točiacich sa čúd v toku. Pri fotogenických momentoch sa s nimi obiehame. Uspokojuje ma poznanie, že nielen ja trpím touto úchylkou. Fotím síce len mobilom, k ich profesionálnym aparátom sa nechytám, no v nasadení nezaostávam.

Štrkovitá cestička prechádza akousi kamennou bránou. Nebyť partie, zvečňujúcej si skalné okno v skalách po ľavej strane, možno by sme zaujímavý výtvor ani nepostrehli. Pri ústí Juriašovej doliny fotografi odbočujú k zdolaniu okruhu Ostrej a Tlstej. Drieňok majú v pláne zajtra. Nás čaká ešte polhodinový pohodlný presun po ceste. Potok, na takú veľkú dolinu, je oproti tomu v Gaderskej malý. Asi to spôsobuje množstvo pekne vykosených vodoodberných objektov popri trase. Kratučkú pauzu k úprave šnurovania obuvi máme pri asi bývalej horárni. Veľký krytý oddychový priestor v prístavku budovy poslúžil určite mnohým turistom. Už len chvíľka a dosiahneme rozšírenejšie miesto spoja Rakytovských dolín. Hlavný tok pokračuje do pekného priestoru vľavo. Smeruje tam aj zeleno značená turistická trasa ku Kráľovej studni pri hlavnom veľkofatranskom hrebeni. Možno raz príde čas.

Výstup na Drieňok

Nás čaká výstup žltou spojnicou vpravo. Po lavičke prekonávame potok, ktorý možno prekročiť aj jedným dlhším krokom. Nastane prvé stúpanie. S počiatku nič nesvedčí o katastrofe. Stúpame relatívne mierne cestičkou nepokosenou lúkou až k okraju lesa. Cestička sa zmenila v chodník strmšie stúpajúci dolinkou, ktorá sa mení v užší kaňon postupne vymieľaný zrážkami. Na pár miestach sú pozostatky staršieho polomu. No čas pomohol priechodnosti. Tenšie konáre sú už preč a cez kmene sú viditeľné prechody našich predchodcov. Náročnosť nie je s pomocou paličiek horšia ako výstup po schodoch. Len treba dva a pol stovky výšky zdolať. Chce to čas.

Partnerka sa snaží udržať tempo, zatiaľ nezaostáva. V tomto momente ma prekvapí otázkou, či mám potešenie z takéhoto trápenia. Či neexistujú kopce, kde vedú aj lanovky. Ostávam zarazený. Nečakal som to od osoby, čo so mnou prešla časť Polonín, Čergov, zdolala viac etáp na Ceste hrdinov SNP, prešla Barborskú cestu. Párkrát sa musela aj vysporiadať s bivakom v útulniach. Len v tomto roku zdolala Vtáčnik aj Strážov. Výstupy na tieto vrchy považujem za náročnejšie ako je dnešný vrchol. No aj tak sa zamýšľam nad sebou. Možno si moje telo pýta niečo, čo mu pomôže vyplaviť neporiadok z tela. A nič mi tak nepomáhalo na životný stres, ako ho vychodiť. Každý máme dáke závislosti a táto nie je najhoršia. No neriešim. Keď sa šliape do kopca, neriešime životné pravdy.

V hornej štvrtine cesty narazíme na miesto, kde sa chodník rozchádza mnohými smermi. Hore na svahu vidieť značku, no neviem vybrať optimálnu cestičku k nej. Každý stúpame vlastnou trasou a napájame sa na chodník. Prvýkrát vidíme vrchol Drieňku. Zdá sa jej strašne vysoký a tak ďaleko. No vlastne sme už hore. Nie práve hore. Len na úbočí Malého Rakytova. Končí tu naša značka a napájame sa na turistickej križovatke na modrú, mne už známu značku. Výstup trval ani nie hodinu. Dáme si občerstvovaciu prestávku. Káva z termosky zlepší partnerke náladu. Pochmúrne myšlienky ju už prešli.

Smerovník síce píše, že sedlo za Drieňkom je vzdialené desať minút, no z posledného putovania viem, ako ďaleko je to od pravdy. Pohybujeme sa severným traverzom popod hrebeň. Pekný chodník, len v tomto ročnom období sú obmedzené výhľady, ako do doliny, tak k Drieňku. Pomaly postupujeme, a tak sa vrchol opticky zmenšuje a približuje. Pri obchádzaní jedného vývratu pokračujeme síce chodníkom, no po chvíli dosiahneme hrebeň a je jasné, že sme mimo modrej značky. Vedie asi pár desiatok metrov nižšie po svahu. Chodník je však veľmi dobre vychodený a pohyb hrebeňom pohodlnejší. Netrvá dlho a prirodzene sa pripojíme na oficiálny. Zo sedla za Drieňkom vedie na vrchol významová značka. Z nášho pohľadu je toto miesto pred a nie za. Z pohľadu lesných robotníkov prechádzajúcich z jednej doliny do druhej to bolo poza kopec.

Značka píše čas tam a späť. Jeden a pol hodiny. Blíži sa poludnie, tak musíme aj čosi pripočítať, bude to pekné miesto na obed. S výhľadom po okolí. Nastupujeme k zdolávaniu druhých dvestopäťdesiat výškových metrov. Trasa na vrchol svedčí o častejšej návšteve. Hlavný nápor je vedený asi od Rakše. Najrýchlejšie a najpohodlnejšie. Okrem pár úsekov je to neustále stúpanie lesom s občasnými vyhliadkovými miestami. Stretáme aj prvú dvojicu zostupujúcu dole. Auto majú v Blatnici, absolvovali našu trasu a plánujú sa vrátiť výstupovou cestou. Snažím sa ich prehovoriť na zostup do Mošoviec. Tvrdím, že autobusom do Blatnice nebude problém. Zisťoval som si pre dnešný deň. Bol to pôvodne môj plán. No s parkovaním v mieste ukončenia túry mi odpadol stres s dobiehaním spoja a je to ozaj pohodlnejšie nastúpiť rovno do auta. Moja snaha sa asi minula účinkom. No, nemusí každému prekážať zostup výstupovou trasou ako mne. Keď sa dá, volím radšej systém od niekade niekam.

So zvyšujúcou sa strminou sa dostávame von z lesného porastu. Štrkový, eróziou poznačený chodník vyžaduje zvýšenú pozornosť pri chôdzi. Paličky plnia svoju rolu perfektne. Neumožňuje to ale vychutnať si prvé výhľady do okolia a ani pokochať sa rozkvitnutým kvetenstvom vápencových skál. Zdolávame akýsi pred-pod-vrchol. Prechod hrebienkom k samotnému vrcholu vedie v tieni stromov. Zaujímavé, že tento úsek mi vypadol akosi z pamäti. A to som tu bol ani nie pred rokom a pol. Starnem dáko rýchlo. Stretávame druhú zostupujúcu dvojicu. Ešte posledný výšvih a hora je naša.

Drieňok

Vlastná vrcholová plošina, sčasti ohraničená kolmými zrázmi, je pomerne rozsiahla, prípadne dojem naberám vďaka tomu, že sme tu sami. Na vrchole je turistický stĺpik s vrcholovou tabuľkou, návštevnú knihu neskúmame. O pár metrov ďalej kovová tyč, možno slúžiaca pre triangulačné účely a tabuľka k výročiu SNP. Severnú stranu pokrýva zalesnený terén neumožňujúci pohľady smerom k Ostrej a Tlstej. Ale ostatné sú ozaj úchvatné. Východným smerom vidieť celý hrebeň Veľkej Fatry: Krížna, Ostredok, Borišov, za Ploskou vykukujúci Rakytov. To výraznejšie na severovýchodnom okraji obzoru môže byť Veľký Choč. Smerom k juhu je široká Flochová v Kremnických vrchoch a rozložitý masív Vtáčnika. K západu vidieť hrebeň Rokoša, Magury a Kľackú časť Malej Fatry. Aj južnú časť Turčianskej záhradky máme ako na dlani. Snažím sa všetko dokumentovať vo fotografiách. Počasie máme turisticky veľmi vhodné. Žiadne extrémne teploty aj obloha je z veľkej časti zatiahnutá vo vysokej oblačnosti. Oblečenie je len primerane prepotené. Po chvíľke je materiál suchý. Vybaľujeme proviant a v pohode tesne po dvanástej pristupujeme k obedu. Žiadny časový stres. Do dve a pol hodiny po začiatku zostupu by sme mali doraziť k autu.

Zostup do Mošoviec

Cesta späť je v oblasti erózneho chodníka náročnejšia. Opäť kráčame opatrne v štrkovitom prudko klesajúcom teréne, aby sme neskončili na časti tela, kde chrbát stráca dobré meno. Až v lesnom poraste sa ide bezpečnejšie. Míňame vystupujúceho turistu a tesne pred sedlom skupinku troch ľudí. Boli to poslední, ktorých sme dnes stretli. Na tak atraktívny vrch v špičkovom letnom termíne neskutočne málo návštevníkov.

V sedle pri smerovníku odbočíme vpravo a už nie tak prudko klesáme turistickým chodníkom s parametrami užšej lesnej cesty. Trošku ma zaskočilo poznanie, že dosiahnutie údolia netrvá dlho. Očakával som dlhší a väčší pokles. Dolinou vedie využívaná lesná cesta. A keďže priestor je pomerne úzky, zrážková voda tečie priamo jej trasou, čo vplýva na kvalitu povrchu stále prudko klesajúcej dopravnej tepny. Pár skalísk vo svahu hraničí pomaly s cestou, iné skalné útvary sú skôr v oblasti hrebeňa. Inak je údolie suché, bez celoročného vodného toku. Aj v upravenej studničke je skôr kaluž stojacej vody ako funkčný prameň. Len na niektorých miestach sa priestor rozšíri na lúčku.

Zrubová stavba trochu alpského štýlu mi je záhadou svojím využitím. Na senník veľmi malý objem, ani jeden rebrinák sena. Skôr núdzová nocľaháreň postavená s remeselníckou zručnosťou. Pár hrdzavých smrekov cestou je známkou pustošenia podkôrnika. Z ľavostrannej doliny sa pripája potôčik. Na vhodnom mieste sa vyzúvam, ponáram chodidlá do príjemnej vody a uvediem sa do príhodnejšieho stavu. Pochod v kraťasoch zanechal v suchom a prašnejšom prostredí následky. Nemusím do civilizácie doraziť ako čiernonožec.

Na odbočke Mača sa odpájame z cesty do Rakše a pokračujeme smerom do Mošoviec. Trasa značky lesnou cestou poznačenou spracovávaním kalamity spočiatku mierne stúpne, aby následne odbočením vľavo definitívne klesala. Tu už kalamita prebehla. Kde bol trošku zmiešaný les, ostalo stáť pár listnáčov a borovíc, kde bola monokultúra, je holina s pár suchármi. Presvetlené plochy prajú neskutočne sladkým lesným jahodám. Sú príčinou, že naša výprava sa delí presne na dve polovice, na maškrtnejšiu a na menej maškrtnú. Takže na pasienkoch pod borovicou pri hranici lesných pozemkov s výhľadom na obec chvíľku počkám na zadný voj. Cestou vedľa funkčného autokempingu s bazénom prichádzame po 15-tej priamo do obce. Odfotíme si pred kaštieľom sochu miestneho rodáka Jána Kollára. Raňajšie svetelné pomery nám to neumožnili, tak sme to nechali na návrat.

Záver

Ostáva už len motorizovaný presun do neďalekých Turčianskych Teplíc. Na železničnej stanici kupujeme zaslúženú turistickú nálepku veľkofatranského Drieňku. Prejdeme sa v zaujímavom kúpeľnom parku, niektoré tam prezentované diela nemajú chybu. Pri pohľade na aquapark trochu ľutujeme, že nemáme so sebou plavky. Bolo by to dobré ukončenie túry s blahodarným vplyvom na naše telá. Náladu kúpeľnej pohody si užijeme v novootvorenej redizajnovanej kaviarni s menom v Tepliciach narodeného maliara, jedného zo zakladateľov slovenskej moderny. Interiér svojimi reprodukciami, hlavne jeho ružového obdobia, plní aj úlohu akejsi galérie. Dobrý to počin.

Fotogaléria k článku

Najnovšie