Spoznávanie francúzskeho značenia

18-hodinová cesta autobusom bola strašná, ale nejako sme ju všetci prežili a ani sme sa nepobili. V kempe sme sa vyspali a ďalší deň sme sa rozpŕchli po okolí. Ako obyčajne, vybral som sa po vlastnej osi. Už doma som si kúpil mapu s mierkou 1 : 25 000, takže som si veril.

Prekráčal som vilovú štvrť na kraji les Bossons a našiel som chodník, ktorý mal byť podľa mapy značený. Na jeho začiatku boli smerovníky, ale priebežné značenie chýbalo. Postupne som zisťoval, že vo Francúzsku sú značené chodníky vzácnosťou.

Zopár rázcestí som prešiel správne, ale keď som jednu odbočku nenašiel, vybral som sa po lesnej cestičke. Samozrejme, bolo to zle. Cestička ma priviedla k horskej riave, ktorá bola hlboká asi pol metra. Dravý potok sa valil strmo dolu svahom, nebola najmenšia šanca, že by som ho prebrodil či preskákal. Keďže mapa tvrdila, že by mal byť kúsok povyše mostík, pustil som sa hore svahom.

Po chvíli som prišiel na chodník, ktorý ma priviedol k chate Chalet de Cerro. Pár metrov za chatou je vyhliadka na ľadovec Bossons. Ten končí vo výške čosi nad 1600 metrov a je jedným z najstrmších ľadovcov v Európe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vodopády Cascade du Dard

Od chaty Cerro som schádzal po cestičke. Mostíkom som prešiel cez potok a prišiel som k portálu tunela, ktorý vedie popod Mont Blanc z Francúzska do Talianska. Postavili ho v roku 1967 a je dlhý 11600 metrov.

Kúsok za tunelom sú vodopády Cascade du Dard. Pod dolným stupňom je reštaurácia, ktorá bola ráno zatvorená. Vodopády však majú viac stupňov, ktoré vidno zo skalných ostrohov vedľa turistického chodníka.

Nad vodopádmi bolo zopár serpentín, ale dnes som bol oddýchnutý, šliapalo sa mi dobre. Vyšiel som nad pásmo lesa, minul som reštauráciu Refuge du Plan de l'Aiguille a prišiel som k medzistanici lanovky na Aiguille du Midi.

Lanovka

Keďže som mal lanovkový pas a kopec času, rozhodol som sa, že sa vyveziem hore. Urobil som však chybu v tom, že som sa postavil k zadnému oknu. A ako lanovka začala stúpať a pod nami sa otváralo stále väčšie prázdno, prišlo mi nevoľno. Otočil som sa preto dovnútra a zbadal som zamračenú moslimku. Hlavou sa mi začali preháňať otázky, či je ozaj taká tučná, alebo má pod neforemným kabátom pás s výbušninami.

Lanovka ide spočiatku viac horizontálne ako vertikálne, ale do vrcholovej stanice ju ťahajú kolmo hore. Človek má pred očami skalné bloky, ktoré drží pohromade asi iba ľad. Bál som sa, menil som farbu zo zelenej na popolavú a usilovne som "kaproval", pretože mi podchvíľou zaliehalo v ušiach.

Aiguille du Midi

Konečne som z lanovky vystúpil a pod nohami som ucítil pevnú zem. Odľahlo mi. Ľudia sa rozliezli po budove a začal som hľadať, kde sa z nej dá vyjsť. V batohu som mal mačky s čakanom a chcel som si vyskúšať, ako mi to pôjde na ľadovci.

Keď som po budove blúdil už nejaký čas, spýtal som sa chlapíka ovešaného šrotom, kde má bludisko východ. Poradil mi a prišiel som k zamknutej bránke, na ktorej bol zákaz vstupu. Pred bránkou si turisti nazúvali mačky a s bohorovným kľudom ju preliezali. Aha, zákazy tu treba brať trochu ináč, ako u nás.

Preliezol som cez bránku a vyšiel som z budovy von. Predo mnou sa objavil strmý hrebienok, po ktorom vystupovali ľudia v mačkách. Keď som videl strminu, srdce mi spadlo do gatí. Sem nevkročím, nie som samovrah. Sneh bol kašovitý, šmykľavý, kvôli čomu bolo vedľa hrebienka na roxoroch natiahnuté istiace lano. Nemám sedák a ani slučku s karabínou, ale dnes by som dolu nešiel ani keby som ich mal. S dlhým nosom som vošiel späť do budovy. Lanovkou som sa vrátil na medzistanicu a pokračoval som v prechádzke.

Traverz

Kúsok za chatou na Plan de l'Aiguille som sa pri potoku zložil a zjedol som obed. Ako som tam ležal, všimol som si, že sa pár metrov odo mňa špacíruje voľajaká sliepka sledovaná kohútom. Odfotil som si ich, ale kohút sa z obrázka vyparil. Asi sa práve zohol, aby čosi zobol, takže zmizol v tráve.

Po Plan de l'Aiguille som stretol iba troch turistov, ale teraz ma míňali davy. Nebo sa zatiahlo a spadlo zopár kvapiek, nebolo to však nič hrozné.

Grotte de la Mer de Glace

Vyšiel som na vyhliadku na ľadovec Mer de Glace. Podo mnou sa zjavilo hlboké koryto, ktoré bolo takmer bez ľadu. Alpské ľadovce sa topia. Zbehol som pár metrov a lanovkou som sa zviezol do údolia. V minulosti vraj lanovka končila tesne nad ľadovcom, teraz z nej treba zísť hodne hlboko, kým človek príde k ľadu.

V ľadovci sú vysekané chodby, ktorými sa dá prejsť. Predpokladám, že o dva-tri roky ich tu už nevysekajú. Nebude v čom. Zaujímavé bolo, že na fotenie v chodbách nebolo treba blesk. Cez ľad presvitalo dostatočné množstvo svetla.

Schodmi a lanovkou som sa vrátil hore a zubačkou som sa zviezol do Chamonix. Za sebou som mal celkom slušnú túru. Prekvapilo ma na nej chýbajúce značenie, ale aj to, že som väčšinu tunajších kvetín poznal z našich hôr.

Prechádzka po ľadovci

Samozrejme, s fiaskom na Aiguille du Midi som sa nezmieril. Ďalší deň som sa hore vybral s kolegami. V lanovke som driemal a zostup po hrebienku s tvrdým zľadovateným snehom bol vcelku v pohode, hoci dnes vedľa chodníčka istenie nebolo.

Dolu sme sa naviazali a s nostalgiou sme spomínali na časy, keď sme takto chodili v škôlke. Nato sme začali stúpať na Mont Blanc du Tacul. Problémom bolo, že sme išli pomaly. Doslova sme sa vliekli. Každý z trojice na lane mal krízu v inom čase a zakaždým sme išli tempom najpomalšieho. 600 výškových metrov sme stúpali skoro štyri hodiny. A keď sme boli na hrebeni asi 150 metrov pod vrcholom, museli sme sa otočiť.

Pri stúpaní do budovy hornej stanice lanovky som sa zavesil za trojicu Francúzov s horským vodcom. Snažil som sa ísť tak ako oni. Vodca stúpal veľmi vysokou frekvenciou, robil menšie kroky a časté, hoci krátke prestávky. Myslím, že by som si na takéto tempo vedel zvyknúť. Snáď nabudúce.

Záver

Údolie Chamonix sa mi páčilo, problémom boli davy ľudí. Bolo ich tam takmer toľko ako v Tatrách. Ďalšie dni som sa pozrel na la Jonction, kadiaľ vyšli na Mont Blanc prví ľudia v roku 1786. Z Nid d'Aigle som vybehol na Tete Rosse a pozrel som si Veľký kuloár (Grand Couloir). Aj som pri ňom počkal čosi cez 20 minút, kým sa ním prehnala spŕška kamenia. Bol som aj na Brevente a pri Tourskom ľadovci, ale posledné dva dni som bol trochu unavený, takže boli prechádzky kratšie. Z celej oblasti Chamonix sa mi najviac páčili pasené lúky na hranici so Švajčiarskom, ktoré boli posiate kobercami kvetín.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek