Trasa

Jastrabá – Chlmok – Ostrá hora – roklinka pod Kaním lazom – Kľačany – Trnavá Hora

V mrazivom februárovom ráne sme vystúpili z autobusu v Jastrabej ešte pred východom slnka. Len sme mrkli na náš prvý cieľ, na nevysoký vŕšok Chlmok a rýchlo sme vyrazili do kopca, aby sme sa zahriali. Na Chlmku je postavený jednoduchý kríž z brezového dreva, na úbočí mozaika slovenského znaku a z vrcholu je pekný pohľad na obec, Jastrabskú skalu a časť Kremnických vrchov. Tu sme si pozreli aj každodenné, no nikdy neokukané prírodné divadlo – východ slnka.

Potom v príjemnom objatí ranných slnečných lúčov sme vystupovali smerom k Ostrej hore. Pred vstupom do lesa sme sa ešte raz kochali pohľadom na malebný Chlmok a veniec Kremnických vrchov. Najskôr sme vystúpili na predvrchol Ostrej hory a už ten bol veľmi „ostrý“! 100 výškových metrov na kratučkej vzdialenosti, sutinovým svahom, (našťastie zamrznutým), mi dalo zabrať. Tešila som sa na skalnatý vrchol, ktorý je zakreslený na mape. No severný okraj bol plochý a úplne zarastený. No nič! Poďme na hlavný vrchol.

To však znamená ďalších 100 výškových metrov a ešte ostrejších! Ťažší výstup nám spríjemňoval pekný bukovo–hrabový les. Niektorí starí velikáni nás doslova očarili. Vrchol, zarastený riedkym lesom, nás zaujal. Tvorí ho totiž rovná a pomerne veľká plošina, akoby umelo zarovnaná. Žeby tam bolo hradisko?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po kávičke a oddychu sme začali zostupovať juhozápadným smerom. Prešli sme pár metrov a srdiečko nám podskočilo od radosti. Tu, kde sme to vôbec nečakali, sa nám zjavila skalná hradba. Hradba síce nie je vysoká, ale je dlhá skoro 100 metrov a je pekne členitá. Skaly v striebristom lese pôsobia veľmi malebne. Pomaly sme zostupovali svahom dole. Svah je veľmi strmý, museli sme si preto dávať veľký pozor.

Onedlho sme prišli k ďalšiemu pásu skál. Skaly boli menšie a zarastenejšie, len z jedného miesta sa nám náhle naskytol pekný pohľad na časť Štiavnických vrchov a hrebeň Vtáčnika. Dlho sme sa nezdržali a pokračovali v zostupe. Na náš údiv sme zostúpili k ďalšej kamennej hradbe. Táto sa však výrazne odlišovala od predchádzajúcich. Tie dve tvoril andezit, túto tvorili bazalty a bazaltové andezity. Skaly sú tu pomerne vysoké a zaujímavo zvetrané. Vyzerajú ako keby nimi tiekli desiatky potôčikov a vyhĺbili v nich úzke a kľukaté kanáliky. Veľmi zaujímavé miesto!

Na južnom úpätí Ostrej hory sa nachádza obrovské „pole“ slnečných kolektorov. Popri „čiernej pšenici“ sme zišli na široké lúky neďaleko lazu Kuricovci, ktorý patrí do katastra Pitelovej. Starou cestou, ktorá viedla z lazu do Ihráčskej doliny sme pomaly kráčali popod Kaní laz. Pomaly preto, že nie je cesta, ako cesta. Táto sa zrejme už dávno nevyužíva a je poriadne zarastená. Museli sme sa ňou predierať a kľučkovať raz vpravo, raz vľavo. Pri kľučkovaní nás zaujal hukot potôčika, ktorý však na niektorých mapách ani nie je zakreslený. Išli sme sa naň bližšie pozrieť – no a skoro nám oči vypadli!

Medzi cestou a južnými svahmi Kanieho vrchu, bezmenný potôčik vyhĺbil uzučkú roklinu, v tomto období nepriechodnú. Svahy zvierajúce roklinu sú vysoké, veľmi strmé a v najužšom mieste doslova kolmé. Pod malým vodopádikom je vyhĺbená celkom slušná vaňa. Keďže sme si v šmykľavom teréne netrúfli zostúpiť dole, tak máme dôvod na návrat pod Ostrú horu.

V ústí roklinky je vyhĺbená malá nádrž na vodu, ktorej účel sme však neuhádli. Pár metrov od nádrže je pietne miesto venované mladému chlapcovi, ktorého život skončil, žiaľ, po 23 rokoch. Smutné!

Prehupli sme sa na druhú stranu Ihráčskej doliny a pomedzi samoty Hrabíky sme stúpali do svahu smerom na Kľačany. Cestou sa nám otvárali pohľady na Kaní laz, Ostrú horu a lazy Pitelovej. O kúsok vyššie sa ukázala aj Jastrabská skala, Jastrabá a časť Kremnických vrchov. No a keď sme vyšli do Kľačian, ukázal sa aj celý hrebeň Vtáčnika.

Prešli sme malebnou vrchárskou dedinkou Kľačany a zastavili sme sa pri pamätníku SNP a potešili sme sa ešte raz pohľadom na môj obľúbený Vtáčnik. Nasledovala len dlhá, otravná zostupová cesta do Trnavej Hory na vláčik.

Roklina pod Kaním lazom

Je koniec júna a tohoročné horúčavy nepoľavujú. Výber túr je veľmi obmedzený. Spomenula som si však na mrazivý február a na to, že v horúcom lete sme si naplánovali preskúmať objavenú roklinu pod Ostrou horou. Keďže sme netušili do čoho ideme, nevolali sme viacerých kamarátov, ale zobrali sme so sebou Janku, ktorá nás už povodila po mnohých divočinách, takže jej to vrátime.

Už vo Zvolene na stanici to začalo byť zaujímavé. Išli sme nastúpiť do vagóna a vo vagóne „kúpalisko“! Nepochopím ako, ale odtrhol sa kus stropu, za ktorým je vodoinštalácia do WC a umyvárky a voda natiekla do vagónu. Zistilo sa to samozrejme až pri nastupovaní a 2 minúty pred odchodom, preto kompetentní rozhodli, že vagón odpoja. Takže meškáme!

Do Trnavej Hory sme prišli minútu po odchode autobusu, ale našťastie aj ten meškal a tak sme nemuseli ísť pešo 2 km po asfalte. V osade Môce sme vystúpili a nedočkavo sa išli pozrieť ako to tam vyzerá. Začiatok rokliny nám už bol známy – hrobček a pri ňom „bazén“, ktorého účel sme ani teraz neodhalili.

Hneď od začiatku začína poriadna divočina. Našťastie horúčavy spôsobili, že vody v potoku nie je veľa a tak sa darí obchádzať balvany a popadané stromy, ktorých je plné dno rokliny. Už po niekoľkých metroch sa roklina zužuje a prechádzame pomedzi vysoké skalnaté steny. Nie je to však jednoliata skala. Spodnú časť steny tvorí kompaktná vyvrelina a na nej leží vysoká vrstva netriedeného sopečného materiálu. Je to zlepenec sopečného prachu, piesku, bahna a sopečných aglomerátov rôznych veľkostí. Horná vrstva je doslova „bez ladu a skladu“. Niektoré balvany veľmi trčia zo steny a vyzerajú, že sa už – už uvoľnia a spadnú nám na hlavu. No, nebolo mi všetko jedno!

Navyše, cez steny presakujúca voda, pretekajúca cez rôzne minerály, sfarbuje skaly do červeno-hnedo-bordova a tak to pripomína tak trochu vstup do pekla. Medzi spodnou kompaktnou a vrchnou netriedenou vrstvou je totiž vodonosná vrstva a tak zo steny na mnohých miestach vytekajú pramienky vody, a niektoré majú dosť divokú farbu. Roklina sa však po pár metroch rozširuje a stiesnený pocit ustupuje.

Dno potôčika je tiež poriadne divoké. Chvíľami voda preteká kaskádami cez kompaktnú skalu, chvíľami obteká balvany, občas vytvára bahnité pieščiny a občas sa schováva pod napadané konáre a balvany. Na presvetlených miestach steny zdobili slezinníky, pečeňovky, machy a krásne udatníky lesné. Išli sme si oči vyočiť! Raz sme sledovali boj vody s prekážkami na dne a následne malé pramienky, ktoré sa tlačili z vodonosnej vrstvy do tiesňavy.

Šírka rokliny sa tiež menila. V najužšom mieste Janka rozpažila ruky a dotýkala sa oboch stien rokliny. Koniec rokliny bol ukončený tufovou stenou vpravo. To už nebola skala, ale stmelený sopečný prach a piesok. Zaujímavé bolo jej sfarbenie v pásoch od takmer bielej po skoro čiernu.

Prírodné divadlo, ktoré nám nachystal kremnický vulkán pred miliónmi rokov dotvorila voda a čas. Roklina postupne prechádza do výmoľového jarku. Vyšli sme pravou stranou hore na hranu, ale sme sa dostali ďalej, pod „pole“ slnečných kolektorov, ktoré bolo obrastené nepreniknuteľnou húštinou. Museli sme sa kúsok vrátiť po hrane nazad a priesekom vyjsť na cestu, ktorá vedie ku vchodu kolektorového poľa.

Janka vo februári s nami nebola a tak sme sa jej rozhodli ukázať aspoň dolnú skalnú hradbu pod Ostrou horou. Krásne rozoklané bazaltové skaly dostali aj Janku. Dlho sme si obzerali každú vežu, každú špáru až sme došli na západný okraj Ostrej hory. Odtiaľ sme zišli dole na lesnú cestu. Ňou krížom cez les do Starej Kremničky a odtiaľ do Valašského šenku na pivko a neskorý obed.

Záver

Roklina pod Kaním lazom nás veľmi prekvapila. Má len asi 300 metrov, steny sú vysoké tak maximálne 10 metrov, ale čo dokázal vytvoriť maličký bezmenný potôčik v sopečných horninách je obdivuhodné!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek