Túra

Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky

05.08.19
Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy.

1. deň

Detva, vlak – Detva, múzeum – Skliarovo – Fangov vrch – Malčekova skala – Fangov vrch – Bystré-Vrátka – Raticov vrch – Hriňová – Detvianska Huta-Komárno – Bratkovica – Včelín na Mikulášskom vrchu

Vhodný štartovací predpoklad na trasu vytvárali parťáci z Detvy, u ktorých som mohol prespať, a tak som mohol štartovať ráno v sobotu. Rýchlo som si prezrel námestie v starej Detve a následne zamieril k cintorínu, kde sa nachádzajú maľované drevené kríže. Okrem nich ma zaujala ustupujúca hmla, ktorá mierne zakrývala Slnko, a tak vytvárala záhadnú atmosféru. Smerom po modrej som ešte zašiel ku kalvárii, kde je expozícia Detvianskych maľovaných krížov. Niektoré obnovené a niektoré ešte poznačené rokmi.

Odtiaľ som sledoval modrú, ktorou som vyšiel na nevýrazný kopček, z ktorého sa mi ukázala dolina s Jelšovým potokom, kadiaľ viedla cesta do Skliarova, kam som smeroval. Za dolinou bolo jasne vidieť bezprostredné podhorie Poľany, ktorá je v tejto časti extrémne dominantným prvkom. Pri schádzaní do Skliarova som mal menšie obavy, či nebudem mať nevítaných štvornohých spoločníkov, pred ktorými má vystríhali detvianski parťáci, ktorí tadiaľ obvykle bicyklujú. No našťastie ostalo len pri obavách a bez problémov som vstúpil do miestnej časti a pri križovatke s detvianskym krížom som odbočil k smerovníku. Tu som mal česť porozprávať sa s miestnymi, ktorí sa vypytovali odkiaľ som, kam idem apod. Pánko mi poradil ako sa dostať k Malčekovej skale, keďže tam bol môj čiastkový cieľ. Rovnako som na ulici stretol kozu, ktorá ako keby nevedela, kde chce ísť alebo čo robiť. Nakoniec odbehla na lúku. Podobne si z cesty urobili odpočívadlo mačky. Jednoducho, typická laznícka pohodička.

Ťažké dumy pri kríži

Od smerovníka som sa vrátil ku križovatke s krížom a zamieril doľava, čím som vyšiel zo Skliarova a ukázali sa mi nielen pekné terasovité polia, ale aj výrazná Melichova skala. Trošku nepríjemné vyznieval fakt, že väčšia časť trasy po podpolianskych lazoch je značená po asfaltkách a najmä v lete to musí byť tiež riadny úpek. Tentoraz, v babom lete to bolo v pohode znesiteľné. Po chvíli ma asfaltková zelená priviedla medzi ďalšie domky, kde sa ku mne ozvala milá starenka, že kadiaľ idem a ukázala mi trasu, lebo značenie nebolo najlepšie. Ešte predtým na mňa gánil jeden miestny chlapík, keď som mu na sekundu vstúpil na protiľahlý koniec jeho pozemku, keď som si chcel čosi sfotiť.

Po chvíli ma cesta priviedla ku klesajúcim ohybom až na úroveň potoka Nemecká a následne som musel stúpať ku križovatke Fangov vrch s murovaným krížom a miestnou paňou, ktorá sa oň práve starala. Tu ma prepadli chmúrne myšlienky, že kto sa bude starať o drevené či murované kríže, keď vymrie táto generácia a tá naša a zrejme aj budúce, bezducho budeme blúdiť svetom? A pritom tu nejde až tak o náboženskú stránku, ale o samotné zachovanie často nádherných krížov, ktoré nemusia byť len maľované či také ako napr. v sedle Prieraz, ale aj obyčajné, ktorých sú na Slovensku stovky, ale majú svoj jedinečný príbeh.

S takými myšlienkami som objavil smerovník, ktorého žltá značka ma za 20 minút mala priviesť a aj priviedla na nevýraznú Malčekovu skalu. Nielen z nej, ale aj z cesty k nej sa ukazovali pekné výhľady, kde sa dominantným prvkom stal moderný kostol na Raticovom vrchu. Z Malčekovej skaly je pekný polkruhový výhľad, ale kvôli oparu nebol až taký extra. Každopádne sa mi tu páčilo.

Po najedení sa a vychutnaní si výhľadov, som sa pobral rovnakou trasou naspäť na zelenú značku, aj keď som uvažoval skrátiť si to cez polia, no nechcel som niekomu vojsť do dvora. Pokračovanie asfaltovej cesty k smerovníku Bystré-Vrátka predstavuje pohodové vychutnávanie si výhľadov na hriňovské lazy, ktoré najmä na jar sú celoslovensky známe. No krásne je tu aj na jeseň, s načerveno a nažlto sfarbenými stromami.

Pri smerovníku som opustil zelenú, keďže stúpa k vodopádu Bystrô. Aj keď som pri ňom ešte nebol, nemal som teraz v pláne tam ísť a rovnako som predpokladal, že po dlhom suchu ani nebude nejaký ohromujúci. To potvrdili aj miestni štamgasti z neďalekého krčmo-obchodu, keď sa pri nich zastavila štvorica turistov, ktorí si to nasmerovali práve k vodopádom. Pri nich som sa zastavil tiež a dal si pivo a ako štvoricu, tak aj mňa mierne podgurážení lazníci ponúkli štamperlíkom. A vraj Slováci nie sú pohostinní...

Kostol na Raticovom vrchu

Patrične naštartovaný som sa vydal ďalej, a keď som zbadal, že neďaleko je prazvláštny kostol na Raticovom vrchu, tak som k nemu zašiel. Aj keď by som nepovedal na lazy, bolo pri ňom vcelku veľa áut, aj autobus a dnu sa slúžila omša, čo mi znemožnila prezrieť si ho. Ale zato výhľady odtiaľ boli primerane pekné. Rovnako aj na prejdenú trasu.

Vrátil som sa na žltú a hneď ma posielala preč z asfaltky do doliny. Tak som mal možnosť vidieť zblízka o čosi tradičnejšie hospodárstva, ako bolo hneď to prvé, pri ktorom prašná cesta urobila otočku, a klesal som k Bystrému potoku. Následne som stúpal k ďalšej samote, ktorá na plôtiku mala, ako za starých čias, povešané všakovaké hrnčeky. Idúc ďalej po žltej som vnímal, že zem je pripravená na zimu, keďže zelené lány lúk striedali lány pooraných polí. V kolorite na červeno a žlto zafarbených stromov tomu dodávalo pravý jesenný šmrnc. A trochu mi to pripomínalo lanské Ostrôžky, keď som prechádzal podobnou lazníckou krajinou.

Ešte raz sa mi z diaľky podarilo zazrieť kozmodróm na Raticovom vrchu a hriňovské laznícke pahorky upriamili pozornosť na iné skrytejšie skvosty. Ako napr. na netradičné miesto výklenkov pre sväté sošky, ktoré zvyčajne sú v štítovej časti obydlia, keď tentoraz to bolo na boku hospodárskej budovy. Asi to malo znamenať Božiu ochranu pre dobytok či uskladnené zrno.

Opäť som išiel po asfaltke ale tentoraz, kde sú zastávky pre autobusy, som zbehol cez niečiu alebo skôr ničiu lúku, kde dreveným mostíkom mi značka ukázala skratku na druhú časť pahorku. Aj keď to bolo na pomedzí súkromných pozemkov, čo možno nebolo po vôli chlapíka, ktorý sa na mňa díval, ale zase asi mu tam ľudia bežne chodia, keďže to bolo vyšliapané. Podobne aj krava ma mala na háku.

To, že som neďaleko Hriňovej, mi ozrejmili vysoké komíny jej priemyselnej časti a v kopcoch za nimi som hádal modré pokračovanie do Komárna, časti Detvianskej Huty. Schádzajúc po krížovej ceste som sa po chvíli objavil v mestečku a o chvíľu stál na námestí so smerovníkom, kostolom a okrem iného nástenkou, kde Komunistická Sviňa Slovenska informuje o výhre nad fašistami v roku 1945. Teda, nie žeby to bolo také staré, ale vyzeralo to tak groteskne, na čo sa zmohli.

Na Bratkovicu

Od Hriňovej sa zmenil ráz krajiny, keďže som mal ísť najbližšiu hodinu lesom. Po chvíli som odbočil z cesty, vedúcej do Lomu nad Rimavicou, kde som mal najbližšie ráno prísť. A stúpal som mierne do lesa. Po prvotnej lesnej ceste, som od križovatky v lese išiel len po asfaltke a to ma vcelku sklamalo, keďže som si modrú idealizoval ako príjemnú lesnú cestičku. Takže modrá z Hriňovej po prvé lúčne partie nad Komárnom je neskutočne nezáživná a začali sa ma zmocňovať depresívne stavy. Nikdy viac po tejto časti modrej!

Po hodine lesno-asfaltkového mukarenia, kde jediným pozitívom bol asi tieň, som ale konečne vyšiel z lesa nad Komárnom a to ma veľmi potešilo, keďže som si zaraz spomenul ako som odtiaľ štartoval moju prvú návštevu Veporských vrchov na jar 2017. Aj keď modrá pokračuje krajom lesa, vybral som si alternatívu po lúkach a na príhodnom mieste nad atypicky znejúcom názve miestnej časti Detvianskej Huty, som sa najedol. Ako lanského roka, aj teraz sa mi tu veľmi páčilo.

Keď som sa najedol, pokračoval som známym úsekom, ktorý mal byť až po Hronček. Síce som tým pádom prišiel o vzrušenie z objavovania nových lokalít, ale neprekážalo mi to. Od Komárna som zmenil východný smer na severný a cez pekný smrekový les, ale aj s rúbaňami, som došiel na Bratkovicu.

Tu som si opäť spomenul na prvú túlačku a zahrialo ma na srdci vidieť starý drevený domček či vedľa stojacu stodôlku. Keďže som vedel, že s časom som na pohodu, tak som trošku zašiel k odľahlejším častiam Bratkovice a potom som pokračoval okolo miestneho kostolíka a privátu, stúpajúc do kopca a vnoril som sa do lesa, kde som mal v slávnom včelíne na Mikulášskom vrchu prespať. Miesto ma až tak nezaujalo ako napr. salaš Obrubovanec, ale je zrejmé, že iných tulákov áno a najmä po prezretí filmu Útek do divočiny, kde hlavný hrdina - mladý chalan sa vzbúril proti systému a dobrovoľne žil sám v podobnom starom autobuse. Tomu dosvedčujú zápisky z pamätnej knihy. O 18-tej večer som zaľahol a noc som spokojne prespal.

2. deň

Včelín na Mikulášskom vrchu – prameň Ipľa – Lom nad Rimavicou – Drábsko – Sihla – Tlstý javor – Obrubovanec – Zákľuky – Hronček – Betónka – sedlo Jasenová – Hájny grúň – Bukovina – Strelnícky salaš

Ráno som sa zbalil a pri pramení Ipľa si spravil očistu. Následne som vyšiel z lesa a popri pamätníku leteckého nešťastia som chvíľu išiel po červenej, kde som stretol skupinku výletníkov. Po červenej ďalej som ale nešiel, lebo som zašiel na západný predvrchol Čierťaže (1082 m) kvôli výhľadom na prenádhernú Sihliansku planinu a najmä výrazný Klenovský Vepor. Odtiaľ som zmenil smer priamo k modrej, ale nakoniec som urobil polkruh a na ňu som došiel obíduc menší lesík. Popri nových dreveniciach som došiel do Lomu nad Rimavicou, kde som sa nezdržiaval, ale dávajúc si pozor, vybral si správny smer do Drábska po miestnej komunikácii. Okolo školy a popri starších drevených domčekoch som sa dostal na lúku, kde sa pod ňou ukázalo Drábsko. Dôvod na návštevu tkvel v tom, že som mal avízo na staršie domčeky v tejto tiež zaujímavo znejúcej osade, ale veľa ich tam nebolo, hoc som sa tam premotkával vcelku dosť. Prinavrátil som sa k štátnej ceste a po nej mierne stúpal k smerovníkom "prvého až tretieho" Tlstého javora. Za ten čas som mal možnosť stretnúť oproti idúcu roztrúsenú megaskupinu českých turistov.

Pri cintoríne partizánov bolo niekoľko áut, a tak som mal obavy zo zničenia pokoja, ktoré sa tak vznáša nad Obrubovancom, ale okrem dvojice na malej Sihličke, som našťastie nestretol nikoho. A rovnako aj nádherné lúky Obrubovanca boli ľudoprázdne, a tak som si užíval pokoj miesta. Okrem nádherných scenérií ma tu hnala zvedavosť ako opravili salaš, ale mierne som bol sklamaný. Síce už veľké diery nie sú, ale ktovie ako s tými škárami pomedzi staré šindle naloží sneh. A pritom minulý rok bola snaha to opraviť celé. Ale musím uznať, že oproti stavu spred roka, to tu vyzerá o dosť lepšie.

Opäť na Zákľukách

Na salaši som si trochu oddýchol, najedol sa a pokračoval na Zákľuky, ktoré boli hlavným cieľom túry, lebo som ich chcel vidieť v jesennom šate, ktoré ponúkali veľké solitérne buky. A veru nesklamali. Opäť som si užíval nádheru magického miesta, ktoré je podľa mňa najkrajšie v celých Veporských vrchoch. Okrem výhľadu z najvyššieho bodu na konci lúky na prejdenú časť, ktorá ako keby naozaj dávala meno kľukatým lúkam, ale rovnako aj na panorámu hrebeňa Nízkych Tatier alebo do dolín po jednej či druhej strane. No rovnako aj na lúky pod Čierťažou, ktorými som išiel pred tromi hodinami.

Odtiaľ ma čakalo schádzanie na Hronček (Hrončok), ktoré až na jeden úsek v lese, kde bola rúbaň a kde som sa zľakol, že pošli aj značky, ale našťastie som rýchlo našiel chodník, som sa dostal k asfaltke vedúcej k smerovníku Hronček. Tu som k tajchu nezachádzal, ale vydal sa po zelenej, čo mala byť pre mňa novinka. Idúc po asfaltke som ešte stretol cyklistov letiacich od Sihly a o chvíľu som pri moste zabočil k drevoskladu. No tu značkám ako keby uťalo a stratil som asi polhodinu hľadaním pri každej možnej zvážnici. A nakoniec to bola tá, ktorú som skúsil ako prvú, lebo tak navnadzovala posledná nájdená značka na moste, ale samozrejme, bez udania smeru, že treba ísť doprava. Až po dlhom úseku som značenie zbadal, tak som bol v pokoji. Došiel som k horárni, kde by sa dalo núdzovo prespať, aj keď by som možno dal prednosť lesníckej búde pri Hrončeku, či v ďalšej, smerom po zelenej asfaltke, pred strmou zvážnicou stúpajúcou k Betónke.

Vcelku dala zabrať a po predošlom dlhom hľadaní značky som mal mierne obavy, ale našťastie značenie bolo jasné a ani čas som nemal zlý. Aj tak som prišiel asi hodinu pred zotmením. Konečne sa výstup ustálil a došiel som na asfaltku, kde oproti vyšiel džíp, z ktorého vystúpil poľovník - z ktorého sa vykľul Miro Šatan. Teda aspoň sa naňho tak silno podobal. On sa pobral rovno do lesa a ja som po ceste došiel k smerovníku Betónka, čo by ma inak zaujímalo, prečo taký názov. Tu sa stretáva modrá, tiahnuca sa od sedla Jasenová k Hroncu, kde som končil pred rokom. No tentoraz som smeroval opačným smerom, k zmienenému sedlu, ale po lesnej ceste, ktorá sa pretransformovala do chodníka. Po chvíli som stretol ticho našľapujúceho poľovníka a opäť som sa s ním dal trochu do reči. Keď mi na ďalší deň doma vraveli, že niekde na Orave zaútočil medveď na troch poľovníkov, tak som pochopil, prečo sa tak stalo. Keďže oni sa ticho zakrádajú, aby mohli pozorovať zver, tak je jasné, že môžu vyrušiť medveďa a on takéto móresy nerád. Naproti tomu si turista ide vŕzgajúc stúpajúci po konárikoch, šuštiacich lístkoch, tak medveď vie, že niekto ide a odprace sa inam.

Došiel som k sedlu Jasenová, opustil som modrú a dal sa na červenú, resp. na Rudnú magistrálu, ktorú som pred hodnou chvíľou opustil pri Hrončoku. Opäť som sa po nej vydal, čím som išiel hrebeňovku Poľany. Aj keď len nakrátko. Za chvíľu som totiž odbočil na modrú a to pri Hájnom grúni. Z tejto časti stoja za zmienku asi dve výhľadové miesta pomedzi rúbane, na západnú, resp. vnútornú časť krátera. Od Hájneho grúňa to bolo o čosi menej zalesnené a ukázali sa aj mne lahodiace horské čistinky s výhľadom na Ľubietovský Vepor, ktorý som dovtedy tak zblízka ešte nevidel. Oblasť Bukoviny je pokojná a veľa turistov sem určite často nezájde a možno ani značkári, keďže tu ostala stará značka zo socializmu. A primerane hrdzavá.

Noc na Bukovinke

Striedavo poliankami a lesmi som za chvíľu vyšiel na Bukovinu, čo predstavujú prenádherné horské lúky. A to všetko v podvečernom móde. Veľmi som sa na to tešil, a tak som si to aj predstavoval, keď som si plánoval prespatie v kolibe Strelníckeho salaša. Nádhernými lúkami so solitérmi, ktoré osvetľovalo Slnko nachádzajúce sa nevysoko nad horizontom kdesi ďaleko, som pomaličky k nemu došiel. No zrazu som v diaľke začul hlasy a bol som trochu prekvapený. Vyzeralo to, že budem mať spolunocľažníkov. Trochu som teda pridal, aby som si stihol vybrať dobré miesto, ale keď som došiel k milej kolibke, tak sa z nich vykľuli bicyklisti, ktorí si to v šere dávali po zalesnenej zvážnici do Strelník.

Večer na salaši bol o dosť príjemnejší ako pri Včelinci. A to najmä kvôli lokalite s parádnymi horskými lúkami a nádhernými výhľadmi najmä na západ - veľkej žlto-červenej gule a popíjaní si pivka, ktoré som si na túto príležitosť niesol. Ešte som sa bol nachľastať vody, čo pramenila neďaleko na lúke. A až doma som si všimol upozornenie, že nie je asi dobré ju piť kvôli možnej kontaminácii pasúcim sa dobytkom. Ale po ňom nebola ani zmienka, tak som veľmi nevymýšľal, a keďže doteraz sa nič neprejavilo, tak možno nebude problém. Po zotmení som zaľahol do kolibky a nastavil si budík na šiestu, čím sa mi ponúkalo 12 hodín spania a poctivo som ich prechrapkal.

3. deň

Strelnícky salaš – Strelníky – Povrazník – Šajbica – Skalolam – Slovenská Ľupča

Po zobudení som absolvoval tradičný rituál, poslednýkrát som nazrel na kolibku a s otáznikom, či sem niekedy ešte zájdem, som trielil ku koncu lúky a následne lesnou zvážnicou. Do dediny to nebolo veľa a medzitým som uvidel nie jednu, ale dokonca dve útulne, ktoré tým pádom robia z tohto úseku asi najútulnejší na Slovensku, keďže sú tu až tri možnosti na prespanie. Cestou sa nachádzal pamätník havarovaného záchranárskeho vrtuľníka z roku 2016.

Prejdúc malou lúkou Minca som vedel, že neďaleko budú Strelníky, ktoré sa mi naplno ukázali z dolnej časti lúky, keďže z hornej bol možno pohľad len západným smerom na zvlnený reliéf západnej časti podhoria Poľany. Keď som schádzal dedinou, ozvala sa babka, že odkiaľ idem a keď som jej to ozrejmil, tak zalomila rukami. Teda to by urobila, keby nemala nákup v rukách, ale predpokladám, že si myslela svoje o panských huncútstvach.

(Ne)plánovite do Povrazníka

Aj keď zelená značka v Strelníkoch končí, nechcel som tu končiť, keďže som mal cieľ dôjsť do Slovenskej Ľupče cez Ľubietovú, akurát som nechcel ísť po asfaltke. Tak som tam chcel skúsiť dôjsť po lúkach, veď na mape to nevyzeralo veľa, ale to by som nebol ja, keby sa to neskomplikovalo. Zvyčajne sa spýtam miestnych a jeden z dvojice, ktorý ešte nemal „nakúpené“ mi poradil, akurát zabudol ozrejmiť, či mám ísť rovno alebo cez most. Išiel som rovno a bol to samozrejme chybný smer. Dostal som sa na iný koniec dediny a už som neriešil a išiel podľa možnosti kratším oblúkom. Takto sa mi podarilo dôjsť do Povrazníka, takže nakoniec dobre, keďže tiež ma to tam lákalo. Najväčšia sranda bola, keď som prechádzal cez práve pohnojenú lúku. Našťastie len veľmi striedmo, tak som nesmrdel veľa. Potom som obišiel lesík a cez pahorok zbehol do Povrazníka, zájduc ešte k jednému z mála senníkov či bývalých salašov.

Povrazník je mala útulná dedinka, kde mapa na námestí mi pomohla ako ísť ďalej. I tak som pár metrov od nej nevedel, ktorým smerom sa vydať. Ale nakoniec som sa vybral správne. Mal som ísť k miestnemu hnojisku po starej asfaltke. Skúsil som aj odbočiť, ale nezdalo sa mi to, tak som sa vrátil a už som nevymýšľal. Tak som došiel na kraj lúky a prešiel cez les, čím som myslel, že dôjdem do Ľubietovej a v nej sa napojím na zelenú. Ale to bola teória. Prax mi ukázala, že som mal v lese odbočiť a zrejme by som zišiel do Slovenskej Ľupče, ale išiel som rovno a tak som sa dostal na hrebeňové lúky, odkiaľ boli pekne výhľady na Ľubietovú a Vysokú (skalu). No nič, stáva sa. Aspoň môžem cykloturistom oznámiť, že je tam nová asfaltka s perfektnými výhľadovými pasážami.

Strom života

Za lúkou Šajbica som už neriešil a snažil sa dostať na pokračovanie zelenej do Slovenskej Ľupče. Došiel som na koniec lúky, kde v protismere išlo auto. Kto vie kam išlo. Odtiaľ som trochu klesal a dostal sa do véčkovej križovatky, kde som zbadal zelenú, čo ma potešilo, ale už menej, že to bola stará asfaltka. Značka odbočila priamo na kopec, ktorý asfaltka obchádzala, ale za ním som ňou opäť išiel. Ale keď som zbadal na ďalšom kopci pekný strom, spadajúci do kategórie „Strom života“, tak som musel k nemu zájsť. A veru nádherne pri ňom bolo s peckovými výhľadmi na Horehronie, Nízke Tatry, či Vysokú (skalu). Obľúbenosť miesta dosvedčilo aj ohnisko. Sranda, že pri ňom boli klobásy, ale asi nejaké chemické, keď o ne žiadna zver nemala záujem.

Pod Stromom života som sa najedol, natrhal pár jabĺk z vedľajšej jablone a zišiel k zelenej, poniže ktorej v doline bol salaš. Ráz krajiny bol presne taký, aký som očakával od zelenej a preto som bol rád, že som to už niekde nezabalil. Dostal som sa ku kraju lesa, kde značka haprovala a nebol som si istý, či ísť rovno do lesa alebo obchádzať. Nakoniec som obišiel a našiel značku. Neďaleko som zbadal smerovník a za ním maringotku s chlapíkom. Ja som len rovno klesal s výhľadmi na údolie Hrona. Pri ďalšej lúke som ju križoval a vnoril sa do lesa, ktorý ma po nudnej polhodine po asfaltke priviedol k priemyselnej časti Slovenskej Ľupče. Spomeniem ešte, že nad ňou sa nachádza pár cigánskych domov a adrenalín mi zdvihol pred dverami ležiaci vlčiak, ktorý nevyzeral byť na reťazi, tak som sa len po vzdialenejšej krajnici snažil pokojne a pomaličky kráčať, aby som mu nedal zámienku na záujem. Našťastie sa tomu tak nestalo a za chvíľu som sa ocitol pri štátnej ceste pred Slovenskou Ľupčou. Keďže som si ju už svojho času prezrel, resp. prechádzal, tak som len stopoval domov.

Zhrnutie

Trojdňovka jesennými hriňovskými lazmi a Zákľukami splnila účel. Mal som parádne počasie, ktoré dotvorilo príjemný vander po oku a srdcu lahodiacich lokalitách, z ktorých časť som nepoznal a ktoré ani nesklamali. Nemôžem povedať o negatívnej časti, akurát sem-tam bolo problematickejšie značenie. Turistov som stretol len na hriňovských lazoch a na Sihle. A tak si z túlačky odnášam len milé spomienky z prenádherných oblasti západného Podpoľania, kam sa určite mienim vrátiť.

Fórum 21 príspevkov
Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky dnes 12:14 21 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Západné Javorníky: Čertov – Vysoká nad Kysucou Východnú časť Javorníkov v okolí Čadce som pochodil vo všetkých ročných obdobiach, pešo, na snežniciach alebo aj na bicykli. Západnú časť, tvoriacu hranicu SR a ČR, som poznal len z lyžovačky na Čertove. Túto osadu Lazov pod Makytou som zvolil ako východisko hrebeňovej túry najmä z dopravných dôvodov – keď piatok bol zároveň sviatkom Sv. Cyrila a Sv. Metoda a autobus z Púchova ideálne nadväzoval na skorý rýchlik z Bratislavy. dnes Peter Straka Javorníky
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). včera Michal Bukvai Strážovské vrchy
Ferrata Ferrata Dve veže v Liptovských Revúcach Postupne aj na Slovensku pribúdajú zaistené cesty via ferrata. Nový prírastok k tomuto populárnemu sprístupneniu skál nehorolezcom pribudol na Liptove, neďaleko Nižnej Revúcej na skale nad Záhorovom. Dostal pomenovanie "Dve veže" a krátko pred oficiálnym otvorením sme ho vyskúšali spolu s asi tuctom iných ferratistov z okolia. 16/08/19 Ľubomír Mäkký Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky dnes 12:14 21 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské stredohorie: Zvolenská kotlina (Detvianska kotlina) a Poľana (CHKO BR Poľana)
      Slovenské rudohorie: Veporské vrchy - Sihlianska planina (CHKO BR Poľana)

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1194 m n. m. – Bukovina (Strelnícka Bukovina)

    • min: 370 m n. m. – Slovenská Ľupča / Detva

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2837 m

    • klesanie: 2841 m

  • Vzdialenosť
    • 86 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 13.10.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.5337 ° SŠ
      dĺžka: 19.4065 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.76255 ° SŠ
      dĺžka: 19.27647 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.61516 ° SŠ
      dĺžka: 19.63906 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.69101 ° SŠ
      dĺžka: 19.43543 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • včelín na Mikulášskom vrchu, Strelnícky salaš na Bukovine

  • Voda
    • prameň Ipľa, prameň pri salaši Obrubovanec, pramene k Betónke, pramene pri Strelníckom salaši na Bukovine

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Detva (vlak, bus)
      Slovenská Ľupča (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.81 (0.09)