Via ferrata Giovanni Lipella

Ráno som došiel na veľké parkovisko na Cianzope (1730 m) a vyrazil som hore chodníčkom. Ten je celkom pekný. Po necelých 200 výškových metroch míňa prameň a križuje lúčku s peknou chatkou. Nad lúčkou sa ide kosodrevinou a vyššie serpentínami po nie veľmi strmom šotolinovom svahu. Prišiel som pod skalnú stenu a zahol som doľava. Doteraz som stúpal sám, tu ma začali obiehať rýchlejší turisti. Nehnal som sa, mám toho dnes pred sebou dosť.

Kúsok za rázcestím, zhruba vo výške 2450 m začína ferrata. Jej úvod je starší, okrem lana je istený aj kramľami. Za krátkym výšvihom vôjdete do stúpajúceho tunela, ktorý je poriadne dlhý. Bez baterky by som ho neprešiel. Spočiatku sú v tuneli železné schody, neskôr sa ide po skale. Zo dvakrát som si buchol hlavu o strop, našťastie, mal som na nej prilbu.

Z tunela som vyšiel prv, ako som mal, čím som vynechal kúsok ferraty. Chvíľu som váhal, že sa vrátim a obehnem vynechanú časť. Ale potom som si spomenul, aké davy sa valili k nástupu a rozmyslel som si to. Nasledoval traverz šotolinového svahu, ktorý spestrilo snehové pole. Sneh bol tvrdý, zamrznutý a Talian v teniskách na ňom stratil istotu. Kamarát v pevných topánkach sa pre neho musel vrátiť a sekať mu do snehu hlbšie stopy.

Za šotoliniskom začína ozajstná ferrata. Na internete píšu, že ju otvorili v roku 1967. Oficiálne je jej náročnosť C/D, ale taký ťažký je iba jeden krátky úsek, ktorý som prehliadol. Môj názor je, že ide o C-čko. Ferrata je však poriadne dlhá a náročná na kondíciu. Ide severozápadným svahom kopca, kde je sústava galérií. Chodník využíva rímsy a na vhodných miestach je zaistený výšvih z jednej rímsy na ďalšiu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tofana di Rozes

Na chodníku spôsobila zápchu veľká skupina Poliakov. Zopár dám malo úplne nové ferratové sety. Pôsobili, akoby išli svoju prvú via ferratu. Na vhodných miestach som ich obiehal a zároveň som púšťal rýchlejšiu mládež. Až som prišiel na miesto, kde ferrata končila. Zľava sa pripájal klasický chodník a vpredu sa ukázal vrchol. Ci pana, ešte treba stúpať tak vysoko?

Záverečný výstup na vrchol Tofany di Rozes (3225 m) mi dal zabrať. Najmä na morál. Ide sa šotolinou a človek má pred sebou vrchol, ktorý sa približuje iba veľmi pomaly. Odmenou za vynaloženú námahu sú vrcholové výhľady. Sú nádherné. Z okolitých skupín som navštívil iba Sorapiss, ale podľa mapy a obrázkov som spoznal aj ďalšie vrcholy.

Zostup z Tofany di Rozes je veselý. Ide sa strmým svahom, viac po štrku ako po skalách. Pri obchádzaní snehových polí tu turisti vychodili veľa chodníčkov, v ktorých je problém zorientovať sa. Poučený článkom na Hikingu som hľadal chodník značený modrými puntíkmi. Aj som ho našiel, ale značenie bolo staršie a sledovať sa nedalo. Išiel som však najschodnejším terénom, a keď som zazrel izolovaný modrý puntík, iba som konštatoval, že ešte stále idem dobre.

Tofanská jaskyňa

Minul som Rifugio Giussani, na ktorom som chcel nocovať. Včera som sem telefonoval a chatár mi oznámil, že má plno. Pod chatou je zopár ruín, zrejme z vojny. Zahol som pod nimi doprava a prišiel som na rázcestie, pri ktorom som ráno neúspešne hľadal Tofanskú jaskyňu. Zložil som sa, jedol som keks a rozmýšľal som, čo s načatým večerom. Keď išiel okolo starší pár, popýtal som sa ich, či nevedia, kde je tu jaskyňa. Nevedeli, mali však presnejšiu mapu ako ja. To mi stačilo.

Vystúpal som do žľabu juhozápadne od rázcestia a našiel som nástup na ľahkú ferratu náročnosti B. Po krátkom výšvihu ide pár desiatok metrov rímsou. A príde k veľkému vstupu do jaskyne. Je priechodná, pretože jej vnútro tvorí okruh. Človek sa vyberie v smere istiaceho lana, nato sa chodba trochu krúti a končí napravo od vchodu.

Prechod Tofanskou jaskyňou ma očaril. Bol to najväčší zážitok dnešného dňa. Vrátil som sa na rázcestie a zostupoval som na parkovisko. V prameni som sa opláchol, doplnil som tekutiny a výlet som mal za sebou.

Záver

Záver bude nabudúce. Pôvodne som chcel napísať jeden článoček, lenže text, ktorý som zosmolil, je pridlhý. A tak som ho musel rozdeliť na dve časti. Nabudúce teda opíšem výstup na Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý je oveľa náročnejší. A to nielen obtiažnosťou ferrat, ale aj svojou dĺžkou a celkovým prevýšením.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek