Ferrata

Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro

17.09.19
Tofany sú jednou z najznámejších častí Dolomitov. Výstup na Tofanu di Rozes som opísal v minulom článočku, v tomto opíšem okruh cez Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý som absolvoval hneď ďalší deň. Až večer pred túrou som si pozrel odhadované časy ferrát a trochu som sa naľakal. Naštudoval som si zopár ústupových trás, avšak dúfal som, že okruh zvládnem celý podľa pôvodného plánu.

Via ferrata Giuseppe Olivieri

Vstával som skoro a už o piatej som vyrážal z Cianzope (1730 m). Odbočku na chodník som si bol pozrieť včera, takže som na ňu trafil. V lese bolo prítmie, chodník sa však dal rozoznať podľa tmavších pásov.

Kúsok nad Rifugiom Dibona som zjedol raňajky a vyšiel som k Rifugiu Pomedes (2303 m). Nad ním začína ferrata Olivieri, ktorá má náročnosť C/D. Je moderná, istená je iba lanom a vedie pomedzi nádherné skalné veže a vežičky. Zatiaľ čo ferrata Lipella na Tofanu di Rozes je z krajinárskeho hľadiska trochu fádna, ferrata Olivieri sa mi páčila. Kúsok pred nástupom ma obehol nemecky hovoriaci turista, okrem neho som na nej nevidel ani nohy.

Nádherná časť ferraty končí na Punta Anne (2731 m). Nasleduje prechádzka skalnými platňami prekladanými štrkom a traverz skalnej veže, ktoré sa mi až tak nepáčili, hoci neboli náročné.

Via ferrata Gianni Aglio

Po krátkom úseku miernym svahom začala ferrata Aglio. Je staršia, preto sú na nej aj rebríky a zopár kramlí či kolíkov. Nedávno však ferratu obnovili, takže sú tu úseky istené hrubým lanom a na výšvihu na vežu Aglio sú dokonca gumené tlmiče. V tejto časti má ferrata náročnosť D.

Na rozdiel od ferraty Olivieri, na Aglio sú aj hluché úseky, kde sa ide rímsami či plošinami bez istenia. Aglio je však pestrejšia. Po výstupe na vežu Aglio, z ktorej sa treba rovnakou trasou vrátiť, nasleduje exponovaný traverz “za roh”. Ide sa po kolíkoch, ktoré za skalným bruchom nevidno a treba ich nohou nahmatať. A za vežou je veľká skalná brána Bus di Tofana. Za skalnou bránou zostupoval druhý turista, ktorého som počas výstupu na Tofanu di Mezzo videl. Aký to rozdiel oproti ferrate Lipella, na ktorej boli včera davy!

Za skalnou bránou sa ide južnou stranou hrebeňa a druhým skalným oknom sa prechádza na severnú. Dve veľké skalné brány sa na ferrate často nevidia. Nasledovali výšvihy, často rebríkmi, a pomaly som mal dosť.

Tofana di Mezzo

Už dlhšie vidím konečnú stanicu lanovky na Tofane di Mezzo, ale čo vystúpam, to vzápätí zleziem. A tak, chtiac-nechtiac, trénujem himalájsky “jačí krok”. Teda prejdem pár krokov a stojím. Kyslík mi v tejto výške nechýba, chýbajú mi sily.

Po ferrate to ešte išlo, ale po jej skončení ma čakal výstup plošinou s krátkymi úsekmi voľného lezenia za I. A tu som končil. Na Tofanu di Mezzo (2344 m) som vyšiel totálne zdemolovaný. Keďže bolo 12.30 h, zložil som sa a zjedol som obed. Okolo sa motali cepri z lanovky, ale bolo mi to jedno. Vyzul som sa, vetral som si nohy a vychutnával som chleby s paštikou a parádnu panorámu. Škoda, že Dolomitové hory nie sú bližšie. Bol by som v nich častejšie.

Tofana di Dentro

Keď som si oddýchol, pobral som sa ďalej. Z Tofany di Mezzo treba zostúpiť do sedla 150 metrov. Je tu ferrata Formenton náročnosti B. Na zostupe je fádna, ale v sedle sú skalky a výšvih za nimi sa mi páčil. Okolo sa začali objavovať ruiny stavieb z vojny.

Vyšiel som na Tofanu di Dentro (3238 m). Leží najsevernejšie, preto sú z nej najkrajšie výhľady na zasnežené Vysoké Taury, avšak Großglockner som z tejto strany nespoznal. Na vrchole som sa dlho nezdržal, pretože ma čaká zostup. Všetko čo som doteraz vystúpal, musím zliezť. Zatiaľ však nemám problém s kolenami a chodník vidno, takže zostup bude malina.

Zostup okolo bivaku Baraco degli Alpini

Že to nebude až taká malina som zistil, keď som nepochopil dvojicu skalných mužíkov a ocitol som sa na hrebienku, ktorý sa každým metrom zvažoval strmšie a strmšie. Vrátil som sa späť a všimol som si tretieho mužíka, ktorého som pred chvíľou prehliadol. Moja chyba. Bolo treba zahnúť na sever, prekrižovať snehové pole a ďalej zostupovať šotolinou. Samozrejme, značky tu nie sú. Nemá zmysel dávať značky na pohyblivú suť.

Aha, rázcestie! Bolo vyznačené na balvane vyblednutou červenou farbou. Sranda bola, že moja mapa o žiadnom rázcestí ani netušila. Vybral som si chodník smerujúci napravo. Bol dosť poničený a na kuse sa zrútil, ale viedol správne povedľa bivaku Baraca degli Alpini. Tento bivak je netypický. Je vo veľkej kaverne, ale vnútri sú klasické postele s dekami, ako je to v Taliansku zvykom.

Za bivakom sa objavilo zopár vyblednutých značiek a nové istiace laná. Prekvapilo ma to. Toto teda bude bežný chodník pre turistov, o ktorý sa niekto stará. To som nečakal. Na neoznačenom rázcestí som zahol doprava a po rímse som zišiel do dolinky. Na protiľahlom svahu bolo zopár serpentín a chodník išiel cez skalné okno. Bolo menšie ako okná na ferrate Aglio, ale cez tri okná, cez ktoré vedie turistický chodník, som ešte za jeden deň nešiel.

Sentiero Giuseppe Olivieri

Prekráčal som svahom širokého údolia a vyšiel som k Rifugiu Ra Valles, čo je medzistanica lanovky. Sprava som obišiel ploské bralo a začal som vyzerať rázcestie. Márne. Prišiel som až pod skalnú stenu, avšak podľa mapy bolo treba odbočiť skôr.

Dolu sa zjavila osamotená turistka. Hurá, som zachránený. Juhotiroláčka bola miestna a hľadaným chodníkom už išla. Nepamätala si však, kde sa naň treba napojiť. Začali sme spolu obehávať okolie, až jej napadlo zavolať kamarátke. Tá jej poradila, že treba odbočiť pri druhom stĺpe vleku. A naozaj. Keď človek zahol pri druhom stĺpe na juh, prišiel ku skalnej hrane, pod ktorou bola úvodná tabuľa ferraty. Z plošiny nad hranou tabuľu vôbec nevidno.

Sentiero Olivieri je ferrata náročnosti B. Juhotiroláčka sa na nej neistila a schádzala ju v teniskách, ja som si však ferratový set dal. Mám už čosi v nohách a som uťahaný, takže nepotrebujem hrať frajera. Turistka sa mi vzdialila a fotil som ferratu. Páčil sa mi najmä posledný rebrík, ktorý bol poriadne dlhý.

Sentiero Astaldi

Prišiel som k Rifugiu Pomedes a vybral som sa na poslednú dnešnú ferratu, na Sentiero Astaldi. Na chodníku bola tabuľka so šípkou, že Sentiero Astaldi je inde, mňa však títo Taliani neoblbnú. Vedel som, že idem dobre. Chodníček bol však vychodený pomerne slabo a keď som prišiel k žľabu, všimol som si, že sú za ním zo skôb stiahnuté laná. Ferratu zrušili.

Na Rifugio Dibona som zbehol rovnakou trasou, ktorou som išiel ráno. A všimol som si, že práve tento chodník premenovali na Sentiero Astaldi. Hore nad chatou, v miestach kadiaľ išla pôvodná ferrata, bolo vidno terénne úpravy. Asi stade padali skaly.

Od chaty Dibona som sa vybral smerom k Tofane di Rozes. To preto, lebo som sa chcel opláchnuť v prameni, tak ako včera. Na parkovisko v Cianzope som sa vrátil o 20.15 h. Znamená to, že mi dnešná prechádzka trvala viac ako 15 hodín. Bol som zdemolovaný, ale spokojný, pretože túra bola nádherná.

Záver

Ďalší deň som si naordinoval oddychovú prechádzku na Averau a Nuvolau. Prevýšenie som mal cez 1000 metrov, ale keď som mal chuť, vyvalil som sa do trávy, klobúk som si dal cez ksicht a “chytal som lelky”. Slnko pražilo a bolo mi fajn.

Predchádzajúca časť pobytu v Dolomitoch

Fórum 2 príspevky
Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro 29/09/19 21:51 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Ferrata Berchtesgadenské Alpy – Hochthrony a Rauhenkopf Keď pôjdete diaľnicou popri Salzburgu, naľavo od cesty zbadáte vysoký kopec. Je to Salzburger Hochthron, najsevernejší výbežok Berchtesgadenských Álp. Už dlhšie som plánoval, že naň vyleziem, ale podarilo sa mi to až teraz. Pozrel som sa aj na Berchtesgadener Hochthron, najvyšší kopec na hrebeni, a na Rauhenkopf, čo by mal byť najkrajší “balkón” nad Berchtesgadenom. 12/11/19 Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
VHT Nízke Taury - Hochreichart a Geierhaupt Nízke Taury (Niedere Tauern) sa delia na štyri pohoria. Radstädter Teuern, Schladminger Tauern, Rottenmanner and Wölzer Tauern a Seckauer Tauern. Najvyšším kopcom Seckauer Tauern je Geierhaupt, avšak Hochreichhart je iba o meter nižší. Keďže tieto vrchy nie sú ďaleko od seba, dajú sa obehnúť za deň. Bonusom je, že hrebeň medzi nimi nie je značený a jeho úvodná časť má náročnosť II UIAA. 01/10/19 Martin Knor Svet
VHT Ennstaler Alpen – prechod Pyhrgasov Mám rád turistiku, ktorá okrem pekných výhľadov, nádherných skál, kultúrnych a prírodných atrakcií ponúka aj trochu adrenalínu. Či už vo forme ľahkej ferraty, alebo nenáročného lezenia. Jednou z takýchto trás je práve prechod Pyhrgasov. Po Malý Pyhrgas vedie značený turistický chodník a z Veľkého idú hneď tri. Avšak hrebeň medzi nimi je neznačený. Turista si tam musí schodnú cestu hľadať a nevyhne sa krátkym úsekom náročnosti I až II UIAA. 24/09/19 Martin Knor Svet
Najnovšie články na titulke
 
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. dnes Vladimír Popluhár Príbehy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Túra Južný Cyprus – pohorie Troodos s deťmi Po týždni strávenom pri mori sa presúvame do hôr. Málokto, kto počuje Cyprus, si predstaví hory. A pritom tu sú. Troodos National Forest Park - najvyšší vrchol – Mount Olympus má 1952 m. V zime sa tu lyžuje. A ak patríte medzi ľadové medvede, iba hodinka cesty autom a po lyžovačke sa môžete v Limassole okúpať v mori. V letných horúčavách je pohorie Troodos vítaným vyslobodením – chladnejšie počasie a tieň stromov vytvorí priam oázu. včera Danka Laciková Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro 29/09/19 21:51 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Taliansko: Alpy (Alpi) – Východné Alpy (Alpi Orientali) – Južné Vápencové Alpy (Alpi sud-orientali) – Dolomity (Dolomiti) – Sextenské Dolomity (Dolomiti di Sesto)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 3244 m n. m. – Tofana di Mezzo

    • min: 1700 m n. m. – parkovisko Cianzope

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2200 m

    • klesanie: 2200 m

  • Vzdialenosť
    • 21 km

  • Náročnosť
    • 5

  • Náročnosť lezenia
    • max: 1 UIAA

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 23.07.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 46.5226 ° SŠ
      dĺžka: 12.0644 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 46.5226 ° SŠ
      dĺžka: 12.0644 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Rifugio Dibona, Rifugio Pomedes, Rifugio Ra Valle

  • Doprava
    • záchytné parkovisko Cianzope

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.85 (0.23)