Záver ferraty Olivieri
Ferrata

Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro

17. 09. 2019
Tofany sú jednou z najznámejších častí Dolomitov. Výstup na Tofanu di Rozes som opísal v minulom článočku, v tomto opíšem okruh cez Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý som absolvoval hneď ďalší deň. Až večer pred túrou som si pozrel odhadované časy ferrát a trochu som sa naľakal. Naštudoval som si zopár ústupových trás, avšak dúfal som, že okruh zvládnem celý podľa pôvodného plánu.

Via ferrata Giuseppe Olivieri

Vstával som skoro a už o piatej som vyrážal z Cianzope (1730 m). Odbočku na chodník som si bol pozrieť včera, takže som na ňu trafil. V lese bolo prítmie, chodník sa však dal rozoznať podľa tmavších pásov.

Kúsok nad Rifugiom Dibona som zjedol raňajky a vyšiel som k Rifugiu Pomedes (2303 m). Nad ním začína ferrata Olivieri, ktorá má náročnosť C/D. Je moderná, istená je iba lanom a vedie pomedzi nádherné skalné veže a vežičky. Zatiaľ čo ferrata Lipella na Tofanu di Rozes je z krajinárskeho hľadiska trochu fádna, ferrata Olivieri sa mi páčila. Kúsok pred nástupom ma obehol nemecky hovoriaci turista, okrem neho som na nej nevidel ani nohy.

Nádherná časť ferraty končí na Punta Anne (2731 m). Nasleduje prechádzka skalnými platňami prekladanými štrkom a traverz skalnej veže, ktoré sa mi až tak nepáčili, hoci neboli náročné.

Via ferrata Gianni Aglio

Po krátkom úseku miernym svahom začala ferrata Aglio. Je staršia, preto sú na nej aj rebríky a zopár kramlí či kolíkov. Nedávno však ferratu obnovili, takže sú tu úseky istené hrubým lanom a na výšvihu na vežu Aglio sú dokonca gumené tlmiče. V tejto časti má ferrata náročnosť D.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Na rozdiel od ferraty Olivieri, na Aglio sú aj hluché úseky, kde sa ide rímsami či plošinami bez istenia. Aglio je však pestrejšia. Po výstupe na vežu Aglio, z ktorej sa treba rovnakou trasou vrátiť, nasleduje exponovaný traverz “za roh”. Ide sa po kolíkoch, ktoré za skalným bruchom nevidno a treba ich nohou nahmatať. A za vežou je veľká skalná brána Bus di Tofana. Za skalnou bránou zostupoval druhý turista, ktorého som počas výstupu na Tofanu di Mezzo videl. Aký to rozdiel oproti ferrate Lipella, na ktorej boli včera davy!

Za skalnou bránou sa ide južnou stranou hrebeňa a druhým skalným oknom sa prechádza na severnú. Dve veľké skalné brány sa na ferrate často nevidia. Nasledovali výšvihy, často rebríkmi, a pomaly som mal dosť.

Tofana di Mezzo

Už dlhšie vidím konečnú stanicu lanovky na Tofane di Mezzo, ale čo vystúpam, to vzápätí zleziem. A tak, chtiac-nechtiac, trénujem himalájsky “jačí krok”. Teda prejdem pár krokov a stojím. Kyslík mi v tejto výške nechýba, chýbajú mi sily.

Po ferrate to ešte išlo, ale po jej skončení ma čakal výstup plošinou s krátkymi úsekmi voľného lezenia za I. A tu som končil. Na Tofanu di Mezzo (2344 m) som vyšiel totálne zdemolovaný. Keďže bolo 12.30 h, zložil som sa a zjedol som obed. Okolo sa motali cepri z lanovky, ale bolo mi to jedno. Vyzul som sa, vetral som si nohy a vychutnával som chleby s paštikou a parádnu panorámu. Škoda, že Dolomitové hory nie sú bližšie. Bol by som v nich častejšie.

Tofana di Dentro

Keď som si oddýchol, pobral som sa ďalej. Z Tofany di Mezzo treba zostúpiť do sedla 150 metrov. Je tu ferrata Formenton náročnosti B. Na zostupe je fádna, ale v sedle sú skalky a výšvih za nimi sa mi páčil. Okolo sa začali objavovať ruiny stavieb z vojny.

Vyšiel som na Tofanu di Dentro (3238 m). Leží najsevernejšie, preto sú z nej najkrajšie výhľady na zasnežené Vysoké Taury, avšak Großglockner som z tejto strany nespoznal. Na vrchole som sa dlho nezdržal, pretože ma čaká zostup. Všetko čo som doteraz vystúpal, musím zliezť. Zatiaľ však nemám problém s kolenami a chodník vidno, takže zostup bude malina.

Zostup okolo bivaku Baraco degli Alpini

Že to nebude až taká malina som zistil, keď som nepochopil dvojicu skalných mužíkov a ocitol som sa na hrebienku, ktorý sa každým metrom zvažoval strmšie a strmšie. Vrátil som sa späť a všimol som si tretieho mužíka, ktorého som pred chvíľou prehliadol. Moja chyba. Bolo treba zahnúť na sever, prekrižovať snehové pole a ďalej zostupovať šotolinou. Samozrejme, značky tu nie sú. Nemá zmysel dávať značky na pohyblivú suť.

Aha, rázcestie! Bolo vyznačené na balvane vyblednutou červenou farbou. Sranda bola, že moja mapa o žiadnom rázcestí ani netušila. Vybral som si chodník smerujúci napravo. Bol dosť poničený a na kuse sa zrútil, ale viedol správne povedľa bivaku Baraca degli Alpini. Tento bivak je netypický. Je vo veľkej kaverne, ale vnútri sú klasické postele s dekami, ako je to v Taliansku zvykom.

Za bivakom sa objavilo zopár vyblednutých značiek a nové istiace laná. Prekvapilo ma to. Toto teda bude bežný chodník pre turistov, o ktorý sa niekto stará. To som nečakal. Na neoznačenom rázcestí som zahol doprava a po rímse som zišiel do dolinky. Na protiľahlom svahu bolo zopár serpentín a chodník išiel cez skalné okno. Bolo menšie ako okná na ferrate Aglio, ale cez tri okná, cez ktoré vedie turistický chodník, som ešte za jeden deň nešiel.

Sentiero Giuseppe Olivieri

Prekráčal som svahom širokého údolia a vyšiel som k Rifugiu Ra Valles, čo je medzistanica lanovky. Sprava som obišiel ploské bralo a začal som vyzerať rázcestie. Márne. Prišiel som až pod skalnú stenu, avšak podľa mapy bolo treba odbočiť skôr.

Dolu sa zjavila osamotená turistka. Hurá, som zachránený. Juhotiroláčka bola miestna a hľadaným chodníkom už išla. Nepamätala si však, kde sa naň treba napojiť. Začali sme spolu obehávať okolie, až jej napadlo zavolať kamarátke. Tá jej poradila, že treba odbočiť pri druhom stĺpe vleku. A naozaj. Keď človek zahol pri druhom stĺpe na juh, prišiel ku skalnej hrane, pod ktorou bola úvodná tabuľa ferraty. Z plošiny nad hranou tabuľu vôbec nevidno.

Sentiero Olivieri je ferrata náročnosti B. Juhotiroláčka sa na nej neistila a schádzala ju v teniskách, ja som si však ferratový set dal. Mám už čosi v nohách a som uťahaný, takže nepotrebujem hrať frajera. Turistka sa mi vzdialila a fotil som ferratu. Páčil sa mi najmä posledný rebrík, ktorý bol poriadne dlhý.

Sentiero Astaldi

Prišiel som k Rifugiu Pomedes a vybral som sa na poslednú dnešnú ferratu, na Sentiero Astaldi. Na chodníku bola tabuľka so šípkou, že Sentiero Astaldi je inde, mňa však títo Taliani neoblbnú. Vedel som, že idem dobre. Chodníček bol však vychodený pomerne slabo a keď som prišiel k žľabu, všimol som si, že sú za ním zo skôb stiahnuté laná. Ferratu zrušili.

Na Rifugio Dibona som zbehol rovnakou trasou, ktorou som išiel ráno. A všimol som si, že práve tento chodník premenovali na Sentiero Astaldi. Hore nad chatou, v miestach kadiaľ išla pôvodná ferrata, bolo vidno terénne úpravy. Asi stade padali skaly.

Od chaty Dibona som sa vybral smerom k Tofane di Rozes. To preto, lebo som sa chcel opláchnuť v prameni, tak ako včera. Na parkovisko v Cianzope som sa vrátil o 20.15 h. Znamená to, že mi dnešná prechádzka trvala viac ako 15 hodín. Bol som zdemolovaný, ale spokojný, pretože túra bola nádherná.

Záver

Ďalší deň som si naordinoval oddychovú prechádzku na Averau a Nuvolau. Prevýšenie som mal cez 1000 metrov, ale keď som mal chuť, vyvalil som sa do trávy, klobúk som si dal cez ksicht a “chytal som lelky”. Slnko pražilo a bolo mi fajn.

Predchádzajúca časť pobytu v Dolomitoch

Fórum 2 príspevky
Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro 29/09/19 21:51 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
VHT Ennstaler Alpen – Kreuzmauer Gesäuse je v mojich očiach najkrajším národným parkom Rakúska. Vápencové hory nie sú príliš vysoké, sú však poriadne divoké. Hrebene pohoria sú pre bežného turistu neschodné, hoci ich časti sa prejsť dajú. Vlani som prešiel z Malého na Veľký Pyhrgas, nuž a tento rok som chcel prejsť z Frauenscharte na Kreuzmauer. Problém bol v tom, že sa mi to nepodarilo. Napriek tomu bola prechádzka atraktívna. Myslím, že to bola najkrajšia túra, akú som túto sezónu v Rakúsku prešiel. 20/10/20 Martin Knor Svet
Túra Ennstaler Alpen – Tamischbachturm Gesäuse je národný park zaberajúci časť Ennstalských Álp (Ennstaler Alpen) a pre mňa ide o najkrajšiu časť Rakúska. Snažím sa prejsť tu každý rok aspoň jednu - dve trasy, nuž a tento rok som vyšiel na Tamischbachturm a na Kreuzmauer. Prvá túra bola pohodová, druhá bola za hranicou mojich možností. Ale teraz budem písať iba o prechádzke na Tamischbachturm. 13/10/20 Martin Knor Svet
Túra Kamniške Alpe - Raduha s okolím Raduha je 2062 metrov vysoký kopec v Kamnických Alpách (Kamniške Alpe), ležiaci východne od Solčavy. Plánoval som naň vyjsť už dávnejšie, ale raz bolo proti počasie, inokedy červená kontrolka motora. Teraz mi to vyšlo. Nuž a okrem Raduhy som si pozrel aj čosi v okolí. 29/09/20 Martin Knor Svet
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Kosili sme Mackov bok, aby sa darilo poniklecom Mnohí z nás chodia na jar obdivovať nápadné fialové poniklece. No nie každý vie, že horské lúky, kde tieto a ďalšie vzácne kvety rastú, vznikli činnosťou človeka stáročia dozadu. A na to, aby prežili, potrebujú ďalej jeho asistenciu. Inak na ich miesto príde tráva, kríky, les. A nemali by sme vlastne nechať prírodu, nech si robí, čo chce, a keď sa o poniklece nepostará sama, nechať ich zmiznúť? Aj tieto otázky sme riešili počas dobrovoľníckej brigády zameranej na kosenie rezervácie Mackov bok pri Slovenskej Ľupči. dnes Soňa Mäkká Reportáže
Túra Zamkovského a Téryho chata zo Smokovca Opäť sa po čase dostávam do Vysokých Tatier, aby som spoznal ďalšie tatranské chaty v našich veľhorách. Trocha vysokohorskej turistiky nezaškodí, aj keď to nebude niekde na vrchole tatranského štítu. Veď aj tatranské doliny majú svoje nezabudnuteľné čaro strávené na chodníku. Zároveň obohatí turistu o krásu tatranských vrcholov počas prechodu dolinou k niektorej horskej chate. Veď niektoré sú aj v nadmorských výškach nad 2000 metrov, takou je známa "Térynka". Scenéria skalnatých vrcholov po oboch stranách dolín len dodá šľahačku s čerešničkou na torte. včera Marián Jaššo Vysoké a Belianske Tatry
Búda Zrub Zalámaná pod Mošnickým sedlom Málo známe východoslovenské pohorie Slanské vrchy ponúka viacdňovú hrebeňovú turistiku, ale napriek tejto možnosti, nie je tam ani jedna vyhlásená či aspoň neoficiálna útulňa. Jednou neoficiálnou by však mohol byť zrub Zalámaná pod Mošnickým sedlom. 24/10/20 Henrich Tomáš Slanské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro 29/09/19 21:51 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Taliansko: Alpy (Alpi) – Východné Alpy (Alpi Orientali) – Južné Vápencové Alpy (Alpi sud-orientali) – Dolomity (Dolomiti) – Sextenské Dolomity (Dolomiti di Sesto)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 3244 m n. m. – Tofana di Mezzo

    • min: 1700 m n. m. – parkovisko Cianzope

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2200 m

    • klesanie: 2200 m

  • Vzdialenosť
    • 21 km

  • Náročnosť
    • 5

  • Náročnosť lezenia
    • max: 1 UIAA

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 23.07.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 46.5226 ° SŠ
      dĺžka: 12.0644 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 46.5226 ° SŠ
      dĺžka: 12.0644 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Rifugio Dibona, Rifugio Pomedes, Rifugio Ra Valle

  • Doprava
    • záchytné parkovisko Cianzope

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.09 (0.36)