1. deň Sklené – Kordícke sedlo (Prvý úsek a hľadanie značiek smerom do Kunešova)

Do Skleného, kde pred rokom naše putovanie končilo, sme dorazili večer pred štartom. Teplomer ukazoval odvážnych 8 stupňov a z okolitých kopcov po daždi stúpala para. Bolo mokro a chladno, ale predpoveď už čoskoro sľubovala výrazné zlepšenie a po dlhšom čakaní sme mali dostatok síl, takže sme sa už nemohli dočkať ďalšieho rána. "Nultý" večer sme strávili na ubytovaní, ktoré sme dobre poznali z minulého roka. Najedli sme sa a pozreli si predpoveď v televízii, ktorá nás iba utvrdila v zlepšení počasia. Onedlho už sme na izbe lustrovali mapy na najbližšiu etapu. Trasovanie malo byť celkom jasné a s dostatkom civilizácie - cez Kunešov, Kremnické Bane, Krahule a Skalku. Plán bol prespať na Skalke alebo ideálne až na Cabanke pod Kordíckym sedlom. Ďalej nebolo nad čím veľmi rozjímať, a tak sme zaľahli. Ešte kým sme zažmúrili oči, vypli sme ohrievač ktorý nám ochotne zapla pani domáca. Pretože chladno-nechladno, zobudiť sa koncom mája v noci na izbe vykúrenej ako sušiareň na lyžovačke by nebola úplne sranda.

Budík nám zvonil skoro a po rýchlych raňajkách sme už kráčali hore prebúdzajúcou sa dedinou. Pamätali sme si čo nás čaká. Sklené je krásna obec, no poriadne natiahnutá a my sme nocovali pomerne ďaleko. Posledné 4 km od Sklenianskych lúk k ubytovaniu sme ešte mali v živej pamäti z posledného putovania. Takmer celý úsek po asfaltke a tentokrát nie dole, ale hore obcou. Našťastie sme boli iba na začiatku a s dostatkom síl sme mali tento úsek rýchlo za sebou. Na Sklenianskych lúkach sme našli turistický smerovník (kúsok vyššie od cyklistického) a vrátili sa na červenú značku. Obloha sa dosť vyčistila a zhodili sme prvé vrstvy oblečenia. Rozbehnutí z predošlého úseku, sme krátke stúpanie a zvyšnú časť pohoria Žiar po Bralovú skalu absolvovali celkom rýchlo.

Za Bralovou skalou (825 m) sa nám otvorili pekné výhľady na okolie, najmä na blízku Handlovú a vzdialenejšiu Prievidzu, ale aj na okolité lúky a Kremnické vrchy na východe. Priamo na červenej značke - kúsok za Bralovou skalou, sme natrafili na chatu s originálnym názvom Kaktus-Maják. V prípade nepriaznivého počasia sa tu dá nájsť celkom slušné útočisko. Chata má peknú krytú terasu a je z nej výhľad na neďalekú Rematu. Od chaty chodník chvíľu klesal, no potom opäť stúpal cez Kozie Chrbty, Guľatý vrch až po Vysokú (935 m), ktorá bola v tejto fáze po Kunešov najvyšším bodom, aj keď samotný vrchol značenie obišlo. V neďalekom Sedle pod Vysokou sme si spravili krátku pauzu. Nebolo to však úplne ideálne miesto, je uprostred lesa a zložiť sme sa museli na batohoch. Navyše, tu sme si prvýkrát všimli malý otravný hmyz, ktorý nám pri každom zastavení sadal na oblečenie a batohy. Problémy sme s tým nemali hlavne vďaka tomu, že bolo stále pomerne chladno a mali sme dlhé oblečenie. V krátkych veciach to môže byť celkom otravná záležitosť.

Za Sedlom pod Vysokou chodník klesol smerom na Kunešov a blízke lúky. Zároveň nám v tejto oblasti začali prvé problémy so značením. Najprv sme si nadbehli skoro kilometer, keď sme sa zabudli na asfaltke. Správne treba ísť po asfaltovej ceste iba chvíľu a potom ju prekročiť (teda zostúpiť zarastenou cestou vpravo). Tesne predtým, ako sme vyšli z lesa na lúky sa chodník zas stratil v spleti potôčikov a zatopenej trávy, čo bol pozostatok dvojtýždňových dažďov. Značenie sme videli, ale bolo potrebné sa brodiť. Za naše blúdenie síce mohla najmä nesústredenosť, ale je potrebné mať oči na stopkách, lebo značenie v tejto časti nie je tak inštinktívne ako sme na Slovensku zvyknutí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V tejto časti sme videli niekoľko značiek "Životu nebezpečné", ktoré chodník obchádzal. Viem, že toto okolie je poznačené baníctvom a je tu niekoľko prepadlísk, ale či s ním súvisia aj tieto nápisy (odvolávajúce sa na vlajku na stožiari) sme nezistili. Nasledujúci úsek išiel poľnou cestou cez okolité lúky. Bol to veľmi pekný úsek, no nám ho trochu znepríjemňovali premočené topánky z močarísk na každom druhom kroku. Posledný kilometer sme sa opäť museli mať na pozore, keďže značenie ide cez nekonečné pole a bolo potrebné sledovať stĺpiky. Z obidvoch strán smer určuje orientačný smerovník, ktorý už na fotkách medzi SNP-éčkarmi zľudovel.

Kunešov, Stred Európy a Krahule

O chvíľu sme prišli do Kunešova. Napravo sme si všimli zvyšok starej stavby (alebo hradieb?), ale nepodarilo sa mi dohľadať čoho je pozostatkom. Ide o jednu z obcí, ktorá si svoje trasovanie na Ceste hrdinov SNP zaslúži, pretože zohrala svoju úlohu v odboji počas 2. svetovej vojny. Po vojne sa nemecké osídlenie preriedilo, no stále ide o dvojjazyčnú menšinovú obec, čoho dôkazom sú ohraničujúce tabule. Dúfali sme, že nájdeme miesto kde si trochu oddýchneme a to sa nám podarilo na autobusovej zastávke kúsok pod kostolom. Za ňou chodník odbočil doľava a väčšinu obce sme obišli. Po ceste sme zbadali podnik s výveskou Steiger a lákavým sedením dole pri potoku, ale počas našej návštevy bol zavretý a nevyzeralo to na lepšie vyhliadky ani v budúcnosti. Pobrali sme sa preto ďalej po asfaltovej ceste, ktorá nás mala doviesť až do Kremnických Baní.

Z úvah o tom, aké bude ďalšie ideálne miesto na prestávku (Kremnické Bane alebo Krahule či nebodaj až Skalka), nás vytrhlo stádo jeleňov, ktoré prebehlo cez asfaltku priamo asi 80 metrov pred nami. Nestihli sme ich ani porátať ale bolo to minimálne dobrých 25 kusov a skôr by som hlasoval za viac. Marek stihol koniec toho prírodného divadla zachytiť na mobil, ale ja a Andy sme zostali v úžase. Celá zem sa otriasala, ako za sebou vybiehali z kríkov, cez asfaltovú cestu a na polia na druhej strane. Bol to jeden z najkrajších zážitkov, ktoré mi doteraz príroda ponúkla. Aj to nám opäť dolialo potrebnú energiu a onedlho sme prišli na frekventovanú hlavnú cestu v Kremnických Baniach. Červené značenie chvíľu pokračovalo pozdĺž hlavnej cesty, no o chvíľu nás opäť zvrtlo do kopca a hlavnej časti obce sme sa vyhli.

Začalo stúpanie k symbolickému stredu Európy a kostolu sv. Jána Krstiteľa. Zo školských lavíc si ten prívlastok "symbolický" nepamätám, a tak som po návrate trochu googlil. Zistil som, že tých stredov Európy bolo historicky celkom dosť, dôvodom čoho boli rozdielne výpočty a rôzne vymedzenie európskych hraníc v histórii. Aktuálny a najviac vedecky akceptovaný bod, označovaný za stred Európy, sa nachádza na litovskom vrchu Bernotai. Nám však vyhovoval aj tento stred. Ako Piešťanci často počúvame, že stred sveta je vo Vrbovom, tak sme aspoň konečne mali nejakú zmenu.

Nič to nezmenilo na fakte, že k symbolickému stredu Európy sme museli znova stúpať asfaltkou. Slnko navyše začalo pripekať, oblaky sa rozpadli a začalo byť teplo. Keď sme dorazili ku kostolu, na lavičke pred ním sme si dali vodu a spravili zopár záberov. Stále sme rozmýšľali nad obedom v Krahuliach, no Skalka už nevyzerala byť tak ďaleko, preto sme to nechali na náhodu.

Značenie nás viedlo ďalej po asfaltovej ceste. Od kostola Sv. Jána Krstiteľa sme chvíľu kráčali do kopca, ale nič výrazné a onedlho sme dorazili do známeho lyžiarskeho strediska - Krahule. Chodník sa však na začiatku obce zvrtne doľava, smerom k zjazdovke a treba počítať s tým, že ak sa tu človek chce posilniť bude si musieť kúsok nadbehnúť. Z tohto dôvodu sme zvolili pokračovanie na Skalku. Na chvíľu sme tu stratili značku. Treba si dať pozor najprv v úseku kde sa delí turistická a cyklistická značka a potom pokračovať po poľnej ceste smerom cez zjazdovku - popod vlek a lanovku. My sme sa ocitli pri opustenom lyžiarskom bufete na úplnom vrchole zjazdovky. V tej chvíli sme to však vôbec neľutovali, v kráľovských vyrezávaných kreslách s parádnym výhľadom na zjazdovku a Krahule sme absolvovali jednu z najpohodovejších prestávok za celé tri dni. Znovuobjaviť značenie nám netrvalo dlho. O chvíľu sme už boli na červenej a nasledujúce kilometre naozaj nebolo kde zablúdiť. Chodník postupoval v jednom smere a zvoľna stúpal smrekovým lesom až do rekreačného strediska pod vrchom Skalka.

Skalka, Tunel a nocľah na Cabanke

Ak si odmyslíme, že sme boli vyhladovaní ako vlci, na Skalku (1000 m) sme dorazili v dobrej nálade. Obloha sa trochu zatiahla, slnko nepálilo a stále sme mali dostatok času na ďalšie kilometre. Akosi intuitívne, bez toho aby sme si niečo oznamovali, sme sa preto rozhodli pokračovať až k útulni Cabanka pod Kordíckym sedlom. Najprv však bolo potrebné zodpovedať si otázku, kde budeme jesť. Chata Limba aj neďaleký penzión Minciar (ktorý mal reklamu snáď na každom kroku) boli zatvorené. Chata na Skalke, nachádzajúca sa na upätí hneď nad Limbou bola otvorená a s ponukou ubytovania, ale nevarili. Zostali nám iba možnosti na opačnej strane strediska - Relax centrum a Penzión Guldiner. Penzión nám vzhľadom na našu momentálnu situáciu prišiel ako vhodnejší variant, aj keď aj tu sme trochu báli, či bude v poriadku, ak tam prídeme zablatení a s plnou poľnou. Bolo to absolútne v pohode, dobre sme sa najedli a ešte nám dovolili aj doplniť si vodu. Po jedle sme sa museli na značku pár metrov vrátiť a hneď za penziónom chodník križoval najväčšiu zjazdovku v stredisku. Čakali nás posledné míľniky dnešného dňa - Tunel a Vyhnatová.

K Tunelu sme dorazili za pár ďalších minút po pohodlnej lesnej ceste. Tesne predtým bola z chodníku vedená odbočka k nejakému miestu záujmu - doprava smerom do svahu, ale rozhodli sme pokračovať. Myslím že to bol nejaký útvar, ale nie som si istý - hore bola aj informačná tabuľa. Skúšal som to hľadať v turistických mapách, ale nenašiel som, asi teda pôjde o niečo nové. Kto mi osvieži pamäť (článok píšem s odstupom) budem mu vďačný. Samotný Tunel je spopularizovaný celkom dobre. Je zároveň zrekonštruovaný, dobre značený a s osadenou informačnou tabuľou o jeho histórii. Kto ide po červenej, môže si vybrať, či sa prejde cezeň, alebo pôjde po starej trase ktorá ho obchádza zhora. Tak či onak, druhý smerovník "Sedlo Tunel" leží na kopci nad ním a tadiaľ bolo aj potrebné pokračovať.Treba si však dať pozor, červené značenie pokračuje dvomi smermi. Vpravo by sme sa vrátili na Skalku cez Kremnickú skalu (čo je populárna ferratová trasa). Vľavo bol náš smer - na Vyhnatovú a Kordícke sedlo po Ceste hrdinov SNP.

V poslednej fáze sme vystúpali na Vyhnatovú (1282 m), čo nebolo žiadne náročné stúpanie (cca 130 m), ale už sme toho pomaly začínali mať dosť a tešili sa na nocľah. Koniec-koncov, s nechcenými blúdeniami a odbočkami sme mali v nohách už 32 km a ešte nás čakali 3 km do Kordíckeho sedla a k Cabanke. Vyhnatová má prevažne zalesnený vrchol, ale pár výhľadov z východu na Banskú Bystricu sa nám predsa len odkrylo. Potom sme už len "zbehli" klesanie do Kordíckeho sedla, kde sme sa začali rozhliadať po smere na útulňu. Cabanka nie je na značke, ale na zvážnici. Opäť nám chvíľu trvalo, kým sme sa zorientovali, ale nakoniec sme dorazili do útulne.

Hiking nám pred cestou poskytol o útulni drahocenné informácie a naozaj, všetko bolo v najlepšom poriadku tak, ako sa uvádza na fóre. Dreva bolo dostatok aj na kúrenie, aj na oheň a bolo aj čo narúbať aby zostalo iným (o to sa postaral najmä Marek). V diskusii sa okrem iného spomínalo, že v lete v útulni nocuje nejaký pravidelný návštevník, ale buď sme ho odplašili alebo bolo ešte priveľmi skoro (spali sme tam 31. 5.), lebo s nami tam nebol nikto. Večer bol chladný, ale určite sme sa vyspali lepšie, ako keby sme spali "pod širákom", a ten pocit nocovania uprostred lesa by sme na stredisku na Skalke nemali.

2. deň Kordícke sedlo – Kráľova studňa (ranná rozcvička a prekážková dráha do sedla Flochovej)

Vstali sme dosť neskoro. Kým sme po sebe upratali a práskli do topánok, bolo 7.30 h. Tento deň sme si to však mohli dovoliť. Po predbežný cieľ - horský hotel Kráľova studňa nás čakalo necelých 22 km. Čo ďalej, sa uvidí pri hoteli. Profil trasy síce sľuboval výrazné stúpania aj klesania, ale časovo sme mali byť úplne v pohode. Vrátili sme sa na značku a najbližších 6 km do Sedla Flochovej sme nemuseli podať žiadny extrémny turistický výkon. Chodník po prvý rázcestník - Pod Tablou bol vyslovene pohodový a dobre sme sa rozhýbali pred ďalšími úsekmi, za čo sme neskôr boli vďační. Ďalšiu polhodinku sme strávili v stúpaní krásnym (skoro až rozprávkovým) ihličnatým lesom s čučoriedkovými kríkmi. Počas nášho putovania z konca jari to boli iba zeleno-červené bobule, no o niekoľko týždňov neskôr určite poslúžia viacerým SNP-éčkarom a ďalším turistom.

Idylku začali postupne narúšať smreky, vyvrátené najprv cez cestu na úseku po rázcestník Handel, a potom cez úzky chodník do Sedla Flochovej. Počet vyvrátených stromov nás zaskočil, boli skoro každých 30 metrov. Drvivú väčšinu bolo treba obchádzať, čo nám na koncentrácii nepridávalo. Našťastie sme o chvíľu dorazili do sedla Flochovej, ktoré leží uprostred týchto idylických lesov na križovatke troch turistických trás - zelenej (Flochová a Čremošné), modrej (Chata Bartoška) a našej červenej. Križovatka usadená v machovom a čučoriedkovom poraste nám učarovala natoľko, že sme si tu spravili raňajkovú pauzu.

Zostupová hojdačka do sedla Malý Šturec

Flochovú (1316 m) značenie obchádza s čím je asi lepšie sa zmieriť lebo zachádzka na rázcestie Flochovej predstavuje ďalšie dva kilometre navyše a vrchol je mimo značky. Na iný, rovnako príťažlivý kopec Kremnických vrchov nás však značka dovedie - je ním Svrčinník (1313 m). Aj keď ani v tomto prípade to nie je až priamo na "vrcholový bod". Počas kráčania medzi čučoriedkovým porastom sme tu našli pár vyhliadok a pred nasledujúcim prudkým klesaním sme sa pokochali výhľadmi na Veľkú Fatru. Ďalších 5 kilometrov sme sa už viac venovali pohľadu pod nohy ako na okolité vrchy. Stúpania, ale najmä klesania boli intenzívne, a tak sme sa mali na pozore.

Do sedla Malý Šturec nám zostávalo prekonať ďalšie tri kopce cez 1000 m, z ktorých sa mi podarilo dohľadať iba názov druhého z nich – Priečny vrch (1048 m). Keďže Malý Šturec sa nachádza vo výške 890 m, slovo „prekonať“ znamenalo najmä zvládnuť hojdačku miernych stúpaní a strmších klesaní medzi vrcholmi. Tento úsek nám dal zabrať, ale spríjemnili nám ho otvárajúce sa výhľady na Krížnu a typickú šachovnicovú kosodrevinu na hrebeni nad Kráľovou studňou.

Za nocľahom na Kráľovu studňu

Okrem medvedích stôp pred sedlom Malý Šturec sme toho v sedle veľa na pozorovanie nenašli. Kto by chcel prenocovať tu, má v zásade 3 možnosti – chata Bartoška po žltej (cca 45 min.), chytiť stop do Horného Harmanca alebo prespať v búde Malý Šturec. Tretia možnosť sa javí ako časovo najúspornejšia. Okolie búdy nie je nijako atraktívne, ale v prípade núdze poslúži. Búdu sme našli približne 10 minút za Sedlom Malý Šturec, usadenú napravo od širokého štrkového chodníka, ktorý sme nasledovali viacmenej až po horský hotel Kráľova studňa.

V tejto časti trasy sa nám pripomenula turistická komunita, nakoľko Kráľova studňa je obľúbeným cieľom cyklistov, ktorí štartujú poväčšine z Malého Šturca. Okrem iného sme zároveň stretli partiu turistov, ktorí plánovali prespať na salaši Smrekovica za Kráľovou studňou. Pravidelne sme sa obiehali, a keď sme im povedali, že ideme zo Skleného povedali nám že to máme kúsok, oni idú z Martina. Až neskôr na Kráľovej studni nám to upresnili s tým, že síce idú z Martina, ale štartovali z Malého Šturca.

Ďalších 10 km a zhruba 600 m stúpania bolo bezproblémových. Terén je pohodový a stúpania pozvoľné. Pozor na značenie si treba dať najmä pred rázcestníkom na Krásny kopec, červená tam stúpa prudko do kopca a traverzom sa napojí hore na hlavnú cestu. Vieme to z vlastnej skúsenosti, lebo sme pokračovali (podobne ako ostatní turisti) po ceste, ale ani po chvíli sme značenie nenašli a museli sme sa vrátiť. Ak by sme pokračovali ďalej, rovnako by sme sa dostali na Krásny kopec, ale museli by sme sa napojiť na zelenú značku a je to obchádzka.

Posledné kilometre nám začala dochádzať voda, navyše nás neustále obiehali autá, ktoré hore púšťali kvôli svadbe. Keď sme videli koľko ich ide, nádeje na nocľah pod strechou začali slabnúť. Bol najvyšší čas riešiť nocľah. Ďalší deň sme to chceli zapichnúť do 12-tej, aby sme stihli vlak domov v dobrom čase. To by ale znamenalo potiahnuť ďalej ako na Kráľovu studňu. To by šlo, mali sme dobrý čas a dostatok energie. Krížnu a nejaké kilometre navyše dáme určite, ale kde budeme spať? Podarilo sa nám nájsť nejaké informácie o salaši v Rybovskom sedle a pod Repišťom, Hiking však salaš pod Repišťom popisoval ako zrúcaninu. Ako ďalšia možnosť sa javila Horáreň Hajabačka pod Východným Prašnickym sedlom, ale nevedeli sme nájsť informácie či sa tam niekde dá rozumne zložiť a navyše to bola zachádzka. Rozhodli sme sa, že pôjdeme predsa len na Kráľovu studňu, prespíme tam a ráno radšej vyrazíme skôr. O chvíľu sme dorazili na horský hotel. Bolo tam ľudí ako na festivale, ale chatár bol milý. Miesto v hoteli nám nenašiel, ale napriek tomu že tam mal plno bol ústretový. Za poplatok sme mohli stanovať pri hoteli, použiť WC a sprchy. 5,- eur na osobu za stanovanie sa môže niekomu zdať celkom dosť, ale nám to vzhľadom na sprchy a náš aktuálny stav prišlo ako dosť dobrý obchod. Najedli sme sa, osprchovali a zvyšok poobedia sedeli na terase kde varili a čapovali pivo. Okolo siedmej sme sa zložili na trávniku za hotelom. Stan sme nemali, ale to nám nevadilo, keďže Kráľova studňa je parkom tmavej oblohy. A aj keď to tak najprv nevyzeralo, v noci sa obloha úplne vyčistila a ten pohľad na hviezdy zo spácaku bol nezabudnuteľný.

3. deň Kráľová studňa – Donovaly (Krížna a ranné putovanie do sedla Veľký Šturec)

Budík zazvonil 4.30 h. Balenie sme zvládli ako profi tím z F1, akoby sme sa ho už nevedeli dočkať. Spanie pod holým nebom je najväčší zážitok, ale potrebujem viac trénovať. V spacáku som sa posledné 2 hodiny iba prehadzoval, a to napriek tomu, že sa mi ležalo úplne pohodlne. O 4.35 h sme už kráčali smerom k prameňu Kráľová studňa. Boli sme tam o ďalších 5 minút a hoci sme tam prišli trochu neprebratí, čerstvá voda z prameňa a pohľady na Kráľovu skalu (1377 m) nás dokonale nakopli. Plní energie sme pokračovali po hrebeni na Krížnu a ďalšiu energiu nám dolievali výhľady na hlavný hrebeň – Frčkov (1586 m) a Ostredok (1596 m), ale aj na okolie - Bystrickú a Tureckú dolinu a Staré Hory.

Na Krížnu (1574 m) sme prišli 20 minút po 5-tej. Východ slnka sme si užili po ceste tam a keďže na vrchu bolo aj teraz začiatkom júna dosť chladno a fúkalo, vytiahli sme bundy z prvého dňa a spravili pár fotiek. Chvíľu sme pokračovali po hrebeni a potom sa červená odpojila v prudkom klesaní do Rybovského sedla. Keď sme sa spamätali z náročného zostupu, všimli sme si, že na opačnom hrebeni bolo ešte niekoľko snehových polí, ako spomienka na chladné májové počasie. Čoskoro sme prešli Rybovské sedlo, Repište (ani jedno by nebol dobrý nápad na prespatie, to čo kedysi boli prístrešky/salaše sú už len zrúcaniny) a po ďalších výstupoch a zostupoch aj Prašnické sedlo a Veterný vrch (1040 m). Vo Východnom Prašnickom sedle sme sa naraňajkovali a nechali nohy trochu oddýchnuť. Úsek od Krížnej sme preleteli, turistický chodník išiel prevažne lesom a v pravidelných intervaloch stúpania a klesania. Okrem dych vyrážajúcich výhľadov pri klesaní do Rybovského sedla a ďalšej peknej odkrytej časti na bočnom hrebeni po Repište, sa panorámy na chvíľu skryli, a tak sme makali. Po prestávke sme necelú hodinu pokračovali cez vrch Šturec (1075 m) do sedla Veľký Šturec. Osviežili sme sa vodou. Vďaka bohu za termosku, voda z prameňa na Kráľovej studni chutila stále výborne.

Posledný úsek na Zvolen a klesanie na Donovaly

Keď sme odchádzali zo Sedla Veľký Šturec bolo niečo po 9.30 h a mali sme stále dostatok času dostať sa na Donovaly. Mapy písali necelé tri hodiny, ale my sme verili že to dáme pod dve. Najprv sme však museli prekonať ešte nejaké stúpania, z čoho najznámejšia je Motyčianska hoľa (1292 m) a vrch Zvolen (1403 m), ale okrem nich boli po ceste ďalšie tri výškové kóty a pohľad na mapu potvrdzoval že ani na posledných 8 km nedostaneme nič zadarmo. Hneď zo sedla sme začali stúpať a onedlho sme kráčali úsekom po okraji lesa. V diaľke za nami bol parádny výhľad na Krížnu a hlavný veľkofatranský hrebeň, z ktorého sme len nedávno zišli.

Na Motyčiansku hoľu sme dorazili o čosi neskôr a tu už vidieť obidva naše ciele. Ako vrch Zvolen, týčiaci sa pred lanovkou na Novej holi, tak obec Donovaly usadenú v doline. Začína nám dochádzať, že naše putovanie sa o chvíľu končí, zároveň nám však dochádzajú aj sily a ozýva sa únava, takže nemáme veľmi čas na dlhšie úvahy. Dorazili sme posledné zásoby a zhodili hornú vrstvu, ktorá pri začínajúcom teple stratila svoj význam. Z Motyčianskej hole sme absolvovali ešte jedno klesanie, ale výraznejšie aj náročnejšie boli následne výstupy na najbližšiu kótu (1335 m) a vrch Zvolen (1403 m).

Zvolen bol posledným vrchom, ktorý sme absolvovali v tomto putovaní. Na Novú hoľu, kde končí sedačka už červená značka nepokračuje. Kto si ju nechce nechať ujsť, môže na ňu pokračovať v krátkej odbočke po žltej. My sme sa už nevedeli dočkať oddychu, spravili sme preto pár fotiek a zo Zvolena sme vyrazili smer Donovaly. Čakal nás ešte najstrmší zostup celých troch dní – celých 438 metrov na 2,8 kilometra. K smerovníku na Donovaloch sme prišli s poriadne ťažkými nohami, ale bez toho sme si záver nášho putovania azda nevedeli ani predstaviť.

Záver

Prešli sme ešte cez peší nadchod na druhú stranu a venovali krátky pohľad na blízke Starohorské vrchy a Nízke Tatry smerom na Prašivú, Malú a Veľkú Chochuľu. Hrebeňovka Nízkych Tatier. Kilometre, ktorých sa nemôže dočkať snáď každý SNP-éčkar, ktorý v Dukle alebo v Devíne vkročí na červenú značku. Tak toto nás čaká nabudúce. Teraz však bol čas tešiť sa z toho, čo už máme za sebou. Nás čakal povinný, ale obľúbený rituál. Prípitok z ploskačky a zaslúžený obed. A potom už presun domov - k rodinám, aby sme nezabudli, že aj keď únik do hôr občas potrebujeme, ich potrebujeme omnoho viac.

73-kilometrová túra zo Skleného po Donovaly bola príjemným, povedal by som že doposiaľ najkrajším úsekom červenej magistrály, ktorý sme z Devína prešli. Krížna a Kráľova studňa, ale aj ostatné vrchy Veľkej Fatry a Kremnických vrchov robia túto trasu atraktívnu nielen pre ľudí ktorým učarovala „červená značka“, ale pre každého, komu imponuje táto časť Slovenska. Napokon, detaily trasy si každý môže upraviť podľa svojich predstáv a časových možností.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek