Trasa

Komjatná – Hrdošná skala – Ostré (Ostrô) – sedlo pod Ostrým – Švošov

Začínam v Komjatnej na začiatku zelenej značky. Krátky pochod cez obec, potom po poľnej ceste stále rovno až na trávnatý hrebienok, ktorý sa zvažuje k Žaškovu. Je to pekné miesto s parádnymi výhľadmi, ale nemôžem si robiť pauzu hneď tu, navyše je priteplo. Vydám sa doľava k vysielaču. Značky tu nie sú, ale nie je kam zablúdiť, ak si človek pozrel vopred trasu. Celkom sa teším na tieň v lese. Ten tam naozaj je, ale aj tak je mi teplo, k čomu prispieva aj strmý sklon zvážnice, po ktorej kráčam. Vydýcham sa na malej lúčke, tu sa odbočí doprava. Hrdošná skala sa už týči neďaleko. Na druhej lúčke sa začne stúpať zase poriadne strmo hore po úzkom blatistom chodníku. Netrvá však dlho a zbadám skalné okno. Je naozaj obrovské. Ľutujem, že som v ňom neodfotila batoh alebo niečo iné, aby ste mali lepšiu predstavu o jeho výške a hrúbke. Členitá strecha mu dodáva atmosféru katedrály.

Do okna sa lezie pomocou reťaze, ktorú netreba ani tak cestou hore ako pri návrate. Priamo v okne je ohnisko a niekoľko veľkých balvanov. Dosť tu prefukuje, a tak neviem, či by som tu opekala, ale teraz mi to dobre padne. Na druhú stranu sa zlieza tiež s pomocou krátkej reťaze. Hneď tu je v skale ďalšia veľká diera, okolo niekoľko menších. Úžasné miesto.

Naveľa sa vraciam pred okno a pokračujem po úzkom chodníčku strmo hore. Naozaj strmo, cez úzku skalnú roklinu, s drevenými brvnami držiacimi chodník a ďalšou reťazou. Vyjdem na rovnú plošinu a odbáčam doľava. Je tu rázcestník a najmä fantastická vyhliadka. Vľavo vidieť Žaškov a vzadu Kubínsku hoľu, vpravo Komjatnú a Veľký Choč. Ako na dlani mám celú svoju trasu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa pokračuje úzkym hrebeňovým chodníčkom, ale onedlho sa opäť pripojí na zvážnicu, ktorá ma vyvedie hore na akúsi lúčku a postupne sa mení na lesný chodník. Zelenú značku som dlho nevidela, až tu sa mi jedna objaví. Po chvíli vychádzam na ďalšiu skalnú vyhliadku, smerovník ma informuje, že sa volá Hrdoš, Skríželná skala. Z peknej trávnatej terasy je úžasný výhľad na celý rozložitý Šíp a Malú Fatru za ním. Tu si opäť sadám a dlho sa kochám. Nuž ale najvyšší bod výletu je stále predo mnou, a tak sa neochotne dvíham.

Čaká ma strmé klesanie, banujem za neprítomnými paličkami, potom sa chodník zmierňuje a vedie opticky do skalnej diery. Hneď pri nej je značka. V skutočnosti chodník obchádza skalu s jaskyňou vpravo a opäť klesá. O chvíľočku som v sedielku. Odtiaľto by som mala pokračovať na Ostré, ktoré sa týči predo mnou. V reále, ak chcete ísť po značke, treba kúsok zísť a žltá sa napája nižšie, ale načo by som klesala a opäť stúpala, proste v sedielku plynulo pokračujem opäť dohora, o minútu som aj tak na žltej značke so symbolom vrcholu. Výstup je poriadne výživný, Ľubo mi ráno vravel, že mám zbytočne veľa vody, ale ako pozerám, ledva mi vyjde. Chodník je šmykľavý, keďže včera boli búrky, ale ide to. Pod vrcholovou skalou míňam veľký drevený smerovník s informáciou, že vyhliadka na Švošov je 15 minút. Najprv chcem vyjsť na Ostré (Ostrô), a tak už len skalnatý úsek s reťazou a kramľou a som hore. K vrcholovému smerovníku treba zo meter zoskočiť, je tu plošinka s tabuľami. K vrcholovej knihe musím zísť ešte o poschodie nižšie. Striedavo pobehujem medzi tromi výhľadmi na údolie Váhu, na Oravu a na Veľký Choč. Na poslednom sa konečne naobedujem.

Ani sa mi nechce pohnúť, ale zvyšok rodiny mi už volá, kedy a kde ma majú vyzdvihnúť. Počítam, ešte na Švošovskú vyhliadku a späť, dolu do sedla pod Ostrým a z neho do Ľubochne alebo do Švošova. Ľubo hlasuje za Švošov, to je kratšia zostupovka. Opúšťam teda výhľady, prejdem kratučký reťazový úsek a vyberám sa doľava po hrebienku. Nie je kde odbočiť a ak by sa niekto nevedel zorientovať, na skalách je nakreslených niekoľko krikľavo-oranžových šípok. Lesným terénom sa pomerne rýchlo dostávam k obrovskému krížu. Uvažujem, či je taký vysoký preto, aby ho bolo vidieť zdola, musím sa najbližšie pozrieť. Z výhľadu veľa nemám, pretože z tejto strany svieti ostré slnko. Niekde nižšie by ale ešte mala byť jedna vyhliadka, ako som si včera pozrela v geoskrýši, a tak, aj keď väčšinu skrýš po ceste nechávam bez hľadania, venovala som sa len jednej, predsa sa rozhodujem ešte pokračovať nižšie za teoreticky ďalším výhľadom.

Zliezam teda ďalších asi 80 metrov fakt strmým terénom, tu by sa mi paličky naozaj zišli. Míňam nejaké skaly, ktorých tu je požehnane, skrýša je v ďalšom skalnom bloku, ale všade okolo stromy. Zliezam ešte na koniec skalného hrebienka, ale nič zaujímavé nenachádzam okrem obrovského exkrementu. Hm, samé deravé skaly, popadané stromy, nikde nikoho, rozhodujem sa zvýšiť frekvenciu občasného zatlieskania a švihám naspäť hore ku krížu a k vyhliadke ako na ultratrailových pretekoch. Lapajúc dych dobehnem k drevenej smerovke, keď pomerne blízko zahrmí a potom znova a znova. Pokračujem teda v nastolenom tempe s ohľadom na strmosť svahu, takže som rýchlo v sedle pod Ostrým, kde si už fakt musím urobiť pauzu a dopiť, čo sa dá. Od Šípu sa valia sivé mraky a pravidelne hrmí. Ale už som snáď dosť nízko, okolo je vysoký les, tak to snáď bude v pohode. Dovolím si časový luxus obzrieť a odfotiť si ešte zospodu Skríželnú skalu a potom sa vyberám po žltej do Švošova.

Značka vedie po zvážnici, po pár minútach ju opúšťa a odpája sa doprava. Na druhej strane cesty si všimnem tabuľku Švošovská vyhliadka. Mohla som už zísť tadiaľto dolu! Najlepšie je, že až doma som si zapla v mape OTMH vrstvu, kde je chodník zakreslený a nazvaný zostupovka. Čo už, aspoň som si zašportovala a obzrela Skríželnú skalu aj zdola. Tam sa mi asi najviac páčilo, hoci nie je ľahké z dnešných úchvatných miest vybrať najkrajšie.

O chvíľu sa moja značka pretne s modro značeným Švošovským turisticko-náučným chodníkom. Prečítam si teda o miestnych kvetinkách, a potom sa vyberiem pozrieť studničku pod Hrdošom, ktorá by tu mala byť. Aj je, ale je nefunkčná. Hneď za ňou sú vyjazdené hádam polmetrové koľaje. Kto a načo a s akým vozidlom tu mimo cesty jazdil, mi nejde do hlavy. Nad studničkou je ohnisko s lavičkou, pri ňom vrece plné smetí. Toto bezútešné miesto rýchlo opúšťam zablatenou zvážnicou s hlbokými koľajami, ktoré pripomínajú skôr kaňony. Nad hlavou mi ďalej hrmí, takže je možné, že ich uvidím aj plné vody. Zvyšujem teda tempo, aj keď je to trochu šmykľavé.

Kúsok nižšie vľavo ma vyruší hurhaj v lese, ako keby sa presúvalo niečo slušne veľké. Viem, že aj vtáčik narobí poriadny hluk, ale toto nemohol byť vtáčik. Pripadalo mi to, akoby sa stráňou kotúľal obrovský balvan alebo ňou rýchlo išlo nejaké veľké zviera. Nevidím tam dobre cez mladinu. Hm. Ostanem chvíľu stáť a okrem tlieskania pokrikujem, ale hrmí silnejšie a proste potrebujem pokračovať. Pomerne svižným krokom sa teda rýchlo presuniem popod inkriminovaný svah, nevidím nič, a ďalej fujazdím dole. V Švošove som o polhodinu skôr, než ma Ľubo čakal… Pozor, ak chcete použiť pešiu lávku z Hubovej, ktorá končí práve na stanici Švošov, pre havarijný stav je uzavretá. Na stanici sú tabule ďalšieho náučného chodníka s názvom Hubovský okruh.

Záver

Je to príjemná poldenná túra, vedie prevažne lesom, takže je vhodná aj na horúce letné dni, vyzdobená úžasnými vyhliadkami a skalným oknom. Je vhodná aj na obdobie školských prázdnin, ak nemáte radi miesta so zvýšeným výskytom turistov, tu ich veľa nebude. Ja som za celý deň počula (ale nevidela) nejakých turistov za sebou v stúpaní na Hrdošnú skalu, zvyšok túry som okrem miestneho vtáctva nestretla nikoho.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek