Trasa

Priesmyk Branisko – Pod Rudníkom – Rudník – Rajtopíky a späť

Chvalabohu

Už priamo z Chvalabohu je pomedzi stromy vidieť Kráľovu hoľu a z tohto obmedzeného úvodného pohľadu vyplývajú tri fakty, ktoré budú definovať charakter dnešných výhľadov. Za prvé, hoci nado mnou je čistá modrá obloha, ďalej na západe je pokrytá blížiacou sa, pomerne hustou vysokou oblačnosťou, takže fotky „biely sneh-modrá obloha“ sa dnes konať nebudú. Za druhé, celý Spiš (Hornádska kotlina) je ponorený do hmly, presnejšie do vrstvy inverznej oblačnosti, teda krajinárske fotografie budú dosť fádne, ergo z krajiny veľa neuvidím. Pozitívnejšie pôsobí aspoň skutočnosť, že vzduch medzi týmito dvomi vrstvami oblačnosti je nadpriemerne čistý. 55 kilometrov vzdialená Kráľova hoľa nádherne žiari v rannom slnku, viditeľná kontrastne úplne do najmenších detailov, takže si dnes predsa len zafotím.

Beriem teda batoh a vyrážam na juh po zelenej značke. Hneď po pár krokoch míňam akúsi chatu, ináč ide o putovanie v lese. Chodník sa pozvoľna dvíha priamo po stúpajúcom hrebeni Braniska. Okolo mňa je všetko krásne biele, vrstvička snehu však dosahuje len pár centimetrov, nespôsobuje teda žiadny problém. Tak sa to aspoň zdalo v úvode túry.

Po polhodine prichádzam k rázcestníku Pod Rudníkom. Nachádza sa na malej lúčke, kde sa k zelenej značke pripája z pravej strany žltá, prichádzajúca z podhoria. Pohľad tým smerom ma prekvapil, po zasneženom chodníku sa do kopca usilovne štveral voľajaký cyklista. Darmo, tréning je tréning. Navyše je to perfektný spôsob, ako vypucovať plášte od celojesennej špiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rudník

Za rázcestníkom sa chodník pripája na široku lesnú cestu a po pár metroch prichádzam k bielej valcovitej stavbe vysielača Rudník. Zo spišskej strany je k nemu privedené elektrické vedenie, kvôli čomu je v lese urobený priesek, odhaľuhúc tak prvý dnešný výhľad. Priesek mieri priamo na Nízke Tatry a napriek takmer 100-kilometrovej vzdialenosti sa tam, s nadsádzkou, dajú rozoznať jednotlivé stromy. Kotliny, teda celý Spiš, sú však schované pod vrstvou hmly, z ktorej sa zúfalo snaží vykuknúť Spišský hrad. Vidím z neho naozaj iba vrcholové partie. Škoda len drôtov napätia, ktorým sa pri fotení takmer nedá vyhnúť, bolo by z toho plnohodnotné vyhľadové miestečko. Neprekáža, ďalej a vyššie budú ďalšie.

Za vysielačom začína stúpanie postupne priostrovať. V jednej výraznej pravotočivej zákrute opúšťam lesnú cestu a značka sa chodníkom po hrebeni zakrátko vyšvihne na vrchol Rudníka. Je to prvý vrchol v južnom hrebeni Braniska a zároveň prvé miesto, kde sa dostávam nad hranicu 1000 metrov nad morom. Na vrchole Rudníka sa priamo na chodníku nachádza malá skalná vyhliadka, poskytujúca pohľad na východ, teda na Šariš. Ponad dolinu Svinky, privádzajúcu starú cestu do priesmyku, sa tu naskytá pohľad do severnej časti Košickej kotliny, uzavretej z opačnej, východnej strany najvyššou časťou Slanských vrchov. Stromy okolo mňa sú do posledného konárika krásne pokryté vrstvičkou snehu, vytvárajúc tak dokonalú zimnú náladu. Slnko a absolútne bezvetrie dokresľujú pokoj, ktorý teraz vládne miestu. Že ide ešte len o prvý, nesmelý zimný pozdrav, dokresľuje tlmený zvuk kvapiek, padajúcich do snehu z okrajov stromov, na ktoré svieti slnko.

Pri vychutnávaní si týchto momentov zbadám v diaľke na obzore, v mieste medzi svahmi Braniska a Slanských vrchov, maličký biely pásik. Okamžite mi je jasné, že ako čerešničku na torte mi dnes Rudník prichystal aj jeden vzdialenejší pohľad. Tipujem to na poľské Bieščady (Bieszczady) a ich najvyšší vrch Tarnicu. Vzdialenosť si zisťujem až neskôr doma a naozaj, bola to zasnežená Tarnica, žiariaca v rannom slnku do diaľav, od Rudníka vzdialená 136 km. Nebolo to však dnešné maximum. Ďalej po hrebeni Bieščad juhovýchodným smerom, na poľsko-ukrajinskej hranici, leží kopec Stinska (1212 m), ktorý je od Rudníka vzdialený 142 km, čo je zároveň absolútne maximum, kam je z Rudníka možné dovidieť.

Spokojný s nečakaným úlovkom sa poberám ďalej a začínam zostup z Rudníka. Chodník klesá po hrebeni pomerne strmo, musím dávať pozor a nepošmyknúť sa na snehu. Väčší problém ale začína spôsobovať fakt, že chodník je tu pomerne úzky a do jeho profilu zasahuje množstvo konárov a vetvičiek z okoliého porastu. Normálne ich človek odhrnie plecom či rukami, no dnes akýkoľvek, aj najmenší dotyk znamená, že sa na mňa zosype všetok sniežik. Zo začiatku mi to až tak neprekáža, no postupne ho mám úplne všade a nedá sa tomu vyhnúť. Ešte pred tým, ako sa chodník v sedle vyrovná, nachádzam na pravej strane malú skalnú vyhliadku, z ktorej opäť vidím Nízke Tatry a teraz aj Volovské vrchy na druhej, južnej strane Hornádskej kotliny vyplnenej bielou vatou. V sedle za Rudníkom to s posypávaním sa snehom začína byť vyslovene nepríjemné, navyše sa mi na chvíľu podarilo zísť z chodníka, ktorý, schovaný pod vrstvičkou snehu, celkom úspešne predo mnou maskuje svoje správne pokračovanie.

Rajtopíky

Po chvíli začína stúpanie na ďalší vrch so zaujímavým názvom Rajtopíky. Z hrebeňa tu začínajú vystupovať najrôznejšie skalné útvary, ktoré sú súčasťou rovnomennej chránenej rezervácie. Ešte pred dosiahnutím vrcholu prichádzam k rázcestníku Rajtopíky, na ktorom je uvedená nadmorská výška 1036 m. Síce správne zodpovedá vrcholu Rajtopíkov, rázcestník je však reálne umiestnený o dobrých 40 výškových metrov nižšie. Predpokladám, že dôvod umiestnenia rázcestníka je ten, že na rozdiel od zalesneného vrcholu sa tu blízko seba nachádzajú dve hlavné atrakcie tejto časti Braniska – skalná vyhliadka a skalné okno. Akurát nadmorská výška uvedená na tabuľke tým pádom nezodpovedá miestu.

Vyberám sa najprv na skalnú vyhliadku. Nachádza sa na západnej strane svahu a poskytuje krásny polkruhový výhľad týmto smerom. Okrem spomínaných Volovských vrchov a Nízkych Tatier tu do zorného poľa turistu vstupujú naše veľhory a severnejšie aj Levočské vrchy, teda všetko horstvo obkolesujúce spišský región. Paradoxne sa teraz nesústredím na Tatry, ale na zvyčajne nevýraznú hradbu kopcov južnejším smerom. Tú tvoria Volovské vrchy a Slovenský raj. Vďaka kombinácii priezračného zimného vzduchu, nízkeho slnka modelujúceho jednotlivé kopce a doliny svetlom a tieňmi, ako aj bielych zasnežených lúk či rúbanísk v kontraste s tmavými lesmi, je dnes výrazne ľahšie rozoznať jednotlivé vrchy. Dosť dlho sa bavím určovaním ich názvov a celkom sa mi to darí. Objektívne ale platí stále, že Vysoké Tatry sú hlavnou dominantou každého výhľadu a z Rajtopíkov ich dnes vidieť krásne.

Na vyhliadke sa mi tak zapáčilo, že sa rozhodujem to pre dnešok odpískať práve tu. V rozhodovaní mi pomohla nechuť nechať si opäť sypať sneh za krk a trošičku prispela aj prichádzajúca oblačnosť, kvôli ktorej som aj pri tak skvelej viditeľnosti nevidel Malú Fatru či Veľký Choč. Vzdialené horstvá zo stredu Slovenska už boli v oblakoch, ktoré pomaly, ale isto zdolávali aj najvyššiu časť Nízkych Tatier. Po výdatnom oddychu sa teda zberám späť, nemôžem však ešte vynechať 4 metre vysoké skalné okno, priamo cez ktoré prechádza turistická značka.

Návrat

Návrat po vlastných stopách sa nesie v poludňajšom odmäku, nesype sa na mňa sneh, ranné slnkom prežiarené Bieščady z Rudníka sú históriou (v čase písania článku už takmer dvojročnou, takýto pohľad sa odvtedy nenaskytol) a pri príchode k vysielaču je aj spišská hmla minulosťou.

Bol to krásny poldeň na Branisku. Rajtopíky zo sedla Chvalabohu je celkom dobrá prechádzka s detvákmi, trebárs aj v zime. Alebo v lete doobeda, poobede sú už výhľady proti slnku. Je to ľahší hrebeňovkový tréning, ktorý preskúša odolnosť na striedavé stúpania a klesania. Pri zimnom love ďalekých výhľadov pomerne ľahko dostupný cieľ aj v snehu. Po zbytok roka však len medzizastávka na ceste k Sľubici, najvyššiemu kopcu južnej časti Braniska, kde všetky opísané výhľady dostanú ešte širší rozmer.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek