1. deň

Snina - Zemplínske Hámre - Rovienky - Sninský kameň - sedlo Tri table - Morské oko - Malé Morské oko - Jedlinka - sedlo Rozdiel - Tŕstie - poľana pod Vihorlatom - Vihorlat - poľana pod Vihorlatom - Stará koniareň - Porubská dolina, prístrešok

(29 km, prevýšenie 1558 m)

Môj prvotný plán bol ísť po modrej turistickej značke na Sninský kameň. Autobus mi však zastal priamo pri smerovníku so zelenou turistickou značkou. Nechcelo sa mi trepať cez celé mesto k odbočke na Sninské rybníky, a tak som zvolil zelenú značku smerom na Zemplínske Hámre. To som však nevedel, že značka vedie celý čas po asfaltovej ceste. Výhodou cesty je to, že prechádza popri peknom Sninskom kaštieli. Ďalšou výhodou sú pekné výhľady na obce v okolí. Počas stúpania po ceste som stretol auto so značkou z môjho okresu. Zaujímavá náhoda. Nikdy by som nečakal, že hneď prvé auto, ktoré stretnem pri Snine, bude práve z 300 km vzdialeného okresu.

V obci Zemplínske Hámre ma ako prvý zaujal miestny kostolík. Má celkom zaujímavú architektúru. Ďalším zaujímavým miestom na okraji obce je replika Sninskej úzkokoľajky a replika štôlne. V blízkosti je informačné centrum a miesto na opekanie. Po zelenej značke sa ponáram do vihorlatských bukových lesov a stúpam ku smerovníku Rovienky. Hneď na okraji lesa je výdatná studnička, a tak hneď vymieňam teplú vodu vo fľaši za studenú zo studničky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpanie je najskôr mierne, ale postupne je čím ďalej tým prudšie. V lokalite Rovienky sa nachádzajú tzv. Banské polia. V minulosti tu prebiehala povrchová ťažba železnej rudy. V lese po ťažbe ostali jamy, ktoré sa nazývajú pingy. Podobné jamy sú veľmi bežné v Štiavnických vrchoch, takže celkom dobre viem, o čo ide. Odtiaľto pokračujem po modrej značke smerom na Sninský kameň. Vôbec som nevedel, že Sninské kamene sú vlastne dva. Najskôr som vystúpil na Veľký Sninský kameň, kde je vrcholový kríž a pekný výhľad na Sninu a okolie. Hľadal som aj Morské oko, ale potom som zistil, že známy výhľad naň je z Malého Sninského kameňa. Výstup na oba vrcholy Sninského kameňa je zabezpečený železnými schodmi. Na moje prekvapenie je tu dosť ľudí. Čakal som, že tu bude menší turistický ruch, ale neprekáža. Výhľady sú odtiaľto naozaj krásne.

Po červenej značke klesám do sedla Tri table a odtiaľ po modrej prejdem k jazeru Morské oko. Veľmi sa mi páči, že pri jazere nevznikla nejaká chatová osada, ako to býva zvykom. Je tu naozaj božský pokoj, ktorý ruší len občas prechádzajúca skupinka turistov. Na brehu jazera mi pekne zapózoval fúzač alpský (Rosalia alpina). Zrejme sa mu zapáčil môj ruksak, keďže sa k nemu stále chcel dostať, aj keď som ho presunul ďalej. V jazere je zákaz lovu rýb a je veľmi zaujímavé, aký to má vplyv. Jazero doslova prekypuje rybami. Kebyže tu na brehu hodíte do vody podberák, tak ho máte hneď plný. Je zaujímavé aká vie byť príroda bohatá, keď ju človek nedrancuje.

Od Morského oka znovu stúpam po žltej značke na hrebeň pohoria. Cestou sa zastavím pri Malom Morskom oku, ktoré je taktiež veľmi zaujímavé a veľa ľudí k nemu nechodí. Zároveň tu začína prales Jedlinka, ktorý je naozaj krásny. Hneď po vstupe do neho človek pocíti obrovský rozdiel medzi prírodným lesom a klasickým hospodárskym. Veková štruktúra lesa je veľmi rozmanitá. Nachádzajú sa tu veľmi staré hádam aj cez 200-ročné buky a vedľa nich rastú mladé semenáčiky. Najväčší rozdiel je však v mikroklíme lesa. Kým doteraz mi bolo teplo, tu je celkom chladno. Teplota je nižšia hádam aj o 10 stupňov. Taktiež je zaujímavé, že aj v dlhotrvajúcom suchu je v lese dosť vlhko.

Od smerovníka Jedlinka pokračujem znovu po červenej značke do sedla Rozdiel. Celý čas cesta prechádza krásnymi javorovo-bukovými lesmi. Mne osobne sa tento les páčil viac, ako poloninské pralesy. V sedle Rozdiel sa napájam na zelenú turistickú značku, ktorá smeruje pod Vihorlat. Značka opäť vedie pekným bukovým lesom, až kým nevyjdem na Poľane pod Vihorlatom. Na malej lúčke je postavený turistický prístrešok a na okraji lesa je výdatná studnička. Z tohto miesta vedie na najvyšší vrch pohoria Vihorlat (1076 m) turistická značka. Nie je klasická, ale zrejme miestna. Zachádzka na vrchol trvá asi 30 minút. Z vrcholu sú krásne výhľady na Zemplínsku šíravu a dolný Zemplín. Šírava odtiaľto vyzerá len ako malá mláka po daždi. Výhľad je naozaj monumentálny. Na vrchole je umiestnený betónový stĺp, ktorý patrí do trigonometrickej siete.

Z vrcholu sa vraciam späť na Poľanu pod Vihorlatom a po zelenej značke klesám k Porube pod Vihorlatom. Chodník najskôr prudko klesá cez les a rúbaniská až k poľovníckej chate. Odtiaľto značka kopíruje asfaltovú cestu, ktorá vedie popri Lomockom potoku. Cestou míňam viacero prístreškov a chát, kde by sa dalo prenocovať. Prístrešky sú súčasťou miestneho náučného chodníka. Pri každom je vybudované ohnisko. Na noc ostávam pri predposlednom prístrešku na okraji lesa. Do obce to už nie je ďaleko a tam by som zrejme lepšie miesto na prespanie nenašiel. Preto ostávam na noc tu a do tmy mám ešte dosť času pripraviť si niečo teplé na večeru.

2. deň

Porubská dolina, prístrešok - Porubský rybník - Jovsa - Kusín - Klokočov - Kaluža, Kamenec - Medvedia hora - ruiny kostolíka - Senderov - Vinianske jezero - Viniansky hrad - Trnava pri Laborci

(30 km, prevýšenie 620 m)

Ráno pokračujem v zostupe do obce Poruba pod Vihorlatom, aj keď teraz je klesanie veľmi mierne. Po asi dvoch kilometroch zisťujem, že pri miestnom rybníku je ďalší prístrešok. Keby som to bol vedel, tak by som včera zrejme prišiel až sem. V obci ma toho moc nezaujalo. Iba miestni štamgasti na mňa nejak divne pokukovali. Turista s veľkým batohom sem asi často nezavíta.

Z obce idem ďalej bez turistickej značky smerom na Zemplínsku šíravu. Už dlhší čas cítim zápach spáleného sena. Až v obci Jovsa zisťujem, že tu horí veľký sklad sena. Na okraji obce je urobený vrt, z ktorého vyteká minerálka. Vraj je rovnaká ako v Sobraneckých kúpeľoch. Chuťovo je vcelku nevýrazná, čo sa však nedá povedať o jej zápachu. Je to poriadna vajcovka a miestnych som sa z miernej obavy pýtal, či je vôbec pitná.

Po asfaltovej ceste pokračujem ďalej do susednej obce Kusín. Konečne vidím Zemplínsku šíravu. V obci je zaujímavý gréckokatolícky kostol, ktorý stojí priamo na brehu Zemplínskej šíravy. Chvíľu si pri ňom posedím a idem do ďalšej obce - Klokočova. Tu sa konečne dá pohodlne dostať k brehu vodnej nádrže. Je tu kamienková pláž a kopec rybárov. Počasie nie je príliš prívetivé, ale keď som pri “slovenskom mori”, tak sa idem osviežiť. Týmto činom som si znepriatelil asi všetkých rybárov v okolí. Radšej sa tu teda dlho nezdržujem a cez obec Kaluža pokračujem k smerovníku Medvedia hora.

Do Zemplínskej šíravy tu vybieha malý polostrov, ktorý je posiaty hotelmi. Obídem ho celý dookola a potom sa vraciam späť k smerovníku Medvedia hora. Po zelenej turistickej značke prejdem k zrúcanine kostola pod Senderovom. Ruina stredovekého kostolíka je pekne zakonzervovaná a navyše je tu pekný výhľad na Zemplínsku šíravu a Východoslovenskú nížinu. Odtiaľto sa vraciam kúsok späť, ale tentokrát priamo cez Senderov vrch (310 m n). Podľa značky by mal byť na vrchole výhľad, ale žiadny tu nie je.

Trochu sklamaný teda po žltej značke prebehnem k Vinianskemu jazeru. Je umiestnené v naozaj peknom prostredí uprostred lesa. V okolí brehu je mnoho chát, takže je zrejme dosť rekreačne využívané. Od jazera mierne vystúpam na lesnú cestu a odtiaľto značka pokračuje prakticky po rovine až pod Viniansky hrad. Z cesty treba mierne vystúpať na hradný vrch, kde je veľmi pekná ruina hradu.

Asi na žiadnej inej zrúcanine som nevidel toľko robotníkov, ako tu. Bolo ich hádam aj päťdesiat a všetci boli oblečení v dobovom oblečení. Hrad sa im darí naozaj pekne opravovať a navyše je odtiaľto krásny výhľad na Zemplínsku šíravu a obec Vinné.

Od hradu strmo klesám do obce Trnava pri Laborci. Chodník vedie dosť exponovaným terénom po skalách a navyše je zarastený tŕňmi. Zrejme tadiaľto veľa ľudí nechodí. Z obce som mal plán pokračovať ešte do Michaloviec. V tomto teple ma rovina veľmi neláka, a tak radšej idem na prvý autobus, čo odtiaľto ide. Dnes sa radšej zastavím na Trebišovskom hrade Parič.

Záver

Vihorlatské lesy ukrývajú mnoho pokladov. Či už je to jeden z najkrajších výhľadov na východnom Slovensku, alebo jedinečné prirodzené jazero v sopečnom pohorí. Najväčším pokladom sú však krásne nedotknuté pralesy, ktoré sú z môjho subjektívneho hľadiska najkrajšie na Slovensku. Určite sa do pohoria ešte vrátim a preskúmam aj iné lokality.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek