Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Ukrajinsko-slovenskou hranicou I.

Keď sme 21. 8. 1999 začínali s woodcrafterským Pňom putovanie Bukovskými vrchmi, netušil som, k čomu ma to neskôr inšpiruje. Po dokončení prechodu Slovenska po červenej značke z Devína až do Novej Sedlice som sa rozhodol v roku 2002 obísť Slovensko po jeho hraniciach. Manželka Danica mi bola častou spoločníčkou a aj teraz stála po mojom boku. V prvej časti trojdielneho putovania po ukrajinsko-slovenskej hranici prejdeme úsek z Novej sedlice do Uble.

Vzdialenosť
59 km
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 16.09.2006
Pohoria
Bukovské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: Kremenec 1221 m n. m.
  • Najnižší bod: Ubľa 224 m n. m.
Voda
Nová Sedlica, Uličské Krivé, Ubľa, dva pramene na červenej na Kremenec, Stužická rieka, Tichij potok, Černyj potok
Nocľah
Nová Sedlica, Ubľa
Doprava
vlakom do Stakčína, autobusom do Novej Sedlice
SHOCart mapy
» č.1119 Bukovské vrchy (1:50.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke

Mal som trochu obavy, toto je predsa len iná hranica, ako predošlé. Presedel som zopár hodín nad internetom a lámal si hlavu, ako čo najlepšie naplánovať tento turisticky nevyznačený úsek. Veľký problém bol nájsť ubytovanie vyhovujúce manželke a pritom aby nebolo ďaleko od hranice a denná dĺžka pochodu nebola priveľká. Napokon som si prešiel pomocou www.google.sk všetky dediny ležiace pri hranici, obvolal som ich starostov a podarilo sa mi zaistiť ubytovanie v Novej Sedlici, Ubli, Petrovciach, Krčave a Veľkých Kapušanoch. Dopravu nám skomplikovala rekonštrukcia vlakovej trate a tak sme napokon zvolili ako najrozumnejší spôsob prenocovanie v Poprade, kde bol tiež trochu problém s nájdením ubytovania.

Bratislava – Poprad – Humenné – Stakčín – Nová Sedlica

Využili sme štátny sviatok a vyrazili vo štvrtok 14. 9. 2006 rovno z práce. Zaistil som ubytovanie v penzióne Jakub. Leží neďaleko stanice. Ráno sme vstávali 6.30 hod. a šli na autobus. Vystúpili sme v Humennom a mali sme dosť času. Pokúsili sme sa najesť v reštaurácii Švejk, no nevarili a tak sme šli k šoférom do staničnej reštaurácie a boli sme milo prekvapení kvalitou jedla i obsluhy a nízkou cenou. Pokračovali sme vlakom a po 16.00 hod. sme dorazili do penziónu Kremenec. Pekná, veľká izba a všetko obložené drevom. Po vyložení ruksakov sme sa šli prejsť hore dedinou k informačnému centru NP Poloniny. Aspoň sme si prečítali o dvestoročnom dube, vyťatom kvôli priehrade Starina. Danica požičala knižku od Mikolaja – Medová baba. Galéria Miro zo Sniny chce spraviť galériu drevených plastík pod Rabiou skalou a prvá socha je na počesť ženy, ktorá tam žila a dodávala med až do Pardubíc. Veľmi príjemné ceny.

1. deň Nová Sedlica – skládka pod Kýčerou – Temný vŕšok – Kremenec – Stinská – Kýčera – Prípor - hr. kameň č. 74 – Uličské Krivé

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Večer prišli ďalší turisti, ktorí sa ráno chystali na Kremenec, no nechceli čakať na raňajky a tak nás zobudili, keď si ich chystali v kuchynke. My sme si raňajky objednali na 7.00 hod, čaj sme si však uvarili sami. Deň sa vydaril, bolo slnečno. Šli sme po asfaltke k Informačnému centru NP Poloniny a potom do lesa. Miestami bolo blatko a hlavne začalo byť teplo. Pri prvom smerovníku sme sa vyzliekali a dobehli nás piati turisti z Nitry. Je tu búda a na smerovníku je podľa mňa zlý výškový údaj o 100 m. Nejasne som si vybavoval, ako sme tu pred siedmimi rokmi kráčali. Pokračovali sme lesnou cestou na Temný vŕšok. Tu začalo klesanie k Stužickej rieke a zvyškom železničky. Prekročili sme potok a opäť začalo stúpanie. Prameň v 930 m n. m. mi pripomenul, ako nás Maťa v 1999 tu školila o rastlinkách. Stúpanie nebolo až také tragické a dosť ma prekvapil prameň tesne pred napojením červenej na hranicu. Ten si nejako z pred rokov nepamätám, hoci je na mape zakreslený.

Vyliezli sme k trojbodu. Starý pylón dal prezident Schuster vymeniť. Betónový za mramorový. Boli tu už naši susedia. Podebatovali sme, najedli sa a vydali sa po hraničnom prieseku od bodu č. 1 dolu strmým padákom, vyše 700 výškových metrov. Bola z toho húsenková dráha, hore – dolu cez potoky. Na rozdiel od prejdenej hranice, tu sú stĺpy vždy tri. Jeden je v našich farbách, stredový je biely a menší a potom v ukrajinských farbách. Sú číslované, no bez lomítok, rímskej číslice a dosť ďaleko od seba. Bolo enormne teplo a ja som sa tak potil, že odišiel displej na krokomeri a musel som začať používať nový z Lidla. Nabrali sme si vodu z potoka, ktorý dosť dlho tiekol s hranicou. Pôvodne som chcel zísť do Zboja, no keď sme konečne po najedení sa pro bode č. 30 došli stúpaním z 535 m na 1060 m k bodu č. 40 na lúky, rozhodli sme sa pokračovať až nad Uličské Krivé.

Zaujímavé, že lesy na našej strane boli ihličnaté a na ukrajinskej brezové. Výhľad bol len na Novú Sedlicu, inak zastreté a žiadni ľudia. Hríby lákali, no odolali sme, veď čo s nimi. Keď sa začalo stmievať, pri bode č. 74 sme sa rozhodli zísť dolu do dediny. Podľa mapy sme mali nájsť cestu. Aj sa tak stalo, no bola plná konárov a výmoľov. Už za tmy sme začali hľadať v ruksaku čelovú lampu a s jej pomocou sme došli na asfaltku a po nej k mostu a do dediny. Nesvietila tam ani jedna lampa a tak sme sa museli ísť opýtať, kde to sme. Bolo to Uličské Krivé a dokonca aj autobus, o ktorom som len tušil, že by mal ísť, mal za 15 minút prísť. V krčme sme si dali kofolu a túžobne vyzerali autobus. Jediní sme cestovali a tak nás šofér zobral za 20 Sk bez lístka. Pokecali sme si a tvrdil, že ak nikde neprší, tak v Novej Sedlici áno. Ráno sa ukázalo, že mal pravdu. Osprchovali sme sa, dali si skvelú večeru a poprosili čašníčku, či by nenašla niekoho, kto by nás zajtra odviezol do Uličského Krivého, lebo autobus ide až 14.48 hod. Nik sa nenašiel a tak sme šli spať.

2. deň Uličské Krivé – NPR Rožok – hr. kameň č. 76 – Rožok – Ulička – Krivuľa – Veľký vrch – Leskovec – hr. prechod Ubľa – motorest Milka

Raňajky sme si objednali na 7.30 hod. Pobalili sme sa a začalo pršať. Vcelku to vyzeralo neveselo. Potešila nás majiteľka penziónu, ktorá sa nám ponúkla, že nás odvezie, napriek tomu, že celú noc boli hore pri synovi, ktorému bolo zle. Prezliekli sme sa do nepremokavého a už som uvažoval, ako to dopadne, lebo v tom lejaku ísť až do Uble, no žiadna výhra. Len čo sme opustili Novú Sedlicu, pršať prestalo, takže šofér autobusu mal pravdu. Pani nás zaviezla až na most na konci Uličského Krivého a nič nechcela za odvoz. Nuž aj takto si človek buduje renomé! Trochu som ľutoval, že sme si nepozreli drevený kostolík, no včera bola tma a dnes sme naozaj nemali na to čas. O 9.30 hod. sme teda vykročili asfaltkou hore do kopcov. Dúfal som, že som si dobre zapamätal cestu. Slniečko začalo pripekať a tak sme sa na lúke v altánku prezliekli. Včera som si ho v tej tme nevšimol. Na konci asfaltky sme správne odbočili z otočky na vymletú cestu a až teraz sme si uvedomili, kade sme sa to vlastne potme trepali a nič si nevyvrtli.

Keď sme objavili tabulu NPR Rožok, podľa mapy som si uvedomil, že sme príliš vpravo a tak sme šli doľava, lebo hoci hraničný hrebeň bol pred nami, museli by sme zísť do údolia a zase stúpať. Takto sme stúpali doľava kopcom a keď sa už dalo ísť doprava, šli sme tam a bol som milo prekvapený, keď sme vyliezli na hranicu pri stĺpe č. 76. Čiže som trafil skoro presne a bol som na seba pyšný. Za 1,5 hodiny sme vyšli z dediny na hrebeň. Kúsok sme šli po hrebeni, potom padák z 815 m na 260 m. Dosť sme boli zaskočení častými zrázmi k potokom a následným lezením štvornožky hore. Tých 20 výškových metrov nie je veľa, no s ruksakmi a viac než desať krát, to už dá zabrať. Pri stĺpiku č. 79 som našiel natiahnuté lanká súbežne s hranicou a čudoval som sa, na čo to je. Neskôr som pochopil a dúfam, že sa vtedy niekto spod kríka na nás dobre bavil. (Ide o poplašné zariadenie vyvedené do krabičky a po zakopnutí upozorní pohraničiarov). Pri bode č. 93 sme napokon klesli k riečke Uličke, ktorú sme jednoducho museli prebrodiť. Voda siahala aj vyše členkov. Ja som to prešiel v podstate nasucho, Danici jedna vibramka navlhla.

Po prebrodení riečky to pokračovalo rovnako, hore-dolu. Stále samé strže, žihľava. Hraničné kamene tu chvalabohu boli na dohľad. Vyšli sme na 535 m n. m. pri bode č. 109 a dlho sme šli povedľa padlého pletiva. Potom zase húsenková dráha, kopa potokov. Keď sme toho už mali plné zuby, zbadal som na ľavej strane v lese ukrajinského vojaka. Zakýval som mu rukou a šli sme ďalej. Prišli sme k poslednej strži a ja som už klesal, keď sa zjavil iný vojak a začal nás kontrolovať. Danica mu ukázala občiansky a pustil nás ďalej. To bolo pri stĺpiku č. 133 a už som vedel, že colnica musí byť nablízku. Svahom sme zišli rovno medzi čakajúcich medzi colnicami. Vybrali sme občianske a hľadali sme niekoho, komu by sme to ukázali. Dosť sme ľudí udivili a napokon sa zjavil náš policajt. Potom dobehli aj Ukrajinci, no všetko sa vysvetlilo. Dali nám číslo na oddelenie hraničnej kontroly, kde sa vraj pre istotu máme zajtra nahlásiť, aby nebol problém.

Na internete som čítal, že penzión je 50 m od hranice a treba si dať pozor, aby človek neprekročil hranicu. Nuž realita je iná a veru sme si pekne ešte zašliapali po asfaltke. V dedine nás zastavila pani a ponúkla nám ubytovanie za pár korún, no keď sme videli, čo nám ponúka a bez stravy, šli sme radšej do motorestu. Neľutovali sme, naopak, boli sme nadšení. Veľká izba s balkónom, vyhrievaný radiátor v kúpeľni, fantastická strava za pár korún. Okúpali sme sa, Danica preprala spotené veci a šli sme do krásnej poľovníckej jedálne. Vyrezávané obrazy, ochotne nám rozsvietili, aby som si ich odfotil. Potraviny sú v budove a tak sme si nakúpili zásoby. Dostali sme kľúče od budovy, keďže ráno ideme skôr, než príde personál. Máme ho potom hodiť do schránky. Večerali sme, priam sa "nažrali". Palacinky za 45 Sk boli čerešnička na torte. Napísal som si, že nás čaká zajtra ťažký deň, no myslel som dĺžku túry, a nie to, čo bolo. Musíme prísť do Petroviec, kde máme spať u starostu, lebo iná šanca široko ďaleko nie je.

Pokračovanie uverejníme 6. 9.

Fotogaléria k článku

Najnovšie