Sú tu však aj menej známe miesta, ktoré stoja za návštevu a spoznanie nevšednej, priam čarovnej krásy. V oblasti Markušoviec a Matejoviec nad Hornádom sú práve takéto miesta, a tak som ich túžil spoznať. Markušovský skalný hríb a Šikľavá skala, ktorá práve počas zimy ukazuje nádhernú ľadovú - cencúľovú krásu, sú miestami, po ktorých návšteve túžim niekoľko rokov.

Trasa

Markušovce – Markušovský kaštieľ a letohrádok Dardanely – Markušovské steny – Markušovský skalný hríb – Matejovce nad Hornádom – Šikľavá skala – Matejovce nad Hornádom

Nikdy to však nevyšlo, a tak som sa potešil, keď som sa dozvedel, že priatelia z Michaloviec sa tam chystajú. Hneď som sa skontaktoval a zistil podrobnosti na otázky: kedy?, ako? a tiež aj časové údaje o spojoch a pod.

V sobotné ráno sa vo vlaku stretávam s priateľmi a pokračujeme spoločne v turistickom a poznávacom dni. Dnešná trasa nebude čo do vzdialenosti dlhá, ale o to bohatšia na zážitky. Trasa povedie z dediny Markušovce po žltej trase okolo skalného hríba do Matejoviec nad Hornádom a k miestu Šikľavá skala, potom späť do Matejoviec nad Hornádom na železničnú zastávku. Po vystúpení z vlaku sa najprv ide pozrieť do nábytkárskeho múzea a múzea klávesových nástrojov, ktoré sa oplatí jednoznačne navštíviť a spoznať tak históriu kaštieľov. Keďže som mal možnosť nádherné expozície obidvoch kaštieľov vidieť len pred pol rokom, tak si radšej idem obzrieť širšie okolie a niektoré ďalšie pamätihodnosti obce Markušovce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dedinou preteká rieka Hornád a v jej tečúcich studených vodách si plávajú kačice. Cestou k múzeám spomeniem na brehu rieky kaplnku a potom sa trocha poprechádzam v ich parku, aby som si urobil aspoň nejakú dokumentáciu, že som miesta navštívil. Potom pokračujem ku kostolu, ktorý je na menšej vyvýšenine a tam niekde by mal stáť aj Markušovský hrad. Od cesty sa dostanem po schodoch ku kostolu, ale brána je zavretá, tak to obchádzam okolo kamenného plota k hlavnej bráne. Nemám však šťastie, je uzamknutá. Dole pri schodoch je aj menšia kaplnka a hneď vedľa kostola Markušovský hrad. Hradnú zrúcaninu si môžem pozrieť len z vonkajšej strany. Brána je zatvorená a vstup je možný len počas rekonštrukčných a konzervačných prác. Niečo z histórie však určite poskytne internet.

Markušovský hrad

Patril rodu Máriássy. Je postavený priamo v obci na miernej vyvýšenine, hneď vedľa kostola. Postaviť ho dal Matúš, syn Golu, hneď po odchode Tatárov a po vyplienení územia Markušoviec v roku 1284. Išlo o menší hrádok. V roku 1486 za vlastníctva rodu Mariassy bol prestavaný. Začiatkom 16. storočia ho vypálili Levočania. Neskôr bol opäť vystavaný a po požiari 1773 len chátral, z dôvodov vybudovaných kaštieľov a kúrií.

Kostol svätého Michala, stojaci vedľa hradu, bol postavený ako jednoloďový románsky a spomína sa v roku 1280. Dnešná veža je z roku 1891 a kostol je chránenou pamiatkou od roku 1993. Po prestavbách je veža neogotická. Od kostola a hradu sa pristavím pred základnou školou, kde je pamätník s menami padlých v rokoch 1944 a 1945. Ešte spomeniem pri ceste vedľa kaštieľa sa nachádzajúci obecný úrad.

Markušovské kaštiele a kúrie

Mariassyovský kaštieľ bol postavený v 17. storočí a dnes v ňom sídli nábytkárske múzeum s dobovou expozíciou. Na druhej strane francúzskeho parku je postavený novší - letohrádok Dardanely, v ktorom sú umiestnené klávesové hudobné nástroje.

Hneď vedľa je jedna z kúrií, ktoré tu boli postavené a dnes sú dosť poškodené a zdevastované. Miesto, kde stál liehovar tiež neexistuje a pri stojacom komíne je vynovená požiarna zbrojnica. Z týchto miest sa mi ukázali zasnežené vrcholky Vysokých Tatier. Po obchádzke sa vraciam späť k smerovníku pred múzeom, aby na mňa nemuseli priatelia čakať. Trocha ich čakám ja a už ich vidím prichádzať cez bránu od kaštieľov. Nasleduje krátka porada a kráčame späť po značkovanom chodníku k ďalšiemu smerovníku, ktorý je umiestnený pred mostom. Odbočiac vľavo sa dostaneme na ulicu na druhej strane Hornádu a postupujeme až na jej okraj. Je v blízkosti Markušovských skalných stien, ktoré boli vyhlásené za národnú prírodnú pamiatku v roku 1976 a sú zaradené do IV. stupňa ochrany prírody. Do tejto patrí aj miesto, ktoré je naším ďalším cieľom. Ide o Markušovský skalný hríb. Chodník prechádza v niektorých miestach celkom pri rieke Hornád, a tak sa dostaneme až k miestu, kde je vidieť jeden z najkrajších prírodou vytvorených hríbov na Slovensku. Už zďaleka to vyzerá výborne. Budeme pomaly stúpať pod hríb, ktorý je v nadmorskej výške 470 m.

Markušovský skalný hríb

Príroda ho vytvorila zo zlepencov vápenca a pieskovca. Dostali sme sa k nemu chodníkom, ktorý sa kľukatil pomaly hore a sme pod ním. Tu je to ešte krajší pohľad ako zdola, keď ho trocha zastierali stromy. Podobá sa na obrovský kozák medzi stromami, ako keď pri hľadaní a zbieraní húb ho objavíte v tráve, tak vyzerá medzi vysokými borovicami. Zdržíme sa trocha dlhšie, aby sme si ho dôkladne obzreli z rôznych strán. Je neskutočné ako príroda dokáže vytvoriť niečo nevšedné a očarujúce. Nad ním je celkom pekná vyhliadka, a tak trochu pozornosti venujeme pohľadom na protiľahlú stranu údolia po stranách rieky Hornád. Pekne sa kľukatí pod nami.

Chvíľu potom kráčame pod hrebeňom, aby sme opäť schádzali dosť šmykľavým terénom strmšie dole povedľa strže, v ktorej mráz vytvoril veľmi pekné, aj keď menšie ľadopády. Bolo ich, kým sme zišli k rieke, niekoľko a aj pekná skalná stena na druhej strane. Pokračovala aj ďalej cestou pod lesom vedľa meandrov rieky Hornád, v ktorej si spokojne plávali kačice a na druhej strane stádo dobytka napriek tomu, že je január. Veľmi málo snehu je tu na zimné obdobie. Trocha sa rozšírili lúky a tok sa stočil ďalej od kopcov a dostali sme sa k mostu, cez ktorý sme prešli na druhú stranu rieky Hornád. Posledné pohľady, zanechávame pieskovcové skalné časti a pod železničnou traťou sa dostaneme do dediny Matejovce nad Hornádom, hneď pri železničnej zastávke.

Pri ihrisku s ľadovou plochou sa za pukom naháňa niekoľko chlapcov a je tu smerovník. Hľadáme cestu, kadiaľ sa vybrať k ďalšej dnešnej rarite, len niečo cez kilometer smerom na severovýchod za dedinou, a to k Šikľavej skale. Okolo poštového úradu pokračujeme ulicou pozdĺž železničnej trate. Minieme potraviny, rímskokatolícky kostol svätej Kataríny Alexandrijskej a sme na veľkej lúke, kde je zaparkovaných niekoľko áut a je tu dosť čulý ruch v oboch smeroch. Na konci lúky sa dostaneme do úžľabiny, kde sa objavia obrovské cencúle.

Šikľavá skala

Už dávnejšie, keď som videl niekoľko záberov, som si vždy počas zimy pripomínal návštevu prírodného a nevšedného miesta. Niečo cez kilometer je dlhá cesta smerom na východ ku skalnému previsu v malej úžľabine. Vody stekajúce a kvapkajúce z prameňa nad skalnou časťou každoročne zamŕzajú a vytvárajú nádhernú scenériu ľadovo - kvapľovej výzdoby. V okolí sa nachádzajú aj ťažko dostupné skalné steny, roklinky a úzke jaskyne. Vchádzam do rokliny, po pravej strane hneď začína skalná časť a po zhruba sto metroch som pod previsom, z ktorého dole visia cencúle rôznych dĺžok a tvarov. Je to akoby spustený záves z previsu. Pôsobí to na mňa neskutočným dojmom. Pripomína mi to návštevu ľadovej jaskyne. Niektoré kusy ľadových cencúľov sú padnuté dole. Škoda, mohlo to byť o niečo krajšie. Po poriadnej prechádzke a obdivovaní pokračujem ešte trocha ďalej, aby som potom vystúpil na cestu nad roklinou, ktorá je cyklotrasou a vrátil sa k miestu s osadenou informačnou tabuľou o Šikľavej skale.

Ešte posledné zábery a je potrebné sa pobrať na spiatočnú cestu do dediny, aby sme stíhali prvý vlak do Košíc. Podľa grafikonu to máme v pohode stihnúť, a tak sa pomaly vraciame cestou okolo lúky do dediny a potom čakáme spoj na opustenej železničnej staničke. Trocha ešte pozerám do miest, kde predpokladám skalný hríb, ale bohužiaľ, nie je ho odtiaľ vidieť. Vlak sa ohlasuje silným piskotom pred príchodom na stanicu, spoločne nastupujeme doň a vydávame sa na cestu domov.

Zhodnotenie

Pekný zimný deň sme strávili na dvoch nádherných lokalitách s nevšednými miestami vytvorených matkou prírodou. Aj napriek tomu, že som neabsolvoval návštevu múzea nábytku a klávesových nástrojov, tak som mal možnosť si trocha pozrieť obec Markušovce a jej ostatné historické pamätihodnosti. Markušovské skalné steny a skalný hríb počas prechodu do Matejoviec nad Hornádom len potvrdili čaro dnešnej trasy Hornádskou kotlinou v zimnom čase. Záver kratšej trasy s návštevou Šikľavej skaly bol vyvrcholením nášho snaženia - spoznať zas niečo nové a čarovné v prírode. Už len návšteva cencúľového kráľovstva by jednoznačne stála za spoznanie čarovných prírodných miest.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek