Trasa

Weisstannen – Spitzmeilenhütte – Flumsemberg

Weisstannen

A švajčiarska kvalita sa presadila. Aj v meteorológii. Ráno o piatej vidím len žiarivé hviezdy na oblohe. Ani jednu mráčik nezakrýva. Takže cestujem prvým autobusovým spojom zo Sargansu do horskej osady Weisstannen (1000 m) prislúchajúcej k obci Mels. Už som tu bol. No nie takto zrána. Tma po pol siedmej drží údolie ešte vo svojej moci. Na hlavnom rázcestníku pri konečnej spoja sa vyberám vpravo, proti toku riečky Seez. Nesledujem ju dlho a prakticky hneď za obcou opúšťam hlavnú turistickú trasu Via Alpina smerom k Foopass a začínam stúpať makadamovou cestou do pravého svahu doliny. Prvá časť mojej dnešnej túry je vlastne treťoetapový úsek šesťdňového prechodu oblasťou pod záštitou UNESCO Sardona Welterbe Weg.

Moja dnešná túra je prvou z trojice, ktoré som začínal v tomto mieste. Keďže píšem pamäti ako rak smerom k najstarším, pozorní čitatelia sa už mohli zoznámiť v predchádzajúcich článkoch s niektorými detailmi oblasti. Zvuky, čo sa rozliehajú údolím, v prvom momente vyhodnocujem veľmi nesprávne. Krivdím miestnym sedliakom, že sa ešte nepostarali o ustajnený dobytok a ten vyjadruje svoju nespokojnosť. Až potom mi zapáli. To jelenia zver má lásky čas. Na Slovensku som ešte tieto zvukové prejavy naživo nepočul. Trošku divné, ale je to fakt. Predpokladám, že u nás to nie je iné. S rozvidnievaním sa jelenie etudy končia a začínajú sa ozývať zvonce hospodárskych zvierat na paši.

Cestička s pár serpentínami vedie okolo hospodárskych budov, popri elektrických ohradníkoch oddeľujúcich zelené pastviny. Vo svahu blikajú okná k životu prebúdzajúcich sa samôt. Na príhodných miestach vidím oblasť Oberdorf Weisstannen ako z vtáčej perspektívy, taký je svah strmý. Štíty ukončujúce protiľahlý svah sú akési belavé. Tak hore nielen pršalo. Mám sa na čo tešiť. Paradoxne, aj na dažďový front, čo prešiel oblasťou, nemám dojem veľkej mokrosti terénu. Trávnatá udržiavaná krajina dokáže absorbovať veľa vody. Postupujem oblasťou lúk a lesíkov. Prvé slnečné lúče dňa farbia vrcholky hôr do zlatista. Hneď je svet krajší.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Galans

Prichádzam na rozsiahlejší otvorený priestor s hospodárskymi budovami. Na obytnej je tabuľka Untergalans, prvý Alp na mojej ceste. Pôsobí ľudoprázdne. Osadenstvo je už na zimovisku. Skúšam kľučku na dverách. Otvárajú sa a vstupujem dnu. Trošku sparťanský, ale funkčný interiér. V kúte batoh a z podkrovia počujem zvuky spiaceho človeka. Opúšťam radšej priestor. Asi niekto, kto urobí posezónne práce pred zimou. Pokračujem ďalej a začínam naberať prudšie výšku. Intenzívne zapájam do práce paličky. Stúpam popod ožiarenú vápencovú skalu k doline nad salašom smerujúcej k hrebeňu. Cesta vedie spočiatku lesom, neskôr pokračuje pasienkami a vo svahu sa zmenila skôr v širší chodník poznačený pohybom dobytka. Traviny v týchto miestach pokrýva inovať. Po daždi tu stihla teplota klesnúť aj pod nulu. No momentálne mi nie je zima. Ideálna teplota k pomalému stúpaniu. Na dno Weisstannentalu už nevidím, tak ako nie je vidieť zdola ani sem.

Pomaly sa približujem k potôčiku, stekajúcemu spod hrebeňa. Zacítim blahodarný účinok slnečných lúčov. Hneď sa aj lepšie fotí. Nie sú už výrazné svetelné rozdiely. Postupne sa dostávam nad hranicu lesa, do oblasti vysokohorských pasienkov. Aj priestor sa trošku rozširuje, čo umožnilo vznik ďalšieho salaša, Obergalans (1886 m). Je deväť hodín, vyše tri hodiny nepretržitého stúpania. Urobím si krátku pauzu a kochám sa okolím. Napájadlo, válov s tečúcou vodou, je stále funkčné. V okolí je pekná úroda brusníc umelecky pokrytých námrazou. Hory na druhej strane od Weisstannenu sa mi zdajú o dosť špicatejšie ako na mojej strane. Obloha je ozaj bez mrakov. Bude to pekný septembrový deň. K orientácii mi slúžia mapky oblasti získané v informačnom centre jednej z dedín Sargansenlandu. Nie sú to žiadne špeciálne turistické mapy. No poskytnú dobrý základ a hlavne sú zadarmo. Propagačných materiálov je tam bohato.

Schoenbueellfurggel

Po oddychu znova stúpam k hrebeňu. Mihne sa mi tam osamelá silueta kamzíka. Prvý a bohužiaľ aj posledný exemplár tohto druhu, čo som dnes videl. Je to pekné stúpanie otvoreným terénom. V pamäti mi zostane technické riešenie značky v trávnatom svahu. Je uchytená na pružine, čo eliminuje riziko zničenia pri zosuvoch snehu. Prechádzam miestami, čo sú dnes len krátko oslnené, a tak je bylinný porast ešte pokrytý bielym srieňom. Nemôžem sa čudovať, prekročil som hranicu dvetisíc metrov. Spätný pohľad do údolia s hradbou skalnatých vrcholov na horizonte je nezabudnuteľný. Pred dosiahnutím hrebeňa prichádzam k turistickému smerovníku Madfurggl (2148). Je tu akési sedielko pod vrcholom.

Vľavo vidím dáke dve menšie budovy. Bez dlhého premýšľania vyrážam chodníkom smerom k nim. Až po chvíli si uvedomujem, že idem mimo značky, ale odhadujem, že sa mi tam kdesi podarí znovu dosiahnuť správny chodník. Terén tvoria pastviny, a tak s presunom na hrebeň nebude problém. Chatky slúžia ako zázemie menšieho salaša. Zdravím sa tu s pánom, čo má asi cez sedemdesiat. Pozdravom sa končí naša konverzácia. Môj pokus končí na úplnom neporozumení. Nepochopil som ani, či je to nejaké silné nárečie, no od nemčiny to malo ďaleko, alebo to bol rétorománsky jazyk. Od Graubundenu som tu nie tak ďaleko. Pán má odhadom cez sedemdesiat, no vyzerá pri sile. Veď len vystúpiť sem nie je žiadna prechádzka. Robí tu posledné úpravy pred príchodom zimy. Treba dobre zazimovať. Snehová pokrývka tu bude vysoká a udrží sa dlho. Na obytnej budove je tabuľka s názvom Maad.

Urobím si len krátku prestávku. Prechádzam okolo menšieho plesa (2183 m), ktorého názov som nezistil, slúžiaceho podľa množstva stôp ako zásobník vody pre dobytok. Nasleduje ostrejšie stúpanie a na hrebeni znovu nachádzam klasickú červenú líniovú turistickú značku. Už by to mala byť len hrebeňovka bez extrémnych stúpaní až po planinu s chatou. Pohybujem sa nad hranicou 2200 metrov. Terén je trávnatý s občasnými skalnatými miestami. Niečo také ako kosodrevina je tu neznámy pojem. Po celom obzore naokolo vidím len vrcholce hôr nad jemným oparom, vystupujúcim z údolí. Užívam si neskutočne krásne scenérie, veľkosť priestoru a moju osamelosť v tichu. Prechádzam z pohľadu hrebeňovky z jedného kopčeka na druhý, prekonávam len malé prevýšenia. Výška týchto kót sa však pohybuje až cez 2300 m.

Fotím, pokúsim sa aj o selfíčka, nech mi ostane personifikovaná pamiatka na dnešný deň. Na prítomnosť náhodného turistu sa nedá spoľahnúť. V diali vidím len pár osirelých budov ako zázemie pastierskeho využitia oblasti. Podľa panoramatickej mapky Oberllaui vľavo a Cläul v údolí vpravo. Prvýkrát zazriem siluetu Spitzmeilenu. Pripomína mi rozpadajúci sa pätník pri ceste. Na slnečných stráňach prechádzam okolo svištích dier. Po chvíľke spozorujem, že ich obyvateľstvo ešte nemyslí na zimný spánok. Vyhrieva sa na slnku prípadne spása poslednú trávičku. Obdivujem aj mne neznáme, skoro fialové kvety, raziace zo zeme, snáď dáke jesenné krókusy. Chcelo by to byť väčším botanikom.

Trošku ma zaskočí moment, keď chodník časť trasy zdoláva traverzom v tienistom svahu. Tenká vrstvička snehu, no pod ňou zľadovatené skálie. Intuitívne znižujem ťažisko, naširoko kráčajúc pomocou paličiek opatrne prekonávam asi stometrový úsek. Bola to dnes najväčšia krízová situácia. V týchto miestach som dosiahol aj najvyšší bol dnešného putovania, 2360 m. V oblasti sedielok Siezfurggla (2316) a Fansfurggla (2275) sa mi otvorí pekný pohľad do hornej časti údolia Weisstannentall s Alp Obersiez (1661) na zelených pastvinách. Za ním je viditeľná oblasť Alp Foo s priesmykom Foopass (2223). Scenériu ukončuje vrchol majestátnej Sardony (3056). Oblasť som neskôr zdolal v roku 2018. Pojednával o tom článok Glarnské Alpy - okolo Sardony. Aj tento pohľad ma inšpiroval k prechodu.

Nasledujúci presun k sedlu Schoenbueelfurggel (2200) prebehol nekomplikovane. Mierne klesajúc širším terénom som kráčal k Spitzmeilenu (2501). Ten sa mi stal z pätníka majákom. Zaujímavý skalný útvar pripomínajúci skalné útvary na fotkách z Utahu. No netýči sa z púšte, ale z akejsi vysokohorskej stepi. Je to krajina pokrytá trávou s rozosiatymi kameňmi. Akýkoľvek náznak kríčka alebo stromčeka tu nehrozí. Neviem, či som tak vysoko, kde niečo také už nerastie, alebo všetko bolo zlikvidované pastvou.

V sedle je dôležitá turistická križovatka. Možno si tu zvoliť zo štyroch možností nasledujúceho postupu. Jeden vedie aj na Spitzmeilen. Na chvíľu zhadzujem pri smerovníku batoh a kochám sa okolím. Som neďaleko začínajúceho úpätia vedúceho k vrcholu. Neočakávane ešte neodstránený elektrický ohradník pasienkov tvorí akúsi hranicu kantonov Sankt Galen a Glarus v týchto miestach. Blíži sa štrnásta hodina a už sa teším na posilnenie s niečím teplým na chate. Vlastne mám za sebou sedem hodín chôdze len s krátkymi prestávkami.

Spitzmeilenhütte

Chata by už mala byť neďaleko, a tak sa nezdržujem a po zvlnenej planine kráčam pozvoľným klesaním k cieľu. Svahy Spitzmeilenu obchádzam pravou stranou. Terén je mierne zvlnený, objavujú sa potôčiky prameniace kdesi v úpätí skalnej hory. Na rovnejších partiách sa kľukatia lúkami vytvárajúc premokrené oblasti. Pastviny v tejto časti sú široké, charakteru naklonenej roviny s pomerne ostrým okrajom padajúcim do doliny. Kráčam smerom k dračiemu chrbtu hrebeňa vrcholkov Churfirsteinu na vzdialenom obzore. Aj keď sú ďaleko, pomerne jasne sa rysujú oproti modrej oblohe. Skaly, vyčnievajúce tu z pôdy, dostávajú sýtu tmavočervenú farbu. Jav, čo som v regióne pozoroval častejšie.

Po necelej polhodine mám Spitzmeilenhütte (2087) pred sebou. Chata je moderná, hranatá, poschodová stavba. No nemám dojem niečoho nepatričného, čo by sem nezapadalo. Architekt mal šťastnú ruku. Je postavená neďaleko od hrany spomínaného útesu, tvoriaceho okraj planiny nad nižšie položenými údoliami. Prekročím ešte bohatší potok odvodňujúci pleso Madseeli. Tento fakt získavam len z mapy. Jazero som nevidel. Zhadzujem výbavu na stolíky pred chatou. V bufete vo vnútri kupujem teplé osvieženie a pohľadnicu na pamiatku. Posadím sa a vychutnávam si pohodu jesenných slnečných lúčov.

Až teraz si uvedomujem, že som sa akosi nezamýšľal nad možnosťou v tomto období nefunkčnej chaty. Pohybuje sa tu len pár turistov. Jeden ma zaskočí otázkou, či som zdolal aj Spitzmeilen. Tento variant mi ani nenapadol. Napadlo mi čosi iné. Dráždi ma pleso Murgsee s chatou Murgseehütte. Podľa všetkého by som tam mohol doraziť ešte za svetla. Odhadujem to na štyri hodiny chôdze. A podľa mapy by nasledoval len zostup dole údolím, minimálne polovicu asfaltovou cestou do Murgu. Niečo nekomplikované, čo by sa dalo zvládnuť aj s pomocou čelovky. Vlaky jazdiace taktom fungujú do polnoci, takže žiadny problém. Skúsim to. Pár fotiek pri chate na pamiatku a po 15-tej sa poberám k ďalšej méte.

K chate od vrcholovej stanice lanovky nad Flumsembergom vedie nekomplikovaný prístup. Preto sa aj dnes trúsi pár skupiniek smerom k tomuto miestu. Hneď prvú dvojicu požiadam o fotku s chatou v pozadí. Je to mladá poľská dvojica. Cestička sa drží kraja planiny až po križovatku turistických smerov. Možno stúpať na hrebeň k vrcholom, prípadne klesnúť k Alp Fursch s reštauráciou, prípadne, ako ja, pokračovať vľavo traverzom popod hrebeň. Tam kdesi sa môžem v oblasti Hoch Camatsch napojiť na chodník vedúci k Murgsee. Stúpanie je ozaj mierne a privádza ma pod hrebeň ošperkovaný bizarnými skalami. Keď začínam s postupným zatáčaním vpravo mierne klesať, nevenujem tomu pozornosť. Až neskôr sa k tomu faktu pridajú pochybnosti. No, všetky trasy sú značené červeno, smerovku k odbočeniu som nepostrehol a navigáciu v mobile nemám. Neviem tak určiť svoju polohu. Vracať sa však nechcem. Nuž čo, spoznám niečo iné.

Seebenalp

Po dosiahnutí Zieglerfurgglen (1997) viem, že Murgsee dnes určite nespoznám. Vlastný vrchol Ziegler obchádzam pravostranným chodníkom pohodlným traverzom. Po chvíľke sa dostanem k Panoramarestaurant Maschgenkamm (2020). Je to luxusná horná stanica lanoviek s reštauráciou. V zimnej sezóne asi praská vo švíkoch. Týmto miestom som prešiel aj neskôr. Vrátil som sa k plánu spoznania Murgsee, čo som popísal v publikovanom článku Glarské Alpy – k Murgsee. Je len štvrť na šesť. Ešte viac ako dve hodiny denného svetla. Škoda to nevyužiť.

Predlžujem si zostup k Flumsembergu návštevou Seebenalp (1622). Chata tiež pri plesách, vysoko nad veľkým jazerom Walensee. Zostup hlavne cestami spájajúcimi lyžiarske svahy, klesám pastvinami ožiarenými zlatými slnečnými lúčmi, zlatá hodinka fotografa. Zjavujú sa aj prvé lesíky. Tiene sú už dlhé, trošku ma to ženie k rýchlejšiemu postupu. Nie že by som to nestihol, ale chcel by som urobiť aj dáku fotodokumentáciu. Netrvá dlho a vidím peknú scenériu chaty.

Dve plesá, jedno pliesko, budova klasického poschodového typu na brehu najväčšieho z nich, Grossee (1623). Priestor je už pokrytý spolovice aj ihličnanmi. Pozadie tvorí skalná stena Churfirsteinu nad jazerom Walensee. Pekný pohľad. Skalné steny akoby vyrastali priamo z hladiny. Jazero fjordového typu mi neskutočne pripomína známejšie Lago di Garda v Taliansku. Od salaša na druhej strane plesa sa ozýva zvuk zvoncov. Tu sú hospodárske zvieratá ešte na pastve. Je to tu o dosť nižšie. K chate dorazím až v momente, keď sa oblasť nachádza už v tieni. Nezastavujem sa, neviem ani, či tam dnes funguje občerstvenie. Návštevníkov nevidím.

Flumsemberg

Je už štvrť na sedem. Nasleduje posledný úsek cesty k zástavke autobusu, čo by ma zaviezol k východiskovému miestu. Bude to tak hodinka. Cestu lesnatým terénom bez slnečných lúčov mi spestrujú drevené sošky rozmiestnené na neočakávaných miestach. Je to z môjho pohľadu dôchodcovská trasa s miernym klesaním. Prechádzam okolo osirelých rekreačných objektov po makadamových cestách. Občas sa mi otvoria výhľady ku skalným štítom na druhej strane údolia. Tam slnko ešte predvádza svoju silu. Moja už dostáva zabrať. Som aj rád, keď sa mi zjaví horské stredisko predo mnou.

Centrum dosiahnem krátko po siedmej hodine. Na konečnej autobusu zisťujem, že k odchodu posledného spoja mi ostáva ešte chvíľa času. Nechce sa mi posedávať, a tak kráčam pomaly cestou dole urbanizovanou časťou Flumsemberg-Tannenboden (1393). Počkám na autobus až na nasledujúcej zástavke. Odváža ma s nastupujúcim súmrakom do Sargansu. Môžem povedať, že dnešný deň dopadol ideálne. Murgsee ma už netrápi. Bol by to asi únavný zostup tmou. A budúcnosť mi umožnila, ako som spomenul, aj tento zážitok.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek