Trasa

Skalka nad Bielym Potokom – Borovnisko – Sedlo Brdisko – Ostré (Ostrô) – Sedlo Teplice – Jánošíkova skala – Skalná brána – Ludrová

Skalka nad Bielym Potokom

Vystúpili sme z autobusu v Bielom Potoku a začali stúpať po zelenej TZT. Za poslednými domami sme odbočili chodníčkom doľava k mojej vysnívanej skalke. Neviem presne jej názov, domáci ju vraj volajú Skalka nad kostolom alebo prosto Naša skalka a na Freemap ju nazvali Skalka nad Belanom. Skalka je maličká a tak možno ani nemá oficiálny jednotný názov.

Tým, že stojí na odlesnenej stráni pomerne vysoko nad obcou, je výraznou dominantou okolia Bieleho Potoka. Je dobre viditeľná aj z hlavnej cesty a určite priťahuje viac zrak cestujúcich, ako oveľa vyššia Krkavá skala, ktorá stojí oproti pod Sidorovom, ale je čiastočne ukrytá v poraste. Skalka má zboku tvar mierne zošikmenej vežičky a zaujímavo vyzerá aj odzadu, čiže z východu. Odtiaľto má tvar dvojveže, alebo ako skonštatovali naše dievčence, vyzerá ako dva objímajúce sa či tancujúce medvede.

Od skalky sú krásne výhľady na Veľkú Fatru, Revúcku dolinu a časť Ružomberka s Čebraťom. Najkrajšie sa tu však vyníma protiľahlé Sidorovo s Krkavou skalou. Bola som veľmi spokojná, skalka nesklamala. Aj keď malá, je veľmi pekná, výhľady očarujúce a ako bonus – krásne zakvitnuté okolie ľanom žltým.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestou na Borovnisko

Od skalky sme pretraverzovali svah severovýchodným smerom až sme sa dostali pod vedenie vysokého napätia nad kameňolomami a smetiskom. Tadiaľto hrebeňom viedla kedysi zelená značka na Borovnisko, ale kvôli bezpečnosti ju museli preložiť. Teraz vychádza z Bieleho Potoka do sedla Brdisko a na vyhliadku za Borovniskom ide len odbočka.

Z vysekaného svahu pod elektrickým vedením je krásny polkruhový výhľad na časť hrebeňa Veľkej Fatry s majestátnym Sidorovom v popredí a tiež na Čebrať a Choč. Pekný je i pohľad na Ružomberok v objatí hôr. Myslím si, že Ružomberok má zo slovenských miest jednu z najkrajších polôh. Pre turistu je to ideálne východiskové miesto, veď Veľká Fatra, Chočské vrchy i Nízke Tatry sú z neho len na skok a Liptovská kotlina má tiež čo ponúknuť.

Pohľady do diaľky sú nádherné – horšie je to s pohľadom pred seba. Tu musí zaplakať nejedno oko milovníka prírody. V popredí, rovno pod nohami a očami sa otvárajú škaredé jazvy kameňolomov a vpravo ešte škaredšie smetisko. Toto nám raz Zem určíte spočíta! Tak sme sa všetci radšej pozerali do diaľky, ale ja samozrejme aj pod nohy a objavila som krásnu maličkú orchidejku neotineu počernú letnú. Potešila!

Borovnisko

Pohľadali sme starú značku a spolu s ňou sme sa vnorili do lesa. Napodiv, chodník aj značky sú stále dobre viditeľné. Keďže sme na Borovnisku už boli a vedeli sme, že je zarastený bez výhľadov, tak sme si dali pauzu už na skalnej vyhliadke pred vrcholom. Tu Majka s hrôzou zistila, že nemá doklady. Vydedukovali sme, že ich asi stratila v autobuse. Vďaka inteligentnému mobilu a našťastie aj signálu sme sa dopátrali k telefónnemu číslu šoféra autobusu. Ten doklady našiel, a tak sme mohli spokojne pokračovať v akcii. Borovnisko sme len prešli a pokračovali do sedla Brdisko. Bolo nám ľúto stratených výškových metrov, no ale to je daň za každú hrebeňovku.

Ostré (Ostrô)

Zo sedla Brdisko značka začne prudko stúpať, a tak sme boli vďační za pomerne hustý les, ktorý nás chránil pred úpekom. Bol totiž veľmi horúci letný deň. Okolo Kutín sa stúpanie zmiernilo a nasledoval pomerne pohodový úsek. Tu sme sa na chvíľu aj pristavili, lebo Ľubko si všimol nezvyklú depresiu v teréne s otvorom do útrob zeme. Hneď nás informoval, že je to Priepasť pod Ostrým /alebo aj Prepadlisko/.

Toľko peňazí sa už vyhodilo na rôzne kampane na propagáciu Slovenska a často bez väčšieho úspechu. Veď čo turistovi povedia letiace oblaky nad neurčitou krajinou, alebo časozberné zábery jedného hradu či letecké pohľady na krajinu? Je to pekné na pozretie, ale v reáli to neuvidíte. Keby sa radšej spravili pekné informačné panely pri každej zaujímavosti vedľa turistických chodníkov. Veď aj takáto nenápadná diera v zemi so zaujímavou informáciou by dokázala upútať a zatraktívniť chodník. V sedielku za Kutinami začal chodník opäť prudko stúpať a vedeli sme, že to tak bude až na vrchol Ostrého. Pokiaľ sme išli lesom bolo to dobré, ale v tom najprudšom stúpaní bola rúbaň a prechod ňou bol úmorný. Našťastie tí vpredu náhle spomalili, ba dokonca zastali.

Ale nemyslite si, že zastavili z kolegiality, zastavilo ich parádne jahodovisko! Bolo úžasne bohaté, takže sa ušlo aj tým posledným. Zo sedla Brdisko na Ostré malo byť 45 minút, no nám to trvalo dvojnásobok. Ale tú fantastickú chuť lesných jahôd cítim aj dnes na jazyku. Nakoniec sme sa predsa len doplazili na Ostré. Spravili zaslúženú prestávku, najedli sa, pofotili pekné kvietky i tabuľky na vrchole. Okrem vrcholového označenia vrchu, je tu niekoľko tabuliek venovaných rôznym výročiam SNP. Vrch Ostré (Ostrô) zohral totiž významnú úlohu v SNP.

Pomaly sme začali schádzať pekným skalnatým hrebienkom. Niekde v polovici zostupu je na strome pribitá kovová smerovka ku hrobu neznámeho vojaka. Keďže polovica partie sa dlhšie zdržala na vrchu, tak sme si v trojici odbehli pozrieť toto pietne miesto. Spoločne sme potom zišli na poľanu Teplice. Tu milo prekvapila jednoduchá tabuľka s textom o histórii tohto miesta. Poľana Teplice je pekná horská lúka, bývalý pasienok (tzv. kraviarky), ktorú odlesnili v 18. storočí gazdovia z Ludrovej. Významnú úlohu zohrala aj počas bojov za SNP. Aspoň takto by mohli byť označené zaujímavosti okolo turistických chodníkov.

Jánošíkova skala a skalná brána

Z poľany Teplice ide žltá značka, ktorá by nás rýchlo priviedla do Ludrovskej doliny. To by však bolo príliš ľahké a čo Ľubkov cieľ – Jánošíkova skala?! Preto sme po chvíli odbočili zo žltej doľava na lesnú cestu. Tá nás priviedla na horskú lúku plnú mečíkov škridlicovitých, zvončekov hrubokoreňových a na okraji sa našlo aj zopár vstavačov.

Za lúkou sme našli veľmi pekný /asi poľovnícky/ chodník, ktorý traverzuje popod vrch Kundrák a prechádza na hrebeň vrchu Zapažiť. Zo Zapažite sme sa otočili a traverzovali smerom na juh hľadajúc vrcholové bralá Jánošíkovej skaly. Ocitli sme sa na brale, z ktorého to síce bolo do doliny veľmi blízko, ale zároveň vééľmi hlbokóó. Adrenalínový výhľad celkom potešil, strmý zostup suťoviskom už menej.

Zišli sme vpravo povedľa brala až na jeho úpätie. Pomaly sme podchádzali vysokú vápencovú stenu , kde zaujalo mnoho rôznych otvorov, štrbín i menších jaskyniek. Jednu sme si pozreli, ďalšie obdivovali len z diaľky.

Skalná stena skončila a dievčatá dúfali, že pôjdeme už len dole. Omyl! Ľubko zase rýchlo štveral hore. O pár metrov bolo aj mne jasné kde sa ponáhľa. Nad nami vo svahu stála krásna skalná brána. Dievčatá, aj keď už dosť unavené, neodolali, a tak sme sa všetci štverali pozrieť si ten zázrak prírody. Brána je skutočne veľmi pekná a veľká.

Milióny rokov trvalo moru ukladať na svoje dno telá a schránky morských živočíchov. Tlak a čas ich potom stmelil do pevného kameňa. Keď more ustúpilo, milióny rokov dostal šancu vietor, dážď a mráz, aby pomaly, ale isto odlamovali z mohutnej skalnej steny. Príroda je večná staviteľka a zároveň ničiteľka. Erózia je jej verná pomocníčka. Pomaly, ale isto ničí prácne vytvorené dielo, aby vzápätí tu vzniklo niečo nové. Z mohutných kompaktných brál tak vznikajú skalné ihly, veže, okná, brány i jaskyne. Človek vo svojej bohorovnosti sa na jednej strane snaží zabrániť erózii v mene ochrany prírody a na druhej strane v mene zisku rozoberá vrchy, rúbe lesy a znečisťuje vody...

Záver

Po tomto peknom zážitku sme sa už len zgúľali dole do doliny poriadne strmým žľabom. Pri odpočívadle sme sa pristavili a v potoku aj očistili a takto „scivilizovaní“ sme uhasili smäd v sympatickej krčmičke. Autobus nás odviezol do Ružomberka, kde sme sa rozlúčili s Majkou. My sme nastúpili na vlak a ona počkala na svoje doklady a autobusom sa dostala domov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek