Túra

Hrebeňovka Lúčanskej Fatry v podaní štvorice žien

08.09.19
Pobalili sme si našu "ružovú" výbavičku do hôr a vybrali sme sa zdolať jednu z menej známych hrebeňoviek. Štyri ženy, štyri ťažké batohy a kopec jedla. Ako sme sa popasovali s kilometrami a zradným terénom, si môžete prečítať nižšie v krátkom príbehu.

Keď sa povie Malá Fatra, väčšina z vás si predstaví Terchovú, Jánošíkove diery a Veľký Rozsutec. Takzvanú Krivánsku Malú Fatru. Jej menej známa sestra Lúčanská Malá Fatra nie je tak vyhľadávaná turistami. Práve preto sme sa  rozhodli ju prejsť.

Ušili sme si na seba bič v podobe 45 kilometrov. S našou mizernou kondičkou to bol teda riadny bičisko. Predbežný plán bol Strečno – Minčol – Martinky a večerné spanie v jedinej útulni v týchto lesoch. A na druhý deň zdolať zvyšných 27 kilometrov a skončiť na Fačkovskom sedle. 

1. deň: Strečno – Horná lúka

O desiatej hodine, miestneho strečnianskeho času sme stáli nastúpené na parkovisku pod hradom. Batohy väčšie než my samé (isto plné ťažkých hlúpostí). Trasu, na ktorú sme sa chystali, nepoznala ani jedna z nás. Asi preto sme boli na tom parkovisku plné nadšenia, úsmevu a odhodlania. Inštrukcie boli jasné. Držať sa červenej značky prejsť cez Minčol na Veľkú lúku a zakončiť to na Hornej lúke. Vydali sme sa na cestu. Krátka prechádzka po asfaltke sa o chvíľu zmenila na lesnú cestu. Pri prvom stúpaní som si uvedomila, že moje turistické palice zostali doma v pivnici. Tam im je teda dobre... Smutne pozerám na Sisu, ako sa jej dobre kráča s paličkami. No nič... V kríku som vylovila dva drevené pahýle. Dokonalé. Len škoda, že nemajú tieto BIO paličky putká na ruky. Cestou hore sa mi raz vyšmykne jedna, potom druhá a takto sa to striedalo celú cestu. 

Kráčali sme strmou zvážnicou. Keď som sa otočila, aby som videla, aký strmák máme už sa sebou, spoza stromov na kopci sa týčila malá drevená rozhľadňa - Špicák. Hm, keby sme si lepšie naplánovali trasu, tak sme mohli ísť cez túto rozhľadňu (to sme sa dozvedeli až doma). My sme ale mierili na sedlo Javorina. To nás privítalo pekným dreveným prístreškom, ako stvoreným na prvý oddych a konzum jedla. 

Okrem hry na Aktívny a Pasívny pád (Aktívny pád je, keď spadneš a ešte letíš. Hodnotí sa dĺžka letu + elegantnosť dopadu + výsledná poloha, v akej skončíš. Pasívny pád je, keď spadneš a ostaneš ležať. Hodnotí sa poloha v ktorej zostaneš. Čím krkolomnejšia poloha, tým viac bodov...), sme sa hrali na štyri horské dámy. Takže žiadne sprosté slová. Za vypustenie týchto slov, vhodných na uľavenie hlavne pri strmom stúpaní, sa trestalo krutým trestom. Desať drepov za každé jedno uľavenie. 

Tieto lesy sú známe tým, že je tu veľa medveďov. Potvrdila to aj značka okolo ktorej sme prešli. A keby len značka...Za pár minút sme stretli miestneho hubára na svojom starom Simpsone. Starý pán nám porozprával o macovi, ktorý sem chodí. Už ho videl niekoľko krát. A občas mu sem chodí hádzať suchý chleba a jedlo, čo mu doma zostane. Ujo, veď vy ho sem chodíte kŕmiť, vypadlo zo mňa.  Povzbudené touto informáciou sme sa pobrali ďalej. Na Šaračníkoch sme opäť oddychovali. Značka ukazovala, že to máme ešte 3 hodiny do cieľa. 

O druhej poobede sme sa dostali na lúku pod Minčolom. Rozvalili sme sa do trávy a sledovali v diaľke malinký vrchol Kľaku, ktorý vykúkal spoza kopcov s vysielačom na Martinských holiach. O pol tretej poobede sme sa už napchávali na Minčole. Cestu lemovali nízke kríčky obsypané sladkými čučoriedkami, a tak sme sa pásli celou cestou. Aj vďaka tomu nám  cesta trvala večnosť. Čučoriedky vystriedala kosodrevina, v ktorej bol vychodený úzky chodník. Sem-tam veľká rozbahnená mláka, ktorú sme museli prekonať špeciálnym vyhýbacím manévrom. 

O štvrtej popoludní sa nám naskytla krásna panoráma. Vrchol Veľkej lúky a v pozadí majestátny Kľak. Fú, ešte veľká cesta je pred nami. Našťastie dnes nás od cieľa delilo už iba pár kilometrov. Prešli sme lesom hore, dole, hore, dole a vyšli na malej lúčke z ktorej už bolo vidieť strechu útulne. Tak neskutočne sme sa na ňu tešili. Naposledy som na tejto útulni bola pred rokom. Čistučká, pekná, udržiavaná útulňa. Jedna z tých lepšie vybavených.  Už sme sa tam videli ako sedkáme pri ohni s vyloženými nohami. Ešte jeden kopček a vyšli sme na Hornej lúke. Tá bola celá posiata čučoriedkami. Narazili sme na smerovník. Kľak 8:15 h. Našťastie, toto nás malo čakať až na druhý deň. Otočili sme sa smerovníku chrbtom a zbehli do dolinky pod lúkou, kde bola učupená malá drevená chatka.

Otvorím dvere a "bác, facka smradu". Nikto tu nebol, ale smrdelo to tu, ako keby tu žilo stádo svíň. Nejaká dobrá duša tu nechala krabicu mlieka, ktorá bola nafúknutá do neprirodzených rozmerov. Stala sa z nej časovaná bomba, ku ktorej bolo "nebezpečné" sa priblížiť. S pocitom pyrotechnika som chytila nafúknutú krabicu do ruky a vyhodila ju von. S údivom som pozorovala, ako sa roztrhla v tráve ako granát. Uf, jedno nebezpečenstvo sme odvrátili. Na matracoch sa niekto kvalitne "vyšantil". Ani nechcem vedieť od čoho boli tie fľaky. Vydýchli sme si, že máme so sebou karimatku a vlastný spacák. Bodaj by tam tie matrace neboli a boli by tam iba holé prične. Rozložili sme si všetky veci radšej von na stôl. Dvere sme nechali otvorené, nech sa vyvetrá smrad z cigariet, spoteniny, kyslého mlieka a pravdepodobne vínovej grcky.

Večernú hygienu sme absolvovali v malom prameni kúsok od chatky. Očakávali sme, že na chate nebudeme samé. Naše predstavy boli asi také, že oheň už bude založený, chatka vyvetraná a vonku to bude žiť. A tu nič... Prehnal sa tu kotúč slamy, ako z westernového filmu. No nič, dali sme sa do zakladania ohňa. Hlavný pyroman bola Katarínka, ktorá sa ho pokúšala založiť novým kresadlom. Áno, áno fungovalo to... aj za pomoci použitia Luckinho dezodorantu. Oheň sa krásne rozhorel a aj krásne voňal. Drevo je už v okolí chatky vyzbierané, ale hlbšie v lese  človek ešte nájde nejakú tu halúzku. Bol tu božský pokoj. Na mobile svietil nulový signál, možno aj preto. Nad hlavami sa nám preháňali ťažké tmavomodré oblaky plné vody. Ráno bude pravdepodobne pršať. Na túto možnosť sme boli tiež pripravené. Pršiplášte v batohu čakali na svoju veľkú chvíľu. Dlho do večera sme sedeli na lavičke pred chatkou. Veru, nechcelo sa nám ísť na tie matrace. Ale prišlo aj na to...

Zaliezli sme do chatky, zamkli sa na dve haspričky a ľahli si opatrne na "čisté matrace", tak aby ani jediná končatina netrčala zo spacáku von. Ležali sme tam ako štyri húsenice. Bolo teplo, ale neodvážili sme sa rozopnúť z vakov a rozvaliť sa na špinavé ležovisko. Ešte sme dlho vtipkovali o plošticiach a medveďoch, ktoré by si isto dali tú námahu a išli nám vylomiť dvere, keď majú na lúke tri tony čučoriedok. Naša paranoja, že práve naše potraviny by chceli mackovia zjesť, nám nedala spať hodnú chvíľku. O chvíľku sa z vonku ozvali packy a rachot. Niečo vyskočilo vonku na stôl a stiahlo dole sáčok od slaniny. Spi... ozvalo sa zo spacáku, ktorý ležal vedľa. To je nejaká líška alebo kuna. Zavrela som oči a opäť som sa prepadla do ticha. Snívalo sa mi niečo s bubnami. Nejasné tlmené bubny, ktoré sa zvýrazňovali, až nakoniec ma prebrali k plnému vedomiu. Otvorím jedno oko a v tom momente žiara na celú chatku. Hneď na to nastal poriadny randál a vzápätí zase svetlo. Už iba toto nám chýbalo. Vonku besnila búrka a my tu ležíme v chatke bez signálu a čakáme na svoj osud. V tom momente som bola vďačná za túto chatku. Nepršalo sem, nefúkalo, strom sem nemal aký spadnúť a my sme ležali v smrade, ale teplúčku na matracoch plných nejakého mikro života. Zavrela som teda oči a zmierila sa so svojím osudom. 

2. deň: Horná lúka – Kľak

Ráno. Chatka stojí na mieste. Prežili sme. Otvorila som dvere z chatky a nedovidela som na 3 metre pred seba. Dolinka bola zaliata hustou hmlou. Sedeli sme na lavičke pri raňajkách a rozmýšľali, či by nebolo dobré to vzdať. Vonku to vyzeralo na dážď a zažiť búrku v horách bez strechy nad hlavou by bola asi samovražda. Na stene visela mapa. Pozreli sme si teda trasu a rozhodli sa, že prejdeme po Majbíkovu. V prípade zlého počasia zlezieme do Valče. Ak by sme sa rozhodli kráčať ďalej, za Hnilickou Kýčerou mohli by sme tiež zliezť do Valče. Takže mali sme plán A, B a plán C bol dôjsť na Kľak. 

Trochu depresívne a zároveň strašidelné počasie nás vystrájalo do sveta. Chatku sme riadne pozamykali a vydali sa na pochod. Tráva bola mokrá. Večer výdatne pršalo a bolo to poznať. Vzduch bol mokrý a moje nohy v topánkach po krátkej chvíľke tiež. Zle zvolená obuv, asi tak by sa dal opísať môj stav. Prvý smerovník nám oznámil, že Kľak je vzdialený cez osem hodín cesty. Pri zistení tejto informácie nám pohladila dušu myšlienka na Majbíkovu a Valčiansku dolinu. V lese bolo hneď poznať, že sa tu v noci preháňala búrka. Obchádzali sme jeden, druhý, tretí čerstvo vyvalený strom. Prechádzali sme okolo holého kmeňa, do ktorého udrel pravdepodobne blesk. Mohutné konáre plné zelených listov mu ležali pri koreňoch. Zakrátko sme narazili na ďalší takýto strom a ďalší. S tou hmlou a vyvalenými stromami to tu vyzeralo ako v mŕtvom lese.

Za hodinu sme boli na Majbíkovej. Sily nám nechýbali, a tak sme tomu dali ešte šancu na tú Kýčeru. Prechádzali sme strašidelným lesom a z ničoho nič vidím pred sebou siluetu človeka a malinký plamienok. Niekto je pred nami. Prídeme bližšie a nechcem veriť vlastným očiam. Stoja pred nami štyri ženské, asi tak o dvadsať rokov staršie od nás. Mohli nám byť mamami. Stáli okolo malého ohníka, ktorý si založili priamo na ceste a opekali na ňom špekačky. Vyzerali rozospato. Pustili sme sa s nimi do reči, boli z Česka. Udivene pozerám na ne a potom si všimnem stany postavené v lese. Vy ste tu spali v tej búrke? 

"My jsme nestihli přijít na chatu. Museli jsme se utábořit zde. Ono je to v tom staně tak, že pouze čekáte co na vás spadne. My jdeme ze Sučian. Z těch Nitrianských... Už kráčíme od minulého týdne. První den jsme byli na Rokoši..."

Chvíľu sme tam stáli a nechápali. Nechápali to, ako mohli v tej búrke spať v lese, keď počuli, ako sa všetko okolo nich láme. Ale čo mali robiť... Asi je to fakt tak, že iba čakáte, či máte alebo nemáte v ten daný moment šťastie. Pobrali sme sa ďalej a vtipkovali na tému, že tie ženské boli ako my za niekoľko rokov. Hmla a mokré kríky, tráva a stromy nám znepríjemňovali cestu. Začalo ešte aj pršať. Kvapky na nás padali zo stromov a tie ktoré sa zachytili na listoch kríkov, sa potom nalepili na nás. Aj keď som mala na sebe pršiplášť od kolien dole som bola mokrá. Nevadí, veď za chvíľu by sme mali byť na Kýčere, a potom to strhneme na Valču. Pri zdolávaní Hnilickej Kýčery mi chodili po rozume nadávky typu: "Do Kýčery tam. To je v Kýčere..." Naša hra na dámy, v ktorej sme si určili pravidlá, že za každú nadávku absolvujeme desať drepov, prestala mať v tento deň zmysel. Pri zdolávaní tohto kopca to platilo dvojnásobne. Dal nám poriadne zabrať, ale pri živote nás držala myšlienka, že hore na kopci si dáme obed. 

O druhej sme prišli na miesto. Posadali sme si na bundy a pustili sa do suchého obeda. Výhľad sme mali prekrásny, ako celý deň. Hmla, hmla a opäť len hmla. Zídeme do Valče či budeme pokračovať ďalej? Znela jedna z otázok, ktoré padli na Kýčere. "Baby, to už dáme, keď sme už tu," naliehala Katarína. Luca chcela ísť do Valče na halušky, ale presvedčili sme ju, že aj na Fačkovskom sedle robia halušky. A tak výprava pokračovala ďalej na Úplaz. Chcelo to trochu balansu a opatrnosti, keď sme sa kĺzali strmým rozbahneným kopcom dolu z Kýčery. Nezaobišlo sa to ani bez pádov. Hodnotili sme si ich podľa vopred stanovených tabuliek aktívneho a pasívneho pádu. Hmla sa začala pomaly trhať a my sme za chrbtom zbadali vrchol, z ktorého sme práve zišli. No super, práve teraz? Prečo sa tá hmla nepotrhala pred hodinou, keď sme tam obedovali. Nuž čo, počasie si nevyberáme. 

Prišli sme na sedlo Úplaz. Víťazoslávne som zazvonila na malú drevenú zvonicu, ktorá tu bola postavená. Pekné miesto, o ktoré sa tu starajú. Tu sme sa chvíľu zdržali a načerpali potrebné tekutiny v studničke. Luca posledný krát pozrela na značku Valča 2 hodiny a rozlúčila sa s haluškami, ktoré ju tam čakali.

Začali sme stúpať do kopca a za hodinku sa pred nami rozprestierali lúky hrebeňa. Krása. Konečne sme nevideli iba les, hmlu a zase les. Na hrebeni to bolo pekné, ale keď sme zbadali v diaľke búrku, ktorá sa práve vylievala na Prievidzu, pridali sme do kroku. Na Skalkách sme si rozložili ďalší bufet a sledovali pri tom búrku pred nami. Tráva na lúke viala tým správnym smerom. Búrka išla ďalej do doliny. No aj napriek tomu sme pridali do kroku. Veď ten vietor ju mohol kedykoľvek otočiť na nás. 

Prišli sme do Vríčanského sedla. Pred nami bol už iba kopec hore. A na konci tohto kopca mal byť Kľak. To bola teda makačka, zdolať tieto posledné výškové metre. Z posledných síl sme sa meter čo meter približovali k cieľu. Prešli sme okolo Rovných skál, z ktorých bol krásny výhľad do Rajeckej doliny. Pred nami sa už rysovala typická silueta Kľaku. Ostro skosený skalný vrchol, vyčnievajúci spoza ihličnatých stromov. 

Tak, a po desiatich hodinách sme sa konečne dostali na ten Kľak. Chceli sme to veru vzdať, ale našťastie sme to nevzdali a prešli túto náročnú trasu. Strečno, Martinské hole a aj Kýčeru, na ktorú budeme ešte dlho spomínať, sme nechali niekde tam za chrbtom. Pred nami stál nerezový dvojkríž polepený turistickými nálepkami. Sadli sme do trávy a spokojne sme sa najedli. Sedeli sme tam samé. Ťažké oblaky sa už dávno rozplynuli a my sme mali za odmenu pekný výhľad do doliny. To za tie prejdené kilometre, boľavé nohy a ramená. A hlavne za tú noc na útulni. 

Fórum 14 príspevkov
Hrebeňovka Lúčanskej Fatry v podaní štvorice žien 27/09/19 16:32 14 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Kékeš - najvyšší vrch Maďarska Vylez si na Kékeš (Kékestető), povedal raz jeden známy. Najvyšší vrch Maďarska. Hory v Maďarsku? Veď tam je len kukurica, pšenica... Ale nie je to tak, ako sa na prvý pohľad zdá asi každému z nás, keď prechádza cez rovinaté Maďarsko cestou na dovolenku. 27/09/19 Alexandra Uhlárová Svet
Túra Hrebeňovka Lúčanskej Fatry v podaní štvorice žien Pobalili sme si našu "ružovú" výbavičku do hôr a vybrali sme sa zdolať jednu z menej známych hrebeňoviek. Štyri ženy, štyri ťažké batohy a kopec jedla. Ako sme sa popasovali s kilometrami a zradným terénom, si môžete prečítať nižšie v krátkom príbehu. 08/09/19 Alexandra Uhlárová Malá Fatra
Ferrata Zugspitze ferratou Höllental Klettersteig Milovníci zaistených ciest si prídu na svoje, ak sa rozhodnú vycestovať za hranice. My sme sa vybrali preskúmať nemeckú ferratovú trasu, ktorá sa nachádza v údolí Höllental. Počasie nám prialo, ľudí bolo málo a tak, či to stálo za to, posúďte sami. 18/12/18 Alexandra Uhlárová Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. dnes Miroslav Svítek Štiavnické vrchy
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. včera Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. 17/10/19 Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hrebeňovka Lúčanskej Fatry v podaní štvorice žien 27/09/19 16:32 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra - Lúčanská Fatra

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1476 m n. m. – Veľká lúka

    • min: 365 m n. m. – Strečno

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2789 m

    • klesanie: 2352 m

  • Vzdialenosť
    • 44 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 13.08.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 49.17755 ° SŠ
      dĺžka: 18.86277 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.96363 ° SŠ
      dĺžka: 18.61103 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.06383 ° SŠ
      dĺžka: 18.78986 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Útulňa Grand hotel Partyzán

  • Voda
    • na Hornej lúke a v sedle Úplaz

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Strečno / Nezbudská Lúčka (vlak, bus), Fačkovské sedlo (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.73 (0.09)