Trasa

Tatranská Javorina – Pod Muráňom – Sedielko – Pod Sedielkom – Téryho chata – Zamkovského chata – Nad Rainerovou chatou – Hrebienok – Starý Smokovec

Prvý autobus do Tatranskej Javoriny ide zo Starého Smokovca o 6-tej a o hodinu stojím pri úvodnom smerovníku. Hovorí, že do Starého Smokovca to mám 9.15 h čistého času. S jedením, fotením a kochaním sa to bude, ako som spomínala, celý deň.

Sila vody v Javorovej doline

Ráno je svieže, a tak vyrážam rýchlou chôdzou. Prvá časť doliny je taká, ako si ju pamätám, asfaltka v lese, okolo voňajú lopúchy (zrejme ide o listy deväťsila lekárskeho, pozn. red.). Potom prichádza jedno z asi troch miest, kde minuloročná povodeň zničila cestu, kvôli čomu bola dolina dlhšie uzatvorená. Je to tu na nepoznanie, koryto rieky je vybagrované, veľké valy kameňov po oboch stranách, utlačená nová cesta. Voda sa očividne oprela aj do svahu oproti, z ktorého je “odhryznuté” a pred padaním obnaženej hliny je cesta chránená betónovými zábranami. Dobre tu vidieť, aký živel dokáže byť voda… Prechádzam cez dve takéto miesta a už som na rázcestí Pod Muráňom. Muráň a Kôň sú zatiaľ v tieni, pokračujem ďalej po zelenej značke hlbšie do Javorovej doliny. Od mojej poslednej návštevy je to tu vzdušnejšie, a tak vľavo môžem sledovať koryto Javorinky aj s prítokom od Meďodolov a stopy veľkej vody na priľahlých svahoch. Na jednom mieste je značka vedená vľavo mimo cesty, tá je rozbahnená po ťažbe dreva a zablatená zvážnica z nej odbáča dolu do doliny. Ja pokračujem hore do lesa, tu sa už neťaží, cestu netreba a najbližšie poškodené miesto so strhnutou cestou je už v naturálnom stave, takže zleziem na spodok vymletého svahu a potom sa z neho zase vrátim na cestu.

Javorová dolina je poriadne dlhá, od začiatku po Sedielko je to 11,4 km. V úvodnej časti ma predbehlo zopár turistov, teraz až po zákrutu do Zadnej Javorovej stretávam len šiestich, v dlhých odstupoch. V Tatrách zúri letná sezóna a včera na Predné Solisko sme s deťmi úspešne pomáhali vytvoriť ľudského hada. Z tohto hľadiska je to tu dnes veľmi príjemné. Cesta sa pomaly mení na chodník, sprava občas presvitajú skaly a horské lúky. Zľava mám výhľad na Belianske Tatry, ale sú v tieni alebo je jednoducho oblačno. Prakticky počas celého dňa vyčkávam s foťákom na diery v oblakoch, aby mi slnko zafarbilo scenériu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly vychádzam do zadnej časti doliny, pred sebou vidím Prednú Javorovú vežu, Veľkú Javorovú vežu, Malý Javorový štít a Javorový štít. Javorinka po mojej ľavej ruke tečie už len ako väčší potok, okolo seba mám horské lúky, za chrbtom Belianske Tatry. Ešte by to tu k dokonalosti chcelo zopár zvierat. Všetky kamzíky asi pozorujú turistov pri Zbojníckej chate a v Červenej dolinke…

Peripetie s Geum montanum

Chodník sa priblížil k skalnej hradbe a prudko sa stáča do Zadnej Javorovej doliny. Za zákrutou mi do nosa udrie prenikavý pach. Najprv mám podozrenie na mŕtve zviera, ale to by nesmrdelo tak aromaticky. To musí byť niektorá z kvetín okolo. Rýchlo sa vyberám vpred v nádeji, že ide o veľmi vzácnu rastlinu, ktorá rastie výlučne na tomto jednom mieste. Ale cítim to ďalej. Zvedavosť ma premôže a aj keď sa mi z toho sladkastého zápachu dvíha žalúdok, ovoniavam okolité kvetiny jednu po druhej. Vinníkom sú nenápadné ružovo-zelené chumáčiky, odkvitnutá kuklica horská alebo Geum montanum (ďakujem Mišovi Bukvaiovi za pomoc s identifikáciou). Zápach ma prenasleduje ďalej, nepamätám si, že by mi niekedy rastlina tak smrdela, a tak prispieva k urýchleniu môjho výstupu, pretože stojím len tam, kde ju necítiť. Na moju smolu lemuje turistický chodník ešte dosť dlho...

Chodník stúpa skalnými terasami, striedajú sa strmšie pasáže s rovnejšími. V strednej časti doliny sa nachádza Žabie Javorové pleso. Sype sa doň sutina z Javorových štítov, ale zatiaľ ho nezasypala. Dlho tu sedím a čakám, kým mi naň zasvieti slnko, aby som zistila, že krajšie je bez neho. Vo vzdialenejšom okraji je veľký balvan. Scéna pôsobí, akoby si niekto na konferenčný stolík z mliečneho skla postavil hraciu kocku.

Chodník sa vrtí dosť nečitateľne, vidím vždy len krátky nasledujúci úsek, a tak ma na poslednej terase prekvapí, keď konečne vidím Sedielko, nie pred sebou, ako som čakala, ale vľavo. Pomyslím si niečo nelichotivé o svojom zmysle pre orientáciu a sadám si na veľký kameň. Času dosť. Neleziem do týchto výšok preto, aby som trasu len prešla, chcem tu jednoducho byť. Onedlho na plošinu vychádza poľský pár. “Aha, nejdeme tam dopredu, to je skalná stena, ale tam,” ukazuje Poliak doľava. Hneď sa mi zlepší nálada. Obehnú ma a opäť osamiem. A tak sedím a sedím, lebo v sedle bude už určite viac ľudí a okolo Térynky ani nehovorím.

Nenabodnite sa na klince pri zostupe

Napokon sa vydám do sedla. Stúpanie ubieha rýchlo, ustavične sa obzerám na hradbu štítov za seba. Technicky nejde o nič náročné, skalnaté serpentíny sa hadia až do sedla. Sedielko je so svojimi 2376 metrami najvyššie položeným tatranským sedlom. Sme na hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, ten z jednej strany pokračuje Malým Ľadovým štítom a Ľadovým štítom, z druhej strany Širokou vežou. Vľavo vidieť Lomnický štít, dolu je najvyššie položené tatranské pleso, Modré pleso. Dosť pofukuje a je chladno, stále prevažujú oblaky, takže si rýchlo prezliekam suché tričko a ponožky. Dojem čokoládu a začnem zostupovať. Na túto stranu je to strmšie a pod vrcholom pomôže pár reťazí. Nasledujú široké drevené schody. Svojho času to bol dobrý nápad, aby sa nebolo treba brodiť v suti. Suť ich však už dosť zasypala a čo je horšie, na mnohých miestach sú polámané a rozhádzané dookola, skaly a sneh očividne urobili svoje. Nebezpečné na tom je, že z nich miestami trčia dlhokánske hrdzavé klince. Ak sa niekto pošmykne na pohyblivej suti, môže to skončiť nepríjemne.

Na okrajoch Modrého plesa sú ešte zvyšky snehu. Slnko sa ukazuje viac, a tak vyzliekam bundu. Ešte trochu klesania po rázcestie, kde sa stretávame so žltou značkou od Priečneho sedla. Odtiaľto už pribúda turistov v oboch smeroch. Chodník vedie viacmenej po vrstevnici, až o chvíľu začne strmšie klesať k piatim Spišským plesám. Ešte pred zostupom si sadám na veľkú skalu a dlho pozorujem hru svetla a tieňa nad dolinou, meniace sa farby plies a hemženie okolo Téryho chaty. Sedím tu hádam trištvrte hodiny.

Tatranský večer

Zostup je istený reťazou, skôr pre prípad dažďa, potom už len prekľučkujem popri plesách. tento úsek je veľmi pekný, tu by sa tiež dalo ďalej posedávať, ale nechcem sa vracať potme. Na chate si dávam neskorý obed a potom pomaly zostupujem. Malá Studená dolina je naozaj atraktívna, radosť hľadieť okolo. Keď prejdem serpentíny pod vodopádom a pokračujem rovno dole dolinou, zašuští dážď. Zhora sa hrnie sivá clona. Už som si myslela, že jeden deň nezmoknem… Vyťahujem pláštenku na batoh a bundu a pokračujem.

Na Zamkovského chate sú už hlavne ubytovaní hostia, ja si tu chvíľu posedím s pivkom, zatiaľ prestane pršať. Vonku sa stavia čistička odpadových vôd, mala by byť hotová asi o rok. Úsek od Zamky po rázcestie nad Rainerkou vedie po ostrých šmykľavých kameňoch, takže idem pomaly, okrem toho je veľmi pekný, tak sa obzerám. Hoci som ním šla už veľakrát, stále sa mi páči. Po daždi je príjemný vzduch, nad Slavkovským štítom opäť modrá obloha. Na mostíku nad Obrovským vodopádom sa chvíľu zastavím a počúvam burácanie vody. Na rovnom úseku sponad Rainerky na Hrebienok nestretnem absolútne nikoho. Obvykle je to po Štrbskom plese hádam najľudnatejšie miesto v Tatrách. Aj na Hrebienku je ticho, všetci už asi niekde večerajú… Je príjemné byť sama s horami. Napokon ešte posledný úsek po zelenej značke, zvažujem aj asfaltku, lebo už sa mi nechce zvŕtať medzi kameňmi, ale napokon vyhráva priamejší variant.

Túra splnila moje očakávania, počasie síce nebolo veľmi fotogenické, ale výhľady a okolie krásne, a navyše to bolo oveľa komornejšie, než som v strede leta očakávala. Priečne sedlo a Prielom sú asi o niečo atraktívnejšie, ale kto si chce takto v sezóne užiť vysokohorské prostredie bez prílišného množstva spoluturistov, odporúčam.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek