5. deň

Vyšné Nemecké – Nižné Nemecké – Záhor – Pinkovce – Lekárovce – Maťovce – Ruská – Veľké Slemence – Ptrukša – hr. kameň 351

Vstávali sme 6:30 hod. Na raňajky sme si objednali praženicu so šunkou a hoci to bolo dohodnuté od včera, musel som posúriť obsluhu, inak by nám ušiel spoj. Autobus nás zaviezol do Vyšného Nemeckého a my sme vykročili vpravo po asfaltke na Nižné Nemecké. Danica už nechcela ísť po hraničnom prieseku. Inak bol pri ňom ostnatý drôt a vysoké strážne veže. Proste západná hranica za socializmu! Mali sme to aj tak na dohľad, nuž načo provokovať šťastie. Až doma som na monitore počítača pri prezeraní fotiek zistil, že to, čo sme považovali za suchý vysoký strom, je socha vojaka so zástavou a pod ňou bola kopa ukrajinských vojakov. V Nižnom Nemeckom som navštívil starostku a potvrdila mi moju predtuchu, že poľnou cestou sa dá dôjsť mimo asfaltky do Záhora. Keď som si to z mapy overoval na konci obce a pýtal som sa ešte chlapíka, strihajúceho šípky, dofrčali policajti a kontrolovali nás. Chlapík nám ukázal cestu, pretože bola spočiatku rozoraná. Došli sme teda do Záhora a zaujali nás studne. Majú vedro na akejsi šibenici a lano je vedené po kolese z motorky. Všade, kade sme prechádzali, som fotil kostoly a typické staré domy.

Zo Záhora do Pinkoviec sme šli po asfaltke. Z orechov popri ceste bolo už veľa plodov popadaných a tak sme si cestu krátili ich zbieraním, rozbíjaním a pojedaním. Pri vstupe do Pinkoviec nás rozosmiala tabuľa na cintoríne – Pozor, ochranné pásmo vodného zdroja. Zákaz znečisťovania! Aj tu som zašiel za starostom. Dal nám okrem pečiatky aj pohľadnice s fotkami obce. Uprostred obce nás prišli kontrolovať policajti. Chceli mi prezrieť aj ruksak. Vysvetlili sme im, čo tu robíme a že nás už dnes kontrolovali ich kolegovia. Pýtal som sa ich na kanály zakreslené v mape. Tvrdili, že by tam teraz nemala byť voda. Zaujala nás výzva v miestnom rozhlase, že súkromník vykupuje staré plátno. Ujo na bicykli viezol rolky a tvrdil, že to potom používajú výtvarníci na maľovanie obrazov. Asfaltkou sme pokračovali do Lekároviec, kde sme po moste prekročili Uh. Na námestíčku bol pomník s názvami obce počas storočí. Pekne bolo vidno, kam patrila. Nadpis „ Dejiny sa hýbu – národ zostáva“, je veľavýznamný. V krčme sme si dali kofolu a najedli sa. V evidentne novo dostavanej budove ObÚ sme navštívili starostku. Dostali sme pečiatku, no bez obecného erbu. Do Maťoviec sme sa vybrali cez polia, dúfajúc, že policajti mali pravdu. Fakt je, že sme nič nebrodili. Popri slnečniciach sme prišli na družstvo a potom po ceste k železnici. Prešli sme cez ňu a krížom cez polia do Ruskej.

Všetko tu bolo zatvorené. Zaklopal som na pošte a pani mi dala trochu zo svojej vody a pečiatku. Oznam na ObÚ, že úradujú podľa potreby, bol veľmi inšpirujúci. Len ja som potreboval pečiatku a starosta to nevedel a tak neúradoval. Pokračovali sme teda ďalej do Veľkých Slemeniec. Tešil som sa na túto obec, lebo som poznal jej históriu rozdelenia Stalinom po II. svetovej vojne. Nedávno tam otvorili pohraničný priechod pre malý pohraničný styk. Samozrejme, že nás pred ňou opäť kontrolovali policajti. Mladí chalani si s nami pokecali a prekvapilo nás ich tvrdenie, že takú diaľku – 20 až 35 km denne, by neprešli. V Slemencoch sa vo veľkom buduje cesta k hranici, lebo sem mieri kopa áut. Tie odstavia v záhradách prerobených na parkoviská a idú na Ukrajinu nakúpiť cigarety a hneď späť. V Espresse Euro sme si dali kofolu a potom vykročili k priechodu. Naivne som si myslel, že tu vkročíme na priesek a po ňom pôjdeme do Ptrukše. Veľká rada ľudí pred búdkou ma schladila a odpoveď policajta ešte viac. To sa tu nesmie! Nuž pozreli sme si drevenú bránu rozdelenú na dve časti medzi obe časti obce a otočili sme sa na päte späť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prešli sme cintorínom, kde nám Rómovia stavajúci chodník po počiatočnom prekvapení, kam ideme, poradili, ako sa poľom pomedzi kukuricu naozaj dostaneme do Ptrukše. Museli sme napokon kus ísť aj pooraným poľom, no došli sme na úroveň obce. Rozhodol som sa, že pôjdeme lúkami až k Latorici a tu sa obrátime späť s tým, že zajtra prídeme z druhej strany. Došli sme k posedu na okraji suchého ramena a pre časovú tieseň sme sa vrátili späť. Predierali sme sa cez viaceré suché kanály, no strašne zarastené. Dedinčania sa na nás pozerali trochu prekvapene, keď sme sa vynorili za poslednými domami obce, no poradili nám, kade k autobusu. Kúpili sme si v obchode piť a šli až na začiatok obce na zastávku. Práve, keď som telefonoval s kamarátkou, ktorá sa zaujímala, či pôjdeme v sobotu opekať, dofrčalo opäť policajné auto na našu kontrolu. Boli v ňom však už známi mladí policajti a povedali, že keď ideme spať do Veľkých Kapušian, že nás tam zoberú. Opäť sme si pokecali, jeden z nich dokonca slúžil v Bratislave. Pred internátom stála správkyňa a bola najprv zaskočená policajtmi. Myslela si, že prišli na kontrolu ubytovaných. Telefonoval som s ňou, ešte keď sme boli v Ruskej. Hoci malo byť ubytovanie zaistené, nevedela o nás, no napokon sme dostali požadovaný apartmán. Navečerali sme sa v miestnej pizzerii, kde bola dosť slabá obsluha. Pri vedľajšom stole sa zabávala partia dobrovoľných požiarnikov, ktorá prišla na súťaž. V televízore na izbe ako - tak fungovala len naša Dvojka a Maďari, nuž po osprchovaní sme zaľahli.

6. deň

Boťany – Latorický luh I. – Veľké plytčiny – Záhumienky – Čene - Matejova pusta – Benčík – Lužná húština – Malé Trakany

Vstávali sme 5:20 hod. Internát sme opustili o hodinu bez raňajok. Tie sme si kúpili v potravinách cestou na autobusovú stanicu, ktorá bola dosť ďaleko od internátu. Stanica je v dosť zúboženom stave a zasmiali sme sa na hafanovi, ktorý vyvalený v tráve spal na chrbte. Autobus sme sa dostali do Botian, vystúpili sme pri kostole a vrátili sme sa kus na ObÚ. Starosta nám dal okrem pečiatky aj obecnú vlajku, na ktorej z druhej strany je mapa okolia a krátka história obce. Svojho času slúžil v Bratislave, na rote PS v Kopčanoch, ako pohraničník. Mohli sme napokon aj tu spať. Majú ubytovňu pre robotníkov v Čiernej nad Tisou, ktorá je teraz prázdna a sem sa dá z Ptrukše dostať po visiacom moste ponad Latoricu. Na mape to nie je nakreslené a keď som volal do Ptrukše, nevedeli o tomto ubytovaní. Škoda, mohli sme si ušetriť čas a ísť po zaujímavej trase. Z obce ide asfaltka k Latorici. Museli sme prejsť cez rómsku osadu. Trochu som rozmýšľal, či to risknúť, hlavne, keď sme videli Rómov s mačetou na oboch koncoch osady. Asi obecní policajti. Napokon sa nič nestalo, akurát že s nami kúsok išiel jeden, evidentne očakávajúci peniaze. Šli sme typickým lužným lesom. Minuli sme horáreň a prišli k ochrannej hrádzi, po ktorej sme pokračovali doprava. Neskôr sme z nej zišli a lesom prešli k lanovému mostu ponad Latoricu. Vraj voľakedy si takto skracovali ľudia z Ptrukše cestu za prácou na prekládkovej stanici.

Pripadal som si ani v džungli a veru by som po tých rozpadajúcich sa doskách, držiacich na hrdzavých lanách asi ťažko prešiel. Aj Danica vyšla len kúsok a vrátila sa. Pokračovali sme po hrádzi až k vodným zdrojom a tu pri tabuli – Pozor štátna hranica, sme zišli vpravo na pole a po troške blúdenia našli cestu k železnici na Ukrajinu. Správnosť smeru nám potvrdil chlapík na bicykli, ktorý nás zároveň varoval, aby sme nešli doľava, lebo tam je hranica. Prešli sme železnicu a zišli z asfaltky do poľa a po ňom doľava k slnečniciam. Pri nich sme sa spýtali ďalšieho cyklistu na cestu k Starej Tise. Potvrdil nám, že ideme dobre. Dorazili sme k Starej Tise a po jej brehu a okraji poľa, na ktorom orali, sme kráčali k trojbodu. Na stĺpoch bola napísaná vzdialenosť k hranici uprostred rieky v metroch. Vyšli sme na hrádzu, kde sme sa v domčeku najedli. Pekne bolo vidno, kde končí naše územie. Tam proste začínal nekosený úsek. Myslel som, že budeme pokračovať po hranici, no došla na breh ramena a breh bol zarastený žihľavou. Vrátili sme sa na hrádzu a o kúsok ďalej sme po chodníčku prešli k ramenu Starej Tisy a po jej brehu sme došli poľnou cestou, nám už známym priestorom, k trojbodu. Je to tu zarastenejšie, ako pri našej prvej návšteve. K vlajkovým stožiarom sa už vôbec nedá dostať. Tak sme to dokázali!

Odfotili sme sa pri pylóne a vykročili poľnou cestou do Malých Trakan. Došli sme na ObÚ, ktorý bol zamknutý, no evidentne tam niekto bol. Búchali sme, nik neotváral. Šli sme sa spýtať miestnych, či nevedia spôsob, ako na seba upozorniť. Neporadili nám nič, nuž sme sa vrátili a búchali ďalej. Napokon prišla otvoriť pani ekonómka. Vraj kontrolujú obecné účty. Dala nám pečiatku a aj knižku o histórii obce, žiaľ len v maďarčine. Šli sme do krčmy najesť sa. Nemali nič, nuž sme jedlo nakúpili v potravinách oproti a vrátili sa. Pani krčmárka nám umyla papriku a rajčiny, načapovala kofolu. Najedli sme sa a odviezli sa autobusom do Čiernej nad Tisou. Kúpili sme si lístok až do Bratislavy a vraj nás IC Kriváň počká v Košiciach.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek