Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Torzo po vyťažení žily
Torzo po vyťažení žily Zatvoriť

Túra Agraš – okruh z Novej Bane

Už som písala o pamiatkach na stredoveké banské diela v okolí obce Brehy v Štiavnických vrchoch. Vtedy sme navštívili banskú oblasť Slosberg nad dolinou Obecného potoka pod vrchom Chlm. Teraz sme sa rozhodli preskúmať dolinu Liešňanského potoka a pamiatky na banskú činnosť pod vrchom Agraš. Tu sa dolovalo na žile Gottes Gabe, čo je najzápadnejšia žilná štruktúra Pukaneckého rudného ložiska.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+781 m stúpanie, -781 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 08.07.2019
Pohoria
Štiavnice vrchy (CHKO Štiavnice vrchy)
Trasa
Doprava
Nová Baňa (vlak, bus) / Brehy (bus)
SHOCart mapy
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)

Z vláčika sme vystúpili v Novej Bani. Nám už známa skratka nás o chvíľu doviedla na druhú stranu Hrona do peknej dedinky Brehy. Dedinka Brehy má zvláštnu polohu. Jej centrálna časť s námestíčkom leží na brehu Hrona a z nej idú dve vetvy, ktoré sa ťahajú dvomi súbežnými dolinami. Hlavná, veľmi dlhá vetva sa tiahne dolinou Obecného potoka a ide ňou štátna cesta na druhú stranu Hodrušskej hornatiny do Pukanca. Druhá vetva sa tiahne dolinou Liešňanského potoka a tiež je veľmi dlhá. Takže keď vám je treba, a kým sa konečne dostanete do lesa, občas si smutne povzdychnete: „Ťi Brehy!“

Trasa

Nová Baňa – Brehy – Liešňanská dolina – Titvanová – Agraš – pamätník leteckého nešťastia – žila Viktória – Malinková – Obecná dolina – Brehy – Nová Baňa

Dolinou ide dobre upravená cesta a náš pochod bol pomerne svižný. Zarozprávala som sa s Majkou, sledovala zurčiaci potok po pravej strane a len bočným videním som zaregistrovala, že prechádzame okolo nejakej chaty. Z rozhovoru ma vyrušil Ľubkov výkrik: „Danka, a to je čo?!“ Obzriem sa a skoro som spadla na zadok. Pod lesom, na zarastenej čistinke vedľa chaty sa týčili mohutné boľševníky obrovské. To bol pohľad! Rastliny mali okolo troch metrov a na tom mieste pôsobili veľmi nepatrične až desivo. Janka sa pohotovo postavila pod najväčší boľševník, a tak máte možnosť urobiť si predstavu, aké boli ozrutné.

V pondelok som hneď volala na CHKO a oznámila im nález. Nevedeli o tejto lokalite a sľúbili, že ho pôjdu čím skôr likvidovať. Boľševník je tiež príklad, ako človek svojím skutkom, síce s dobrým úmyslom, ale s nedomyslením následkov, môže ublížiť prírode. Bolí ma, keď vidím, ako našu krásnu krajinu čím ďalej tým viac, zaplavujú cudzokrajné invázne druhy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po nečakanom a nechcenom zážitku sme pokračovali ďalej hore dolinou. O kus ďalej mala stáť ďalšia chata priamo na starej halde pod Dolnou štôlňou Gottes Gabe a pri nej sme plánovali prestávku na kávičku. Prestávka bola, aj halda je viditeľná, len chata už nestojí, je z nej rumovisko prikryté kovovou strechou. Aj novšie diela ľudskej činnosti podliehajú skaze.

Hneď nad zrúcaninou chaty chlapci videli zvláštnu nepravidelnosť terénu a išli to preskúmať. Dolná štôlňa bola zo začiatku razená plytko pod terénom, a keď paženie zhnilo, terén nad štôlňou sa prepadol. Povyše bola hĺbená Stredná štôlňa. Jej vody boli zachytené do vodojemu. Keď preskúmali všetko, čo chceli, vrátili sa k nám na cestu a znovu sme sa posúvali ďalej.

Ďaleko sme nezašli. Vedľa cesty bol malý presvetlený briežok a na ňom ďalšie botanické prekvapenie – rástli na ňom desiatky krásnych náprstníkov červených vo všetkých možných farebných variáciách.

Z Liešňanskej doliny sme odbočili ľavou dolinkou a sutinovým svahom na zvážnicu. V týchto miestach pod vrcholom Agraša sa nachádzala Horná štôlňa na žile Gottes Gabe a ďalšie tri štôlne razené na žile Nussbaum, ale tie sme obišli.

Pohodlnou zvážnicou, pri ktorej rástli ďalšie náprstníky červené, sme prešli k menej strmej rázsoche, ktorá smeruje spod západného predvrcholu Agraša na sever. Ním sme stúpali na sever. Čoskoro sa začali objavovať stopy po povrchovej ťažbe, závrtom podobné jamy, zvané pingy. Medzi nimi nás prekvapila hlboká šachta, ktorá je našťastie ohradená ostnatým drôtom, inak by v nej asi skončilo nejedno zviera.

Všade okolo šachty boli pingy a čím ďalej k hrebeňu ich bolo viac, až nakoniec sme prišli k miestu, ktoré vyzeralo ako mesačná krajina. Len les čiastočne zakrýval jamy. Rudonosné žily tu vychádzali až na povrch a boli dolované zhora. Keď už žila išla veľmi do hĺbky, alebo bola neefektívna, opustili miesto dobývky a išli k druhej. Miestami bol kráter vedľa krátera. Snažila som si predstaviť, ako toto miesto vyzeralo, kým sa ho nedotkla ľudská ruka.

Janka našla mŕtveho roháča, bola ním nadšená a dôkladne ho preskúmavala. My sme sa radšej venovali kameňom roztrúseným okolo píng. Niektoré ukrývali celkom pekné minerály a kryštály kremeňa. Niekoľko som si zobrala na pamiatku. Celý hrebeň tiahnuci sa pod Agraš bol poznačený banskou činnosťou. Modro značený turistický chodník, ktorý ide cez Agraš, sa kľukatí pomedzi pingy. Vnímavý turista idúci po značke tak má možnosť všimnúť si pozostatky stredovekej banskej činnosti.

Pomaly sa blížil čas obeda, a tak sme zanechali pátranie a modrou sme vyšli na vrchol Agraša. Samotný vrchol nie je označený. Je zarastený a je tam len triangulačná tyč. Na zemi sme našli ležať starú smerovku, a tak sme ju zastrčili za konáre stromu. Posadali sme si na padnutý kmeň a s chuťou sa naobedovali. Jem rýchlo, tak kým ostatní ešte prežúvali, už som fotila náprstníky na neďalekej rúbani. Bolo ich tam neskutočne veľa, ale žiaľ, už odkvitali.

Vydali sme sa ďalej po značke, ale o chvíľu nás zastavila smerovka k pamätníku na letecké nešťastie. Pôvodne sme nemali v pláne túto zachádzku, ale keď sme už tu... Vydali sme sa po významových značkách dobrou lesnou cestou. Zrazu však značka prudko odbočila dole a tam sa nám už veľmi nechcelo. Svah bol strmý, sutinový, šmýkalo sa. Janka s Majkou sa radšej vrátili na hrebeň. Traja sme sa nevzdali a zostúpili sme až k pamätníku. Pri skúšobnom lete dvojmiestneho vojenského MiG-15 v roku 1958 došlo pre poruchu výškomeru k nárazu do svahu Agraša. Dva mladé životy skončili predčasne na tomto mieste!

Návrat od pamätníka bol pre mňa ťažký. S plným žalúdkom po strmom sutinovom teréne, no narobila som sa. Dievčatá už čakali pri smerovníku, ktorý ukazoval, že na Bielu baňu to máme len 10 minút. Chodník sa kľukatí cez pole píng, my sme sa vydali trochu bokom, úzkym hrebienkom, ktorý bol v tomto období doslova vyzdobený kvitnúcimi náprstníkmi červenými.

V týchto miestach vychádzala na povrch mohutná rudná žila Viktória a chceli sme si pozrieť, ako vyzerá hrebeň po jej vyťažení. Odbočili sme vľavo a sledovali rozkopaný skalnatý hrebienok. Po vysekaní žily ostala len kompaktná sopečná hornina a akési kamenné torzá ručne vŕtaných a trhaných balvanov. V tomto skalnatom rumovisku sa dokonca nachádza pomerne veľké skalné okno. Je to veľmi zaujímavé miesto, tak sme sa tu chvíľu zdržali a dobre si to popozerali.

Vrátili sme sa na modrú značku a o chvíľu došli k smerovníku Biela baňa. Chvíľu sme ešte išli značkou, ale potom sme našli dobrú lesnú cestu a tou sme zišli do doliny Obecného potoka. Tým sme si zostup skrátili, a hlavne, nemuseli sme toľko šliapať asfaltom. Kým sme však prišli na stanicu v Novej Bani, užili sme si asfaltu aj tak dosť.

Záver

Je veľa dôvodov prečo ľudia chodia do prírody. Väčšina chodí len zrelaxovať, načerpať energiu a vyvetrať si hlavu. V dnešnej dobe ľahkého prístupu k informáciám sa vytvorili skupiny ľudí, ktorí chodia do prírody aj s úzko špecifickými zámermi.

Sú ľudia, ktorí chodia do prírody fotiť zvieratá, rastliny, vláčiky či východ a západ slnka. Sú ľudia čo chodia do prírody športovať, dať si SNP-čku či cvičiť jogu. Sú tu keškári, ľudia čo chodia po rozhľadniach, hradoch, pamiatkach na I. či II. svetovú vojnu a tiež po starých banských dielach.

Dnes to už nie je len vyjsť na nejaký vrchol, pozrieť si výhľady a vrátiť sa do civilizácie. Dnes je turistika pestrá a každý si môže nájsť svoj dôvod prečo do prírody ísť.

Na texte spolupracoval Ľubomír Tomášik

Fotogaléria k článku

Najnovšie