Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vyhliadková veža
Vyhliadková veža Zatvoriť

Túra Kékeš - najvyšší vrch Maďarska

Vylez si na Kékeš (Kékestető), povedal raz jeden známy. Najvyšší vrch Maďarska. Hory v Maďarsku? Veď tam je len kukurica, pšenica... Ale nie je to tak, ako sa na prvý pohľad zdá asi každému z nás, keď prechádza cez rovinaté Maďarsko cestou na dovolenku.

Vzdialenosť
1 km
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 31.08.2019
Pohoria
Maďarsko: Karpaty (Kárpátok) - Západné Karpaty (Északnyugati-Kárpátok) - Vnútorné Západné Karpaty (Északnyugati-Kárpátok belső vonulata) - Matransko-slanská oblasť / Severomaďarsé stredohorie (Északi-középhegység) - Matra (Mátra)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1014 m n. m. Kékeš (Kékestető)
Doprava
Mátraháza (bus), platené parkovisko na vrchole
SHOCart mapy
http://www.map.turistautak.hu

Tak som začala hľadať na internete. Kékeš v pohorí Mátra. Hmm, to už musí byť aká výška, pomyslela som si. Veru, výškové rekordy teda netrhá. Má len 1014 m n. m. Viac má Vtáčnik, na ktorý sa pozerám každý deň z okna. Ale aj napriek tomu sme sa vybrali peskúmať neznámy terén.

Šomoška

Predpokladali sme, že najväčší problém bude asi rečová bariéra. Ale, neprekáža, bude aspoň trochu exotiky. Nakopli sme kone pod kapotou a vybrali sa smerom na Lučenec. Po troch hodinách cesty sme sa ocitli v dedinke Šiatorská Bukovinka. A to by bol hriech, keď sme boli až tu, aby sme nenavštívili hrad Šomošku a kamenný vodopád. Kamenný vodopád, ktorý som videla veľakrát na obrázkoch a fotkách. Konečne ho uvidím naživo.

Na konci dediny sme zastavili na parkovisku. Vstupné vyberal starší pán. Stál pred malou betónovou vežičkou a chytal ranné lúče slnka, ktoré sa predierali cez koruny stromov. Euro a pol za parkovanie, euro a pol za výstup na hrad. Pán s hlasom, ktorým by mohol predčítavať rozprávky v Slovenskom rozhlase, nám vysvetlil podrobne cestu na hrad. Aj pár zaujímavostí o miestach, okolo ktorých budeme cestou prechádzať. V jeho podaní sa to veľmi dobre počúvalo.

Za hodinku sme mali prejdený hrad, jazierka, kamenné more, kamenný vodopád aj hrad... Trochu sme si popreťahovali stuhnuté kosti po dlhej ceste na juh a pohli sme sa ďalej. Po pár minútach jazdy som už nestíhala čítať názvy obcí na tabuliach. Somoskőújfalu, Mátraterenye, Mátraderecske... Povedali sme si, že ak uvidíme pri ceste predavača melónov, tak si jeden kúpime. Langoš by sme mohli tiež okoštovať a aj segedín... Ako sme tak rozmýšľali nad maďarskými mňamkami, vyhladlo nám.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zastavili sme v jednej reštaurácií v obci Recsk. Prišla moja veľká chvíľa, kedy môžem odtestovať moje jazykové zručnosti. Pri barovom pulte vravím postaršej pani: "Tú kafé." Teta na mňa pozrela, rýchlo sa otočila chrbtom ku mne a čelom do kuchyne a zakričala: "Doominiiik." Pribehol mladý chlapec a jazyková bariéra sa pohla tak, že sme mali dve kávičky a pollitrové malinovky za chvíľku na stole. Z jedál tu pripravovali iba pizzu, a tak sme naše žalúdky nechali ešte hladovať. Sedeli sme vonku na terase s výhľadom na hlavnú cestu, po ktorej sa každú chvíľku prehnala motorka. Chvíľku ticho a zas rachot. Ďalšia skupina motorkárov. Bol to jasný znak toho, že od Kékešu nie sme ďaleko.

Mátra

Prechádzali sme cez dedinku Parád. Chvíľkami to vyzeralo, že autom na ceste plnej dvojkolesových mašín iba zavadziame. Darmo, bol to ich revír. Cesta sa začínala dvíhať do kopca. Všade okolo les. Nasledovala zákruta za zákrutou, krásny asfalt. Motorkári sem chodia zdúvať mašiny. Cestou ofrčíme aj niekoľko cyklistov. Ako, vôbec som im nezávidela. Lýtka im museli horieť do toho kopca. Nemyslela som si, že v Maďarsku bude horský priechod. Pripomínalo mi to Šturec alebo Donovaly. V dedinke Mátraháza odbáčame na smer Kékestető. To je ten náš Kékeš. O 5 minút parkujeme na platenom parkovisku za poplatok 500,- forintov. Obdivujem cyklistov, ktorí si to sem vyšliapali z Parádu. Je to skoro 18 kilometrov šliapania do kopca. Tí by si zaslúžili na vrchu veľké pivo grátis. Nie ako my. Pre také lenivé lemry, ako sme my, tu bola vybudovaná asfaltová cesta priamo na vrchol. Z auta sme to mali iba nejakých 500 metrov.

Kékeš

Tak, to sme sa veru nepretrhli s turistikou. Stála som pri vrcholovom kameni, ktorý bol natretý národnými farbami a pozorovala ľudí okolo. Bolo tu dosť rušno. Stánky so suvenírmi, bufet, reštaurácia. Všetky vekové kategórie sa tu preháňali. Dokonca aj matky s kočíkmi. Športové oblečenie tu mali oblečené akurát turisti, ktorí si to vyšliapali zdola, alebo cyklisti. Na nich bolo vidieť aj isté znaky únavy a začervenanie v tvári. Ľudí tu bolo veľa, veď od Budapešti je to len hodinku a pol cesty autom. A bol víkend. Mesto sa premiestnilo do lesa.

Hneď popri ceste stálo zopár motorkárov. Hlavy sklonené do zeme. Tátoše nechali odparkované na parkovisku a sem si prišli zaspomínať na ich bývalých parťákov, ktorí zahynuli na cestách. Na symbolickom cintoríne viali stužky, boli tu malé pomníčky, predmety, prilby, rukavice...

Poprechádzali sme sa po vrchole a zasadli sme v drevenej reštaurácií. Kúpili sme si pivo a vychutnávali si horský vzduch. Terasa bola plná ľudí, len mi bolo divné prečo som na inom stole nevidela pivká. Hmm... žeby to iba u nás bol taký dopyt po chmeľovom nápoji? To sa mi nechcelo veriť. Do mobilnej aplikácie, ktorá prepočítava kurz, zadávam 2400 forintov. Aha, a už vieme prečo sme na žiadnom stole nevideli pivo, ale iba nejakú trojdecovú plechovičku koly. Vysokohorská prirážka funguje aj tu.

Vychutnávali sme si teda drahé pivko s výhľadom na vysielač. Sledovali sme ľudí, ako sa pohybujú v poschodiach veže. Dopijeme a pôjdeme to preskúmať. Za 350 forintov sme si to vyšliapali po schodoch. Aspoň sme mali dobrý pocit z vynaloženej fyzickej aktivity. Z veže je pekný výhľad na kopce Mátry. Vraj je odtadiaľto vidieť aj Nízke a Vysoké Tatry. Ja som rada, keď dovidím na človeka, ktorý mi z diaľky kýva. A tak som sa s predstavou, že budem vidieť Tatry, rozlúčila vopred.

Vrcholový defekt

Sadli sme si do trávy na zjazdovku. Teraz sa tu nepremávali lyžiari, ale húfy ľudí, ktorí sa chodili pozerať na výhľad zo zjazdovky. Na vrchole Kékešu sme strávili dobrú hodinu. Slnko sa blížilo k stromom. Ale keď sme sem merali takú dlhú cestu, bola by škoda, aby sme si nepobehali okolie. Druhý známy kopček s vyhliadkou na vrchu je Galya-tető, vzdialený asi 10 kilometrov od Kékešu. Kebyže máme viac času, určite by sme sa naň presúvali pešo. Slnko ale zapadalo, času nebolo dosť, a tak sme zvolili transport autom.

Na parkovisku nás čakalo prekvapenie v podobe defektu. Hm, tak preto písal palubný počítač po ceste sem "únik vzduchu". Tak, toto bol totálny únik. V pneumatike nezostal ani malý prd. S prekvapením sme zistili, že sedemnástka kľúč nejak nepasuje na "poľské elektróny". Proste sa tam kľúč nenapchal. Sedeli sme v kufri auta na poloprázdnom parkovisku. Striehli sme na našu obeť, ktorá prechádzala cez parkovisko. Pani zastavila pri svojom aute a otvorila kufor. Dominik vyskočil na nohy. Sledujem ho ako sa neisto približuje k pani a v ruke drží veľký kľúč na kolesá. V duchu sa modlím, aby chudera nezačala kričať a utekať preč. Nechápavo na neho pozerala, ale nakoniec pochopila, čo od nej potrebuje. Škoda, pani mala iba devätnástku. Opäť sme sedeli v aute a striehli ďalších 10 minút. Po parkovisku prechádza mladý párik s dieťaťom. Teraz som išla skúsiť šťastie ja. V ruke som držala oceľový kľúč a približovala som sa k mladej rodinke. "Du ju spík ingliš?" opatrne som sa opýtala jedného pána. "Yes..." Hurá. V krátkosti som opísala našu situáciu a už som pratala od neho kľúč. Pasoval. Rezervu sme nahodili, pánovi a jeho rodinke sme poďakovali. Mohli sme sa pohnúť smerom do dediny Galyatető.

Galya

Motor sa ani nestihol zohriať a už sme vystupovali na parkovisku pri reštaurácií. Malá dedinka v peknom horskom prostredí. Opäť sme sa s turistikou nepretrhli. Od vyhliadkovej veže, ktorá bola postavená na vrchole 964 metrového kopca, nás delil krátky chodník s vysekanými schodíkmi.

Pod vežou bol terminál ako na lyžiarskych strediskách. Vhodili sme 200 forintov a mohli sme ísť na vežu. Akurát bol západ Slnka. Výhľad na pohorie Mátry bol fantastický. Kékeš s vysielačom sme mali ako na dlani.

Zhodnotenie

Bol to nakoniec celkom dobrý nápad vybrať sa na Kékeš. Tentokrát to bola oddychovka. No verím tomu, že kebyže si to máme vyšliapať zdola, tak sa poriadne zapotíme. Dokonca ani rečová bariéra nebola taká hrozná, ako sme si predstavovali. Jediné, čo ma mrzelo, bol langoš s melónom, ktorý som si nestihla kúpiť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie