Rýchle naklikanie na Hikingu ukazuje 214 km, prevýšenie 11 km a takmer 70 hodín, čo vychádza na asi 8 dní. Poteší ma to, máme jeden deň k dobru, takže aj nejaký oddych môže byť. No nevšimla som si, že optimalizátor z trasy vynechal Šíp a Havran.

• Etapa 1 (2 dni) - Zo Strečna cez Malú Fatru a Šípsku Fatru do Ľubochne,
• Etapa 2 (2 dni) – Veľkofatranskou magistrálou na Kráľovu studňu,
• Etapa 3 (3 dni) – Po Ceste hrdinov SNP cez Skalku do Fačkovského sedla,
• Etapa 4 (2 dni) – Hrebeňom Lúčanskej časti Malej Fatry do Strečna.

Príprava

Nakoľko máme len týždeň, teda 9 dní, snažíme sa naplánovať prechod tak, aby sme nestrácali čas zbytočným zásobovaním. Trasa neprechádza priamo cez žiadne väčšie mesto. Dalo by sa zbaliť na všetkých 9 dní naraz, ale už sme spohodlneli a páči sa nám nosiť čo najmenej. Tešíme sa, že cestu podnikáme doma na Slovensku a môžeme využiť sieť kontaktov. V stredu večer preto nakupujeme a balíme balík s jedlom. Spomíname na Nový Zéland, kde sme takéto resupply boxy využívali často. Toto bude premiéra na Slovensku a veríme, že balík do utorka bude doručený. Takmer 7 kg jedla, ktoré si chceme vyzdvihnúť na Skalke. Spoliehame sa na Slovenskú poštu.

Prvé ubytovanie si rezervujeme v Ľubochni, kde si dohodneme ešte jednu noc z nedele na pondelok a necháme tam väčšinu vecí. Prvá etapa bude takmer naľahko, nocľah zo soboty na nedeľu máme zarezervovaný na Chate pod Chlebom, tak neberieme ani spacáky ani varič. Vlastne neberiem ani batoh. Ďalej budeme ubytovanie riešiť operatívne, budeme mať so sebou všetko aj na stanovanie. Po ceste je množstvo útulní, o ktorých vieme vďaka Hikingu a najmä od Chodca. Tešíme sa najviac na útulňu Cabanka pri Kordíckom sedle. Sťahujeme ešte mapy do mobilu, body so studničkami a útulňami z Hikingu a ukladám si výškový profil a gpx trasu. Kubo takéto zbytočné čísla nepotrebuje, ale začínam byť na nich závislá. Hlavne keď mám konečne mobil s digitálnym kompasom.

Prvá etapa

Z Ľubochne vyrážame prvým ranným vlakom do Strečna a hurá, začíname. Spomíname na náš prvý (a zatiaľ posledný) letný prechod Malou Fatrou spred pár rokov. Preto sme zvolili tento smer, aby sme si to prešli opačne. Po ceste obdivujeme Starý hrad, začali sa tu archeologické práce a okrem prác na zachránení hradu sa tu vyrúbali aj nejaké stromy. Neverím nápisu, ktorý hovorí, že ak uvidíme ľudí s detektormi kovov, tak máme urýchlene volať políciu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sme prekvapení, ako rýchlo sa ocitneme na Chate pod Suchým. V našich spomienkach to bol nekonečný zostup do Strečna, tento výstup nám teraz spríjemňovala inverzia a slnko presvitajúce cez stromy. Naše prvé vidmo v lese. Neviete niekto, či sa to "počíta"?

Chata pod Suchým sa nezmenila, minimálne nie jej dotieravé mačacie obyvateľstvo. Najesť sa pri nich je doslova umenie. Naberáme si na chate vodu a vmiešavame sa medzi skupinky turistov, ktorí akurát štartujú z chaty. Čoraz častejšie v horách vídavame rodinky s deťmi, ktoré podnikajú viacdenné pochody s prespaním na chate či v stane. Obdivujem a ukazujem Kubovi, že aj s deťmi sa dá.

V stúpaní na Suchý Kubo využije situáciu a uchmatne z keksu, ktorý ponúka slečna svojim kamarátom. Na Suchom im dlh splatíme polomáčanými. Na jedlo, najmä v horách, je potrebné si dávať pozor. Na Malom Kriváni je rušno, skoro si nemáme kde sadnúť. Celou cestou vidíme vo svahoch zberačov čučoriedok. My tiež neodoláme a dopĺňame vitamíny cestou. Verím v to, že turistika na horách sa má vychutnávať všetkými zmyslami – aj chuťou. A nič lepšie ako čučoriedky pri chodníku nepoznám. Podobne sú na tom aj ostatní turisti, prezrádzajú ich až čierne pery a ruky. Hrebeňovka na Veľký Kriváň je tiež pomerne rušná, nakoľko je sobota a krásne počasie. Sme milo prekvapení z prameňa pred Veľkým Kriváňom, body z Hikingu neklamú. Na Veľkom Kriváni zisťujeme, že sme tu dosť skoro, no nocľah na Chate pod Chlebom máme rezervovaný, tak si dávame dlhšiu pauzu a následne sa vyberieme ešte na Chleb a na chatu sa vraciame po žltej. Od pol štvrtej relaxujeme na chate, napchávame sa, vylihujeme na slnku a sledujeme jeden z najlepších programov – ako turisti stavajú svoje stany a riešia varenie. My sme tu dnes za "masňákov", tieto problémy nás čakajú až neskôr.

Keď nás konečne ubytujú, rýchlo kontrolujeme stabilitu trojposchodových postelí (zatiaľ som nikde inde trojposchodové postele nevidela). Využívame, že sme prví na izbe a pre istotu obsadzujeme dvojposchodovú posteľ. Na tieto postele nemám najlepšie spomienky, no teraz vyzerajú o dosť pevnejšie.

Chata aj miesta na stany sú preplnené, no akýmsi zázrakom zostanú v našej izbe dve voľné miesta. Večer zalomíme veľmi skoro, nakoľko nás čaká náročný deň. Na dobrú noc mám ešte pokračovanie seriálu – ako sa turisti chystajú na nocľah. Tento diel sa volá – ako si obliecť periny vo dvojici.

Ráno vstávame medzi prvými, na chate sa spí hlava-nehlava a máme čo robiť, aby sme niekomu nestúpili na hlavu. Je celkom chladno a hmla, vyberám si rukavice. Výšľap do sedla za Chlebom nás zahrejeme a valíme na Stoh. Fučí, ale postupne sa vyjasňuje. Tentokrát Stoh neobchádzame a dobre robíme. Síce strmý kopec, ale stokrát lepšie ako neslávny blatistý traverz. Naša studnička pri sedle Medziholie už netečie, ale dá sa z nej aspoň nabrať. Krájame slaninu a hostíme sa.

Dolu schádzame po zelenej, do údolia Bystričky. Krásny chodník, aj keď sa nám na chvíľu stratí. Ďalej je to stará asfaltová cesta, idúca aj popri kameňolome. Musíme chvíľu po hlavnej ceste a pri železničnej zastávke Kraľovany/Dierová (len na znamenie) prechádzame cez rieku Orava po lávke pre peších. Je tam pozostatok nákladnej lanovky, ktorá kedysi zásobovala detský tábor. Ten je dnes opustený a chatky chátrajú. Za jednou z nich nájdeme prameň s bublinkami a príchuťou železa - medokýš - skoro ako naša kyselka v Smokovci.

Oteplilo sa a výšľap do horskej osady Podšíp nám dáva zabrať. Vynahrádzajú to výhľady na Stoh a Veľký Rozsutec, z tejto strany ich vôbec nepoznáme. Podšíp – to sú krásne drevené domčeky, už tam nikto nežije, len pár nadšencov sa ich snaží zachrániť a trávia tam zopár dní. Možno z to bude raz turistická atrakcia, podobne ako Vlkolínec. Prameň v dedinke nevyužívame, pochutnávame si ešte na našom medokýši. Škoda, že nám nedošlo, že po dlhšom čase z neho vyprchajú bublinky a nebude to nič moc.

Výstup na Šíp je neuveriteľne strmý. Výhľady však stoja za to. Hrebeň je krásny aj vďaka skalám a takmer preliezaniam. V Žaškovskom sedle si dopĺňame vodu a pokračujeme ešte na hrebeň Havrana, ktorý nám však dáva poriadne zabrať. Odmenou sú výhľady od vysielača na kľukatiaci sa Váh a dedinky z každej strany. Nikdy som si z auta neuvedomila, ako sa to tu kľukatí. Na mape nás zaujme odbočka k Ľadovej jaskyni, no nájdeme len krásne skalné okno. Aj tak to stálo za to.

Kubovi rodičia akurát cestujú z Trutnova, tak si dávame zraz v Ľubochni na večeri. Zároveň nám donesú chlieb, aby sme mohli ráno vyraziť predtým, než otvoria potraviny. Zvyšok jedla máme v penzióne. Takmer všetko perieme, zajtra sa budem obliekať do mokrého. Nemôžem sa dočkať. Dnes sme prešli asi 30 km s prevýšením do 1500 m, od šiestej do šiestej, ak chceme zajtra až na Borišov, tak je to 30 km s prevýšením 2300 m. To si však ponesiem ruksak so všetkým. Jedlo máme na dva dni. Elán ešte stále mám.

Druhá etapa

Pokračovanie pešieho okruhu cez všetky Fatry divokou a zarastenou časťou Veľkej Fatry. Nasledujúci hrebeň od Borišova na Kráľovu studňu bol zaslúžený relax v krásnom počasí a s nádhernými výhľadmi na celú Turčiansku kotlinu. Napájame sa na Cestu hrdinov SNP.

Môj ambiciózny plán dôjsť až na Borišov je sabotovaný už od rána. Najprv posunieme budík o hodinu a následne sa hádame o možnosti vynechať Kopu. Kubov argument je, že to sa môžeme rovno odviezť vlakom do Strečna a kruh bude uzatvorený. Takže dupeme po červenej na Kopu. Okrem strmého výstupu nás tam čaká kopa popadaných stromov, pomaličky si zvykáme na preliezanie a predieranie sa. Výhľad od kríža je nádherný. Na samotný vrchol nejdeme (áno, aj Kubo sa vie niekedy prispôsobiť) a schádzame do Ľubochnianskeho, veľmi rozhorúčeného sedla. Tam si dať oddych? Hľadáme prameň a je z toho ideálne miesto na prestávku. V tieni, s lavičkami a naozaj lahodnou vodou. Vďaka miestnym turistom, naozaj výborné miesto.

Pokračujeme Veľkofatranskou magistrálou a pomaly si uvedomujem, že to nebude prechádzka ružovou záhradou ako hrebeň cez Smrekovicu smerom na Ružomberok. Tu sa naozaj hodí pomenovanie Veľkofatranská píla. Píla ako taká by sa nám však hodila aj v skutočnosti – kujeme plány, ako to tu niekedy prídeme prepíliť. Obchádzame, podliezame, preliezame, často zídeme z chodníka. Dostanem aj jednu riadnu ranu do hlavy, dúfam, že nebudem mať otras mozgu.

Kolibu Príslop obdivujeme len z diaľky, chceme dôjsť čo najďalej. O štvrtej sme vo Svrčníckom sedle, oficiálnom mieste na bivak. Krásna rozbitá lesná cesta a naokolo len obrovské suché smreky, ktoré pri silnejšom vetre čoskoro spadnú. Poteší nás čerstvo namaľovaná značka k prameňu – 4 minúty. Ide to cez polom, takže je to skoro 8 minút, no voda netečie, je tam akurát vlhko. Takže tu spať nebudeme. Plán je nabrať na najbližšom možnom mieste vodu a prespať na prvom vhodnom mieste. Na Jarabinej nachádzame najlepšie a najväčšie čučoriedky. Prameň pod Jarabinou, tiež čerstvo označený, je našťastie v dobrom stave a naberáme vodu do všetkých fliaš. 6 litrov nám musí vystačiť na večer, noc, ráno a dôjdenie na Chatu pod Borišovom. Zalomíme na prvom vhodnom mieste. Škoda, že nás nikto nevidí, celkom dobre by sa pobavil ako zručne si chystáme bivak. Od chaty sme menej ako 3 hodiny. Možno by sme to došli, keby...

Noc je pokojná, ráno vyrážame smer Borišov. Na chate sme pred desiatou, musíme počkať, kým otvoria kuchyňu. Kubo vyráža na Borišov, využívam čas na relax na slniečku. Párky a hemendex nám padnú vhod, no čo s načatým dňom? Podľa môjho plánu sme dnes mali vyraziť cez Kráľovu studňu až na Cabanku. Volíme „oddychový“ deň, takže sa len presunieme cez Ostredok a Krížnu na Kráľovu studňu. Oddychujeme všade, kde sa dá. Stretávame pastiera zo salaša Smrekovica, pamätá si nás z našej poslednej návštevy, keď sme sa schovávali pred búrkou. Takýto „oddychový“ deň je pre mňa ešte náročnejší ako celodenný pochod. Na Kráľovej studni sa ubytujeme v turistickej časti, stihneme všetko vyprať a dokonca nám aj navaria (najprv bola kuchyňa z technických príčin zatvorená). Ešte sa uistím, že bude ráno vchod otvorený – plánujeme vyrážať pred šiestou a nemám chuť vyskakovať z okna. Recepčný sa skoro urazí, no uistí nás, že vchod bude odomknutý. Najprv to vylúčil, no potom priznal pár prípadov, keď naozaj turisti odchádzali cez okno. Vraj sa dohodli, že keď bude škaredo, tak nikam nejdú. Ráno lialo a turisti aj tak chceli ísť a bolo zamknuté.

Nasledujúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek